znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4. júla 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána   Lubyho prerokoval sťažnosť T., Z., zastúpenej advokátom Mgr. M. U., Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 216/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 216/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 216/96 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2005 doručená sťažnosť T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 216/96.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 100/05-12   zo   6. apríla 2005   sťažnosť sťažovateľky   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   2. mája 2005   predsedníčka   okresného   súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr 4027/05 zo 16. mája 2005 k priebehu konania uviedla:

„- dňa 25. 09. 1996 podal žalobca Š., proti odporcovi I., návrh o zaplatenie 16.854,- Sk s prísl.,   ktorý   bol pridelený   na   vybavenie   a   rozhodnutie   zákonnému   sudcovi JUDr. Ing. J. G.

- dňa 07. 11. 1997 súd vytýčil termín pojednávania na deň 18. 11. 1997, ktoré bolo odročené na deň 16. 12. 1997

- pojednávanie zo dňa 16. 12. 1997 súd odročil na neurčito s tým, že nakoľko sa vrátila od termínu nedoručená zásielka odporcu, súd bude zisťovať jeho pobyt a zároveň bude robiť dotaz na Okresné riaditeľstvo PZ SR

- posledná úprava bola doručená súdu 19. 01. 1998

- dňa 22. 02. 1999 súd robil dotaz na Š. v B. ako aj na Prezídium PZ SR B. – obidve odpovede boli doručené súdu 08. 03. 1999

- dňa   02. 06. 1999   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   30. 06. 1999,   ktoré   bolo odročené na neurčito (od odporcu sa vrátila nedoručená zásielka) s tým, že súd bude robiť ďalšie dotazy na S. B., Prezídium PZ B. a Centrálnu evidenciu obyvateľstva B.

- dňa 27. 7. 1999 bola súdu doručená posledná odpoveď

- dňa 15. 03. 2002 súd robil dotaz na Š. B., ako aj zisťoval pobyt J. B. a R. O.

- posledná správa bola doručená súdu 03. 04. 2002

- podľa rozvrhu práce tunajšiemu súdu bol spis dňa 03. 01. 2005 pridelený na vybavenie a rozhodnutie sudcovi JUDr. P.

Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, vo veci súd vytýčil termín pojednávania na deň 18. 05. 2005.“

V závere   vyjadrenia   okresný   súd   uviedol,   že „Nejedná   sa   o   skutkovú   a   právnu zložitosť sporu, zbytočné prieťahy v konaní sú spôsobené tunajším súdom“.

Obdobné procesné úkony, ktoré uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení,   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 63 Cb 216/96.

Ústavný súd navyše zistil,   že 5. septembra 1997 právny zástupca   žalobcu doručil okresnému súdu doplnenie žaloby a upresnenie petitu.

Ústavnému   súdu   bolo   3. júna 2005   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol: „K vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu v B. zo dňa 16. 5. 2005 sa nevyjadrujeme, pretože jej konštatovanie v závere vyjadrenia podporuje naše tvrdenia uvedené v sťažnosti zo dňa 14. 3. 2005.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 63 Cb 216/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 63 Cb 216/96 podľa označených kritérií dospel k týmto záverom:

