znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/02-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   30.   apríla   2003 v konaní o sťažnosti A. V., bytom K., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. Sz., K., ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1205/00, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo A. V. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1205/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1205/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   Dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II   j   e   p   o   v   i   n   n   ý   uhradiť   A.   V.   do   15   dní od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   Osemtisíc slovenských korún) na účet komerčnej právničky JUDr. M. Sz., K.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. decembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 100/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   komerčnou   právničkou   JUDr.   M.   Sz.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1205/00.

Z prijatej   sťažnosti vyplýva, že firma CASSOPEK, spol. s r. o., Košice, podala 24. novembra 2000 okresnému súdu proti sťažovateľke žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Dňa 12. decembra 2000 bola sťažovateľke doručená výzva okresného súdu s požiadavkou na vyjadrenie sa k predmetnej žalobe. Sťažovateľka sa k nej vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 18. decembra 2000. Keďže okresný súd vo   veci   nekonal,   podala   sťažovateľka   v októbri   2002   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní, na ktorú do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu nedostala odpoveď.

Sťažovateľka   preto   navrhla,   aby   ústavný   súd   v tejto   veci   vydal   nález,   v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne prikáže okresnému súdu konať vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 12 C 1205/00, bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada, aby jej bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, poukazuje na to, že dôvod, pre ktorý si ho uplatňuje, spočíva v jej právnej neistote o tom, či je jej okamžité zrušenie pracovného pomeru platné, a táto neistota trvá už dva roky. Sťažovateľka preto „nevie či bude nútená pracovať u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa, ktorý trvá na jej ďalšom zamestnávaní alebo nebude“.

Okresný súd zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K. vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 19/03 z 13. januára 2003 k opodstatnenosti prijatej sťažnosti uviedol: „V uvedenom konaní skutočne došlo k prieťahom v rozsahu, ako som to uviedol v odpovedi na sťažnosť A. V. zo dňa 30. 10. 2002 pod Spr. 23131/02, ktorú Vám v prílohe zasielam. Dôvody týchto prieťahov   boli   spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   uvedené   v pripojenej odpovedi na sťažnosť.“

V odpovedi predsedu okresného súdu z 30. októbra 2002 na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, na ktorú sa odvoláva vo svojom vyjadrení, je okrem iného uvedené:

„Po prešetrení sťažnosti som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Žaloba   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   bola   proti   Vám podaná na tunajšom súde dňa 27. 11. 2000 a Vám zaslaná na vyjadrenie už dňa 29. 11. 2000.

Vaše stanovisko k žalobe,   doručené   tunajšiemu   súdu   dňa 18.   12.   2000,   bolo   dňa 20. 12. 2000 doručené žalobcovi.

Dňa 31. 1. 2001 vyzval konajúci sudca žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby.

Dňa 31. 12. 2001 JUDr. R. L., ktorý vo veci konal, prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde, preto predmetná vec bola podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku presunutá dňa 8. 1. 2002 do súdneho oddelenia JUDr. P. K.

Od   31.   11.   2001   skutočne   vznikli   prieťahy   v konaní   a za   tieto   sa   Vám ospravedlňujem.

Boli však spôsobené aj objektívnymi dôvodmi, a to veľkým počtom nevybavených vecí aj v súdnych oddeleniach vo veci konajúcich sudcov (u JUDr. P. K. bolo k 30. 9. 2002 evidovaných 771 nevybavených vecí).

V súčasnosti súd vo veci plynule koná a termín pojednávania je určený na deň 3. 12. 2002.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu   a pripojeného   spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby až do   20.   januára   2003,   keď   bol   ústavnému   súdu   doručený   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 1205/00.

Firma CASSOPEK, spol. s r. o., Košice sa žalobou doručenou okresnému súdu 27.   novembra   2000   domáhala   vyslovenia   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného pomeru zo strany sťažovateľky ako jej zamestnankyne. Okresný súd vyzval 29. novembra 2000 sťažovateľku na vyjadrenie k žalobe. Jej stanovisko bolo doručené okresnému súdu 18. decembra 2000 a 20. decembra 2000 zaslané firme CASSOPEK, spol. s r. o., Košice. Dňa   31.   januára   2001   vyzval   okresný   súd   žalobkyňu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za žalobu.

