znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/2014-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. A., zastúpeného advokátom JUDr.   Milanom   Kuzmom,   Floriánska   16,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1,   čl. 37   ods. 3,   čl. 38   ods. 1   a čl. 40   ods. 1   a 3   Listiny   základných   práv   a slobôd v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d)   a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 31/2001 z 28. júna 2007, rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 To 1/2008   z 11.   novembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011 doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 T 31/2001   z   28.   júna   2007,   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   2 To 1/2008 z 11. novembra   2008   a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 31/2001 z 28. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219   ods. 1   ods. 2   písm. h)   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   čo   ho   odsúdil   podľa   § 219   ods. 2   Trestného zákona na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a podľa § 39a ods. 2 písm. c) Trestného zákona ho zaradil na jeho výkon do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 76 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší Trestný zákon“) bol krajským súdom sťažovateľovi uložený aj ochranný dohľad na dobu troch rokov s podmienkami uvedenými v ustanovení § 77 ods. 1 písm. a), b) a c) neskoršieho Trestného zákona.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak sťažovateľ, ako aj Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“). Najvyšší súd o riadnych opravných prostriedkoch rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. novembra 2008, ktorým podľa § 258 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a sám podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa odsúdil podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov a podľa   § 39a   ods. 2   písm. c)   Trestného   zákona   ho   zaradil   na   výkon   trestu   do   tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Druhostupňové   rozhodnutie   sťažovateľ   napadol   mimoriadnym   opravným prostriedkom – dovolaním, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), c), e), g) a h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší Trestný   poriadok“).   O dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 zo 14. júna 2011 tak, že ho podľa § 382 písm. c) neskoršieho Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 31/2011 z 28. júna 2007, najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. novembra 2008 a napokon najvyšší súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011   porušili   ním   označené   články   ústavy,   základné   práva   zaručené   ústavou   a listinou a práva zaručené dohovorom. Svoj postoj sťažovateľ odôvodnil takto:

«... porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu a princípu právnej istoty Dovolím si tvrdiť, že napadnuté rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 6. 2007 sp. zn. 2 T 31/01 a Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn. 2 To 1/2008 ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. júna 2011 sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 nie sú dostatočne odôvodnené a navyše odôvodnenia sú arbitrárne...

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2010... odmietol mnou podané dovolanie.

Vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   ust.   § 371   ods. 1   písm. b)   Trestného poriadku   Najvyšší   súd   uviedol,   že   som   ho   namietal   až   v dovolaní,   čím   som   nesplnil podmienku ust. § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ale navyše k tomu dovolací súd dodal, že v prejednávanej veci boli senáty oboch stupňov zložené v súlade s rozvrhom práce a teda postupovali podľa zákona.

... Nie je pravdou, že som zloženie senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici namietal až v dovolaní.

Na verejnom zasadnutí dňa 11. 11. 2008 na Najvyššom súde som namietal časté zmeny v zložení senátu KS BB a žiadal som NS SR, aby preskúmal, či boli tieto zmeny v súlade s Rozvrhom práce KS BB a zákonom. Ak to nie je takto poznačené v zápisnici, tak je to vinou predsedu senátu NS SR...

Zloženie   senátu   Krajského súdu BB   sa   zmenilo   dovedna   7 krát,   čo   samo   o sebe vyvoláva pochybnosti, či boli všetky zmeny naozaj vynútené, či boli noví členovia senátu ustanovení   v súlade   s Rozvrhom   práce   a zákonom,   pretože   z obsahu   spisu to nie   je zistiteľné.

Ďalším zásadným porušením práva na zákonného sudcu je dodatok č. 50 predsedu krajského súdu k rozvrhu práce na rok 2006 z 18. 7. 2006 sp. zn.   Spr.   1149/06,   ktorým predseda krajského súdu BB... pridelil veci vedené okrem iného aj 2 T 31/01 do senátu 5 T... Poukazujem, že dodatok č. 50 bol vydaný na základe návrhu sudcu JUDr. Chovanka, ktorý doslova žiadal, aby mu boli pridelené aj veci, o. i. aj 2 T 31/01.

Bolo porušené ust. § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., lebo veci sa prideľujú senátu a nie jeho jednotlivým členom.

Navyše prísediaci O., J. a T. neboli a nemohli byť členovia senátu 5 T na Krajskom súde BB.

... vo veci sp. zn. 2 T 31/01 došlo k sedemnásobnej zmene v zložení senátu Krajského súdu   a päťnásobnej   zmene   v zložení   senátu   Najvyššieho   súdu   SR,   a Krajský   súd   BB ignoroval   –   nevykonal   –   dôkazy   prípravného   konania,   nezopakoval   dokazovanie z predchádzajúcich hlavných pojednávaní a napriek tomu odvolací súd nezistil „reálnosť legálneho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.“...

Skutočnosť, že dovolací súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 nedôvodil odlišnosť svojho   právneho   názoru   od   názoru   dominujúceho   v rozsudku   sp. zn.   3 Tdo 52/2007, odôvodňuje   záver,   že   napadnuté   uznesenie   NS   SR   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový   stav,   ktoré   sa   premieta   do   porušenia   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu a princípu právnej istoty.

Bolo úlohou Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať všetky dovolacie dôvody uvedené v dovolaní...

... celé   trestné   konanie   vo   veci   2 T 31/01   prebehlo   podľa   trestného   poriadku účinného   do   31. 12. 2005...   tento   Trestný   poriadok   nepoznal   inštitút   dovolania a samozrejme ani vylučovaciu podmienku ustanovenú v § 371 ods. 3 Trestného poriadku...... poukazujem   aj   na   tú   skutočnosť,   že   dovolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal   mojím doplnením dovolania zo 6. mája 2011, v ktorom som poukazoval na nezákonnosť výsluchov svedkov M. a S. z 19. 3. 2007 na hlavnom pojednávaní na KS BB...

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   na   jednej   strane   tvrdí,   že   Najvyšší   súd   ako   súd odvolací uplatnil revízny princíp na verejnom zasadnutí dňa 11. 11. 2008 a „všestranne“ preskúmal napadnutý rozsudok, na druhej strane však ignoroval nové dovolacie dôvody týkajúce sa zákonnosti ťažiskových dôkazov. Avšak dovolací súd neskúmal iba tie nové dovolacie   dôvody,   ktoré   som   nevedel   presvedčivo   vyvrátiť,   na   rozdiel   od   nového dovolacieho dôvodu uplatneného obhajcom... v dovolaní z 1. 2. 2010 podľa ust. § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (ochranné opatrenie), ktorý dovolací súd vyvrátil presvedčivo. Jedným z prípadov svojvôle resp. arbitrárnosti rozhodnutia je nevyhnutne aj rozpor právneho záveru súdu s princípom právnej logiky. Revízny princíp zaväzoval odvolací súd, aby   preskúmal   konanie   od   začiatku   trestného   konania   až   do   vyhlásenia   napadnutého rozsudku,   o to   viac   bolo   jeho   úlohou   preskúmať   zákonnosť   ťažiskových   dôkazov,   teda výpoveď svedka M. z 19. 3. 2007. Keďže tak odvolací súd nepostupoval a porušil revízny princíp, rozhodnutie dovolacieho súdu o aplikácii vylučujúcej možnosti podľa ust. § 371 ods. 3 Trestného poriadku je svojvoľné a arbitrárne.

Dovolaním... som namietal postup, akým bola aplikovaná zásada špeciality...... odvolací senát Najvyššieho súdu rozhodol, že zásada špeciality sa neuplatní, ale bez predošlého vyžiadania stanoviska obhajoby alebo ministra spravodlivosti.

Dovolací súd sa s odôvodnením odvolacieho súdu v celom rozsahu stotožnil... Keďže   Krajský   súd   v BB   terminálnym   spôsobom   rozhodol   o aplikácii   zásady špeciality, keď vydal EZR a maďarský súd udelil súhlas na moje trestné stíhanie, nebolo v kompetencii   odvolacieho   súdu   duplexné   rozhodovanie   o zásade   špeciality,   čím   bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu a princíp právnej istoty.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací v napadnutom uznesení sp. zn.   1 Tdo V 9/2010 nezistil   porušenie   práva   na   obhajobu,   pretože   neobstojí   moje   tvrdenie,   že   som   nebol vypočutý   ani   poučený   pred   konfrontáciou   s M.   a nedoručovanie   procesných   vyjadrení prokurátora obhajobe, zatajovanie dôkazov zo strany obžaloby a zamietnutie navrhnutých dôkazov súd nepovažoval za porušenie práva na obhajobu.

... Najvyšší súd nepoukázal kedy a kým som mal byť poučený, kedy som bol vypočutý a zjavne   si   zamieňa   právo   na   obhajobu   s právom   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom. Ústavne konformný výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu s jeho znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu...

... porušené právo na zákonného sudcu a zákonný súd Ako   už   bolo...   uvedené,   zloženie   senátu   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   bolo zmenené dovedna sedem krát. Zo súdneho spisu nie je zrejmé vo všetkých prípadoch zmien senátov rozpoznať, akým spôsobom bola založená príslušnosť senátov na prejednanie mojej veci, resp. príslušnosť jednotlivých sudcov, ktorí z rozhodovacieho prvostupňového senátu buď prichádzali alebo odchádzali.

Skutočnosť   zmeny   zloženia   v senáte   bola   iba   stručne   konštatovaná,   a to   nie vo všetkých prípadoch.

Dovolací   súd   v uznesení   sp. zn.   1 Tdo V 9/2010...   uviedol,   že   „na   súdoch   oboch stupňov konali senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp. postupovali podľa zákona.“

Otázne je, ako to dovolací súd zistil, keď príslušné Rozvrhy práce Krajského súdu Banská Bystrica a Najvyššieho súdu SR vrátane všetkých Opatrení a Dodatkov od roku 2002 do roku 2008 nie sú súčasťou spisu.

Keďže Krajský   súd   Banská Bystrica   vykonal dňa   1. 3. 2005   hlavné   pojednávanie odznova po zmene v zložení senátu, z pohľadu obhajoby sú relevantné nasledujúce zmeny, teda   od   momentu,   keď   bol   predseda   senátu   JUDr.   Peter   Chovanko   (od   1. 7. 2005   do 30. 6. 2006) dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu...

Keďže predseda senátu veci 2 T 31/01 JUDr. Chovanko od 1. 7. 2005 už nepôsobil na Krajskom súde Banská Bystrica, niekto predsa musel vyhotoviť rozsudok z 21. 6. 2005 – podľa môjho názoru to bol JUDr. Chovanko, aj keď už nepôsobil na Krajskom súde. Berúc do úvahy, že aj členka senátu JUDr. Zdenka Cabanová prestala pôsobiť na Krajskom súde v Banskej Bystrici zároveň s JUDr. Chovankom od 1. 7., je zrejmé, že senát 2 T v pôvodnom   zložení   prestal   existovať.   Zodpovedá   skutočnosti,   že   od   1. 7. 2005   som nemal žiadnych zákonných sudcov na Krajskom súde.

Na č. l. 1803 je poznámka, že JUDr. J. Mikluš – predseda senátu predkladá spis s odvolaním   krajského   prokurátora   na   Najvyšší   súd   ako   zákonný   sudca   (zo   dňa 16. 1. 2006).

Z uvedeného   vyplýva,   že   po   odchode   JUDr.   Chovanka   a JUDr.   Cabanovej na Špeciálny súd, sa stal mojim zákonným sudcom predseda senátu JUDr. Mikluš. Z obsahu spisu nie je transparentne zistiteľné, akým spôsobom sa stal JUDr. Mikluš mojim zákonným sudcom...

Z dodatku   č. 50   predsedu   Krajského   súdu   k Rozvrhu   práce   na   rok   2006   zo   dňa 18. 7. 2006   sp. zn.   Spr.   1114/06   vyplýva,   že   JUDr.   Chovanko   navrhuje,   aby   mu   boli opätovne pridelené veci – medzi inými aj 2 T 31/01 – ktoré mu boli odňaté dodatkami č. 9 a 11 k Rozvrhu práce na rok 2005.

Predseda   Krajského   súdu   JUDr.   Bradáč   pridelil   veci   JUDr.   Chovankovi,   resp. pridelil ich senátu 5 T, kde riadiacu funkciu predsedu senátu vykonáva JUDr. Chovanko. Niet pochýb o tom, že vec 2 T 31/01 bola pridelená JUDr. Chovankovi preto, lebo o to žiadal, a to dňa 18. 7. 2006, teda ešte predtým, ako došla vec z Najvyššieho súdu SR na Krajský súd Banská Bystrica dňa 13. 9. 2006.

Ostalo bez vysvetlenia, prečo bola vec 2 T 31/01 pridelená do senátu 5 T na žiadosť JUDr. Chovanka keď mojim zákonným sudcom bol v tom čase JUDr. Mikluš, ktorému vec nebola odňatá. Na margo Rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica na rok 2006 bod 2 písm. a) – chcem uviesť, že senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená, sa rozpadol. Za žiadnych okolností to nemohol byť senát 5 T, lebo:

-... – mojím zákonným sudcom bol JUDr. Mikluš...

-... – pod pojmom „vec pôvodne pridelená“ sa môže rozumieť aj pridelenie veci po podaní obžaloby, ktorá napadla do senátu predsedu senátu JUDr. J.a Ryanta, v roku 2006 člen senátu 3 T na Krajskom súde Banská Bystrica

-  ...   –   senát,   ktorému   bola   vec   pôvodne   pridelená   sa   rozpadol,   sudcovia JUDr. Samuel   a JUDr.   Cabanová   prestali   pôsobiť   na   Krajskom   súde   Banská   Bystrica a prísediaci pôvodného senátu (naposledy 21. 6. 2005) O., J. a T. neboli a ani nemohli byť členmi senátu 5 T Krajského súdu v roku 2006

-... – sudca JUDr. Chovanko nemá právo vyberať si veci, ktoré bude rozhodovať, zároveň to je porušenie § 51 ods. 1 Zákon č. 757/2004 Z. z. lebo veci sa prideľujú senátu, nie jeho jednotlivým členom...

Berúc do úvahy, že senát v pôvodnom zložení sa rozpadol, bolo úlohou Krajského súdu vykonať hlavné pojednávanie odznova. Súd by tak možno nemusel postupovať, ak by sa predseda senátu na hlavnom pojednávaní dňa 2. 11. 2006 mňa, obhajcov a prokurátora výslovne dotazoval, či so zmenou v zložení senátu a s pokračovaním hlavného pojednávania vyslovujeme súhlas. Keďže sa predseda senátu Krajského súdu neopýtal strán v konaní, či súhlasia so zmenou senátu, nemožno zloženie senátu označiť za zákonné a pokračovanie v hlavnom pojednávaní za zákonný postup.

Práve   zmena   v zložení   senátu   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   bola   nosným dôvodom, pre ktorý Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1 To 4/2004 zo dňa 14. 9. 2004 zrušil rozsudok Krajského súdu.

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že o veci vedenej na Krajskom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2 T 31/01 nerozhodol zákonný sudca resp. súd zriadený zákonom, čím došlo k porušeniu práva na zákonný súd a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 38 ods. 1 Listiny.

