znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   B.,   a obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s.   r. o., a obchodnej spoločnosti   V., s. r.   o., o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 1“), a obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ 2, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   sťažovateľ   1   podal   na   Špeciálnom stavebnom   úrade   mesta   B.   (ďalej   len   „správny   orgán   1.   stupňa“)   žiadosť   o vydanie stavebného povolenia. Správny orgán 1. stupňa po uskutočnenom stavebnom konaní vydal rozhodnutie č. RV 2889/08/DS-Bod., ev. č. 01/2008 zo 4. júna 2008 (ďalej aj „stavebné povolenie“), ktorým bola povolená stavba „Inžinierske siete, B.“ stavebných objektov „SO 01 komunikácie, chodníky“ a „SO 03 Dažďová kanalizácia“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   účastníci   konania   podali   odvolanie,   a to   1.   júla   2008 obchodná spoločnosť P., s. r. o., B., a 15. júla 2008 obchodná spoločnosť A., s. r. o., B. (ďalej len „účastníci konania“), ktorí žiadali, aby príslušný orgán stavebné povolenie zrušil pre jeho nezákonnosť.

Zo sťažnosti vyplýva, že «Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „OÚCDPK“) ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009 odvolania účastníkov konania spoločnosť P., s. r. o. a spoločnosť A., s. r.   o.   proti   vydanému   Stavebnému   povoleniu   zamietol   ako   bezdôvodné   odvolania   a Rozhodnutie špeciálneho stavebného úradu Mesta B., Stavebné povolenie potvrdil. Z odôvodnenia Rozhodnutia OÚCDPK vyplýva, že OÚCDPK ako odvolací orgán preskúmal postup špeciálneho stavebného úradu mesta B. a vydané rozhodnutie vo veci Stavebného   povolenia,   ktorým   bola   povolená   stavba   „Inžinierske   siete,   B.“   stavebných objektov   „SO   01   komunikácie,   chodníky“   a „SO   03   Dažďová   kanalizácia“,   v   plnom rozsahu a nezistil také nedostatky, ktoré by odôvodnili jeho zmenu pripadne zrušenie.».

Taktiež zo sťažnosti vyplýva, že «OÚCDPK ako odvolací orgán svojim Rozhodnutím č. 2/2009/01582-001 zo dňa 06. 05. 2009 na základe zistenia nových skutočností nariadil obnovu konania   vo   veci rozhodnutia OÚCDPK B.   č.   2/2009/00107-010   zo dňa   06.   02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2009.

Svoje Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 08. 04. 2009 bola na OÚCDPK B. „Výzva - vyjadrenie k žalobe“ číslo 23S/31/2009 z dňa 06. 04. 2009 od Krajského súdu v Banskej Bystrici. Prílohou predmetnej výzvy bola žaloba spoločnosti P., s. r. o. proti Rozhodnutiu OÚCDPK B. č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009. Súčasťou uvedenej žaloby boli aj nové   dokumenty   predložené   spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.   OÚCDPK   v   odôvodnení   ďalej konštatuje, že uvedené dokumenty sa nenachádzali v spisovom materiály, ktorý Mesto B. listom   RV-2889/08/08/DS-Bod.   zo   dňa   05.   09.   2008   spolu   s   odvolaním   postúpilo na OÚCDPK.».

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   proti   označenému   rozhodnutiu   Obvodného   úradu   pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „obvodný úrad“) podali odvolanie, pretože   nesúhlasili   s nariadením   obnovy   konania,   keďže   účastníci   konania   mali   podľa návrhu listiny uvádzané v odôvodnení rozhodnutia obvodného úradu o nariadení obnovy konania   k dispozícii,   mohli   ich   v konaní   uplatniť   (v   spisovom   materiáli   mesta   B.   sa nachádzali) a ak ich neuplatnili, bolo to z ich zavinenia.

