znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. F., N., zastúpeného advokátkou JUDr. V. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 3 a čl. 13 Listiny základných   práv   a slobôd   a práv   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného zboru, Úradu   boja   proti   korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii   Západ   sp.   zn. ČVS:   PPZ-139/BPK-Z-2007   z   23.   októbra   2008   a   uznesením   Okresnej   prokuratúry Topoľčany sp. zn. Pv 1556/2008 z 19. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   M.   F. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. F., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. S., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 3 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-139/BPK-Z-2007   z 23.   októbra   2008   (ďalej   aj   „označené   uznesenie   vyšetrovateľa“)   a uznesením Okresnej prokuratúry Topoľčany (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. Pv 1556/2008 z 19. januára 2009 (ďalej aj „označené uznesenie okresnej prokuratúry“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že označeným uznesením vyšetrovateľa bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Skutku, z ktorého je sťažovateľ   obvinený,   sa   mal   dopustiť   tým,   že   pri   vzájomných   telefonátoch   a osobných stretnutiach v N. v septembri 2007 opakovane žiadal od M. B. sumu 1 000 000 Sk ako úplatok pre sudcu Krajského súdu v Nitre za to, že senát, ktorému dotknutý sudca predsedá, rozhodne v prospech M. B. tak, že mu uloží taký trest, aby nemusel nastúpiť výkon trestu odňatia slobody. Tým istým uznesením vyšetrovateľa orgánu bolo vznesené obvinenie aj proti M. B. za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Proti   označenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   podal   sťažovateľ   28.   októbra   2008 sťažnosť, ktorú podrobne odôvodnil podaním z 1. decembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v tejto súvislosti uvádza:

„Vo svojej písomnej sťažnosti som poukázal na to, že vec nebola objasnená tak, aby to viedlo k záveru, že som skutok spáchal. Správne vyhodnotenie dôkazov by totiž v danom štádiu nasvedčovalo tomu, že existujúci skutkový stav nie je postačujúci pre konštatovanie dôvodnosti postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči mojej osobe.“

Uznesením   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   Pv   1156/2008   z 19.   januára   2009   bola sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá ako nedôvodná. Okresná prokuratúra odôvodnila svoje uznesenie tým, že „Vyšetrovateľ Prezídia PZ mal na postup podľa § 206 ods. 1 Tr. por. dostatok dôkazov, keď vychádzal z obsahu nahrávky zaznamenanej na CD - nosiči, ktorú zhotovil aj predložil spolu s trestným oznámením M. B., ako aj zo svedeckej výpovede M. B., ktorý sa podrobne vyjadril k okolnostiam, ktoré sú predmetom tohto trestného konania.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetný záznam na CD nosiči, ktorého nezákonnosti a nepoužiteľnosti sa sťažovateľ domáha, nebol vyhotovený orgánmi činnými v trestnom konaní, pre ktoré je záväzné ustanovenie § 114 Tr. por., upravujúce možnosť nariadenia a prevedenia odposluchu a stanovujúce podmienky pre jeho použitie ako dôkazu v trestnom   konaní.   Pokiaľ   však   zvukový   záznam   nie   je   zabezpečený   orgánmi   činnými v trestnom konaní, nie je možné požadovať splnenie zákonom presne vymedzeného postupu a podmienok, za ktorých môže dôjsť k zabezpečeniu takéhoto dôkazu.