... – porušené právo na obhajcu...... výsluch obvineného Za jedno z najzásadnejších porušení môjho práva na obhajobu možno považovať tú skutočnosť, že v prejednávanej veci neexistuje jediná moja procesne spôsobilá – bezchybná – výpoveď obvineného pred súdom, napriek tomu, že ani raz som neodmietol vypovedať.... moje   výpovede   z prípravného   konania   neboli   čítané   na   žiadnom   hlavnom pojednávaní, neboli teda vykonané zákonným spôsobom.

Riadne vypočutý a poučený som bol iba jediný krát, na hlavnom pojednávaní dňa 21. 1. 2003.   Po   zmene   v zložení   senátu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   na   hlavnom pojednávaní   dňa   28. 4. 2003   súd   opätovne   pristúpil   k môjmu   výsluchu,   vypovedať   som neodmietol, odvolal som sa na predošlú výpoveď z 21. 1. 2003, ktorú súd prečítal. Po ďalšej zmene senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici na hlavnom pojednávaní dňa 11. 11. 2003 sa situácia opakovala, opäť som neodmietol vypovedať, ale súd iba prečítal moju výpoveď. Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp. zn.   1 To 4/2004   zo   14. 9. 2004   zrušil   rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo 14. 11. 2003 a prikázal v zmysle § 219 ods. 2 Tr. por. vykonať hlavné pojednávanie odznovu...

... s výnimkou JUDr. Chovanka došlo na Krajskom súde k zmene v zložení celého senátu, keď namiesto JUDr. Samuela a prísediacich L., Z. a Ď. sa stali členmi senátu JUDr. Cabanová   a prísediaci   O.,   J.,   T.   a že   dňa   1. 3. 2005   vykonal   Krajský   súd   hlavné pojednávanie   odznova,   súd   pristúpil   k môjmu   výsluchu.   Podotýkam,   že   som   neodmietol vypovedať, no súd iba prečítal moju predošlú (procesne nepoužiteľnú) výpoveď... Viackrát som nebol vypočúvaný ani poučený!

Bolo   pochybením   Krajského   súdu,   že   iba   čítal   moju   predošlú   výpoveď,   teda postupoval   v rozpore   s príkazom   Najvyššieho   súdu   SR   v uznesením   sp. zn.   1 To 4/2004, ktorý kázal „znovu vykonať“ všetky relevantné dôkazy, teda aj môj výsluch...

... tvrdím,   že   v predmetnom   konaní   neexistuje   jediná   moja   procesne   spôsobilá výpoveď,   lebo tým,   že   som   sa   na hlavnom pojednávaní 1. 3. 2005   odvolal   na   predošlú výpoveď, ktorá je... procesne chybná, sa táto nemohla sťať legálnou...

Po vrátení veci Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn.   2 To 5/2006 z 11. 7. 2006 došlo k ďalšej zmene v zložení senátu Krajského súdu na hlavnom pojednávaní 2. 11. 2006 (JUDr.   Deák   namiesto   JUDr.   Cabanovej),   čiže   pribudol   ďalší   dôvod   na   môj   výsluch s poukázaním   na   zásadu   ústnosti   a bezprostrednosti,   a zásadu   nezmeniteľnosti   zloženia senátu.

... ani po udelení súhlasu na moje trestné stíhanie maďarským súdom som nebol vypočutý, ani potom, ako ma Krajský súd v Banskej Bystrici na hlavnom pojednávaní dňa 25. 4. 2007 upozornil na možnosť prísnejšej kvalifikácie skutku.

Po výsluchu svedka M. dňa 19. 3. 2007 Krajský súd v Banskej Bystrici pristúpil ku konfrontácii   medzi   mnou   a M.,   a to   bez   predošlého   zákonného   poučenia   mňa   ako obvineného!...

V zápisnici zo dňa 19. 3. 2007 nie je zaznačený obsah môjho poučenia, lebo krajský súd si nesplnil poučovaciu povinnosť...

Keďže   som   po   vrátení   veci   Najvyšším   súdom   na   hlavnom   pojednávaní   nebol poučený, táto nezákonnosť sa tiahla počas celého dokazovania...

... názor...   súdu   odvolacieho   i dovolacieho,   že   som   bol   vypočutý   jednak   na predošlých hlavných pojednávaniach a že i konfrontácie a vyjadrenia k jednotlivým úkonom je môj výsluch, teda že som bol vypočutý, neobstojí pretože sa natoľko odchýlil od znenia a zmyslu príslušných ustanovení Trestného poriadku o výsluchu a poučenia obvineného, že tým zásadne popreli jeho účel a význam...

Krajský   súd   zamietol   návrh   prokurátora   na   môj   výsluch,   pričom   neodôvodnil nepotrebnosť môjho výsluchu, odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa 11. 1. 2008 tiež zamietol môj návrh, aby som bol vypočutý, avšak jeho odôvodnenie je arbitrárne.

... tvrdím,   že   v predmetnom   konaní   neexistuje   jediná   moja   procesne   bezchybná výpoveď,   pred   hlavným   pojednávaním   či   v jeho   priebehu   dňa   19. 3. 2007   som   nebol poučený a preto bolo porušené moje právo na obhajobu.

... návrhy na doplnenie dokazovania Prokurátor...   20. 3. 2007   na   hlavnom   pojednávaní   navrhol   vypočuť   mňa   ako obžalovaného a vyšetrovateľa A...

Obhajca... navrhol vypočuť svedkov... a pribrať znalca... na zistenie vierohodnosti svedka..   Ďalším   návrhom   zo   dňa   18. 4. 2007   rozšíril   svoj   návrh   o pribratie   znalcov... na vyšetrenie svedkov...

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   všetky   návrhy   zamietol   bez   vysvetlenia.   Nik nespochybňuje právo súdu zamietnuť návrhy, ale úlohou súdu je vysvetliť, prečo ten-ktorý návrh nepovažuje za relevantný.

V odvolacom   konaní   pred   Najvyšším   súdom   jednak   v písomnom   odvolaní z 31. 12. 2007   ako   aj   ústne   na   verejnom   zasadnutí   konanom   11. 11. 2008   som   navrhol vykonať... dôkazy...

Najvyšší súd SR ako súd odvolací v rozsudku 2 To 1/2008 ani okrajovo nespomenul, že som navrhol vykonať ďalšie dôkazy...

Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   procesne   podložené   odmietnutie   dôkazných návrhov obvineného nepovažuje za porušenie práva na obhajobu...

Niet sporu o tom, že môj výsluch bol nevyhnutný z viacerých dôvodov, a ani súd, prokurátor a obhajca nemali príležitosť klásť mi otázky...

Prípadné   odmietnutie   vykonať   navrhované   dôkazy   musí   byť   odôvodnené vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom   preukazujúcim   nepotrebnosť   či   nadbytočnosť takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich k odôvodnenému   záveru,   že   celé   trestné   konanie   nebolo   vedené   objektívne   a zjavne nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu...

Keďže   neobstojí   zamietnutie   dôkazných   návrhov   na   môj   výsluch   a svedka   K.   D. a zamietnutie   ďalších   návrhov   súdy   nijako   neodôvodnili,   bolo   porušené   moje   právo   na spravodlivý súd a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 ods. 3 písm. d) Dohovoru, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 3 Listiny.

... úmyselné zatajovanie dôkazov... Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici... sa... zúčastnil výsluchu svedka K. D., ktorý na otázky prokurátora odpovedal, že R. P. sa mu pochválil, že on zastrelil K... Napriek týmto zisteniam, nepredložil zápisnice o výsluchu svedka D. ani Krajskému súdu ani obhajobe na hlavnom pojednávaní 28. 6. 2007, pred vyhlásením rozsudku, navyše tieto nové zistenia neuviedol ani v písomne vyhotovenom odvolaní sp. zn. Kv 8/05 zo dňa 7. 12. 2007...

Najvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku 2 To 1/2008... uviedol, že dôkazy v spise nenaznačujú   spojenie   R.   P.   s prejednávanou   vecou,   a že   tvrdenia   D.   sú   v rozpore s vykonanými dôkazmi a výpoveďou M...

... tvrdenia D. sú v rozpore iba s výpoveďou M. a S. Navyše D. označil P. za strelca, a ja som bol obvinený až do roku 2007 z toho, že som šoféroval vozidlo..., je preto logické, že označenie P. za strelca nemôže byť v rozpore s vykonanými dôkazmi, ak som ma byť ja šofér. Taktiež neobstojí tvrdenie, že P. nespájajú dôkazy v spise s prejednávanou vecou... Najvyšší   súd   teda   buď   rozhodol   bez   toho,   aby   poznal   situáciu,   alebo   zavádza účelovo. Každopádne, zamietnutie tohto návrhu je nepresvedčivé, nelogické a chybné... Na základe vyššie uvedeného tvrdím, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) Dohovoru, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 40 ods. 3, čl. 36 ods. 1 Listiny, lebo obžaloba zatajila relevantné dôkazy pred obhajobou a pred Krajským súdom a odvolacie konanie pred Najvyšším súdom SR nebolo adekvátnym opravným prostriedkom na nápravu tohto pochybenia.

... výsluch svedka JUDr. J. S... Po vznesení obvinenia dňa 1. 3. 2001 som si za obhajcu zvolil JUDr. J. S. Vyšetrovateľ vypočul JUDr. S. ako svedka dňa 15. 3. 2001 a 26. 6. 2001... chcem uviesť,   že   JUDr.   S.   bol   mojím   riadne   zvoleným   obhajcom   a nikdy   ma   vyšetrovateľ nepožiadal o zbavenie jeho mlčanlivosti.

Keďže sa v danom prípade jednalo o nutnú obhajobu... bolo úlohou vyšetrovateľa prv ma vyzvať, aby som si zvolil v určenej lehote obhajcu, a ak by som si ho nezvolil, až potom   mohol   požiadať   súd   o ustanovenie   obhajcu.   Vyšetrovateľ   pred   výsluchom   dňa 15. 3. 2001   nerešpektoval   podmienky   o nutnej   obhajobe,   obhajcu   JUDr.   S.   jednoducho vypočul...

Postupom vyšetrovateľa, keď vypočúval obhajcu JUDr. S. ako svedka, bolo porušené moje právo na obhajobu...

... porušenie zásady zákonnosti trestného stíhania... Rozsudok Krajského súdu BB sp. zn. 2 T 31/01 z 28. 6. 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. 11. 2008 sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, preto bola porušená zásada zákonnosti trestného stíhania.

Právne   závery   Najvyššieho   súdu   SR   ako   súdu   dovolacieho   v uznesení   sp. zn. 1 Tdo V 9/2010... sú arbitrárne. Súd neodpovedal na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a preto je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné.

... zásada špeciality O uplatnení   zásady   špeciality   terminálnym   spôsobom   rozhodol   Krajský   súd   BB na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2. 11. 2006 tak, že dňa 7. 11. 2006 vydal predseda senátu európsky zatýkací rozkaz sp. zn. 2 T 31/01 za účelom vyžiadania súhlasu na moje trestné stíhanie.

Súd hlavného mesta Budapešť uznesením z 7. 2. 2007 č. 9.B.1128/2006/4sz. udelil súhlas na moje trestné stíhanie...

Až z písomne vyhotoveného rozsudku NS SR sp. zn. 2 To 1/2008 som sa dozvedel, že aplikácia zásady špeciality podľa názoru súdu neprichádza do úvahy!...

Tvrdím, že nebolo v kompetencii Najvyššieho súdu SR rozhodnúť o tom, že zásadu špeciality nebude aplikovať, pretože je to v právomoci ministerstva spravodlivosti... Dovolací   súd   i odvolací   súd   postupovali   inak   ako   v rozsahu   a spôsobom predpísaným   zákonom,   lebo   rozhodli   o neuplatnení   zásady   špeciality,   čo   je   však v kompetencii ministerstva spravodlivosti...

... s Európskym zatýkacím rozkazom má sudca vydať aj zatýkací rozkaz podľa ust. § 69 Trestného poriadku, keďže však predseda senátu Krajského súdu BB vydal Európsky zatýkací rozkaz bez príkazu na zatknutie, postupoval inak ako podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z.

... Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a rozsudkom sp. zn. 2 To 1/2008 a Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 2 T 31/01 z 28. 6. 2007 nerešpektovali ústavný príkaz konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zároveň porušili právo na súdnu ochranu a princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Vydaný z Maďarskej republiky do SR som bol dňa 13. 10. 2005 na základe uznesenia súdu hlavného mesta Budapešť č. 9.B.820/2005/4szám z 5. 10. 2005, z ktorého vyplýva, že trestná vec K. nebola predmetom vydania. Od tohto dňa sa na mňa vzťahovala zásada špeciality.

Vzhľadom   na   to,   že   maďarský   súd   vydal   súhlas   na   moje   trestné   stíhanie   až 7. 2. 2007,   faktom   je,   že   sa   proti   mne   viedlo   trestné   stíhanie   bez   súhlasu   bezmála   16 mesiacov. V danom období som bol stíhaný v rozpore s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) písm. h) Trestného poriadku...

Keďže som bol 16 mesiacov trestne stíhaný v rozpore so zákonom, bola porušená zásada zákonnosti trestného stíhania podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy a čl. 8 ods. 2 Listiny.... dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom... ťažiskové   usvedčujúce   dôkazy   –   zápisnice   o výsluchu   svedkov   M.,   S.   a B. z hlavného pojednávania konaného dňa 19. 3. 2007 trpia podstatnými vadami konania. Menovaní svedkovia sú osoby, ktoré... majú právo odmietnuť vypovedať... V prípade vypočutia   svedka,   ktorý   má...   právo   odoprieť   výpoveď,   zápisnica   o jeho   vypočutí   musí obsahovať nielen obsah poučenia, ale aj obsah vyjadrenia svedka, či toto právo používa alebo   nepoužíva...   Ak   nebol   taký   svedok   poučený   o tomto   práve   alebo   sa   výslovne nevyjadril, či spomenuté právo využíva alebo nie, ide o podstatnú vadu konania...

Keďže Krajský súd v BB dňa 1. 3. 2005 vykonával hlavné pojednávanie odznovu, dôkazy, ktoré súd vykonal na hlavných pojednávaniach v priebehu roka 2003 sú procesne nepoužiteľné...

... jedná sa o moju výpoveď z 21. 1. 2003... poškodená   L.   K.   bola   vypočutá   iba   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa 28. 4. 2003,   avšak   po   zrušení   rozsudku   a vrátení   veci   už   poškodená   K.   nebola   nikdy vypočutá.

Krajský súd na hlavnom pojednávaní konanom 29. 4. 2003 vypočul svedka M. Z., následne už tento svedok nikdy nebol vypočutý pred súdom. Jeho výpovede z inej trestnej veci   sú   nepoužiteľné   ako   dôkazy,   lebo   pri   nich   nemohlo   byť   realizované   právo obhajoby. To nebránilo Krajskému súdu BB, aby v rozsudku z 28. 6. 2007 tieto výpovede z inej trestnej veci vyhodnotil proti mne, čo je absolútne neprípustné.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   rozsudkom   z 11. 11. 2008   pokúsil   korigovať pochybenie Krajského súdu v BB, výpovede M. Z. z inej trestnej veci už nepoužil, ale vyložil v môj neprospech výpoveď... M. Z. z hlavného pojednávania z 28. 4. 2003.

Odvolací   súd   však   prehliadol,   že   prikázal   Krajskému   súdu   v BB   vykonať   hlavné pojednávanie   odznova,   čo   sa   udialo   1. 3. 2005,   čiže   výpoveď   Z.   z 28. 4. 2003   je nepoužiteľná.

