znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. B. a A. B., obaja bytom N., zastúpených advokátkou JUDr. G. S., N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 54/2006, 5 Co 55/2006 z 28. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 15 C 154/2004 z 25. októbra 2005 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 15 C 154/2004 z 24. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. a A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2006   faxom   a   30. augusta 2006   poštou   doručená   sťažnosť   P.   B.   a A.   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 54/2006, 5 Co 55/2006 z   28. apríla 2006   a rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp. zn. 15 C 154/2004 z 25. októbra 2005 v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 15 C 154/2004 z 24. januára 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia: „(...) majú   v   bezpodielovom spoluvlastníctve   manželov   nehnuteľnosti   –   pozemky   s parc.   č. 661/2,   661/14   a 661/15 v podiele   1/1,   zapísané   v   liste   vlastníctva   (...),   KÚ   M.,   nadobudnuté   Kúpnou zmluvou, zo dňa 28. 04. 2003, ktorej vklad bol povolený dňa 23. 06. 2003, pod č.: (...). (...)

Následne   si   sťažovatelia   dali   kúpou   nadobudnuté   nehnuteľnosti   zamerať.   Keďže zistili,   že   časť   pozemku   –   parc.   č. 661/2   prechádza   až   za   oplotenie   a je   užívaná spoločnosťou   H.   a. s.,   Sídlo:   N.,   bez   právneho   dôvodu,   pokúsili   sa   vec   mimosúdne vysporiadať.

Následne bola do rúk sťažovateľov doručená žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorou užívateľ pozemku navrhol, aby súd určil, o. i., že spoločnosť H. a. s., je výlučným vlastníkom pozemku – novovytvorenej parc. č. 661/24 – zastavaná plocha (dvor) vo výmere 97 m2. Ide o parcelu, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom (...), zo dňa 30. 04. 2004, odčlenením   z pozemku   parc.   č. 661/2.   Sťažovatelia   sa   tak   stali   účastníkmi   konania   ako odporcovia v 10. a 11. rade.

Rozsudkom   Okresného   súdu   v Nitre,   zo   dňa   25.   10.   2005,   doručeným   dňa 26. 01. 2006, č. k.: 15 C 154/2004-170, v spojení s Opravným uznesením Okresného súdu v Nitre,   zo   dňa   24. 01. 2006,   č. k.:   15 C 154/2004-176,   doručeným   dňa   31. 01. 2006, okresný   súd   určil,   že   H.   a. s.   je   okrem   iného   (v   konaní   bolo   na   strane   odporcov 13 účastníkov)   vlastníkom   nehnuteľnosti   v katastrálnom   území   M.,   parc.   č. 661/24   – zastavaná plocha, dvor, výmera 97 m2. Súd nepriznal spoločnosti H. a. s., náhradu trov konania voči odporcom v 4., 12. a 13. rade, (odporcovia, ktorí nežiadali žalobu zamietnuť) a voči   ďalším   odporcom   –   vlastníkom   pozemkov   priznal   náhradu   trov   konania   podľa hodnoty výmery, pričom podiel pripadajúci na sťažovateľov predstavuje 22.241,- Sk, ktorú sumu sú povinní zaplatiť navrhovateľovi.“