V tomto prípade bol zvukový záznam zabezpečený súkromnou osobou. V tejto súvislosti tiež treba pripomenúť, že vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. nie je uznaním viny. Bude vykonané rozsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie za účelom   spoľahlivého   zistenia   skutkového   stavu   veci   a preverenia   obrany   obvineného, produkovanej   v dôvodoch   sťažnosti.   Nateraz   však   z doposiaľ   zabezpečených   dôkazov   je možné konštatovať, že skutok sa stal, tento je trestným činom a je z neho dôvodne podozrivý práve JUDr. M. F.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že „1)   Vyšetrovateľ   vzniesol   obvinenie   proti   mojej osobe   iba   na   základe   výpovede   obv.   M.   B.   a na   základe   predloženej   prílohy   -   CD s obsahovom rozhovoru údajne zo dňa 13. 09. 2007, pričom neviem na základe čoho prišiel k záveru,   že   rozhovor   sa   uskutočnil   13.   09.   2007.   K tomuto   záveru   mohol   vyšetrovateľ dospieť iba na základe výpovede obv. M. B.

2)   Obsah   rozhovoru   zachytený   na   CD   bol   zo   strany   obv.   M.   B.   vyhotovený nezákonným   spôsobom,   bez   môjho   vedomia   a z jeho   strany   mohlo   dôjsť   k úprave a k manipulácii so záznamom. Obv. M. B. nemal žiadne zákonné právo vyhotoviť a použiť žiadne   zvukové   záznamy   bez   môjho   vedomia   a súhlasu   ďalších   osôb,   nakoľko   na vyhotovenie a použitie záznamu nemal oporu v zákone, pretože na odpočúvanie, nahrávanie a vyhotovovanie   záznamov   treba   postupovať   podľa   §   114   Tr.   por.   -   vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo - zvukových záznamov a podľa § 115 Tr. poriadku - odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky.

3) Môj výsluch pred vyšetrovateľom zo dňa 28. 05. 2008, ako svedka, ako aj pri konfrontácii s M. B. dňa 24. 09. 2008 je absolútne nezákonný, pretože mi kládol otázky z prehratej nahrávky, ktorá bola získaná nezákonným spôsobom v rozpore s § 114 a § 115 Trestného poriadku ako aj článkom 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vyšetrovateľ postupoval v danom   prípade   absolútne nezákonným spôsobom,   pričom musel   vedieť,   že takto   získané   dôkazy   nie   je   možné   použiť   v trestnom   konaní   a v každom   prípade   bolo potrebné postupovať podľa Trestného poriadku resp. podľa Nariadenia Ministerstva vnútra SR číslo 51/2005, ktoré cituje ako majú postupovať orgány činné v trestnom konaní a nie postupovať svojvoľne a nezákonne, pričom som vyšetrovateľa 28. 05. 2008 upozornil, že nahrávka a jej prepis sú nezákonné, čo vyšetrovateľ nezaprotokoloval a zaprotokoloval to až pri konfrontácii s M. B. dňa 24. 09. 2008.“.

Sťažovateľ tiež uvádza, že «Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj „všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci“ je aby išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom. Dôkaz zaobstaraný v rozpore so zákonom (podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku v trestnom konaní nepoužiteľný), prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na   ďalší   dôkaz,   ktorých   vychádza   z obsahu   nezákonne   získaného   dôkazu.   Listina osvedčujúca obsah procesne nepoužiteľného dôkazu sa v spise nesmie ani nachádzať, aby žiadaným a určitým smerom neovplyvňovala príslušné orgány trestného konania v rámci procesu hodnotenia dôkazov. (Rozhodnutie NS SR č. 4 Tz 9/2006).».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vo   veci   jeho sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„Uznesením   vyšetrovateľa   PPZ,   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti korupcii Západ z 23. 10. 2008 ČVS: PPZ-139/BPK-Z-2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19.   01.   2009   a uznesením   Okresnej   prokuratúry   v Topoľčanoch   z 19.   01.   2009   číslo Pv 1556/2008-16 právo sťažovateľa JUDr. M. F., bytom N. priznané článkom 17 ods. 2, článkom 19 ods. 2, článkom 19 ods. 3, článkom 22 ods. 1, článkom 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 8 ods. 2, článkom 10 ods. 3 a článkom 13 Listiny základných práv a slobôd, článkom 8 ods. 1, článkom 8 ods. 2 a článkom 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach porušené bolo.