1. V   posudzovanom   prípade   je predmetom   konania nárok na zaplatenie peňažnej sumy   s príslušenstvom.   Zo   spisu   okresného   súdu   zatiaľ   nevyplýva,   na   základe   akého právneho titulu si sťažovateľka uplatňuje svoj nárok a všeobecný súd sa touto skutočnosťou ani   nezaoberal.   Z konkrétnych   okolností   daného   prípadu   vyplýva,   že   okresný   súd k zabezpečeniu   dôkazových   prostriedkov,   resp.   k samotnému   dokazovaniu   a   k   s   tým spojenému právnemu posúdeniu skutkového stavu nevyhnutnému pre rozhodnutie v merite veci   vôbec   nepristúpil   (s   výnimkou   pojednávania   30. júna 1999,   na   ktorom   vypočul právneho   zástupcu   sťažovateľky   a jedného   svedka).   Prípadná   skutková   alebo   právna zložitosť veci preto nemohla mať v tomto prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní a v spojitosti s tým aj na možné porušenie práv sťažovateľky.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania pred okresným súdom, toto bolo počas doterajšej doby jeho konania aktívne a súčinnostné, v rokoch 1999 a 2002 žiadala okresný súd, aby jej oznámil stav konania vo veci, a v roku 2005 podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Je síce pravdou, že svoju žalobu doplňovala (upresňovala petit) v roku   1997, ale z hľadiska hodnotenia podľa uvedeného kritéria možno vysloviť záver, že sťažovateľka svojím konaním neprispela k zdĺhavosti súdneho konania. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nemal námietky ohľadne správania sťažovateľky.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Z postupu   okresného   súdu   vyplýva,   že   po   začatí   konania   bol   nečinný   viac   ako 13 mesiacov   (od   25. septembra 1996,   keď   sťažovateľka   podala   žalobu,   do   7. novembra 1997, keď určil termín pojednávania na 18. november 1997). Ďalšia jeho nečinnosť bola zistená   od   19. januára 1998,   keď   mu   bolo   doručené   vyjadrenie   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   B.,   do   22. februára 1999,   keď   opätovne   zisťoval   prostredníctvom Prezídia Policajného zboru v B. (predtým 29. decembra 1997 prostredníctvom Okresného veliteľstva Policajného zboru B.), komu bol pridelený „občiansky preukaz...“ (nečinnosť viac ako 13 mesiacov).   Napokon   aj dobu   od   júla 1999,   keď bolo doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky k žalobe, do 7. marca 2005, keď určil termín pojednávania na 18. máj 2005 (nečinnosť viac ako 67 mesiacov), treba považovať za obdobie nečinnosti okresného súdu, počas ktorej boli robené len jednoduché úkony (výzva okresného súdu z 15. marca 2002 na zisťovanie pobytu žalovaného adresovaná Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky B., resp. opakovaná žiadosť adresovaná Š. B., či v roku 1993 bola vlastníkom «„vozidla...“ ».

Výsledkom nesprávnej činnosti okresného súdu v tomto období, ktorá v okolnostiach prípadu   spôsobila   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní,   bolo   i   to,   že   aj   keď   žalovaný predvolanie   na   pojednávanie   a žalobu   za   účelom   vyjadrenia   prevzal   6. decembra 1997 osobne na adrese B. (pozri doklad nachádzajúci sa v spise na č. l. 23), okresný súd napriek tomu pojednávanie konané 16. decembra 1997 odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovaného s konštatovaním, že u žalovaného nebolo vykázané doručenie, hoci boli splnené podmienky   na   postup   okresného   súdu   vyplývajúci   z ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (uloženie poriadkového opatrenia podľa § 53 OSP alebo predvedenie žalovaného podľa ustanovenia § 52 OSP).

Ústavný   súd   pripomína   (vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry,   napr.   IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 148/03),   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

Aj   predsedníčka   všeobecného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   priznala,   že   zbytočné prieťahy v konaní boli spôsobené okresným súdom.

Aj napriek tomu, že od začatia konania v predmetnej veci uplynula doba viac ako ôsmich rokov,   okresný súd dosiaľ vypočul iba zástupcu sťažovateľky a jedného svedka a iné dôkazy potrebné pre rozhodnutie v merite veci nevykonal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 216/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 63 Cb 216/96 konal bez zbytočných prieťahov, aj keď o to sťažovateľka nežiadala.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo žiadosti   sťažovateľky   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu   a zistený   stav,   v akom   sa   konanie   v súčasnosti   nachádza,   podľa konštantnej   judikatúry   (IV. ÚS 92/05)   ústavný   súd   pri   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   a pri   určovaní   jeho   výšky   prihliada   i na   povahu   veci   a predmet   sporu, na základe čoho považoval ústavný súd priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, hoci mala úspech v konaní, pretože právny zástupca sťažovateľky trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil a nevyčíslil.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005