Krajský súd v BB   v rozsudku z 28. 6. 2007 dokonca použil proti mne listy písané Štefanom Jankovičom, ktoré nikdy neboli oboznamované na hlavnom pojednávaní...... ani JUDr. J. S. nebol nikdy vypočutý pred súdom, jeho výpovede z prípravného konania sú nezákonné a súd ich nikdy neoboznamoval, no napriek tomu ich Krajský súd aj Najvyšší súd v rozsudkoch prekrúcali v môj neprospech.

Obsahom spisu sú aj údaje o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti čísla..., ktoré som v inkriminovanom období používal. Krajský súd v BB a Najvyšší súd SR ich použil ako usvedčujúci dôkaz proti mne, napriek tomu, že absentuje súdny príkaz a výpisy a lokalizácie tohto   telefónneho   čísla   neboli   oboznamované   pred   súdom   na   žiadnom   hlavnom pojednávaní...

... záznamy z čerpacej stanice... neboli premietnuté na hlavnom pojednávaní v roku 2007 po zmene v zložení senátu Krajského súdu BB, a... člen senátu JUDr. Deák teda nemohol vidieť tento videozáznam, no súd i napriek tomu rozhodol, že na zázname som ja... Na základe... uvedeného tvrdím, že došlo k porušeniu zásady zákonnosti trestného stíhania podľa čl. 8 ods. 2 Listiny a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.... porušenie práva na telekomunikačné tajomstvo...... na   základe   bližšie   nešpecifikovanej   žiadosti   vyšetrovateľa,   ktorá   ani   nie   je obsahom spisu, poskytol mobilný operátor... výpisy a lokalizácie telefónneho čísla... aj na kritické obdobie...

V dovolacom   konaní   na   verejnom   zasadnutí   konanom   dňa   11. 11. 2008   som namietal, že tieto výpisy hovorov a lokalizácie neboli získané na základe príkazu sudcu... V rozsudku 2 To 1/2008 Najvyššieho súdu niet ani zmienky o tom, že som namietal túto skutočnosť, čo ale nebránilo súdu vyložiť výpisy a lokalizácie... proti mne...

Tým,   že   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   a Najvyšší   súd   SR   zaradili   do   spisu a hodnotili výpisy a lokalizácie... porušili moje práva garantované v čl. 13 listiny, čl. 22 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru.

... porušenie práva na spravodlivý súd...... nedoručovanie procesných rozhodnutí Bolo   povinnosťou   Krajského   súdu   resp.   Najvyššieho   súdu   SR   doručiť   vyjadrenie prokurátora GP SR k dovolaniu mne ako obvinenému, ako aj obhajcovi...

...   dovolanie   nebolo   zamietnuté   z dôvodu,   že   nespĺňalo   požiadavky   prípustnosti dovolania, ale Najvyšší súd zamietol dovolanie v jeho podstate. V dôsledku toho nemožno povedať,   že   vyjadrenie   prokurátora   GP SR   k podstate   dovolania   nemohlo   ovplyvniť výsledok v spore...

... opomenutie... Najvyššieho súdu SR zaslať mi kópiu vyjadrenia prokurátora GP SR, a teda odopretie možnosti oboznámiť s týmto podaním a vyjadriť sa k nemu, poprelo moje právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.1   Dohovoru,   čl. 48   ods. 2   Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny.

Taktiež uvádzam, že moje podanie zo dňa 6. 5. 2011 nebolo doručené prokurátorovi, ktorý sa tak nemohol vyjadriť k jeho obsahu. Najvyšší súd teda porušil princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosť konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny.

Odvolacie konania... sa vyznačovali tým, že Najvyšší súd SR nedoručoval obhajobe procesné   vyjadrenia   prokurátora   GP SR.   Ide   o vyjadrenie   prokurátora   GP SR... z 15. 8. 2008   sp. zn.   IV/1 GPt 712/04-88...   ako   vyjadrenie   k mnou   písanému   odvolaniu z 31. 12. 2007... toto vyjadrenie jednak nebolo doručené obhajobe, ale ani nebolo obsahom spisu, keď som ho osobne študoval 7. 11. 2008 na Najvyššom súde a na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. 11. 2008 nebolo oboznámené...

Totožne   postupoval   odvolací   súd   aj   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   dňa 11. 7. 2006. Uznesením sp. zn. 2 To 5/2006 zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu BB výlučne na základe podania prokurátora GP SR... z 31. 5. 2006 sp. zn. IV/1 GPt 712/04- 14... Toto doplnenie odvolania nebolo doručené obhajobe... Keďže...   vyjadrenia   prokurátora   neboli   obhajobe   doručené   Najvyšší   súd   SR nezaobchádzal   s účastníkmi   konania   rovnako,   procedúra   odvolacieho   ako   i dovolacieho konania nebola vyvážená, nezaručovala minimálny sporný element, a preto boli porušené princípy rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, čo sa premietlo do porušenia práva na spravodlivý súd podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. Dohovoru.

Ďalším   porušením   práva   na   spravodlivý   súd   a rovnosti   zbraní   bolo   nezákonné zvýhodňovanie tzv. kajúcnikov M., S., B., T. a J...

M.   M.   ani   v súčasnosti   nenesie   žiadnu   trestnú   zodpovednosť   za   svoju   výpoveď. Neprebieha voči nemu trestné stíhanie, a navyše, jeho výpoveď bola kompilátom skutočných udalostí   a nepravdivých   skutočností   prispôsobených   tak,   aby   sa   zbavil   trestnej zodpovednosti, čo sa mu zjavne podarilo...

... svedkovia M., S. a B.na hlavnom pojednávaní konanom 19. 3. 2007 zhodne uviedli, že na predošlých pojednávaniach nehovorili pravdu...

Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku z 28. 6. 2007 vyhodnotil výpovede M. Z. z inej trestnej veci v môj neprospech. Berúc do úvahy, že výpovede svedka získané orgánmi činnými   v trestnom   konaní   po   podaní   obžaloby   inej   trestnej   veci   nemožno   prečítať na hlavnom pojednávaní... a že svedok spáchal samovraždu a teda nemohol byť vypočutý pred súdom, bolo porušené moje právo na spravodlivý súd...

Tvrdím,   že   skutkové   závery   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v rozsudku z 28. 6. 2007   a v rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   z 11. 11. 2008   sú   v extrémnom   rozpore s vykonanými dôkazmi.

Predovšetkým svedkovia M., S. a B. nemuseli odstraňovať rozpory z predložených výpovedí..., čo je podstatnou vadou konania...

Ďalším porušením práva na spravodlivý proces je použitie záznamu z vyšetrovacieho pokusu   z 11. 4. 2001   ako   dôkazu   proti   mne.   Od   momentu   vznesenia   obvinenia do 11. 4. 2001   som   odmietol   vypovedať,   a žiadne   ustanovenie   zákona   mi   neprikazuje spolupracovať s policajtmi, išlo by o obrátenie princípu dôkazného bremena. Čiže napriek tomu, že som odmietal vypovedať, ma vyšetrovateľ postavil pred kamery a opýtal sa, či sa chcem zúčastniť vyšetrovacieho pokusu, čo som odmietol.

Použitie záznamu z 11. 4. 2001 ako dôkazu proti mne považujem za obídenie práv na obhajobu a zákazu inkriminácie vlastnej osoby..

... vyšetrovateľ ma neinformoval, že záznam sa uskutoční bez ohľadu na to, či sa vyšetrovacieho pokusu zúčastním, alebo nie, čo znamená tiež porušenie čl. 8 dohovoru... Z uvedeného vyplýva,   že bolo porušené moje právo na spravodlivý súd ukotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny.»

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   čl. 6   ods. 1,   ods. 2,   ods. 3   písm. b),   c),   d),   čl. 8   ods. 1,   ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1, čl. 40 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 zo dňa 14. júna 2011 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 1/2008 zo dňa 11. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 31/01 zo dňa 28. 6. 2007 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Tdo V 9/2010 zo 14. 6. 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 1/2008 zo dňa 11. 11. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 31/01 zo dňa 28. júna 2007   zrušuje   a prikazuje   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   znovu   vo   veci   konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €, ktoré   je   mu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   vo   výške   65.000,- € a Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   mu   povinný   vyplatiť   vo   výške   35.000,- €,   všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi B. A. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 31/2001   z   28.   júna   2007,   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 To 1/2008 z 11. novembra   2008   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl. 13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy,   základných   práv zaručených   ústavou   a listinou   a práv zaručených   dohovorom   rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 2 T 31/2001 z 28. júna 2007

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa § 245 ods. 1 Trestného poriadku (účinného do 31. decembra 2005, ktorý sa vzťahoval na vec sťažovateľa) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 246 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.

Podľa § 252 druhej vety Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku krajského súdu ako súdu prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa § 256 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 258 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody nesprávne.

Podľa § 258 ods. 2 Trestného poriadku ak je vadná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší, hoci i len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení Trestného poriadku, sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 2007 odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý v prípade zistenia neprípustného zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa prvostupňovým súdom bol povolaný týmto právam   (a   slobodám)   poskytnúť ochranu.   Právomoc najvyššieho súdu   rozhodnúť o riadnom   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy,   základných   práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. novembra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 zo 14. júna 2011

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé   súdne   konanie   v dôsledku   tvrdenia   sťažovateľa   o   arbitrárnosti,   resp. neodôvodnenosti   rozsudku   najvyššieho   (ako   odvolacieho)   súdu   sp. zn.   2 To 1/2008 z 11. novembra   2008   a uznesenia   najvyššieho   súdu   (ako   dovolacieho)   sp. zn. 1 Tdo V 9/20010 zo 14. júna 2011 ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody   (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   sp. zn.   2 To 1/2008   z 11.   novembra   2008 v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„Krajský súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a pre zákonu   zodpovedajúce   rozhodnutie   o   obžalobe,   ktorá   bola   na   B.   A.   podaná,   vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení.

V   týchto   smeroch   krajský   súd   dôkazy   vyhodnotil   jednotlivo,   vo   vzájomných súvislostiach ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak ako sú uvedené v § 2 ods. 6 Tr. por. nemožno nič vytknúť.

Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval na obhajobné tvrdenie obžalovaného, ktoré preveril vykonaným dokazovaním a následne spôsobom   nevzbudzujúcim   podľa   zistenia   odvolacieho   súdu   pochybnosti   o   správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o zavinení obžalovaného, pokiaľ ide o ním zamýšľaný následok, t. j. smrť M. K..

V tomto smere krajský súd predovšetkým výstižne poukázal na to, že obžalovaný bol zo spáchania skutku usvedčený nielen výpoveďou svedka M. M., ale v náväznosti na ňu aj výpoveďami ďalších svedkov,   či už S.   S.,   Z.   B,   M.   Z.,   R.   K.,   T.   M.,   P.   L.,   znaleckými posudkami, obrazovým záznamom priemyselnej kamery z čerpacej stanice... s pripojenou fotodokumentáciou,   ako   aj   ďalšími   listinnými   dôkazmi   založenými   v spise,   ktoré   plne odôvodňovali záver, že skutok sa stal tak ako je to uvedené v skutkovej vete vyhláseného rozsudku a tento spôsobom tam popísaným spáchal obžalovaný B. A.

Na základe   takto   vykonaných   dôkazov neobstoja   podľa   názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani obhajobné tvrdenia uplatnené obžalovaným v rámci odvolacieho konania,   ku   ktorým   najvyšší   súd   predovšetkým   dodáva,   že   námietka   obžalovaného,   že Krajský súd v Banskej Bystrici nemohol v predmetnej veci konať vzhľadom k tomu, že v rámci extradičného konania z Maďarskej republiky sa nevzdal zásady špeciality nie je namieste.

Krajský súd túto prekážku odstránil, a teda mohol v konaní pokračovať na základe dodatočného súhlasu Maďarskej republiky s jeho trestným stíhaním v predmetnej trestnej veci, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť zo 7. februára 2007, č. 9.B. 1128/200614.szám.

Rozhodnutie Súdu hlavného mesta Budapešť pritom netrpí ani vytýkanou chybou, že vzniklo na základe EZR vydaným Špeciálnym súdom v Pezinku 8. januára 2007, sp. zn. BB-Pšv 15/06   v   tejto   istej   veci   čím   pôvodný   skorší   EZR   (sp. zn.   BB-Pš 16/05)   stratil platnosť. Z porovnaniach oboch EZR, jednoznačne vyplynulo, že námietka obžalovaného nemá   žiadne   opodstatnenie,   pretože   EZR   neboli   vydané   v   tej   istej   veci   a   EZR   vydaný Špeciálnym súdom v Pezinku nemohol teda zrušiť predchádzajúci EZR vydaný Krajským súdom v Banskej Bystrici.

Rozhodnutie   súdu   hlavného   mesta   Budapešť   konvalidovalo   aj   predchádzajúce konanie,   konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.   júla 2006, sp. zn. 2 To 5/2006, ktorému v tom čase neboli známe okolnosti ohľadne žiadosti slovenskej strany   o   dodatočný   súhlas   s   jeho   trestným   stíhaním   a   samozrejme   ani   skutočnosť,   že obžalovaný sa zdržuje v cudzine. Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky nepochybil ani   vtom   pokiaľ   o   odvolaní   krajského   prokurátora   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí, pretože takýto postup mu umožňovalo ustanovenie § 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

Nie je namieste ani odvolacia námietka obžalovaného, že v predmetnom rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť sú nesprávne uvedené niektoré konkrétnosti potrebné na identifikáciu jeho osoby a nie je v ňom výslovne uvedené, že vydáva súhlas s jeho trestným stíhaním v danej veci v Slovenskej republike.

K tomu najvyšší súd iba podotýka, že aj keď rozhodnutie maďarského justičného orgánu obsahuje obžalovaným udávané nepresnosti vôbec to neznamená, že sa nevzťahuje na obžalovaného, ktorý je presne identifikovaný menom, priezviskom a dátumom a miestom narodenia, ako aj ostatnými náležitosťami obsiahnutými v tomto rozhodnutí, zvlášť vo väzbe na   obsah   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   vydaného   justičnými   orgánmi   Slovenskej republiky.

Dostatočne určito v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť je tiež vyjadrený súhlas   s   trestným   stíhaním   pre   predmetný   skutok   tým,   že   podmienky   pre   vydanie obžalovaného trvajú. V opačnom prípade rozhodnutie maďarského justičného orgánu by muselo byť negatívne vymedzené.

Nie   je   možné   súhlasiť   ani   s   námietkami   smerujúcimi   k   tomu,   že   rozhodnutie maďarského   justičného   orgánu   je   nezákonné,   pretože   k   EZR   slovenskej   strany   nebol pripojený protokol o jeho výsluchu a navyše súhlas s jeho trestným stíhaním na Slovensku mal   retroaktívne   účinky   vzhľadom   k   už   citovanému   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2006, sp. zn. 2 To 5/2006.