Podľa   sťažovateľov   označený   rozsudok   okresného   súdu   neobsahuje   dostatok skutkových a právnych záverov na svoj výrok a je vydaný v zrejmom omyle, v nesúlade s platnou   právnou   úpravou   a vo   vážnom   rozpore   so   základným   právom   na   spravodlivý proces a jeho princípmi. V súvislosti s tým sťažovatelia okrem iného tvrdia, že spoločnosť H.,   a. s.   (ďalej len „navrhovateľ“),   nesplnila základné   predpoklady   na vydržanie,   najmä nebola v dobrej viere (bona fide), že jej sporná časť pozemku patrila počas celej vydržacej doby.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozsudku   podali   preto   sťažovatelia   (ako   aj odporca   v 5.   rade)   krajskému   súdu   odvolanie,   a to   najskôr   15.   februára   2006   faxom a nasledujúceho dňa osobne predložením originálu do podateľne odvolacieho súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 54/2006, 5 Co 55/2006 z 28. apríla 2006 odvolanie vo vzťahu k sťažovateľom   odmietol   ako podané   oneskorene a napadnuté   (opravné)   uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V súvislosti s odmietnutím odvolania sťažovatelia poukazujú na to, že «... sa riadili lehotou, ktorá plynula od doručenia Uznesenia Okresného súdu Nitra, označeného ako opravné. Predmetné „Opravné uznesenie“ však nemalo znaky opravného uznesenia, ako ustanovuje zákon (...) podľa ust. § 164 O. S. P. (...)».

Sťažovatelia sú presvedčení, že v prípade predmetného opravného uznesenia nešlo o opravu chýb v písaní a počítaní ani o zrejmú nesprávnosť a tvrdia, že „... Prvostupňový súd pod hlavičkou opravného uznesenia vykonal doplnenie Rozsudku, čo nie je v súlade s ust. § 166 O. S. P. (...)“. Vzhľadom na to sťažovatelia vyjadrili názor, že v danej veci okresný súd nerozhodol o časti predmetu konania, a preto malo byť rozhodnuté dopĺňacím rozsudkom.

Po podaní odvolania požiadali sťažovatelia 3. mája 2006 krajský súd o oslobodenie od   súdnych   poplatkov,   avšak   po   tom,   ako   bolo   ich   právnej   zástupkyni   27.   júna   2006 doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 54/2006, 5 Co 55/2006 z 28. apríla 2006, zistili,   že   sa   tak   stalo   už   po   rozhodnutí   o ich   odvolaní.   V súvislosti   s tým   sťažovatelia spochybňujú   (aj   vzhľadom   na   protichodnú   informáciu,   ktorá   im   mala   byť   poskytnutá pri telefonickom rozhovore s pracovníčkou krajského súdu), že krajský súd naozaj rozhodol v deň uvedený na označenom uznesení. Ďalej upriamujú pozornosť aj na to, že údajne „... na rovnopise uznesenia odvolacieho súdu chýba prezenčná pečiatka Okresného súdu Nitra, ktorý ako prvostupňový napadnuté rozhodnutie po prevzatí spisu od odvolacieho súdu, doručoval účastníkom“.

Sťažovatelia taktiež upozorňujú na procesné pochybenia, ktorých sa mal dopustiť okresný   súd   tým,   že „... procesne   poučil   advokáta   navrhovateľa,   ktorý   svoju   žalobu až následne   rozšíril   o odporkyňu   v 13.   rade...“. V nadväznosti   na   to   ďalej   tvrdia, že zmenený   návrh   nebol   doručený   do   vlastných   rúk   niektorým   odporcom,   ktorí   neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene návrhu.

V takto uvedenom skutkovom a právnom stave sťažovatelia vidia porušenie svojich základných   práv   garantovaných   v čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   ústavy označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Keďže sťažovatelia sú presvedčení, že vyčerpali všetky právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje, svojou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa domáhajú, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel, zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil na konanie súdu prvého stupňa. Požadujú taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 5 788 Sk.

Odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia súčasne žiadajú, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým   odloží   vykonateľnosť   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov a uloží   navrhovateľovi,   aby   sa dočasne   zdržal   práva   priznaného   mu „... právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Nitra č. k.: 15 C/154/2004-170 zo dňa 25. 10. 2005 v spojení s Opravným   uznesením   č. k.:   15 C/154/2004-176   zo   dňa   24. 01. 2006   a   uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5 Co 54/2006, 5 Co 55/2006-194, právoplatné dňa 03. júla 2006“.