Sťažovatelia   ďalej   tvrdia,   že   nebola   splnená   ďalšia   podmienka,   a to   všeobecný záujem na nariadenie obnovy konania, argumentujúc tým, že «Tvrdenie správneho orgánu vychádza   z   nesprávneho   posúdenia   skutkového   stavu.   Stavba,   ktorá   bola   rozhodnutím stavebného   úradu   povolená   bude   realizovaná   v   súkromnom   vlastníctve   stavebníka spoločnosti V., s. r. o.. V. s. r. o. nadobudne vlastníctvo k stavbe výstavbou a stavba bude v súkromnom   vlastníctve.   Zo   zák.   č.   135/1961   Zb.   nemožno   odvodzovať   nadobudnutie vlastníctva k miestnej komunikácii obcou. Ust. § 3d ods. 3 cit. zákona, ktoré hovorí, že „miestne   komunikácie   sú   vo   vlastníctve   obcí“,   nie   je   inou   skutočnosťou,   ktorou   sa nadobúda vlastníctvo. Z uvedeného vyplýva, že komunikácia sa nestáva automaticky zo zákona vlastníctvom obce, a preto v čase rozhodovania správneho orgánu nemožno súhlasiť s   tvrdením   správneho   orgánu,   že   ide   o   komunikáciu,   ktorá   má   slúžiť   verejnosti,   t.   j. absencia verejného záujmu.».

Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. (ďalej len „krajský úrad“) označené   rozhodnutie   obvodného   úradu   potvrdil   a odvolanie   účastníkov   konania zamietol argumentujúc tým, že „ako príslušný orgán podľa § 58 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. preskúmal   v   odvolacom   konaní   podľa   §   59   ods.   1   zák.   č.   71/1967   Zb.   odvolaniami napadnuté rozhodnutie OÚCDPK a po zistení skutočného stavu veci, na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia OÚCDPK, ktorým bola nariadená obnova konania. KÚCDPK ako orgán odvolací pri preskúmavaní odvolania proti rozhodnutiu o nariadení obnovy skúmal najmä to či orgán, ktorý obnovu nariadil postupoval v súlade s § 62, či boli dané dôvody na nariadenie obnovy konania a či konanie nevykazuje   procesné   vady.   Predmetom   preskúmania   KÚCDPK   bolo   len   zistenie   či   sú splnené zákonné predpoklady, aby sa vo veci nanovo konalo. Z uvedených dôvodov sa odvolací orgán nezaoberal ostatnými skutočnosťami z odvolaní, ktoré môžu byť príslušným správnym   orgánom   preskúmané   len   v   obnovenom   konaní.   Odvolací   orgán   nezistil nedostatky,   pre   ktoré   by   považoval   rozhodnutie   o   nariadení   obnovy   konania za nezákonné.“.

Sťažovatelia tvrdia, že „boli ukrátení na svojich právach, ktoré im boli na základe Stavebného povolenia priznané a poukázali sme na skutočnosť, že Rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania nemá len procesný, charakter, ale má pre žalobcu 1), 2) ako účastníkov stavebného konania závažné hmotnoprávne následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho odkladací účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením.

Ďalej sme poukázali na to, že rozhodnutie KÚCDPK považujeme za nezákonné, a to z dôvodu, že na nariadenie obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaniach žalobcu 1) a žalobcu 2), neuviedol aké nové skutočnosti a dôkazy vyšli najavo, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníkov konania.“.

V nadväznosti na toto rozhodnutie sťažovatelia podali Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia krajského úradu.

Krajský súd uznesením č. k. 24 S/65/2009-87 zo 14. mája 2010 rozhodol tak, že konanie   zastavil   a že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Podľa názoru sťažovateľov „Z odôvodnenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že ide o procesné   rozhodnutie   správneho   orgánu   týkajúce   sa   vedenia   konania.   Podľa   §   248 písm. a) OSP takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. Súd sa ďalej vyjadril, že Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250d ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ktorým   je   zastavenie konania. Keďže napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP.“.