V   týchto   súvislostiach   je   potrebné   uviesť,   že   pre   vydanie   EZR   sa   nevyžaduje pripojenie protokolu o výsluchu obvineného (resp. obžalovaného). Realizácia EZR je plne v kompetencii dožiadaného štátu, a preto dožadujúcej sa strane, v tomto prípade justičným orgánom   Slovenskej   republiky   neprislúcha   preskúmavať   správnosť   rozhodnutia   súdu cudzieho štátu ohľadne vydania vyžiadaných osôb na trestné stíhanie, resp. súhlasu s ich trestným   stíhaním.   Namietaním   retroaktívneho   účinku   takéhoto   rozhodnutia   je   vlastne nepriamo namietaná zákonnosť rozhodnutia iného štátu. Napokon zrejme ani sám odvolateľ takúto námietku nepovažoval za relevantnú, pretože v opačnom prípade by musel žiadať zastaviť trestné stíhanie, čo ale nenavrhoval.

V tomto konkrétnom prípade však z hľadiska uplatnenej odvolacej námietky, t. j. porušenie zásady špeciality takáto situácia (t. j. porušenie spomenutej zásady) neprichádza do úvahy dokonca ani vtedy, kedy neplatili už vyššie uvedené dôvody, pretože obžalovaný B. A.   sa   na   území   Slovenskej republiky zdržiaval   preukázateľne   od   14.   apríla 2006 do 24. augusta 2006 (t. j. viac ako 45 dní) a jej územie mohol slobodne opustiť (nikto ho na tomto   území   neobmedzoval   a ani   nenútil   ho   opustiť,   len   jeho vlastná snaha vyhnúť sa prebiehajúcemu trestnému stíhaniu vedeného v zmysle Trestného poriadku.

V takomto prípade podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 403/2004 o EZR v znení neskorších predpisov uplatnenie zásady špeciality neprichádza do úvahy totiž vôbec. Neopodstatnená je tiež odvolacia námietka obžalovaného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky   postupoval   nezákonne   pokiaľ   svojim   uznesením   z   11.   júla   2006,   sp. zn. 2 To 5/2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2005, sp. zn. 2 T 31/01, ktorým bol podľa § 226 písm. c/ Tr. por. oslobodený spod skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, a to len na základe dôkazov - svedeckých výpovedí M. M., Z. B., M. Z. a S. S., ktoré boli vykonané v inej trestnej veci a ich použitie v predmetnej trestnej veci ako dôkazu je neprípustné. V tomto prípade najvyšší súd však výpovede uvedených svedkov nepoužil ako dôkaz (taký záver by predpokladal skutočné vykonanie výsluchov označených svedkov k obsahu ich výpovedí urobených v inej trestnej veci v konaní pred odvolacím súdom). Spomenuté výpovede tvorili možný okruh dôkazných prostriedkov v trestnej veci, a preto odvolací súd v zrušujúcom uznesení pokynom, ktorý má povahu záväznosti (§ 264 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) nariadil výsluch uvedených osôb. Až výsledok tejto procesnej činnosti krajského súdu bolo možné považovať za dôkaz, ktorý je hodnotiteľný pri rozhodovaní o všetkých otázkach, ktoré je potrebné riešiť v rámci trestného konania, predovšetkým o skutku ktorý je ústredným predmetom trestného stíhania. To   napokon   bolo   jedným   z   dôvodov   prečo   najvyšší   súd   uvedené   rozhodnutie krajského súdu podľa § 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zrušil a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. mu vec vrátil s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský   súd   na   podklade   tohto   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   v   jeho   intenciách aj doplnil   dokazovanie   (vypočul   aj   obžalovaného,   pretože   aj   konfrontácia   a   vyjadrenie obžalovaného   k   iným   výpovediam   je   treba   považovať   za   jeho   výpoveď)   a   nie   je   preto opodstatnená ani odvolacia námietka obžalovaného, že napadnuté rozhodnutie sa opiera výlučne o výpoveď nedôveryhodného svedka M. M. a že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, že znovu nevypovedal.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   predovšetkým   uviesť,   že   M.   M.   síce   zmenil   svoju pôvodnú výpoveď, ale súčasne aj to, že hodnoverne vysvetlil, že obžalovaného neusvedčoval v dôsledku vyhrážok voči svojej osobe, z ktorých mal obavu. Na druhej strane argumentácia obžalovaného obsiahnutá v jeho odvolaní, že tento svedok je nedôveryhodný (nielen preto, že   mal   užívať   psychoaktívne   látky),   ale   najmä   z   toho   dôvodu,   že   bol   nahovorený   na výpoveď,   aby   skutok   popísal   podľa   predstáv   polície,   z   čoho   mu   mali   plynúť   výhody   v podobe   prepustenia   z   väzby   a   zastavenia   trestného   stíhania   je   len   ničím   nepodložená konštrukcia obžalovaného, odhliadnuc od toho, že popísať priebeh vykonania skutku, tak ako to urobil M. M. nemohol podľa predstáv polície, pretože takto popísať skutok mohol len ten kto jeho priebeh priamo vnímal.

Okrem toho na rozdiel od konštrukcie odvolacích námietok obžalovaného je treba zvýrazniť, že podstatné časti výpovede M. M. korešpondujú s ďalšími dôkazmi obsiahnutými v spise napr. svedeckými výpoveďami R. K., P. L. či T. M., ktorí popisovali pohyb použitého motorového vozidla.... v Banskej Bystrici, ale aj bezprostredný priebeh samotného skutku (zastrelenia)   M.   K.   vrátane   toho,   že   spolujazdec   v   tomto   motorovom   vozidle   údajne telefonoval (podľa výpovede M. M. boli použité vysielačky). V neposlednom rade treba zvýrazniť, že svedok M. M. svojou výpoveďou nezískal žiadne výhody, práve naopak priznal ňou, že sa zúčastnil uvedeným spôsobom na tomto skutku a trestné stíhanie voči jeho osobe bolo   len   odložené.   Takisto   z   vykonaných   dôkazov   je   presvedčivo   preukázateľné,   že obžalovaný   je   spájaný   so   skutkom   aj   použitým   motorovým   vozidlom,   ktoré   si   nemohol vyzdvihnúť na základe súhlasu V. D. ako tvrdil, ale toto auto bez jeho súhlasu a bez súhlasu majiteľa servisu v... Z.   T.   (čl. 692) bolo z jeho servisu odňaté partiou štyroch chlapov (z ktorých jeden bol B. A.). Napokon so skutkom je spojený tiež záznamom priemyselnej kamery   z   čerpacej   stanice...,   ktorá   dokumentuje   prítomnosť   tohto   vozidla   spolu s obžalovaným v inkriminovanom čase v Banskej Bystrici. K ostatne uvedenému v reakcii na odvolaciu   námietku   obžalovaného   najvyšší   súd   len   dodáva,   že   v žiadnom   zo   svojich rozhodnutí najvyšší súd nespochybňoval zábery z priemyselnej kamery na čerpacej stanici... V   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   v predchádzajúcich   rozhodnutiach   sa   len   s   konečnou platnosťou   na   rozdiel   od   tohto   ostatného   rozsudku   nevyjadroval   k   tomu,   ako   mal prvostupňový súd hodnotiť jednotlivé dôkazy, a k akým celkovým skutkovým zisteniam mal dospieť.

V náväznosti na uvedené skutočnosti nemá žiadne opodstatnenie ani najdôležitejšia odvolacia požiadavka B. A. (podľa jeho názoru) na potrebu výsluchu svedka K. D., ktorý v inej trestnej veci za páchateľa vraždy M. K. označil R. P., ktorý sa tým svedkovi údajne mal sám pochváliť.

Podľa   zistení   odvolacieho   súdu   však   žiadne   dôkazy   obsiahnuté   v   spise   ani   len nenaznačujú   spojenie   R.   P.   s   práve   prejednávanou   trestnou   vecou   a   uvádzané sprostredkované   skutočnosti   týmto   svedkom   sú   v   rozpore   s   vykonanými   dôkazmi a výpoveďou M. M., ktorý žiadnu inú osobu okrem obžalovaného a seba samého pri vražde M. K. neuvádzal. Preto návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania, vrátane potreby vrátenia veci do prípravného konania si odvolací súd neosvojil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuveril ani ďalším obhajobným námietkam B. A., predovšetkým tvrdeniu, že v čase spáchania skutku sa nenachádzal v Banskej Bystrici, ale zúčastnil sa hlavného pojednávania na Okresnom súde Trebišov v trestnej veci J. K., resp. poobede   pri   motoreste   v   blízkosti   Rimavskej   Soboty   mal   stretnutie   s A.   P.,   za   účelom predaja motorového vozidla...

Najvyšší   súd   pritom   vychádzal   z   toho,   že   uvedenú   obhajobu   obžalovaného   síce vo svojich   výpovediach   potvrdzovali   J.   K.   a   JUDr.   J.   S.,   ale   J.   K.   vo svojej   prvotnej výpovedi 28. februára 2001, uviedol, že na deň 27. júna 2000 (t. j. deň vraždy M. K.) si vôbec nespomína, a až v ďalšej výpovedi zo dňa 19. apríla 2001, potom keď sa rozprával so svojim obhajcom (JUDr. S.) o dátume 27. júna 2000 si spomenul, že obžalovaný bol s ním na pojednávaní na Okresnom súde Trebišov a sedel v pojednávacej miestnosti. Vo výpovedi z 26. júna 2001, t. j. po výpovedi JUDr. Milana Jurka, už si nespomínal, či obžalovaný bol v budove súdu, či inde. Rovnako JUDr. J. S. vo svojej prvotnej výpovedi 15. marca 2001 tvrdil, že obžalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného súdu, pretože s J. K. boli ako dvojičky   (JUDr.   J.   S.   bol   obhajcom   J.   K.).   Vo   svojej   výpovedi   26.   júna   2001,   ktorá nasledovala až po výpovedi JUDr. Milana Jurka, ktorý prejednával inkriminovaný deň vec Júliusa Krátkeho, už tvrdil, že nevie či obžalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného súdu. Pritom z výpovede JUDr. Milana Jurka práve vyplynulo, že obžalovaný kritického dňa   na   pojednávaní   J.   K.   na   Okresnom   súdu   Trebišov   sa   nezúčastnil   a výpovede obžalovaného, ako aj svedkov JUDr. J. S. a J. K. v tomto prípade možno hodnotiť len ako účelové, prispôsobujúce sa vývoju dôkaznej situácie.

To isté je treba konštatovať aj ohľadne údajného zapožičania mobilného telefónu obžalovanému Z. B., ktorý bol zameraný deň pred vraždou M. K. v oblasti..., kde podľa výpovede M. M. mal byť ubytovaný obžalovaný pred skutkom a v deň vraždy bol zameraný v oblasti   Rimavskej   Soboty,   kde   zasa   podľa   už   uvedenej   vezie   obžalovaného   sa   mal uskutočniť predaj motorového vozidla...

Ani   v   tomto   prípade   obhajobnú   verziu   nepotvrdzuje   jednak   A.   P.,   ktorý   nevedel potvrdiť či   vozidlo...   mu   ponúkal   pri   Rimavskej   Sobote   obžalovaný a zároveň   tvrdil,   že vozidlo mu ponúkala len jedna osoba (podľa verzie obžalovaného mal byť prítomný aj K.). Verziu obžalovaného nepotvrdzuje ani výpoveď svedka T. T., ktorý mal obžalovanému pri motoreste v Rimavskej Sobote priniesť z Košíc špeciálny kľúč na koleso, lebo dostal defekt. Obžalovaný mu mal volať totiž o 13.30 hod., svedok nevedel však v ktorý deň v roku 2000 to bolo a okrem toho zo záznamu hovorov z 27. júna 2000 z mobilného telefónu obžalovaného, založeného v spise, je zaznamenaný hovor až o 15.09 hod., aj to nie svedkovi T. T.

Na základe uvedeného tieto obhajobné tvrdenia nemôžu byť takými skutočnosťami, ktoré by spochybnili dôkazy, ktoré usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku, ktorý mu bol kladený za vinu.

Z výpovede M. Z., ktorá na rozdiel od iných jeho výpovedí bola vykonaná v tomto konaní, a to zákonným spôsobom je tiež preukázateľné, že už v roku 2000 udržiaval B. A. s M.   M.   priateľský   vzťah,   navštívil   ho,   prespal   u   neho   a zúčastnil   sa   v   Brezne   na diskotéke..., čo teda svedčí o tom, že M. M. sa s požiadavkou na likvidáciu M. K. logicky mohol obrátiť práve na neho, čo sa napokon aj stalo. Je síce pravdou, ako tvrdí obžalovaný vo svojich odvolacích námietkach, že z výpovede M. M. nie je zrejmé, že Mgr. D. M. sa chcel skontaktovať práve s B. A., ale vyplýva z nej, že sa mal nakontaktovať na niekoho z východu a je logické, že sa nakontaktoval na osobu, ktorú nielen poznal, ale mal s ňou priateľský vzťah.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   obžalovaného,   že   v   dôsledku   zmeny   dôkaznej   situácie krajský súd zmenil skutok tak, že oproti obžalobe kde bol obžalovaný len v pozícii šoféra sa stal priamym páchateľom, a teda nebola zachovaná totožnosť skutku, čím rozsudok súdu prvého stupňa je nezákonný, najvyšší súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe totožnosť skutku podľa § 220 ods. 1 Tr. por. je zachovaná, ak je zhoda aspoň buď v konaní alebo následku, alebo aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach prípadu, čím je potrebné rozumieť skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú konanie páchateľa alebo následok jeho konania z hľadiska právnej kvalifikácie, ktorá prichádza do úvahy. Z uvedeného je potom zrejmé,   že   totožnosť   skutku   bola   v   danom   prípade   zachovaná   a   rozsudok   z   uvedeného pohľadu je v súlade so zákonom.

Na základe všetkých týchto uvádzaných skutočností preto ani Najvyšší súd Slovenskej republiky   nemal   žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   skutok   sa   stal   tak,   ako   je   to   uvedené vo výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku   prvostupňového   súdu,   a   že   tento   spáchal spôsobom tam ustáleným obžalovaný B. A. Na tom nemôžu nič zmeniť ani vytýkané drobné nepresnosti   vo   výpovediach   svedka   M.   M.,   ktorý   vytýka   obžalovaný   v rámci   svojho odvolania, pretože nijakým zásadným spôsobom nemajú vplyv na jej podstatný obsah, ako na to poukázal už krajský súd.

Nepochybil preto krajský súd ani pokiaľ konanie obžalovaného po právnej stránke kvalifikoval   ako   trestný   čin   vraždy   podľa   § 219   ods. 1,   ods. 2   písm. h/   Tr. zák.,   ako   to podrobne a vecne správne aj odôvodnil. Najvyšší súd preto v ďalšom len poukazuje v tomto smere na príslušné dôvody v napadnutom rozsudku.

K uvedenému len dodáva v reakcii na odvolacie námietky krajského prokurátora, že neprichádzalo do úvahy posúdiť skutok tak, že bol spáchaný organizovanou skupinou, ako sa toho domáhal krajský prokurátor. Uvedený kvalifikačný moment, znak kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu bol do Trestného zákona zavedený totiž až zákonom č. 253/2001 Z. z., účinným od 1. augusta 2001, preto krajský súd správne aplikoval v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. pre právne posúdenie tohoto skutku zákon priaznivejší pre páchateľa, t. j. účinný v čase spáchania skutku.

