znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., bytom B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12, čl. 14, čl. 16, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu   Nové Zámky   zo 6.   septembra   2002   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   290/98 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 10. apríla 2003 v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   16/03,   9   Co   69/03   a listom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 460/03 z 29. januára 2004, za účasti Okresného súdu Nové Zámky, Krajského súdu v Nitre, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2004 doručená   sťažnosť   J.   S.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12, čl. 14, čl. 16, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Okresného súdu   Nové Zámky   (ďalej len „okresný súd“) zo 6. septembra 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/98 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 10. apríla 2003 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 16/03, 9 Co 69/03 a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. VI/2 Pz 460/03 z 29. januára 2004.

Sťažovateľ   namieta,   že   označené   postupy   a   rozsudky   všeobecných   súdov   sú „v rozpore s ľudskými   právami   a   slobodami   a   rozsudkom   boli   hrubo   porušené   moje vlastnícke práva,   ktoré som nadobudol   dedením“. Citovanými rozsudkami všeobecných súdov   bolo   zrušené   podielové   spoluvlastníctvo   sťažovateľa   (ako   účastníka   konania v procesnom postavení „odporcu“) a navrhovateľky k nehnuteľnosti v katastrálnom území Š.   s   tým,   že predmetná   nehnuteľnosť   bola   prikázaná   do   výlučného   vlastníctva navrhovateľky,   ktorej   súd   zároveň   uložil   zaplatiť   sťažovateľovi   z   dôvodu   vyporiadania polovicu jej všeobecnej ceny určenej na základe znaleckého posudku. Podľa sťažovateľa bol postup zákonnej sudkyne, ktorá prejednávala a rozhodovala túto vec na okresnom súde, tendenčný a svoju zaujatosť voči jeho osobe si aj sama priznala. Podobne konal i odvolací súd,   a   to „pravdepodobne   z dôvodov   solidarity   alebo   na   niečí   príkaz,   pravdepodobne právneho zástupcu navrhovateľky“. Rozsudku okresného súdu sťažovateľ vyčíta viaceré nepresnosti   a   označuje   ho   za   zavádzajúci.   Podobnými   nedostatkami   sa   podľa   neho vyznačuje aj odvolací rozsudok. Vo vzťahu k listu generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 460/03   z   29.   januára   2004   sťažovateľ   uvádza,   že   neakceptovanie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania, ktorý podal proti napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov, bolo neoprávnené, pretože poverená prokurátorka „vec preskúmala na základe pochybných uznesení   a   rozhodnutí   oboch   súdov.   Mám   dojem,   že   mojimi   podnetmi,   sťažnosťami a odvolaniami sa vôbec nezaoberala. Rozhodla iba na základe byrokratického absolutizmu oboch súdov“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha „ochrany vlastníckych práv, ktoré mi boli   oboma   súdmi   i   GP   protiprávnym   konaním   odňaté   a   preto   žiadam,   sa   domáham spravodlivého zadosťučinenia cestou ústavného súdu, nápravy škody spôsobenej konaním súdov, majetkovej škody, či iných škôd, ktoré sa vyskytli v tomto spore“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   nie   je   však   časovo   neobmedzená,   pretože   podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené   porušenie   základného   práva   sťažovateľa, pričom jej zmeškanie nemožno odpustiť. Jej nedodržanie predstavuje dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej oneskorenosť.

1. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že k porušeniu označených práv sťažovateľa   malo   dôjsť   predovšetkým   postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu zo 6. septembra 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/98 v spojení s postupom a rozsudkom krajského súdu z 10. apríla 2003 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 16/03, 9 Co 69/03, ktoré bolo právoplatne skončené 10. apríla 2003. Túto skutočnosť ústavný súd zistil na okresnom súde 29. marca 2004. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu   doručená   až 24.   marca   2004,   nemal ústavný   súd inú   možnosť,   než ju vo vzťahu   k   postupom   a   rozsudkom   označených   všeobecných   súdov   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

2. Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12, čl. 14, čl. 16, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru tiež v tom, že generálna prokuratúra listom sp. zn. VI/2 Pz 460/03 z 29. januára 2004, ktorý mu bol doručený 18. februára 2004, nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutým rozsudkom.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 66/98, II. ÚS 201/03) takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na akceptovanie, resp. vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť takémuto   podnetu   vyhovieť.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil, že oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 14/04).

Aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno vyvodiť, že pod ochranu dohovoru nespadá konanie o mimoriadnom dovolaní. Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku,   ktorého   podstata   spočíva   v   tom,   že   oprávnením   na   jeho   začatie   disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník konania, pričom toto jeho oprávnenie musí byť vyčerpané pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, A. B.   v. Slovenská   republika,   rozsudok   zo 4. marca   2003   a v ňom   odkaz   na ďalšiu judikatúru).

Z tohto dôvodu generálny prokurátor nemohol neakceptovaním podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania spôsobiť namietané porušenie jeho práv.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2003