Sťažovatelia podali proti označenému uzneseniu krajského súdu odvolanie tvrdiac, že „Rozhodnutie   žalovaného,   ktorým   bolo   potvrdené   Rozhodnutie   OÚCDPK   o   nariadení obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má pre žalobcov, a to najmä žalobcu 2) ako stavebníka stavby závažné hmotnoprávne následky. Procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho suspenzívny účinok a nariadením obnovy konania dôjde k narušeniu stability vzťahov založených už vydaným stavebným povolením. Žalobca   2)   splnil   podmienky   na   vydanie   stavebného   povolenia   požadované   stavebným zákonom   a   stavebné   povolenie   sa   stalo   právoplatným.   Napriek   tomu   však   žalobca   2) nemôže   realizovať   svoje   práva   priznané   stavebným   povolením   a   to   z   dôvodu,   že   bola nariadená obnova konania rozhodnutia, ktorým bolo stavebné povolenie potvrdené, hoci na nariadení obnovy konania neboli splnené zákonné podmienky. Nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1967 Zb. a taktiež na preskúmaní rozhodnutia nebol všeobecný záujem v zmysle § 62 ods.   2   zák.   č.   71/1967   Zb..   Žalovaný   bez   toho,   aby   boli   naplnené   uvedené   zákonné podmienky na nariadenie obnovy konania v zmysle § 62 ods.   1,   2 zák.   č.   71/1967 Zb. potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   Obvodného   úradu   pre   cestnú dopravu a pozemné komunikácie v B. č. 2/2009/01582-001 zo dňa 6. 5. 2009, ktorým bola nariadená obnova konania.

Žalobca   2)   ako   stavebník   stavby   je   ukrátený   na   svojich   právach,   ktoré   mu   boli v súlade so zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s rozhodnutím   OÚCDPK   č.   2/2009/00107-010   zo   dňa   06.   02.   2009,   ktorým   bola   stavba povolená.   Žalobca   2)   v   dôsledku   rozhodnutia   žalovaného   nemôže   tieto   svoje   práva realizovať. V danom prípade je podľa nášho názoru dôvod na preskúmanie rozhodnutia žalovaného súdom.

V zmysle § 244 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve preskúmavajú súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej   správy.   Rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie žalovaného č. 1/2009/01868-004 zo dňa 29. 9. 2009 má pre žalobcov závažné hmotnoprávne následky a sú ním priamo dotknuté práva a povinnosti žalobcov ako účastníkov stavebného konania, som toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné súdom v súlade s § 244 Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti poukazujem na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci č. 67/2002,   6   Sž   131-133/01,   v   ktorom   Najvyšší   súd   SR   konštatuje,   že   rozhodnutie   o povolení obnovy konania nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP.“.

Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010 rozhodol tak, že označené uznesenie krajského súdu potvrdil argumentujúc tým, že „podľa § 250ja v spojení s § 246c OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje proti rozhodnutiu,   ktorým   bola   obnova   konania   povolená   a   ktoré   nemôže   priamo   ovplyvniť hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.“.

Sťažovatelia   s argumentáciou   najvyššieho   súdu   nesúhlasia   a tvrdia,   že „Ako sťažovateľ   sa   domnievame,   že   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 24S/65/2009-87 zo dňa 14. 05. 2010 a následne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 182/2010 zo dňa 11. 08. 2010 je nezákonné. Tvrdíme, že zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu našich práv podľa čl. 46 ods. 2 a následne čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným konaním súdov Slovenskej republiky tak došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae.“.

Poukazujú na to, že „nariadením obnovy odvolacieho konania boli sťažovatelia 1), 2) ukrátení na svojich právach, ktoré im boli v súlade so zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) priznané na základe Rozhodnutia Mesta B. č. RV 2889/08/DS - Bod v spojení s rozhodnutím OÚCDPK č. 2/2009/00107-010 zo dňa 06. 02. 2009, ktorým bola Stavba povolená. Uvádzame, že sťažovatelia 1), 2) majú právo, aby vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie aj takým ostalo. Tým, že bola povolená obnova konania na základe skutočností, na ktoré sme v konaní poukázali a ktoré podľa nášho názoru nezakladajú zákonné podmienky, dochádza k vnášaniu neistoty a narúšaniu stability právneho poriadku. Poukazujeme na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal a zároveň   sa   odmietol   meritórne   zaoberať   nami   tvrdenými   skutočnosťami   tykajúcimi   sa splnenia podmienok obnovy konania.“.