Po tom, čo 31. decembra 2001 prestal zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, vykonávať funkciu sudcu okresného súdu, bola opatrením z 8. januára 2002 vec pridelená do súdneho oddelenia JUDr. P. K.

Dňa 29. októbra 2002 bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie na 3. december 2002, ktoré sa však neuskutočnilo pre neúčasť žalobkyne, u ktorej doručenie predvolania nebolo vykázané. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“. Zároveň sa sťažovateľka domáhala aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jej veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pričom k naplneniu tohto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím“, čo sa v celom rozsahu uplatňuje vo   veci   sťažovateľky,   predmetom   ktorej   je   spor   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia pracovného pomeru (napr. I. ÚS 55/97, II. ÚS 813/00, II. ÚS 114/02).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania je podmienená (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania a napokon aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon z § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (podobne I. ÚS 57/97).

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej sa rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 12 C 1205/00 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávny spor týkajúci sa skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia o neplatnosti jeho zániku nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo a právne zložitú vec.   V týchto   sporoch   sa   používa   právna   úprava   prijatá   v Zákonníku   práce   (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie boli stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Vzhľadom na celkové doterajšie trvanie konania, jeho priebeh a výsledky dosiahnuté do dňa doručenia súdneho spisu ústavnému súdu nemohol ústavný súd objektívne posúdiť právnu a faktickú zložitosť veci v danom prípade z hľadiska jej prípadného vplyvu na celkovú dobu (trvanie) konania.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   však   nemôže   byť   akceptovaná   najmä   z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor, v ktorom   sa   pre   sťažovateľku   rieši   existenčná   otázka.   Takouto   otázkou   je   trvanie pracovného   pomeru,   ktorého   jestvovanie   je   základom   pre   príjem   sťažovateľky zabezpečujúci jej živobytie. V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania   pred okresným súdom v procesnom postavení žalovanej, možno konštatovať, že jej správanie bolo   súčinnostné   a neprispelo   žiadnym   spôsobom   k predĺženiu   doterajšej   doby   konania. Sťažovateľke   teda   nie   je možné vyčítať   žiaden   podiel   na   nečinnosti   súdu,   čo   napokon netvrdí ani okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľky začalo 27. novembra 2000, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to z informácie, ktorú poskytol okresný súd ústavnému súdu 28. apríla 2003.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od začatia konania až do 31. januára 2001 (keď bola žalobkyni zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku), vykonával plynulo úkony súvisiace s pojednávaním. V období od 1. februára 2001 do 29. novembra 2002 (keď bolo nariadené pojednávanie na 3. december 2002) však vo veci nekonal vôbec, čiže bol nečinný takmer 21 mesiacov bez toho, aby ďalšiemu postupu bránili zákonné alebo procesné úkony účastníkov súdneho konania. Táto doba významným spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

To, že v uvedenom období ide o prieťah v konaní, uznal aj predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 19. decembra 2002.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát povinnosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Tento právny názor je konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   12   C   1205/00,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 1205/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v   sume   50   000   Sk.   Dôvody,   z ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia, sú uvedené v bode I tohto nálezu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez   zbytočných   prieťahov,   zastáva   názor,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   avšak   nie   prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   doterajšiu   dobu   konania okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn. 12 C 1205/00 berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o prieťahy v konaní nijako nepričinila, a zohľadňujúc   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   a povahu konania, ako aj pocit neistoty a v neposlednom rade tiež naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   Osemtisíc   slovenských   korún)   z dôvodu   trov   jej právneho zastúpenia komerčnou právničkou JUDr. M. Sz., K. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, sťažnosť),   každý v hodnote 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 24 a § 25 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách a náhradách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci].

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003