Rovnako nebolo namieste po právnej stránke kvalifikovať konanie obžalovaného ani ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., t. j. že spáchal skutok opätovne.   Pod týmto pojmom je treba rozumieť také prípady ako to uvádza aj krajský prokurátor keď páchateľ trestný čin uvedený v ods. 1, § 219 Tr. zák. opakuje. Ide teda hlavne o súbeh trestných činov, pričom nie je treba, aby za takýto čin bol už páchateľ právoplatne odsúdený, ale samozrejme patria sem aj prípady, ak páchateľ bol už za taký čin právoplatne   odsúdený   alebo   aj   potrestaný.   Pokiaľ   nejde   o   recidívu   znak   opätovnosti z dôvodu súbehu možno aplikovať len vtedy, ale sa vedie spoločné trestné stíhanie pre skutky vytvárajúce súbeh. Tento názor vychádza z požiadavky rešpektovania prezumpcie neviny   a   zároveň   z   reálneho   možného   iného   výsledku   trestného   stíhania,   v   samostatne prebiehajúcej trestnej veci, ktorá by bola meritórne posúdená neskôr, ako vec v ktorej má súd rozhodnúť o právnom posúdení konania aj s použitím znaku opätovnosti pri trestnom čine vraždy.

Uvedené kritérium opätovnosti preto nespĺňajú argumenty krajského prokurátora, že vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Úrad   boja   proti organizovanej   kriminalite   Východ,   vzniesol   B.   A.   15.   novembra   2006   pod   sp. zn. PPZ-33/BOK-V-2006,   obvinenie   pre   iný   taký   čin   vraždy   spáchaný   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 Tr. zák.

V   spojitosti   s   uvedenou   problematikou   prokurátor   na   verejnom   zasadnutí odvolacieho súdu nepriliehavo argumentoval rozhodnutím konajúceho senátu 2 To 3/2007, keďže toto je založené na inom skutkovom základe. Posúdenie znaku opätovnosti tam totiž vychádza   zo   zistenia,   že   páchateľ   už   bol   za   trestný   čin   vraždy   odsúdený   a potrestaný, a preto okrem naplnenia znaku opätovnosti mal byť vo vzťahu k trestnému činu vraždy považovaný aj za obzvlášť nebezpečného recidivistu v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 1. januára 2006).

Na druhej strane krajský súd pochybil pri ukladaní trestu. Za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 12 do 15 rokov alebo výnimočný trest. V zmysle § 29 ods. 1 Tr. zák. sa ním rozumie buď trest odňatia slobody vo výmere od 15 až do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody nad 15 rokov až do 25 rokov mohol súd   uložiť   iba   vtedy,   ak   stupeň   nebezpečnosti   trestného   činu   pre   spoločnosť   bol   veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa bola obzvlášť sťažená.

O tom, že spáchaný skutok má pre spoločnosť veľmi vysoký stupeň nebezpečnosti nemá   samozrejme   pochybnosti   ani   najvyšší   súd.   Na   druhej   strane   z   dôkazov,   ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva, že možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená, zvlášť keď krajský súd tento záver urobil bez toho, aby k tomu vykonal aj patričné, hlavne znalecké dokazovanie.

Skutočnosť, že trestná činnosť obžalovaného B. A. má gradujúci charakter, ako to vyplýva z registra trestov, a s čím súhlasí aj najvyšší súd k takémuto záveru však nestačí. Za   daného   dôkazného   stavu   však   podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   by aj prvostupňový   súd   doplnil   dokazovanie   v   tomto   smere   a   boli   by   preukázané   všetky podmienky   § 29   ods. 2   Tr. zák.   pre   uloženie   výnimočného   trestu,   pripadalo   by   pri zohľadnení   všetkých   kritérií   rozhodných   pre   jeho   ukladanie,   uložiť   tento   trest   pri   jeho dolnej hranici a nie takmer celkom na hornej hranici, ako postupoval prvostupňový súd. Za   tohto   stavu   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepovažoval   za   účelné doplniť dokazovanie v naznačenom smere a dospel k záveru, že aj trest uložený podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. (bez aplikácie § 29 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.) na jeho hornej hranici, t. j. vo výmere 15 rokov splní všetky kritéria jeho účelu tak ako ich má na mysli ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. zák., t. j. predovšetkým podmienky individuálnej a generálnej prevencie. Pre jeho výkon   preto   obžalovaného   podľa   § 39a   ods. 2   písm. c/   Tr. zák.   zaradil   do   III. nápravnovýchovnej skupiny.

Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie krajského súdu o uloženom   ochrannom   dohľade   ani   vo   výroku   o náhrade   škody,   na   základe   odvolaní obžalovaného B. A. a krajského prokurátora rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohoto rozsudku.“

Najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   1 Tdo V 9/2010   zo   14.   júna 2011,   ktorým   podľa § 382 písm. c) neskoršieho Trestného poriadku (účinného od 1. januára 2006) odmietol dovolenie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 1/2008 z 11. novembra 2008, v relevantnej časti uviedol:

«Proti...   rozsudku   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   podal obvinený   B.   A.... dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. h/ Tr. por... Toto dovolanie obvinený doplnil vlastným písomným podaním zo 6. mája 2011. Obvinený sa dovolaním domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že týmto rozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 12, ods. 13, § 30, § 207 ods. 1, § 219 ods. 2, § 220 ods. 2, § 256, § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v ustanovení § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, v ustanoveniach § 3 ods. 3, ods. 4, § 51 ods. 1, ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v čl. 17 ods. 2, čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v jeho neprospech.

Obvinený   v   dovolaní   namietal   zásadné   porušenie   procesnoprávnych a hmotnoprávnych   ustanovení   vo   vyššie   uvedených   právoplatných   rozhodnutiach   súdov s cieľom nápravy závažných pochybení, ku ktorým došlo v týchto rozhodnutiach a v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. obvinený videl v tom, že v prejednávanej veci došlo bez jeho zavinenia minimálne k siedmim zmenám v zložení senátu, pričom v priebehu konania nemal možnosť verifikovať zákonnosť týchto zmien, pretože zo súdneho spisu nie je možné rozpoznať, akým spôsobom bola založená príslušnosť   senátov   na   prejednanie   veci,   resp.   príslušnosť   jednotlivých   sudcov.   Časté a nevídané zmeny   v zložení senátov   mali za   následok flagrantné procesné   chyby,   ktoré neboli napravené ani v odvolacom konaní.

V doplnení svojho dovolania zo 6. mája 2011 obvinený sám poukazuje na to, že iné rozhodnutie najvyššieho súdu považuje konanie súdu v inom zložení bez súhlasu obvineného za porušenie zákona. Zmeny v zložení senátu v jeho veci sa udiali bez jeho súhlasu. V zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený namietal zásadné porušenie práva na obhajobu, ku ktorému malo tým, že súd akceptoval pochybné dôkazné prostriedky, a to svedecké výpovede a zápisnice, ktoré predložila prokuratúra z iného konania, a ktoré boli príčinou zrušenia druhého oslobodzujúceho rozsudku v roku 2006. V tejto súvislosti tiež namietal   rozdielny   prístup   odvolacieho   súdu   a nedôvodné   a zjavné   protežovanie prokurátora spočívajúce v tom, že na základe obvineným predložených listín odvolací súd nezrušil odsudzujúci rozsudok a nevrátil vec krajskému súdu, čím narušil princíp rovnosti strán, na rešpektovaní ktorého sú závislé jeho obhajobné práva. Podľa názoru obvineného bolo   ďalším   zásadným   porušením   práva   na   obhajobu úmyselné   zatajovanie   dôkazov zo strany prokuratúry. JUDr. Rastislav Remeta úmyselne zatajil informáciu, že len pár dní pred vynesením rozsudku, v dňoch 20. júna 2007 a 22. júna 2007, bol osobne prítomný na výsluchu svedka K. D., kde tento svedok viackrát zdôraznil skutočnosť, že K. popravil R. P. Vedomé neoznámenie tejto skutočnosti malo zásadný vplyv na vynesený rozsudok a trest, no   najmä   predstavovalo   zásadné   porušenie   práv   obhajoby. Za   jedno   z najzávažnejších a najzásadnejších porušení svojho práva na obhajobu však považoval skutočnosť, že po zrušení druhého oslobodzujúceho rozsudku, zmene kvalifikácie skutku na prísnejšiu formu a zmene zloženia senátu nebol ako obvinený k veci vypočutý, pričom jeho výsluch bol nutný najmä   po   zmene   procesnej   situácie   v   roku   2006,   ako   aj po zásadnej   a náhlej   zmene výpovedí svedkov M. a B. Nevykonanie výsluchu za takých okolností bolo aj v rozpore s požiadavkou   zásady   ústnosti   a bezprostrednosti. V   tejto   súvislosti   zároveň   namietal nesplnenie poučovacej povinnosti zo strany krajského súdu. Za zásadné porušenie svojho práva   na   obhajobu   považoval   aj odmietnutie   ním   navrhovaných   dôkazov,   ako   aj nerešpektovanie zásady špeciality pri rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 11. júla 2006, kedy odvolací súd zrušil druhý oslobodzujúci rozsudok. V tejto súvislosti argumentoval tým, že odvolací súd nemal oprávnenie konať z dôvodu chýbajúceho súhlasu dožiadaného orgánu, keďže v tom čase bol vydaný na územie Slovenskej republiky len na konkrétne   trestné   stíhanie   v   inej   trestnej   veci. Zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu, porušenie zásady rovného postavenia strán a kontradiktórnosti obvinený videl aj v tom, že obhajobe nebolo doručené podanie zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 7. júna 2006, ktorým bolo doplnené odvolanie krajského prokurátora, ako aj to, že obhajoba   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k podaniu   zástupcu   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky z 15. augusta 2008, pretože jej nebolo ani s prílohami doručené. V   doplnení   svojho   dovolania   zo 6.   mája   2011   obvinený   sám poukázal   na   to,   že nebolo v kompetencii najvyššieho súdu rozhodnúť, že sa nebude aplikovať zásada špeciality, lebo na taký záver nemal vyjadrenie ministra spravodlivosti.

Vo   vzťahu   k   ďalšiemu   uplatnenému   dovolaciemu   dôvodu   v   zmysle   § 371   ods. 1 písm. g/   Tr. por.   obvinený   poukazoval   na   nezákonné   vykonanie   dôkazov,   pričom argumentoval   tým,   že krajský   súd   postupoval   v   rozpore   s   § 219   ods. 2   Tr. por.,   keď po druhom zrušení oslobodzujúceho rozsudku a po zmene v zložení senátu nevykonal hlavné pojednávanie   odznova,   čím   bol   celý   proces   v   jeho   trestnej   veci   poznamenaný nezákonnosťou.   Rozhodnutia   súdov   neboli   založené   na   riadne   a v   súlade   so   zákonom zrealizovanom   procesnom   postupe.   Senát   pri   rozhodovaní   ignoroval   celé   prípravné konanie, obžalobu, ako aj dôkazy vykonané na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach. V odsudzujúcom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. júna 2007, sp. zn. 2 T 31/01,   však senát neváhal   použiť dôkazy,   ktoré pred   ním neboli nijakým spôsobom vykonané, čítané, prípadne oboznamované. Ďalší nezákonný dôkaz, ktorý podľa obvineného nebol, a ani nemohol byť zákonne vykonaný pred súdom, je záznam priemyselnej kamery na čerpacej stanici... Obvinený totiž spochybnil zákonné získanie tohto dôkazu tvrdiac, že jeho zákonné právo nezúčastniť sa na vyšetrovacom pokuse bolo flagrantne porušené tým, že   bol   z väzby   na   čerpaciu   stanicu...   privlečený   zložkami   polície,   napriek   výslovnému odmietnutiu bol snímaný kamerou a polícia vyhotovila obrazový záznam. Tento záznam ako dôkaz nebol zabezpečený, a ani vykonaný zákonným spôsobom, dokonca nebol premietnutý na hlavnom pojednávaní v rokoch 2006-2007, a tak s jeho obsahom, nebol oboznámený sudca JUDr. Deák. Súdy opreli svoje rozhodnutie o dôkazy, ktoré neboli v konaní vôbec vykonané, alebo neboli vykonané zákonným spôsobom. Konaním súdov došlo k porušeniu ustanovenia § 220 ods. 2 Tr. por., ako aj zásady ústnosti a bezprostrednosti.

Tento   dovolací   dôvod   obvinený   doplnil   osobitným   podaním   zo   6.   mája   2011, v ktorom uviedol, že z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2007, vyplýva, že svedkovia S. a M. po poučení podľa § 100 ods. 2 Tr. por.   výslovne   neuviedli,   či   toto   právo   využívajú   alebo   nie.   Preto   ide   o   nezákonne vykonané dôkazy.

Obvinený ako dôvod dovolania uviedol aj § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. V tejto súvislosti uviedol, že z rozhodovania v odvolacom, konaní mal byť vylúčený JUDr. Peter Krajčovič, predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže sa o dôvodoch jeho vylúčenia dozvedel až v roku 2009, nemohol túto skutočnosť namietať v prvostupňovom,   ani   v odvolacom   konaní.   Dôvody   vylúčenia   JUDr.   Petra   Krajčoviča obvinený   videl v   jeho   jednoznačnom   pomere   k   prejednávanej   veci,   ako   aj   k   osobe poškodeného   K.,   keďže   v odvolacom   konaní   prejednával   trestnú   vec   vydierania,   sp. zn. 6 To 19/2000, kde vystupoval poškodený K., ako aj trestnú vec vraždy poškodeného K., sp. zn. 2 To 1/2008.

Obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. V tejto súvislosti   uviedol,   že pri   uložení   ochranného   dohľadu   bol   porušený   zákon,   konkrétne ustanovenie § 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, keďže v čase skutku neexistoval inštitút   ochranného   dohľadu.   V   tejto   súvislosti   argumentoval   priaznivejšou   právnou úpravou   týkajúcou   sa   ochranných   opatrení   v   zákone   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon účinnom   do   1.   januára   2006   v   porovnaní   so   zákonom   č. 300/2005   Z. z.   Trestný   zákon účinným od 1. januára 2006. Nakoľko starý Trestný zákon nepoznal inštitút ochranného dohľadu, krajský súd v rozsudku nemal uložiť spolu s trestom aj ochranný dohľad. Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil vyššie uvedené porušenie zákona,   podľa   § 386 ods. 2 Tr. por.   zrušil napadnuté rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a aby podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. V zmysle § 376 Tr. por. sa k dovolaniu vyjadril prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.   Uviedol, že obvinený v dovolaní napádal najmä skutkové zistenia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj nimi vykonané   hodnotenia   dôkazov,   nie   však   vady   právne.   Dokazovanie   vykonané   krajským súdom na hlavných pojednávaniach, ktoré bolo podkladom pre zistenie skutkového stavu uvedeného v odsudzujúcom rozsudku, prokurátor považoval za úplné a rešpektujúce právo na obhajobu, ako aj základné zásady trestného konania vrátane zásady kontradiktórnosti konania   a rovnosti   strán.   Prokurátor   navrhol,   aby   dovolací   súd   dovolanie   obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol, pretože nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... zistil..., že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Na vysvetlenie tohto záveru je potrebné predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, tak ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až   písm. l/ Tr. por.,   resp.   aj   podľa   § 374   ods. 3   Tr. por.   Tento   mimoriadny   opravný prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Musí   preto   vždy prevažovať záujem na zákonnosti nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti rozhodnutí. Bude   to   tak   len   pri   zásadných   a podstatných   chybách,   pre   ktoré   nemôžu   napadnuté rozhodnutia   obstáť   a kedy   nemožno   na   právoplatnosti   trvať,   lebo   by   to   znamenalo ohrozenie zákonného a spravodlivého rozhodovania.