Uznesenie vyšetrovateľa PPZ, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Západ z 23. 10. 2008 ČVS: PPZ-139/BPK-Z-2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. 01. 2009   a   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v   Topoľčanoch   z   19.   01.   2009   číslo Pv 1556/2008-16 sa zrušuje.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 3 a čl.   13   listiny   a práv   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   a čl.   13   dohovoru   označeným   uznesením vyšetrovateľa a označeným uznesením okresnej prokuratúry, ku ktorému malo dôjsť tým, že vyšetrovateľ   mu   mal   vzniesť   obvinenie   iba   na   základe   výpovede   obvineného   M.   B. a nezákonne získaného dôkazu - zvukového záznamu na CD vyhotoveného bez vedomia sťažovateľa a v rozpore s ústavou a zákonom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa považoval v prvom rade za potrebné poukázať na to, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp. iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V súvislosti   s uplatňovaním   princípu   subsidiarity   v konaniach   o   sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v trestnom konaní, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonov   a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu   zo strany orgánov činných v trestnom   konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia, ktoré spôsobili, resp. mohli spôsobiť porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   v priebehu trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   tiež   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že tak okresný súd príslušný konať v trestnej veci sťažovateľa po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj   právnych   okolností   daného   prípadu   vrátane   zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 13 dohovoru, považuje ústavný súd   za   potrebné   uviesť,   že   Trestný   poriadok   v   §   185   zakotvuje   sťažnosť   ako   opravný prostriedok   proti   uzneseniu.   V nasledujúcich   ustanoveniach   §   186   až   §   195   Trestného poriadku je upravený okruh oprávnených osôb, lehoty, dôvody a postup pri rozhodovaní o sťažnosti. Je teda zrejmé, že v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje účinný právny prostriedok nápravy proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorý má obvinený vo svojej dispozícii.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   poukázať   na skutočnosť, že z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-139/BPK-Z-2007 z 23. októbra 2008 o vznesení obvinenia sťažovateľovi nevyplýva, že by vyšetrovateľ zakladal obvinenie sťažovateľa (teda svoj dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchal sťažovateľ - § 206 ods. 1 Trestného poriadku) na inkriminovanom zvukovom zázname na CD nosiči.

V označenom uznesení vyšetrovateľa sa totiž uvádza: „Pre   potvrdenie   skutočností,   ktoré   oznamovateľ   uviedol   v podaní,   boli   do   spisu zabezpečené   výpisy   údajov   telekomunikačnej   prevádzky   a to   postupom   v zmysle   §   116 ods. 1,   ods.   2   Trestného   poriadku,   po   ktorých   vyhodnotení   bola   zistená   telefonická komunikácia   medzi   M.   B.   a JUDr.   M.   F.,   ktorá   potvrdila   ich   vzájomnú   telefonickú komunikáciu v predmetnom období septembra 2007.

Do spisového materiálu boli vyšetrovateľom PPZ ÚBPK Odboru boja proti korupcii Západ zabezpečené i ďalšie podklady vo forme listín, ktoré sú potrebné pre objasnenie veci a to dožiadania, správy, fotokópie relevantných rozhodnutí, fotokópia trestného spisu pod sp. zn. 2 T 24/04 a iné.

Na   základe   zdokumentovaných   podkladov   a hlavne   s poukazom   na   výpovede   už vypočutých   osôb,   oznámených   údajov   telekomunikačnej   prevádzky   a ďalších   vyššie uvedených listín, došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku pod č. 1 a to tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie vyšetrovateľom PPZ ÚBPK Odboru boja proti korupcii Západ   dňa   15.   11.   2007   v zmysle   §   199   ods.   1   Trestného   poriadku   pod ČVS: PPZ-139/BPK-Z-2007 ako za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, písm. a) Trestného zákona a zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, je nutné ďalej posudzovať ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.“

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 2. apríla 2009