Naliehavosť odkladu vykonateľnosti označených rozhodnutí sťažovatelia preukazujú výzvami právneho zástupcu navrhovateľa z 28. júna 2006 a z 12. júla 2006, ktorými boli vyzvaní na úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods. 3   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 54/2006,   5 Co 55/2006 z 28. apríla 2006

1.1 Pretože   podľa   obsahu sťažnosti   jej predmetom je najmä namietané porušenie základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   ústavy označeným   uznesením   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to, že uvedený   článok   je   primárnym   východiskom   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46   až   50   ústavy).   Zároveň v súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je možné domáhať sa práv uvedených okrem iného v   čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorých sťažovatelia namietali.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02,   I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľmi podanému odvolaniu uviedol, že sťažovatelia založili svoje odvolanie na tom, že „... súd prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania   k nesprávnym   skutkovým zisteniam   a vec   nesprávne   právne   posúdil.   Uviedli,   že   navrhovateľ   nie   je   oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti, túto užíva bez právneho dôvodu a pred podaním tejto určovacej žaloby vedel, že vec, ktorú ovláda mu nepatrí. Mali za to, že navrhovateľovi ako oprávnenému držiteľovi chýba dobromyseľnosť. Poukázali tiež na to, že držba musí byť nepretržitá   počas   celej   zákonom   stanovenej   desaťročnej   lehoty   a že   ani   tento   zákonný predpoklad nebol u navrhovateľa splnený. Navrhovateľ ako vydržiteľ by mohol nadobudnúť vlastnícke   právo   za   predpokladu   splnenia   zákonom   stanovených   podmienok   okamihom uplynutia 10 ročnej vydržacej doby, no ako vyplýva z vyššie uvedeného ani táto zákonná podmienka nebola dodržaná. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením podľa § 220 OSP zmenil tak, že návrh navrhovateľa voči odporcom v 10. a 11. rade zamietne a prizná im náhradu trov konania“.

Z odôvodnenia   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva, že tento „... ako   odvolací   súd   (§ 10   ods. 1   OSP)   po   oboznámení   sa   s obsahom   spisu v prejednávanej veci bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. a), c) OSP] dospel k záveru, že odvolanie odporcov v 10. a 11. rade (...) je potrebné ako odvolanie podané oneskorene podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietnuť a opravné uznesenie je potrebné podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,   proti   rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Ak   bolo   vydané   opravné   uznesenie,   lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa   § 218   ods. 1   písm.   a)   OSP   odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ktoré   bolo podané oneskorene.

V prejednávanej veci z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol právnej zástupkyni odporcov v 10. a 11. rade (t. j. sťažovateľov; pozn.) doručený do vlastných rúk dňa 26. 1. 2006. Odvolanie proti rozsudku podala právna zástupkyňa   odporcov   v 10.   a 11.   rade   na   súde   faxom   dňa   15.   2.   2006,   ktoré   doplnila predložením originálu na súde dňa 16. 2. 2006. (...)

Plynutie lehoty na podanie odvolania začína odo dňa nasledujúceho po doručení rozhodnutia,   pretože do plynutia   lehoty   sa nezapočítava   deň,   keď   došlo ku   skutočnosti určujúcej začiatok lehoty (§ 57 ods. 1 OSP). Lehota na podanie odvolania uplynie 15. dňom od   doručenia   rozhodnutia.   Vzhľadom   k vyššie   uvedenému   odvolacia   lehota   začala odporcom v 10. a 11. rade plynúť dňa 27. 1. 2006 (...). Koniec lehoty na podanie odvolania pripadol   u odporcov   v 10.   a 11.   rade   na   deň   10. 2. 2006   (piatok)   (...).   Ak   teda   právna zástupkyňa odporcov v 10. a 11. rade podala v predmetnej veci odvolanie faxom až dňa

15. 2. 2006, ktoré doplnila predložením originálu na súde dňa 16. 2. 2006...“, urobila tak podľa stanoviska krajského súdu po márnom uplynutí pätnásťdňovej odvolacej lehoty.