Tvrdia   tiež,   že «účastník   konania   nemôže   poznať   výsledok   obnoveného   konania a hoci konal na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu a teda v súlade s právnym predpisom a rozhodnutím vydaným na jeho základe, vystavuje sa nebezpečenstvu,   že   spätne   bude   toto   jeho   konanie   v   rozpore   s   právnymi   predpismi v dôsledku nového rozhodnutia vo veci. Ak by v takomto prípade novým rozhodnutím bola žiadosť o stavebné povolenie zamietnutá, tak stavba ktorú účastník uskutočnil lége artis sa stane   „čiernou“   nezákonnou   stavbou.   V   neposlednom   rade   takýto   stav   spôsobuje účastníkovi   konania   neprimeraný   zásah   do   jeho   práv   nadobudnutých   v   dobrej   viere. S použitím analógie v zmysle ustanovenia § 249 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je súd aj v takomto prípade povinný dbať na to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.».

Podľa   názoru   sťažovateľov „Rozhodnutie...,   ktorým   bolo   potvrdené   Rozhodnutie OÚCDPK o nariadení obnovy odvolacieho konania nemá len procesný charakter, ale má pre   sťažovateľov   1),   2)   ako   účastníkov   stavebného   konania   závažné   hmotnoprávne následky, nakoľko procesným dôsledkom rozhodnutia o nariadení obnovy konania je jeho odkladací   účinok   a   nariadením   obnovy   konania   dôjde   k   narušeniu   stability   vzťahov založených už vydaným stavebným povolením. Napriek tomu, že boli splnené stavebným zákonom   požadované   podmienky   na   vydanie   stavebného   povolenia   a   toto   stavebné povolenie   sa   stalo   právoplatným,   sťažovatelia   1),   2)   ako   účastníci   stavebného   konania nemôžu realizovať svoje práva priznané stavebným povolením práve z dôvodu, že bola nariadená   obnova   konania   rozhodnutia,   ktorým   bolo   stavebné   povolenie   potvrdené.   Z uvedeného dôvodu sú sťažovatelia 1), 2) ukrátení na svojich právach.“.

V tejto   súvislosti   uvádzajú,   že „Na   podporu   našich   tvrdení   poukazujeme   na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci č. 67/2002, 6 Sž 131- 133/01, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie o povolení obnovy   konania   nie   je   vždy   rozhodnutím   procesným   a   ako   také   nie   je   vylúčené z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP. Tvrdíme, že napádaným uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky poprel svoje skoršie rozhodnutie pod spis. zn. 6 Sž 131-133/01, keď nami podanému odvolaniu nevyhovel. Zároveň máme za to, že nás Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zbavil   možnosti   domôcť   sa   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto porušil označené základné právo.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky porušili základné právo upravené v čl. 46 ods. 2 a následne čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým,   že   k   súdnemu   preskúmaniu   rozhodnutia   správneho   orgánu   ani   nedošlo.   V   tomto prípade sa nejedná o neúspech navrhovateľa v správnom súdnictve (viď I. ÚS 78/1999) pretože súdy napadnuté rozhodnutie po obsahovej stránke nepreskúmali, pretože sa nim odmietli zaoberať s nesprávnym poukazom na jeho procesnú povahu. Tvrdíme, že súdy sa uspokojili len s jeho formálnym označením.

Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 50/2001) vychádzajúc z uvedeného   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho   súdneho   poriadku a v spojení   s   čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy   zisťovať,   či   rozhodnutie   správneho orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania   (vrátane   toho uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byt vylúčené zo súdneho preskúmavania. Z uvedeného vyplýva, že samotnú druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé o sebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené,   že by   sa   aj   rozhodnutia   uvedené   v §   248   OSP   nemohli   dotýkať,   či   dokonca porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy, preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 2 ústavy.

Následne   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   183/2003)   ak   sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa č. 46 ods. 2 Ústavu   Slovenskej   republiky   vylúčené   z   právomoci   všeobecných   súdov   bez   ohľadu na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov.“.