Podľa   § 371   ods. 3   Tr. por.   dôvody   dovolania   podľa   § 371   ods. 1   písm. a/   až   g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po predložení a preskúmaní spisového materiálu zistil,   že   dovolací   dôvod   podľa   § 371   ods. 1   písm. b/   Tr. por.   obvinený   namietal   až v podanom dovolaní, čím nesplnil vyššie uvedenú podmienku, a preto tento dovolací dôvod nemožno   použiť.   Navyše   dovolací   súd   k   tomuto   dôvodu   dodáva,   že   pod   „nezákonne zloženým súdom“ sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. V prejednávanej veci tomu tak nebolo, lebo na súdoch oboch stupňov konali senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp. postupovali podľa zákona.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Toto právo   sa   s   rovnakou   intenzitou   zaručuje   vo   všetkých   fázach   trestného   konania.   Právo na obhajobu   tvorí   rad   po   sebe   idúcich   právnych   postupov,   ktoré   sa   prelínajú   celým trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti pri   konfrontáciách,   rekonštrukciách,   ako   aj   na   všetkých   úkonoch   vykonávaných   súdom po podaní   obžaloby   prokurátorom.   Tento   rad   úkonov   dotvára   právny   rámec   obhajoby a poskytuje aj možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení k jednotlivým úkonom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. musí byť interpretovaný oveľa užšie.   Nie   je   ním   akékoľvek,   resp.   každé   porušenie   práva   na   obhajobu,   ale   len   také, ku ktorému došlo zásadným spôsobom.

Dovolací   dôvod   v   tomto   zmysle   bude   spravidla   naplnený   pri   nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti obhajcu a podobne.

Dovolací súd preto v každom jednotlivom prípade skúma, či námietky a tvrdenia obvineného vecne zodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu.

Obvinený   si   porušenie   práva   na   obhajobu   zamieňa   s údajne   neúplne   zisteným skutkovým   stavom   a nesprávnym   hodnotením   vykonaných   dôkazov   argumentujúc   pritom odmietnutím   vykonať   ním   navrhnuté   dôkazy,   ako   aj   úmyselným   zatajovaním   dôkazov svedčiacich v jeho prospech zo strany prokuratúry.

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 33 ods. 1, § 44 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006), zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým návrhom na vykonanie dôkazu a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 216 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006).

Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006)   o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa   § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Ak by záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371   ods. 1   písm. c/   Tr. por.,   odporovalo   by   to   viazanosti   dovolacieho   súdu   zisteným skutkom. V zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. totiž dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku.   Zistenie   skutku   súdom   na   podklade   dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne podložené odmietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie obvineného, že nebol vypočutý na hlavnom pojednávaní   a krajským   súdom   poučený   v   zmysle   príslušných   zákonných   ustanovení. Výsluch   obvineného   nebol   na   hlavnom   pojednávaní   vykonaný   opakovane   z   dôvodu,   že po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2006 Krajský súd v Banskej Bystrici   nevykonával   hlavné   pojednávanie   znova,   ale   viazaný   právnym   názorom,   ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, vykonal úkony a doplnenia, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil, tak ako to predpokladá § 264 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Obvinený bol opakovane vyslúchnutý na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach a mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v každom štádiu konania. Rovnako   ani   námietky   obvineného   týkajúce   sa   údajného   rozdielneho   prístupu odvolacieho   súdu   prejavujúceho   sa   v   zvýhodňovaní   prokurátora   nezakladajú   dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uplatňujúc revízny princíp všestranne preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania. Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ mohol podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané. Odvolací súd takto postupoval na neverejnom zasadnutí   konanom   11.   júla   2006   o   odvolaní   krajského   prokurátora   proti   rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2005, sp. zn. 2 T 31/01, ako aj na verejnom zasadnutí   konanom   11.   novembra 2008 o odvolaní   obvineného   a krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2008, sp. zn. 2 T 31/01. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno považovať   ani   to,   že   obvinenému   nebolo   doručené   vyjadrenie   prokurátora   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 15. augusta 2008 k odvolaniu obvineného. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na § 251 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 per analógiám doručil rovnopis odvolania obvineného generálnemu prokurátorovi s upozornením, že sa k nemu môže vyjadriť.

Dovolací   dôvod   v   zmysle   § 371   ods. 1   písm. c/   Tr. por.   nenapĺňa   ani   tvrdenie obvineného, že mu nebolo doručené podanie zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorým bolo doplnené odvolanie krajského prokurátora. Najvyšší súd Slovenskej republiky   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   11.   júla   2006   o   odvolaní   krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2005,   sp. zn. 2 T 31/01, rozhodol uznesením podľa § 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vrátil vec Krajskému súdu   v Banskej   Bystrici,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol.   Po zrušení   rozsudku   sa   v   zmysle   § 264   Tr. por.   účinného   do   1.   januára   2006   uskutočnilo konanie na súde prvého stupňa, pričom obvinený mal možnosť realizovať svoje obhajobné práva   osobne   alebo   prostredníctvom   svojich   obhajcov   vrátane   možnosti   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonaným i vykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že obvinenému, ako aj jeho obhajcom bolo vždy umožnené nazerať do spisu, čím mali príležitosť oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ   ide   o   zásadu   špeciality,   odvolací   súd   vecne   správne   odôvodnil,   prečo neprichádza do úvahy jej použitie z hľadiska § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov. S týmto odôvodnením sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal počas celého trestného konania v plnej   miere   zabezpečené   právo   na   obhajobu,   ktoré   realizoval   osobne   alebo prostredníctvom   svojich   obhajcov.   V   tomto   smere   dovolací   súd   nezistil,   že   by   bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, tak ako si to vyžaduje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. predpokladá, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Vychádzajúc z § 371 ods. 3 Tr. por. tento dovolací dôvod nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Údajné porušenie § 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ku ktorému malo dôjsť potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením podľa § 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vrátil vec tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, obvinený namietal až v dovolaní, napriek tomu, že ide o okolnosť, ktorá mu bola známa už v pôvodnom konaní. Navyše Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že v danom prípade neprichádzal do úvahy postup podľa § 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, lebo nešlo o pokračovanie v odročenom hlavnom pojednávaní,   ale   do   úvahy   prichádzal   postup   podľa   § 264   ods. 3   Tr. por.   účinného do 1. januára 2006,   podľa ktorého súd,   ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, rozhodne v rovnakom zložení senátu alebo ten istý samosudca; to neplatí, ak by to pre závažné prekážky nebolo možné. Vychádzajúc zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 2.   novembra   2006   predseda   senátu   po   otvorení   hlavného   pojednávania,   zistení prítomnosti a totožnosti predvolaných a upovedomených osôb konštatoval zmenu v zložení senátu, keď namiesto sudkyne JUDr. Zdenky Cabanovej, ktorá už vtom čase pracovala na bývalom Špeciálnom   súde   v   Pezinku,   sa   stal   členom   senátu   sudca   JUDr.   Ján   Deák. Uvedenú   skutočnosť   je potrebné   považovať za   závažnú   prekážku   v zmysle   § 264 ods. 3 Tr. por., pretože zákon vylučuje vykonávanie funkcie sudcu na dvoch súdoch s výnimkou funkcie sudcu disciplinárneho súdu.

Na   argumentáciu   obvineného   v   jeho   osobnom   podaní   o   nezákonnom   výsluchu svedkov S. a M. platí v celom rozsahu vylučujúca podmienka možnosti uplatnenia tohto dôvodu v zmysle § 371 ods. 3 Tr. por.

V tejto súvislosti neobstoja ani tvrdenia obvineného, že súdy opreli svoje rozhodnutia o dôkazy,   ktoré   neboli   v   konaní   vôbec   vykonané,   alebo   neboli   vykonané   zákonným spôsobom.

Za   zákonný   spôsob   získavania   dôkazu   v   zmysle   § 89   ods. 2   Tr. por.   účinného do 1. januára   2006   treba   považovať   splnenie   formálnych   (procesných)   podmienok vyžadovaných   Trestným   poriadkom   na   vykonanie   konkrétneho   dôkazu,   ako   aj   splnenie materiálnych (obsahových) podmienok.

V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Krajský súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom   na   rozhodnutie   o obžalobe   vrátane   preverenia   obhajobných   tvrdení obvineného.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní upravujú ustanovenia § 30 - § 31 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   probačný   a mediačný   úradník,   prokurátor, vyšetrovateľ   a policajný   orgán   a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Zmyslom a primárnym účelom tohto ustanovenia je upevnenie dôvery procesných strán a verejnosti v nestrannosť orgánov činných v trestnom konaní. Z toho dôvodu zákon priamo   vylučuje   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   len   konkrétny   orgán   činný v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Dôvody vylúčenia sú uvedené taxatívne. K vylúčeniu môže dôjsť len pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka,   k   ich   obhajcom,   zákonným   zástupcom a splnomocnencom   alebo   pre   pomer   k   inému   orgánu   činnému   v   tomto   konaní.   Podľa ustálenej súdnej praxe sa pomerom k prejednávanej veci rozumie, že príslušný orgán alebo jemu blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou, alebo takýto orgán bol svedkom   trestného   činu,   vystupoval   vo   veci   ako   tlmočník   a pod.   Pomerom   k   osobám uvedeným v citovanom ustanovení sa rozumie, že príslušný orgán je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha a družky, prípadne v priateľskom, či nepriateľskom pomere. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci môže   teda   dôjsť   iba   celkom   výnimočne,   a to   zo   skutočne   závažných   dôvodov,   ktoré   by sudcovi bránili rozhodovať v súlade so zákonom, pravdivo a nezaujato, pričom existencia takéhoto vzťahu, respektíve pomeru musí byť preukázaná.

Z uvedeného teda vyplýva, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. nie je naplnený, pretože samotná skutočnosť, že sudca rozhodoval aj v inej trestnej veci, kde ako   poškodený   vystupovala   tá   istá   osoba,   neodôvodňuje   jeho   vylúčenie   z   vykonávania úkonov trestného konania.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký   druh   trestu,   ktorý   zákon   za   prejednávaný   trestný   čin   nepripúšťa,   možno   úspešne uplatniť, ak došlo k pochybeniu pri ukladaní trestu, t. j. ak bol obvinenému uložený trest odňatia   slobody   mimo   trestnej   sadzby   ustanovenej   Trestným   zákonom   za   trestný   čin, zo spáchania   ktorého   bol   obvinený   uznaný   vinným,   prípadne   ak   došlo   k   prekročeniu maximálne povolenej výmery trestu. Dovolanie z tohto dôvodu možno podať aj vtedy, ak bol uložený   niektorý   z   druhov   trestov   napriek   tomu,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky na jeho   uloženie,   ako   aj   v   prípade   uloženia   takých   trestov,   ktorých   kumuláciu   zákon vylučuje.

Zo zákonnej dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že tento dovolací dôvod sa netýka ochranných opatrení, ale len trestov.

Názor   obvineného,   podľa   ktorého   je   ochranné   opatrenie   určitý   druh   sankcie spájajúci sa s trestom, ktorým má byť odsúdený potrestaný za spáchanie trestného činu, je mylný. Trestné právo pozná dva druhy sankcií, a to tresty a ochranné opatrenia. Kým trest môže súd uložiť len páchateľovi za spáchaný trestný čin, ochranné opatrenie môže súd uložiť   aj   páchateľovi   činu   inak   trestného   alebo   inej   osobe,   ak   je   to   nevyhnutné na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchaním nových trestných činov.

Na základe   vyššie uvedeného,   v spojitosti s námietkami obvineného týkajúcimi sa pochybení   krajského   súdu   pri   uložení   ochranného   dohľadu   podľa   Trestného   zákona účinného od 1. januára 2006, Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje § 16 ods. 3 zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   účinný   do   1.   januára   2006,   podľa   ktorého o ochrannom   opatrení   sa   rozhoduje   vždy   podľa   zákona   účinného   v   čase,   keď   sa o ochrannom opatrení rozhoduje.

Krajský súd teda nepochybil, keď obvinenému uložil ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006.

V   súvislosti   so   spochybňovaním   spravodlivosti   procesu   zo   strany   obvineného   je potrebné   konštatovať,   že   spravodlivosť   konania   v   sebe   zahŕňa   predovšetkým   princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, podľa ktorého musí mať každá strana v procese rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane. Údajné zvýhodňovanie prokurátora na úkor obvineného nie je ničím podložené tvrdenie, ktoré nezodpovedá skutočnosti.

Na   podklade   vyjadreného   je   evidentné,   že   dovolanie   obsahuje   argumenty a subjektívne   názory   stojace   mimo   uplatnených   dovolacích   dôvodov,   lebo   dovolací   súd po predbežnom preskúmam veci žiaden z týchto dovolací dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. g/, písm. h/ Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci obvineným B. A. podané dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c/ Tr. por.).»

Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnení napadnutých rozhodnutí (odvolacieho aj dovolacieho   konania),   najvyšší   súd   sa   sťažovateľovými   argumentmi   namietanými v odvolaní   a   dovolaní   dostatočne   zaoberal.   Uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval v predmetnom trestnom konaní za preukázané a čím sa riadil pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa.   Vychádzal   pritom   zo   všetkých   v danej   veci   vykonaných   dôkazov,   ktoré racionálne a logicky vyhodnotil bez toho, aby jeho výklad vyvolával vnútornú rozpornosť rozhodnutí (odvolacieho aj dovolacieho) ako jednotlivých celkov.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdí,   že   viacerými   zmenami v zložení senátov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré v jeho trestnej veci rozhodovali, došlo k porušeniu ním označených práv.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní, k tejto otázke dovolací súd zaujal svoj jednoznačný postoj, a tento oprel o konkrétne zákonné ustanovenie príslušného procesného predpisu, ktorým sa konanie riadilo (§ 371 ods. 3 neskoršieho Trestného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase). V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by vyhodnotenie tejto otázky najvyšším súdom ako súdom dovolacím odporovalo samotnému zneniu alebo zmyslu či účelu tohto zákonného ustanovenia. Konajúci súd skúmal, či podmienka uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b) neskoršieho Trestného poriadku s prihliadnutím na § 371 ods. 3 neskoršieho Trestného poriadku (vo vtedy účinnom znení) bola splnená, a dospel k záveru, že to tak nebolo, preto rozhodol, že „tento dovolací dôvod nemožno použiť“.

Iné súvislosti v tejto záležitosti ústavný súd nemohol skúmať a hodnotiť, pretože nie je   ďalšou   inštanciou   v   rámci všeobecného   súdnictva.   Rozhodným   a rozhodujúcim z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa preto je, že súdny orgán (v tomto prípade najvyšší súd ako dovolací súd) v otázke sťažovateľa použil príslušnú právnu normu, ktorú správne vyložil a na vec sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval.