Keďže   krajský   súd   dospel   k názoru,   že   opravné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa sa týkalo len opravy a doplnenia odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti vzťahujúcej sa na náhradu trov konania, nezačala podľa neho sťažovateľom jeho doručením plynúť nová lehota na podanie odvolania proti rozsudku vo veci samej. Pretože odvolanie sťažovateľov podané faxom 15. februára 2006 doplnené nasledujúceho dňa predložením originálu bolo podľa krajského súdu podané oneskorene, krajský súd ho z toho dôvodu podľa § 218 ods. 1 písm. a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   odmietol   a   vzhľadom na to sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku nemohol zaoberať.

1.2 Čo   sa   týka   odvolania   sťažovateľov   proti   opravnému   uzneseniu   súdu   prvého stupňa sp. zn. 15 C 154/2004 z 24. januára 2006, dospel krajský súd k záveru, že nebolo podané dôvodne. Tento záver podoprel poukazom na to, že sťažovatelia „... v odvolaní neuviedli žiadne dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie nemalo byť vydané, prípadne by bolo v rozpore so zákonom, pričom odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 OSP) a opravné uznesenie napadli len v súvislosti s rozsudkom. Opravným uznesením bolo pritom odôvodnenie rozsudku doplnené len v časti náhrady trov konania, veci samej sa netýkalo. Od doručenia opravného uznesenia nezačala účastníkom konania plynúť znova lehota na podanie odvolania vo veci samej. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté opravné uznesenie podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdil“.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Podľa   právneho   názoru,   ktorý   je   súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu, by k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   a   v prípade   opravných   konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 337/04, IV. ÚS 279/05).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu vyslovený v odôvodnení jeho   uznesenia   sp. zn. 5 Co 54/2006,   5 Co 55/2006   z   28.   apríla   2006,   ktorým   odmietol odvolanie   sťažovateľov   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 15 C 154/2004   z 25.   októbra   2005   a   zároveň   potvrdil   napadnuté   opravné   uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   15 C 154/2004   z   24. januára 2006,   je   v   danej   veci   zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, a preto ho aj ústavný súd považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný.   V citovaných   častiach   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba odvolanie proti označenému rozsudku považovať za oneskorene podané, ako aj dôvody, pre ktoré napadnuté   opravné   uznesenie   ako   vecne   správne   potvrdil.   V žiadnom   prípade   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený ani arbitrárny. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť ich právny názor iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na spravodlivý proces.

Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   aj   preto,   že   toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

1.3 Pokiaľ   ide   o   domnienky   sťažovateľov   spochybňujúce   dátum   rozhodnutia odvolacieho   súdu   (28. apríla 2006),   ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   z   obsahu súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali hodnovernosť uvedeného dátumu.

Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

1.4 Keďže sťažovatelia porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   ústavy   namietali   len   z dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne označenými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené. Pretože ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ústavy,   v nadväznosti   na   to   nemohol dospieť   ani k záveru,   že   by predmetným   rozhodnutím   mohlo dôjsť   k porušeniu   ďalších sťažovateľmi označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy zjavne neopodstatnená.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 154/2004 z 25. októbra 2005   v spojení   s opravným   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   15 C 154/2004 z 24. januára 2006

2.1 Podľa prvej vety § 201 OSP môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa   odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   V okolnostiach   prípadu   bolo   proti označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   prípustné,   a teda   preskúmanie napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   bol   príslušný   krajský   súd   (§ 10   ods. 1   OSP). Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z obsahu   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   vyžiadaného ústavným   súdom   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   krajskému   súdu   odvolanie   proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením z 24. januára 2006, a to najskôr 15. februára 2006 faxom a nasledujúceho dňa osobne do podateľne predložením originálu.   Pretože   odvolanie   sťažovateľov   proti   prvostupňovému   rozsudku   bolo   podané po uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty (prvá veta § 204 ods. 1 OSP), odvolací súd ho v tejto časti v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol.