Tvrdia   ďalej,   že «rozhodnutie   o   nariadení   obnovy   konania   je   síce   svojou charakteristikou rozhodnutím procesným, netýka sa však vedenia konania. S účinnosťou od 01. 01. 2004 v zmysle novelizovaného znenia ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho poriadku, sú zo súdneho preskúmavania vylúčené procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho   súdneho   poriadku   nestačí,   že   sa   jedná   o   procesné   rozhodnutie,   ale na vylúčenie zo súdneho prieskumu je nutné splnenie druhej podmienky a to tej aby sa takéto   právne   rozhodnutie   týkalo   vedenia   konania.   Per   analógiám   použijeme   výklad k ustanoveniu   §   202   Občianskeho   súdneho   poriadku   (viď   Občiansky   súdny   poriadok   - Komentár - Števček, Ficová a kol. - C.H.Beck 2009 - s. 603) kde sa uvádza, že „Podľa tohto ustanovenia   nie   je   odvolanie   prípustné   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   upravuje   vedenie konania.   Ktoré   uznesenia   iba   upravujú   vedenie   konania,   zákon   nevymenúva,   ani nevymedzuje   žiadnymi   znakmi.   Považujú   sa   za   ne   uznesenia,   ktoré   nemajú   vplyv na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníka alebo tretej osoby, a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich možno zmeniť bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčení veci /tiež aj vzájomného návrhu) na samotné konanie (§ 112), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 ods. 1), uznesenie,   ktorým   súd   zamietol   návrh   na   vykonanie   dôkazu   (§   120   ods.   1),   uznesenie o ustanovení znalca (§ 127 ods. 1) a pod.“».

Poukazujú   na   to,   že   na   nariadenie   obnovy   konania   neboli   splnené   zákonné podmienky. V tejto súvislosti uvádzajú, že „Podľa ust. § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku sa konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, na návrh účastníka konania obnoví, ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mat podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Vzhľadom na uvedené tvrdíme, že nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia najavo nevyšli.

Ďalej   uvádzame,   že   podľa   ust.   §   62   ods.   2   Správneho   poriadku   Správny   orgán nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný   záujem.   Vzhľadom   k   uvedenému   ustanoveniu   tvrdíme,   že   na   preskúmanie rozhodnutia nebol daný všeobecný záujem.

Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 311/07-33) Právo na spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené   a   presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných v priebehu celého konania.   Takýto   postup vyplýva z potreby   transparentnosti   vysluhovania   spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny.   Presvedčivosť   odôvodnenia rozhodnutia umožňuje aj všeobecná kontrola verejnosti. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské   práva   rozvinula   teóriu   o   zdôvodnení   rozhodnutia   vo   veci   H.   c.   Belgicko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53. V zásade túto povinnosť nemožno chápať ako vysporiadanie sa s každým argumentom strany, ale rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Aj v tejto časti Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil,   že   nie   je   povolaný   ani   oprávnený   preskúmavať   vecnú   správnosť   dôvodov rozhodnutia   vnútroštátnych   súdov.   Opačný   postup   všeobecných   súdov   -   teda nevysporiadanie   sa   so   zásadnými   námietkami   účastníkov   a   nezdôvodnenie   základných výrokov svojho rozhodnutia môže viesť k vysloveniu porušenia práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom   na   predmetné   rozhodnutie   máme   zato,   že rozhodnutie   tak   prvostupňového   ako aj   druhostupňového súdu   vychádza z nesprávneho právneho   posúdenia   veci   a   všeobecné   súdy   sa   nevysporiadali   s   našou   právnou argumentáciou   ohľadne,   podľa   nášho   názoru   neopomenuteľnej   skutočnosti,   že   zákonné dôvody na obnovu konania nenastali. Možno, ak by sa krajsky súd s touto otázkou (splnenia zákonných   podmienok   na   obnovu   konania)   zaoberal,   malo   by   to   pre   nás   priaznivejšie rozhodnutie v predmetnom konaní, pripadne by Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 05. 2010, č. k. 24 S 65/2009-87 nepotvrdil.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 2 Sžo 182/2010 zo dňa 11. 08. 2010, bolo porušené základné právo sťažovateľa 1), 2) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. sp. zn. 2 Sžo 182/2010 zo dňa 11. 08. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi 1),   2) trovy konania v sume 151,65 EUR na účet právneho zástupcu, vedený v U. a. s., č. ú.:...