Tvrdenie sťažovateľa, že časté zmeny v zložení senátu namietal už v odvolacom konaní na verejnom zasadnutí 11. novembra 2008, ústavný súd považoval za také, ktoré nebolo   možné   hodnoverným   spôsobom   preukázať.   Zo   spisovného   materiálu   takáto skutočnosť nevyplýva. Sťažovateľ síce v sťažnosti uvádza, že „Ak to nie je... poznačené v zápisnici, tak jej to vinou predsedu senátu NS SR..., pretože on si robil poznámky z môjho záverečného návrhu a potom to diktoval do zápisnice“, avšak ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 57 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o oprave a doplnení zápisnice o hlavnom pojednávaní a o verejnom a neverejnom zasadnutí a taktiež o námietkach proti takej zápisnici rozhoduje súd, o ktorého zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. IV. ÚS 439/2013 a obdobne aj v iných uviedol, že vznesenie námietky proti obsahu zápisnice vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor možno aplikovať aj na § 57 Trestného poriadku, z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mal sťažovateľ, ktorý bol prítomný na verejnom zasadnutí, k dispozícii účinný procesný nástroj, prostredníctvom   ktorého   mohol   a mal   namietať   nedostatky   v   zápisnici.   Ak sťažovateľ neuplatnil postup podľa § 57 ods. 1 Trestného poriadku, nemôže účinne namietať v konaní pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici najvyššieho súdu z 11. novembra 2008.

Rovnaké   závery   platia   aj   vo   vzťahu   k námietkam   porušenia   základného   práva na zákonného sudcu dodatkom predsedu krajského súdu č. 50 k rozvrhu práce na rok 2006 z 18. júla 2006 (sp. zn. Spr. 1149/06). Aj túto okolnosť mal sťažovateľ možnosť namietať v konaní pred všeobecnými súdmi a až v prípade, že by sa ňou tieto súdy ústavne súladným spôsobom nezaoberali, prichádzalo by do úvahy poskytnutie ochrany základnému právu sťažovateľa zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1   listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (nezávislý   a nestranný   súd) zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne   neopodstatnenú   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a porušením označených práv sťažovateľa a zároveň aj ako neprípustnú.

Pokiaľ sťažovateľ za porušenie základného práva na zákonného sudcu, resp. práva na nezávislý   a nestranný   súd   zriadený   zákonom   považuje postup   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu,   tak   ústavný   súd   sa   obdobne   ako   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní nemohol zaoberať uvedenou sťažovateľovou námietkou, pretože aj judikatúra ústavného súdu ustálila, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v   konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol a mal uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   takejto   námietky   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku krajského   súdu   neuplatnil   námietku   nezákonného   sudcu,   ústavný   súd   nemá   na   základe dosiaľ uvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Aj keď je pravdou, že sťažovateľ uvedenú otázku všeobecnému súdu predložil v dovolaní, nemožno tejto skutočnosti pripisovať relevanciu, pretože   najvyšší   súd   sa   ňou   v súlade   so   zákonom   (§ 371   ods. 3   neskoršieho   Trestného poriadku) nemohol zaoberať. Je nevyhnuté zdôrazniť, že ústavný súd neplní a ani nemôže plniť funkciu ďalšej opravnej inštancie všeobecného súdnictva, ale preskúmava, či postup všeobecných súdov spĺňal požiadavky kladené na spravodlivý proces tak, ako ho chápe ústava, príp. dohovor. Ústavný súd už k tomu v tejto veci zaujal svoje stanovisko.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   (ako   dovolací)   nepovažoval za porušenie práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) neskoršieho Trestného poriadku] to, že   sťažovateľ   v   konaní   nebol   procesne   bezchybne   vypočutý,   nebol   poučený   pred konfrontáciou so svedkom M. M., a ani to, že mu neboli doručené vyjadrenia príslušnej prokuratúry a z jej strany (prokuratúry) došlo k zatajeniu dôkazu, a napokon ani to, že nebolo vyhovené požiadavke doplniť dokazovanie vykonaním navrhovaných dôkazov, bolo úlohou   ústavného   súdu   preskúmať,   či   sa   dovolací   súd   týmito   tvrdeniami   sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu zaoberal a či to urobil ústavne konformným spôsobom.

Najvyšší súd v prvom rade ozrejmil, v čom spočíva podstata dovolacieho dôvodu upraveného   v   § 371   ods. 1   písm. c)   neskoršieho   Trestného   poriadku,   a   uviedol,   ako   je potrebné z tohto pohľadu chápať právo na obhajobu. Zvýraznil pritom, že k naplneniu označeného   dovolacieho   dôvodu   môže   dôjsť   až   za   splnenia   zákonom   ustanovenej podmienky, ktorá vyžaduje zásadný spôsob porušenia tohto práva. Upozornil teda, že nie každé porušenie práva na obhajobu je spôsobilé tento dovolací dôvod kvalifikovane naplniť.

Následne dovolací súd pristúpil ku skúmaniu sťažovateľových námietok a tieto opäť bez zjavných vnútorných rozporov v súlade s relevantnou právnou úpravou vyhodnotil. Je neúčelné, aby ústavný súd na tomto mieste zopakoval odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 zo 14. júna 2011 (pozri citáciu rozhodnutia) k týmto otázkam, iba pripomína podstatné, že dovolací súd jasne ozrejmil, prečo tieto tvrdenia neakceptoval.

K údajnej absencii procesne bezchybného výsluchu sťažovateľa v tejto trestnej veci uviedol, že aj skôr vykonané výsluchy sťažovateľa považoval za zákonné, a čo je podstatné z hľadiska   dodržania   ústavných   princípov   spravodlivého   procesu,   uviedol   aj   prečo. Sťažovateľ sám v sťažnosti podanej ústavnému súdu uvádza, že po tom, ako najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 1 To 4/2004 zo 14. septembra 2004 uložil krajskému súdu vykonať pojednávanie znova (§ 219 ods. 2 Trestného poriadku), prvostupňový súd 1. marca 2005 vykonal pojednávanie, na ktorom „pristúpil“ k výsluchu sťažovateľa, ktorý však „deklaroval...   svoju   nevinu   a   trval   na   svojich   predošlých   výpovediach,   ktoré   súd prečítal“. Je   teda   zrejmé,   že   obsah   vyjadrení   sťažovateľa   k   veci   pred   súdom v rozhodujúcom čase nesporne odznel, a to v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu.

Hoci   nedodržanie   zákonom   požadovaných   formálnych   náležitostí   niektorých procesných úkonov trestného konania v určitých situáciách môže mať za následok zásah do základných práv alebo slobôd konkrétnej osoby, v tomto danom prípade o takúto situáciu nešlo. Ústavný súd nehodnotí, ako mal krajský súd postupovať pri vypočúvaní sťažovateľa na hlavnom pojednávaní po rozhodnutí najvyššieho súdu   vydanom   14. septembra 2004 z pohľadu ustanovení procesného predpisu, t. j. či postačovalo po tomto dátume prečítanie skorších výpovedí sťažovateľa, pretože pri posudzovaní dodržania základných práv a slobôd ústavný súd štandardne vo svojej judikatúre uplatňuje zásadu priority materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv a slobôd (pozri napr. IV. ÚS 99/2010, IV. ÚS 196/2011,   PL. ÚS 100/2011,   III. ÚS 342/2011   atď.),   a   v   tomto   prípade   obsah sťažovateľovho prednesu na svoju obhajobu ako obžalovaného bol všeobecnému súdu pri rozhodovaní o vine a treste známy (prečítaním jeho predošlých výpovedí). Rozhodujúcim v tejto   súvislosti   však   je podľa   názoru   ústavného   súdu   to [rovnako   na to kladie   dôraz judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)],   že   sťažovateľ   ako obvinený v trestnom konaní mal možnosť sa k veci a k vykonaným dôkazom vyjadriť. To bolo sťažovateľovi v danej trestnej veci, ako to vyplýva z trestného spisu, umožnené.

Z materiálneho hľadiska taktiež nemožno akceptovať tvrdenie, že sťažovateľ nebol procesne poučený o jeho právach ako obvineného (obžalovaného). Aj keby k formálnemu poučeniu sťažovateľa o jeho právach zo strany všeobecného súdu po uložení krajskému súdu vykonať pojednávanie znovu nedošlo, nemohlo to vzhľadom na už viaceré v tomto konaní   uskutočnené   poučenia   sťažovateľa   o   jeho   právach   v   trestnom   konaní   podstatne zasiahnuť   do   jeho   základného   práva   na   obhajobu,   a to   aj   napriek   tomu,   že   takéto „nepoučenie“   by   samo   osebe   mohlo   predstavovať   porušenie   príslušného   ustanovenia procesného právneho predpisu (§ 2 ods. 13 a § 33 ods. 3 Trestného poriadku). Ústavný súd len   pripomína,   že   sťažovateľ   bol   až   do   právoplatného   skončenia   veci   zastúpený kvalifikovanými obhajcami, ktorých povinnosťou bolo chrániť a presadzovať jeho práva a záujmy   a   postupovať   pritom   s   odbornou   starostlivosťou,   t. j.   primeraným   spôsobom, a dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme sťažovateľa všetko, čo podľa svojho presvedčenia považovali za prospešné. Zo súdneho spisu nevyplýva, že by obhajcovia   sťažovateľa   uplatňovali   námietky   tohto   charakteru   priamo   pri   vykonávaní dotknutých procesných úkonov.

Rovnako dovolací súd zreteľne uviedol, prečo nemohlo dôjsť k zásahu do práva na obhajobu nedoručením podania zástupcu generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 GPt 712/04-16 z 31. mája 2006, ktorým bolo doplnené odvolanie krajského prokurátora. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 T 31/2001 z 21.   júna 2005 bol rozhodnutím   najvyššieho súdu   sp. zn. 2 To 5/2006   z   11.   júla 2006 zrušený   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a   v   tomto   konaní   mal sťažovateľ možnosť následne realizovať svoje obhajobné práva aj k týmto otázkam.

Tieto závery možno aplikovať aj na sťažovateľom tvrdené nedoručovanie vyjadrení príslušnej prokuratúry v predošlých „odvolacích konaniach“, po ktorých trestné konanie pokračovalo ďalej.

Vo   vzťahu   k   námietke   nedoručenia   vyjadrenia   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 GPt 712/04-88   z   15.   augusta   2008   k   odvolaniu   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského   súdu   sp. zn.   2 T 31/2001   z   28.   júna   2007   ústavný   súd   poznamenáva,   že o odvolaniach tak sťažovateľa, ako aj krajskej prokuratúry proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   2 T 31/2001   z 28.   júna   2007,   na   ktoré   sa   vyjadrenie   generálnej   prokuratúry vzťahovalo, najvyšší súd ako odvolací rozhodoval na verejnom zasadnutí 11. novembra 2008 za prítomnosti sťažovateľa a jeho dvoch obhajcov. Je nesporné, že títo mali možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ku ktorým to považovali za potrebné. Zo zápisnice o tomto   verejnom   zasadnutí   vyplýva,   že   sťažovateľ   skutočne   vyčerpávajúcim   spôsobom využil možnosť prednesu svojich argumentov a námietok. Preto je v tejto súvislosti len ťažko predstaviteľné, aby v dôsledku tejto skutočnosti mohlo dôjsť k zásahu do základného práva   sťažovateľa   na   obhajobu,   resp.   k porušeniu   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti zbraní strán trestného konania.

Navyše,   zo   zápisnice   o verejnom   zasadnutí   konanom   11.   novembra   2008,   ako aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 1/2008 z tohto dňa vyplýva, že pri rozhodovaní druhostupňový súd reagoval na odvolanie, ktoré proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 2007 podal prokurátor krajskej prokuratúry a odpovedal na argumenty v ňom uvedené.

Pokiaľ   ide   o nedoručenie   vyjadrenia   prokurátora   generálnej   prokuratúry č. k. XIV/1 GPt 8/10-8 z 11. marca 2010 k dovolaniu sťažovateľa, ústavný súd považuje za rozhodujúce to, že dovolacie konanie inicioval svojím podaním sťažovateľ, ktorý mal možnosť   v tomto   uviesť   všetky   argumenty   ním   považované   za   významné   a potrebné, a ktoré tvorili podstatu rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo V 9/2010   zo   14.   júna   2011   (s. 7)   uviedol,   na   ktoré   skutočnosti   uvedené prokurátorom   generálnej   prokuratúry   vo vyjadrení   k dovolaniu   sťažovateľa   prihliadal, pričom z ich obsahu nevyplývajú žiadne také nové podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré nemohli byť sťažovateľovi už známe a ktorých uplatnenie prokurátorom by sťažovateľ nemohol   predpokladať.   Z   uvedeného   dôvodu   namietaná   skutočnosť   nebola   spôsobilá prinajmenšom materiálne porušiť sťažovateľom označené práva.

Najvyšší   súd   nezanedbal   ani   námietku   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   nevyhoveniu vykonať   doplnenie   dokazovania   navrhovanými   dôkazmi   (aj   výsluchom   svedka   K.   D., ktorého   svedecká   výpoveď   v   inej   trestnej   veci   mala   byť   príslušným   prokurátorom „zatajená“). Závery znovu oprel o konkrétne ustanovenia príslušného procesného predpisu s následným poukazom na nemožnosť dopadu tejto skutočnosti na jeho právo na obhajobu. Najvyšší súd ako súd odvolací sa jednoznačne vyrovnal s návrhmi sťažovateľa na doplnenie dokazovania a dovolací súd, vyzdvihnúc povinnosť všeobecného súdu, ktorá zodpovedá podaniu   návrhu   na   vykonanie   dôkazu   (t. j.   zaoberať   sa   návrhom   a   rozhodnúť   o   ňom), nepovažoval procesne podložené odmietnutie dôkazných návrhov za takú okolnosť, ktorá by   mohla   porušiť   právo   sťažovateľa   na   obhajobu.   S   týmto   záverom   sa   ústavný   súd aj s prihliadnutím na svoju judikatúru stotožnil.

V   obdobnej   otázke   namietaného   neúplného   vykonania   všetkých   navrhovaných dôkazov ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 478/2013 uviedol, že z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho   návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   ale   aby   mal   možnosť   tieto   návrhy   predniesť. Rovnako ESĽP vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať   všetky   dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov   nie   je   dohovorom regulovaná   a   ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým   vnútroštátne   právo.   Takisto význam   dôkazov   a potrebnosť   ich   vykonania   je otázka,   ktorú   posudzujú   predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 –39, § 91; podobne II. ÚS 25/07).

Z viacerých rozhodnutí ESĽP tiež vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť limitované vnútroštátnymi orgánmi, najmä súdnymi, ak tieto   nepovažujú   ich   výpovede   za   významné   z pohľadu   posúdenia   viny   obvineného. Napr.   v prípade   Pisano   c.   Taliansko,   rozhodnutie   z 27.   7.   2000   týkajúce   sa   sťažnosti č. 36732/97,   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o výsluch   svedka   z   dôvodu,   že   jeho vypočutie   nie   je   „absolútne   nevyhnutné“.   Odvolací   súd   „Uznal,   že   dôkazy   proti sťažovateľovi   boli   postačujúce.“.   Štrasburské   orgány   ochrany   práva   preto   len   celkom výnimočne   zistili   porušenie   práva   dosiahnuť   predvolanie   a   výsluch   svedkov   vo   svoj prospech.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, z judikatúry ktorého vyplýva, že právo na obhajobu [v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 3 písm. d)   dohovoru] neukladá povinnosť všeobecným   súdom   predvolať   všetkých   navrhovaných   svedkov,   ale   jeho   cieľom   je zabezpečiť rovnosť prostriedkov.

Zvlášť v situácii, ak je na základe už vykonaných dôkazov zrejmé, ako je vo veci potrebné rozhodnúť, nemožno vykonávať ďalšie dôkazy, ktorých vykonávanie by bolo iba odďaľovaním   včasného   konečného   rozhodnutia.   Prvostupňový   súd,   ale   aj   odvolací   súd pritom uviedli dôkazy, ktoré považovali za dostatočné na preukázanie a vyslovenie viny sťažovateľa.