Takéto správanie sťažovateľov nemožno považovať za účinné využitie dostupného právneho   prostriedku   nápravy,   ktorého   vyčerpanie   je   podľa   citovaného   čl. 127   ods. 1 ústavy, resp. podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd ústavným súdom, resp. jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Keďže v danej veci sťažovateľov bola daná právomoc všeobecného súdu v rámci odvolacieho   konania   rozhodovať   o napadnutom   rozhodnutí   najmä   so   zreteľom   na   to, že podľa   ich   tvrdení   týmto   rozhodnutím   mali   byť   porušené   ich   základné   práva,   avšak sťažovatelia oneskoreným podaním odvolania sami túto možnosť zmarili, nemožno túto právomoc odvolacieho súdu nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   a tiež   s poukazom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv sťažovateľov rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 154/2004 z 25. októbra 2005 (pozri napr. m. m. I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 76/04).

2.2 Pokiaľ   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   označených   práv   opravným uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   15 C 154/2004   z   24. januára 2006,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovatelia toto uznesenie napadli v zákonnej lehote odvolaním, na základe ktorého odvolací súd podľa § 219 OSP toto uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Preto   vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať uvedené uznesenie okresného súdu, keďže toto uznesenie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k označenému opravnému   uzneseniu   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného súdu.

2.3 K   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa   viacerých   procesných   pochybení okresného súdu (napr. nedovolené procesné poučenie advokáta, aby rozšíril žalobu o ďalšiu žalovanú,   nedoručenie   zmeneného   návrhu   sťažovateľom,   resp.   ďalším   odporcom,   ktorí neboli prítomní na pojednávaní) ústavný súd uvádza, že z obsahu zápisníc z jednotlivých pojednávaní   pred   okresným   súdom   nevyplýva,   že   by   sťažovatelia,   resp.   ich   právna zástupkyňa   boli   v priebehu   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   vzniesli   akékoľvek námietky,   pokiaľ   ide   o vytýkané   procesné   pochybenia.   Z obsahu   súdneho   spisu   taktiež nevyplýva, že by boli takéto námietky vzniesli v priebehu konania vo svojich písomných podaniach vo veci samej doručených okresnému súdu a nezmieňujú sa o nich ani v ich odvolaní proti označeným rozhodnutiam okresného súdu.

Ak sťažovatelia spomínané výhrady voči namietaným nesprávnostiam v procesnom postupe okresného súdu nenamietali v priebehu konania pred všeobecnými súdmi a túto argumentáciu   uplatnili   prvýkrát   až   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnili základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred   všeobecným   súdom   nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať   sťažnosťou   v   konaní pred ústavným súdom.

K vytýkaným   procesným   pochybeniam   okresného   súdu   ústavný   súd   navyše poznamenáva, že sťažovateľmi označené skutočnosti nemajú oporu v obsahu súdneho spisu, v súvislosti   s   tým   poukazuje   najmä   na   zápisnice   z   pojednávaní   pred   okresným   súdom zo 16. augusta 2005 a 18. októbra 2005.

Rovnako tak nemožno prisvedčiť   ani tvrdeniu   sťažovateľov, „... že na rovnopise uznesenia odvolacieho súdu chýba prezenčná pečiatka Okresného súdu Nitra, ktorý ako prvostupňový súd napadnuté, po prevzatí spisu od odvolacieho súdu, doručoval účastníkom. Na napadnutom uznesení je len odtlačok pečiatky Krajského súdu v Nitre, a to zo dňa 15. 06. 2006“. Rovnopis uznesenia krajského súdu nachádzajúci sa na č. l. 194 súdneho spisu toto tvrdenie sťažovateľov popiera.

Aj z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa námietok sťažovateľov založených   na   údajných   nesprávnostiach   v postupe   okresného   súdneho   spisu   odmietol pre nedostatok svojej právomoci a zároveň aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   rozhodovanie   o   ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci (predovšetkým o ich návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2007