Za   dostatočnú   nápravu   by   sme   považovali   zrušenie   napadnutého   uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo naše právne argumenty.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo   182/2010   z 11.   augusta   2010,   preto   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľov o nedostatočnom   vysporiadaní   sa   najvyššieho   súdu   s ich   námietkami   a   nesprávnom právnom posúdení veci v súvislosti s nariadením obnovy konania obvodným úradom, ktorú krajský súd potvrdil.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   namietajú   absenciu   zákonných   dôvodov na nariadenie   obnovy   konania,   ako   aj   verejného   záujmu,   ústavný   súd   sa   sústredil na posúdenie,   akým   spôsobom   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   napadnuté sťažovateľmi.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že „právo   na spravodlivý   proces   zahŕňa aj právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B,   uviedol,   že   „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   aj na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11.   augusta   2010,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   označené   uznesenie   krajského   súdu, ktorým krajský súd zastavil konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutiu a postupu krajského   úradu   v rámci   správneho   súdnictva   v zásade   z dôvodu,   že   ide   o procesné rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Súčasne žiadajú, aby ústavný súd po vyslovení porušenia ich práv (základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa jeho rozhodovacej činnosti v súvislosti s obnovou konania (povolením obnovy konania), ako aj na rozdielnu rozhodovaciu   činnosť najvyššieho súdu. Tvrdia, že neboli splnené zákonom   ustanovené dôvody na povolenie obnovy konania a absentoval aj verejný záujem.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil,   že   návrh   na   obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky,   ktorou   je   záväznosť   a   nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Obnova konania   však   nie   je   generálne   použiteľná   a   možno   ju   povoliť   len   vo   výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1   ústavy)   narušiteľné   len   mimoriadne   a   výnimočne.   Účelom   zakotvenia   obnovy konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo (I. ÚS 330/08).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v súvislosti   s nariadením   obnovy konania   tiež   vyslovil,   že   právoplatnosťou   rozhodnutia   o povolení   (nariadení)   obnovy konania sa   pôvodné   (už)   právoplatné   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   nezruší,   len   sa zo zákona   zrušuje   prekážku   res   iducata   (rozhodnutej   veci).   V prípade,   že   sú   dôvody na zmenu pôvodného rozsudku, nové rozhodnutie v obnovenom konaní nahradí pôvodné právoplatné   rozhodnutie   (IV.   ÚS   129/07).   Vzhľadom   na   výnimočnosť   tohto   právneho inštitútu v zásade vo všetkých relevantných procesných postupoch orgánov verejnej moci ho možno využiť len v prípadoch taxatívne ustanovených zákonom.

Sťažovatelia tvrdia, že označené rozhodnutie obvodného úradu, ktorým tento orgán nariadil   obnovu   konania,   rozhodnutie   krajského   úradu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie obvodného   úradu,   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   24   S/65/2009-87   zo   14.   mája   2010, ktorým   krajský   súd   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   krajského úradu č. 1/2009/01868/004 z 29. septembra 2009 zastavil, a napadnuté rozhodnutie sp. zn. 2 Sžo   182/2010   z 11.   augusta   2010,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   označené   uznesenie krajského súdu nie sú rozhodnutiami procesnej povahy a osobitne rozhodnutiami o vedení konania, keďže sa nimi zasahuje do základných práv sťažovateľov, a to garantovaných v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto tvrdenie odvodzujú od právnej neistoty, do ktorej sa dostali v dôsledku nariadenia obnovy konania, pre nariadenie ktorej podľa ich názoru neboli splnené zákonné predpoklady ustanovené v § 62   ods.   1   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení neskorších predpisov.

V súvislosti   s označeným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu   základných   práv   sťažovateľov,   ústavný   súd   skúmal,   ako   sa   najvyšší   súd vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v odvolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu.

Krajský   súd   zastavenie   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu krajského úradu odôvodnil takto:

«Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“) podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba, tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 O. s. p. súdy nepreskúmavajú

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo   technického   stavu   vecí,   ak   samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca podal na súd žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania. Ide o procesné rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa vedenia konania. Podľa § 248 písm. a) O. s. p. takéto rozhodnutie súdy nepreskúmavajú. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250d ods. 3 stanovuje postup súdu, keď žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom   preskúmavania   súdom,   ktorým   je   zastavenie   konania.   Keďže   napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, súd musel konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 O. s. p.»