Ústavný   súd   si   neosvojil   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   že „odmietnutie   vykonať navrhované   dôkazy   musí   byť   odôvodnené   vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom...“. Predsa len ide o rozhodnutie (uznesenie) upravujúce priebeh konania a podstatné je, aby z konečného   rozhodnutia   vo   veci   samej   bolo   zrejmé,   prečo   všeobecný   súd   navrhované doplnenie   dokazovania   nepovažoval   za   potrebné   vykonať.   V prípade   sťažovateľa   obsah konečných   rozhodnutí   (prvostupňového   aj   druhostupňového)   dáva   dostatočný   priestor na pochopenie, prečo navrhované doplnenie dokazovania neakceptovali. V súvislosti s tým stručná informácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí návrhov obhajoby nezakladá porušenie jeho práv ani porušenie rovnosti prostriedkov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na skutočnosti uvedené v tejto časti sťažnosti nič nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b),   c)   a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 1/2008 a jeho rozsudkom z 11. novembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011, a to z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným   porušením   označených   práv   a napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami najvyššieho súdu.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   v čl. 17   ods. 2,   čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2, čl. 13 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   taktiež   tvrdí,   že dovolací   súd   sa nezaoberal   jeho   doplnením   dovolania   zo   6.   mája   2011,   v ktorom   poukazoval na nezákonnosť výsluchov svedkov M., S., Č., Mgr. M. a M. [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) neskoršieho Trestného poriadku] vykonaných krajským súdom na hlavnom pojednávaní 19. a 20. marca 2007. Táto nezákonnosť mala spočívať v tom, že krajský súd po poučení označených svedkov neuviedol do zápisnice ich vyjadrenia k poučeniu podľa § 100 ods. 2 Trestného poriadku, či svoje právo nevypovedať vo veci využívajú alebo nie. Dovolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí,   ako to vyplýva   z uvedenej   citácie,   sa   tvrdenou nezákonnosťou výsluchov týchto svedkov zaoberal, avšak s tým výsledkom, že sa na túto námietku vzťahuje vylučujúca podmienka uvedená v § 371 ods. 3 neskoršieho Trestného poriadku   (v   relevantnom   znení),   t. j.   táto   okolnosť   bola   sťažovateľovi   podávajúcemu dovolanie   známa   už   v   pôvodnom   konaní,   ale   nenamietal   ju   najneskôr   v   konaní   pred odvolacím súdom. Preto tento dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) neskoršieho Trestného poriadku nebolo možné použiť.

Najvyšší súd teda, poukazujúc na konkrétne zákonné ustanovenie, uviedol, prečo zákonnosť výpovedí svedkov z 19. a 20. marca 2007 v dovolacom konaní nemohol skúmať. V tomto zmysle nemožno dovolaciemu súdu z hľadiska dodržania ústavných princípov nič vytknúť. Je nesprávne mechanicky spájať prípadné porušenie revízneho princípu najvyšším súdom ako súdom odvolacím v súvislosti s nepreskúmaním zákonnosti vykonania výsluchu svedka M. M. krajským súdom na hlavnom pojednávaní 19. marca 2007 (nepoznamenanie vyjadrenia sa k možnosti odoprieť výpoveď po poučení), s nevyhnutnosťou uznania tejto okolnosti   ako   dovolacieho   dôvodu,   a to   aj   bez   splnenia   podmienky   jeho   uplatnenia najneskôr v odvolacom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že revízny princíp preskúmania postupu   a rozhodnutia   súdu   nižšej   inštancie   na   základe   podaného   riadneho   opravného prostriedku   bol   upravený   skoršou   právnou   úpravou   vzťahujúcou   sa   na   vec   sťažovateľa (pozri § 254 ods. 1 Trestného poriadku). Naopak, dovolacie konanie sa riadilo neskoršou právnou úpravou (§ 368 a nasl. neskoršieho Trestného poriadku). Najvyšší (dovolací) súd, riadiac sa účinnou   a pre neho v čase rozhodovania záväznou právnou úpravou, posúdil sťažovateľom namietanú otázku a v intenciách tejto úpravy o nej rozhodol bez toho, aby toto rozhodnutie bolo možné hodnotiť ako svojvoľné alebo arbitrárne, tak ako to sťažovateľ tvrdí.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú nezákonnosť dôkazov spočívajúcu v použití dôkazných prostriedkov z iného trestného konania (trestná vec M. Č.), ktoré bolo potrebné považovať za nezákonné aj v tomto inom trestnom konaní (keď nebola dodržaná zásada špeciality v súvislosti s vydaním tam obvinenej osoby – M. Č. – zo zahraničia na trestné stíhanie), ústavný súd poznamenáva, že aj s touto námietkou sa najvyšší súd jednak ako odvolací súd a jednak ako dovolací súd zaoberal a primeraným spôsobom ju vyhodnotil. Uviedol, že použitie zápisníc z výsluchov označených svedkov urobených v inej trestnej veci   je   ako   dôkaz   v tejto   trestnej   veci   sťažovateľa   neprípustné,   preto   došlo   k reálnemu vykonaniu výsluchov týchto svedkov v tomto konaní – v trestnej veci sťažovateľa – a to na hlavnom pojednávaní 19. a 29. marca 2007.

Ďalšou zo sťažovateľom uplatnených námietok bola jeho nespokojnosť s riešením uplatnenia   zásady   špeciality   v jeho   trestnej   veci   v súvislosti   s jeho   vydaním   na   trestné stíhanie orgánmi cudzieho štátu. Aj touto výhradou sťažovateľa sa však všeobecné súdy zaoberali a zreteľne uviedli dôvody jej neopodstatnenosti. Konštatovali, že k porušeniu tejto zásady nedošlo jednak z dôvodu,   že považovali prekážku trestného stíhania sťažovateľa za odstránenú dodatočným súhlasom orgánu cudzieho štátu so stíhaním jeho osoby v tejto trestnej veci pre predmetný skutok; druhostupňový súd pritom dostatočne a presvedčivo reagoval aj na sťažovateľom označené pochybenia spočívajúce v určitých nepresnostiach, resp.   nesprávnostiach   uvedených   v   rozhodnutí   orgánu   cudzieho   štátu,   ktorým   bol   daný súhlas na jeho trestné stíhanie; a jednak porušenie zásady špeciality v tomto konkrétnom prípade podľa názoru všeobecných súdov neprichádzalo do úvahy ani z dôvodov uvedených v § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“). S týmto záverom sa dovolací súd stotožnil.

Opäť nemožno konštatovať iné než to, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd sa týmto   faktom   zaoberali   takým   spôsobom,   ktorý   absolútne   vylučuje   možnosť   zásahu ústavného súdu do nimi prijatého záveru, pretože tento vychádza zo skutkového zistenia (t. j. preukázateľné zdržiavanie sa sťažovateľa na území Slovenskej republiky v aktuálnom čase v priebehu viac ako 45 dní), na ktoré aplikovali konkrétnu právnu normu [§ 12 ods. 2 písm. a)   zákona   o európskom   zatýkacom   rozkaze]   spôsobom   neodporujúcim   jej   zmyslu a účelu.

Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že nebolo v kompetencii odvolacieho súdu „duplexne“ rozhodnúť   o neuplatnení   zásady   špeciality,   pretože   terminálnym spôsobom o jej aplikácii rozhodol už krajský súd. Najvyšší súd v postavení odvolacieho súdu   v podstate   iba   rozšíril   odôvodnenie   o ďalšiu   argumentáciu,   pritom   z materiálneho hľadiska sa situácia sťažovateľa v ničom nezmenila – nezhoršila. Inak povedané, týmto v odôvodnení   odvolacieho   súdu   uvedeným   konštatovaním   nedošlo   a ani   nemohlo   dôjsť k zásahu do jeho základných práv alebo slobôd z materiálneho hľadiska.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal aj skutočnosť, že „JUDr. J. S. nebol nikdy vypočutý pred súdom, jeho výpovede z prípravného konania sú nezákonné a súd   ich   nikdy   neoboznamoval,   no   napriek   tomu   ich   Krajský   súd   a Najvyšší   súd v rozsudkoch prekrúcali v môj neprospech“.

V súvislosti s výsluchom JUDr. J. S. ako svedka v prípravnom konaní v čase, keď bol   sťažovateľovým   obhajcom,   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva na obhajobu. K tomu je však potrebné uviesť, že túto skutočnosť sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietal, ale urobil tak prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, preto   v tejto   časti   platia   závery   uvedené   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   o námietke rozhodovania nezákonného sudcu (zmeny v zloženiach senátu).

V dovolaní však sťažovateľ poznamenal, že svedok JUDr. J. S. nebol na hlavnom pojednávaní   vypočutý   (podobne   ako   ďalší   svedkovia)   a jeho   svedecká   výpoveď z prípravného   konania   nebola   na   pojednávaní   oboznamovaná   pred   vyhlásením odsudzujúceho rozsudku (podobne ako ďalšie svedecké výpovede).

Ústavný   súd   po   nahliadnutí   do   trestného   spisu,   a to   konkrétne   zo   zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 20. a 21. júna 2005 (č. l. trestného spisu 1776), zistil, že 21. júna 2005 došlo k prečítaniu zápisnice o výsluchu JUDr. J. S. z č. l. 717 – 721, a to za prítomnosti   obhajcu   sťažovateľa,   ktorý   ale   k úkonu   nemal   žiadne   pripomienky (je to poznamenané priamo v zápisnici o hlavnom pojednávaní). Pravdou je, že sťažovateľ sa osobne na tomto hlavnom pojednávaní nezúčastnil, a to z dôvodu, že podaním z 25. mája 2005 doručeným krajskému súdu 27. mája 2005 podľa § 202 ods. 2 a 4 Trestného poriadku požiadal, aby „... sa hlavné pojednávania konali v mojej neprítomnosti“, a súčasne uviedol: „... dávam súhlas, aby v súlade s § 211 ods. 1 a 4 Trestného poriadku sa na hlavnom pojednávaní prečítali svedecké výpovede svedkov ako i zápisnice o výpovedi znalcov alebo ich písomných posudkov.“ To viedlo konajúci súd k vyhláseniu uznesenia v zmysle § 202 ods. 4   Trestného   poriadku,   že   hlavné   pojednávanie   sa   bude   konať   v neprítomnosti obžalovaného – sťažovateľa. Táto okolnosť však nič nemení na závere, že s výpoveďou JUDr. J. S. bol konajúci súd oboznámený priamo na hlavnom pojednávaní.

Pre   doplnenie   ústavný   súd   poznamenáva,   že   štrasburské   orgány   ochrany   práva v zásade nevylučujú prečítanie výpovede svedka z prípravného konania, ale porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru spravidla konštatujú v prípadoch, ak je odsúdenie obvineného založené   len   na   takto   vykonanom   dôkaze,   pretože   by   sa   tým   neumožnilo   vedenie kontradiktórneho súdneho procesu. Je však evidentné, že v sťažovateľovom prípade jeho odsúdenie nebolo založené len na takto vykonanom dôkaze – výsluchu svedka JUDr. J. S.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že listy svedka Š. J. „nikdy neboli oboznamované na hlavnom pojednávaní“, ústavný súd po nahliadnutí do trestného spisu zistil, že krajský súd na hlavnom pojednávaní konanom 20. júna 2005 a 21. júna 2005 vypočul označeného svedka (21. júna 2005) a následne prečítal aj jeho podanie z č. l. 1447, pravdivosť obsahu ktorého   však   svedok   poprel.   Toto   sa   uskutočnilo   za   prítomnosti   obhajcu   sťažovateľa. Tvrdenie   sťažovateľa   o neoboznámení   listu   svedka   na   hlavnom   pojednávaní   teda   nemá opodstatnenie.

V súvislosti   so   sťažovateľom tvrdenou   nepoužiteľnosťou   výpovede   svedka   M.   Z. vykonanej v inej trestnej veci, a to z dôvodu nemožnosti realizácie obhajobných práv pri tomto   úkone,   ústavný   súd   uznáva,   že   tieto   výpovede   z iného   trestného   konania prvostupňový krajský súd prečítal ako listinné dôkazy, avšak najvyšší súd ako odvolací súd pri svojom rozhodovaní vo veci vychádzal z výsluchu tohto svedka vykonaného krajským súdom v tomto trestnom konaní. Podstata sťažovateľovej námietky ale spočíva v tom, že „odvolací súd... prehliadol, že prikázal Krajskému súdu v BB vykonať hlavné pojednávanie odznova,   čo sa udialo 1. 3. 2005,   čiže výpoveď Z.   z 28. 4. 2003 je nepoužiteľná“. Tejto námietke   sťažovateľa   však   nemožno   prisvedčiť,   a to   z dôvodu,   že po   uložení prvostupňovému   súdu   vykonať   pojednávanie   znova   bola   označená   výpoveď   svedka prečítaná   na   hlavnom   pojednávaní konanom   20.   júna 2005   a 21.   júna 2005   (konkrétne 21. júna 2005), a to znova za prítomnosti obhajcu sťažovateľa, ktorý k tomuto nemal žiadne pripomienky.

Nie   je   taktiež   opodstatnené   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   že   prvostupňový   súd neoboznamoval   výpisy   a lokalizáciu   telefonickej   komunikácie   predložené   obchodnou spoločnosťou Orange. Tieto boli oboznamované opäť na hlavnom pojednávaní 20. júna 2005 a znovu za prítomnosti obhajcu sťažovateľa, ktorý nemal k tomuto dôkazu žiadne pripomienky.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   k námietke   sťažovateľa   o   nevyžiadaní   výpisov a lokalizácie telefonickej komunikácie prostredníctvom súdu poznamenáva, že vtedy platná právna úprava – § 88 Trestného poriadku v znení účinnom v mesiacoch január a február 2001   (1. žiadosť   o výpisy   hovorov   z 19.   januára   2001   –   odpoveď   31.   januára   2001 a 2. žiadosť o výpisy hovorov a lokalizácia z 5. februára 2001 – odpoveď 20. februára 2001) – nevyžadovala príkaz sudcu na vyžiadanie takýchto dokumentov v prípravnom konaní. Zaradením tohto dôkazného prostriedku do trestného spisu preto nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľových   základných   práv   zaručených   v čl. 22   ods. 1   a 2   ústavy   a   čl. 13   listiny a práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako to v tejto súvislosti sťažovateľ namieta.

Napokon sťažovateľom namietanej nezákonnosti vykonaného vyšetrovacieho pokusu na   čerpacej   stanici   pohonných   hmôt   nemohol   ústavný   súd   pripísať   relevanciu,   pretože z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že podstatným pre rozhodnutie neboli výsledky vyšetrovacieho pokusu, ale zábery z priemyselnej kamery vyhotovené v deň skutku.

Vzhľadom   na   tieto   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je aj v tejto časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, v čl. 8 ods. 2, čl. 13 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozhodnutiami najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   aj   dovolacieho   zjavne neopodstatnená,   čo   bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl. 1   a čl. 2   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd poznamenáva, že ich porušenie spája s porušením základných práv, zásah do ktorých však ústavný súd nekonštatoval, preto nemožno vysloviť záver ani o porušení týchto označených článkov ústavy. Aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014