Sťažovatelia namietajú, že

- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- rozhodnutie nemá len procesný   charakter, ale má pre sťažovateľov, a to najmä sťažovateľa 2, závažné hmotnoprávne následky, a preto je preskúmateľné súdom,

-   v danom   prípade   nebol   splnený   dôvod   na   zastavenie   konania   a krajský   súd postupoval v rozpore s § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 182/2010 z 11. augusta 2010 uviedol: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   250ja   v   spojení s § 246c OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť aj keď čiastočne aj z iných právnych dôvodov.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Základnou   otázkou,   ktorú   bolo   potrebné   v   tomto   konaní   vyriešiť   bola   otázka prípustnosti súdneho prieskumu takéhoto rozhodnutia, t. j. rozhodnutia, ktorým správny orgán nariadil obnovu správneho konania ukončeného právoplatným stavebným povolením. Obnova konania je v Správnom poriadku upravená v 4.   časti nazvanej Opravné prostriedky, v jej 2. oddiely. Z príslušných ustanovení zákona vyplýva, že obnova konania pozostáva z dvoch základných častí. V prvej fáze správny orgán posudzuje, či sú splnené podmienky, za ktorých je možné obnovu konania povoliť (§ 62 ods. 1), resp. nariadiť (§ 62 ods. 2) a o tomto vydá rozhodnutie. Následne po právoplatnosti takéhoto „pozitívneho“ rozhodnutia sa uskutočňuje samotné nové konanie, pri ktorom sa opakovane posudzuje meritum veci a novým rozhodnutím sa pôvodné rozhodnutie zrušuje.

V   tomto   kontexte   je   zrejmé,   že   len   konanie   a   rozhodnutie,   ktoré   nasleduje   po právoplatnosti „pozitívneho“ rozhodnutia o povolení, resp. nariadení obnovy konania je rozhodnutím, ktoré môže priamo ovplyvniť hmotnoprávne postavenie účastníkov správneho konania a samotné rozhodnutie o povolení, resp. nariadení obnovy konania sa v zásade práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov konania priamo nedotýka, t. j. možno o ňom hovoriť ako o rozhodnutí procesnom.

Z   uvedeného   potom   logicky   vyplýva,   že   takéto   rozhodnutie,   je   nutné   posudzovať podľa § 248 písm. a) OSP v súlade s povahou správneho konania bez ohľadu na druh administratívneho procesu, ktorý sa spravidla môže nepriamo dotýkať veľmi významného počtu subjektov, ale táto okolnosť nie je taká relevantná, aby bolo treba aj takéto postupy preskúmať,   pretože   výsledok   by   z   hľadiska   zákonnosti   žiadnym   spôsobom   nemohol ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Tak tomu bude spravidla v prípade ako je tento, keď správny orgán postupom podľa § 62 Správneho poriadku obnovu konania rozhodnutím povolí, resp. nariadi. Účastníci konania,   v   prospech   ktorých   bolo   pôvodným,   rozhodnutím   rozhodnuté   sa   síce   môžu subjektívne cítiť dotknutí na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, avšak objektívne k zásahu do ich práv a právom chráneným záujmov nedošlo a ani dôjsť nemohlo, nakoľko v dôsledku povolenia, resp. nariadenia obnovy konania sa vec vrátila do štádia pred rozhodnutím a až konečné právoplatné rozhodnutie môže takýto zásah predstavovať. Pokiaľ   žalobcovia   v   odvolaní   poukazovali   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sž 131-133/01, v ktorom bolo skonštatované, že rozhodnutie o povolení obnovy konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) OSP (teraz § 248   písm.   a)   OSP),   odvolací   sud   poukazuje   na   to,   že   vyššie   vyslovený   názor   nie   je v rozpore s týmto rozhodnutím. V prípade veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6 Sž   131-133/01   totiž   najvyšší   súd   posudzoval   otázku   prípustnosti   súdneho   prieskumu rozhíodnutia, ktorým v daňovej veci správny orgán obnovu konania nepovolil, čo je situácia skutkovo odlišná od prejednávaného prípadu.

Vyvstáva   otázka   a   odvolací   súd   považuje   za   potrebné,   vzhľadom   na   námietky žalobcov uvedené v odvolaní, sa k nej v tomto konaní vyjadriť, či je možné a prípustné, aby sa rozhodnutie o povolení resp. nariadení obnovy konania raz považovalo za rozhodnutie, ktoré je svojou povahou výsostne procesného charakteru, a preto podľa § 248 písm. a) OSP je zo súdneho prieskumu vylúčené, avšak za iných okolností považovalo za rozhodnutie, ktoré zo súdneho prieskumu podľa § 248 písm. a) vylúčené nie je.

Podľa názoru odvolacieho súdu takéto rozlišovanie je v zásade možné a prípustné. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. III. ÚS 341/07- 38, z 1. júla 2008, v ktorom sa ústavný súd zaoberal okrem iného aj metodológiou výkladu ustanovení právneho poriadku sa uvádza: „... Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov   zahŕňajúcej   aplikáciu   abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti individuálnych   prípadov   je   zisťovanie   obsahu   a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému   a   racionálne   zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.

Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov, a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V   prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia   ustanovenia   právneho predpisu   (umožňujúceho   napr.   viac   verzií   interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného   ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž   neznamená   výlučnú   a   bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného   gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona...“

Z uvedeného je zrejmé a nasvedčuje tomu aj smerovanie judikatúry Najvyššieho súdu SR, že aj na § 248 písm. a) OSP je potrebné nazerať a tento vykladať v kontexte ustanovenia § 244 a nasl. OSP, najmä ods. 3 tohto ustanovenia a to predovšetkým v prípade rozhodnutí, ktorými   správne   orgány   obnovu   konania   podľa   §   62   Správneho   poriadku   nepovolili. V takýchto prípadoch je potrebné zisťovať, či rozhodnutie napriek svojej procesnoprávnej povahe, avšak s hmotnoprávnymi aspektmi, je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby, inými slovami, či takýmto rozhodnutím môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Preto posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v takomto prípade by nemalo byť automaticky a plošne vyňaté zo súdneho prieskumu len s poukazom na formálne znaky   takéhoto   rozhodnutia,   vzhľadom   na   ktoré   sa   javí   ako   výsostne   procesného charakteru.

V danom prípade však bolo nepochybne preukázané, že žaloba žalobcov smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola obnova konania povolená a ktoré nemôže priamo ovplyvniť hmotnoprávne nároky žalobcov, nakoľko do týchto ich práv priamo nezasiahlo.

Preto napriek pochybeniu krajského súdu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď konanie v predmetnej veci podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR odvolaniu žalobcov nevyhovel a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP s tým, že neúspešným žalobcom ich náhradu nepriznal.»

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon   aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľov,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   z hľadiska   namietaného   porušenia   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu vydané ako rozhodnutie   druhostupňového   súdu   rozhodujúceho   v správnom   súdnictve.   Ústavný   súd zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   najvyšší   súd   dostatočne   odôvodnil,   prečo   potvrdil rozhodnutie krajského súdu, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   aplikované   spôsobom,   ktoré   by   signalizovali   porušenie v sťažnosti označené práva sťažovateľov.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo arbitrárne a nebolo náležite odôvodnené, preto nemá dôvod zasahovať do sféry pôsobnosti najvyššieho súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným   spôsobom   vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   (námietkami)   sťažovateľov (takmer identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), jeho uznesenie je ústavne udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov garantovaného v čl.   46   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   najvyšší   súd,   aj   keď   išlo   o procesné rozhodnutie,   v odôvodnení   uviedol   dostatočné   argumenty,   ktoré   nesignalizujú   možnosť rozhodnutím krajského súdu zasiahnuť do základných práv sťažovateľov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že k pripusteniu súdneho prieskumu v danom   prípade   nepristupoval   paušálne,   ale   uplatniac   materiálne   chápanie   ústavnosti a ochrany   základných   práv   sťažovateľov   diferencoval   možnosti   povolenia/nariadenia obnovy konania v predchádzajúcom správnom konaní, vyhnúc sa pritom formálnemu, čisto normatívnemu prístupu, ktorý zvolil krajský súd, a preto jeho záver o potvrdení uznesenia krajského súdu je ústavne akceptovateľný.

Ústavný   súd   si   v súvislosti   s namietaným   porušením   práva   sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba   bezpochyby považovať   aj   konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania   okrem   nariadení   obnovy   konania v danom prípade (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 - A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní nejde o vydanie   rozhodnutí,   ktoré   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6   ods.   1   dohovoru   totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina:   Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 - 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09, IV. ÚS 365/2010)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012