znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/2010-36

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. V., Ď., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci

- namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- namietaného porušenia čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- namietaného porušenia   čl.   5   Dohovoru   o ľudských   právach   a dôstojnosti   človeka v súvislosti   s aplikáciou   biológie   a medicíny   –   Dohovoru   o ľudských   právach a biomedicíne,

- namietaného porušenia práv podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods.   1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien, ako aj

- namietaného   porušenia   práv   podľa   čl.   5   písm.   e)   iv)   a čl.   6   Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 Co 143/2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 143/2008-357 zo 4. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

  1. Základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 143/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 143/2008-357 zo 4. marca 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej   j e Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  4. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý uhradiť M. V. trovy konania v sume 438,57 €   (slovom   štyristotridsaťosem   eur   a päťdesiatsedem   centov) na účet   jej právnej zástupkyne Mgr. V. D., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

  5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009 doručená sťažnosť M. V., Ď. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   5   Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien a čl. 5 písm. e) iv) a čl. 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 143/2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 143/2008-357 zo 4. marca 2009.   Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 41 C/273/2005-309 z 9. apríla 2008   vo   veci   ochrany   osobnosti   sťažovateľky   a náhrady   nemajetkovej   ujmy s príslušenstvom.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľka   je   osobou   rómskeho   etnického   pôvodu.   Sťažovateľke   bol   dňa 25. marca 1999, pri pôrode druhého dieťaťa, vykonaný zákrok sterilizácie... zamestnancami Gynekologicko   –   pôrodníckeho   oddelenia   Fakultnej   nemocnice   L.   P.   K.   (ďalej   len „nemocnica“). Tak ako prvý pôrod aj tento druhý bol vedený cisárskym rezom. Hoci bola sťažovateľka hospitalizovaná od 19. marca 1999 a lekári oddelenia nemocnice vedeli všetky podrobnosti o jej zdravotnom stave, a teda mali dostatočne dlhý čas na predostretie otázky sterilizácie   sťažovateľke,   tá   podľa   údajov   zo   zdravotnej   dokumentácie   mala   požiadať o sterilizáciu   cca.   1   hodinu   pred   vykonaním   cisárskeho   rezu.   Žiadosť   o sterilizáciu   je vyhotovená   na   formulári   je   rukou   dopísaná   formulka   „súhlasím   so   sterilizáciou“.   Pod uvedenou formuláciou je dátum 25. 3. 99 a podpis sťažovateľky.“

Podľa   sťažovateľky   došlo   k podpisu   žiadosti   o vykonanie   sterilizácie   za nasledujúcich okolností. Na Gynekologicko – pôrodnícke oddelenie Fakultnej nemocnice L. P. v. bola prijatá dňa 19. marca 1999 o 8. 10 hod. Hospitalizáciu jej odporučila obvodná gynekologička z viacerých dôvodov („tvrdnutie brucha“, nízko položená placenta, hroziaci predčasný pôrod v ôsmom mesiaci tehotenstva). Po prijatí do nemocnice bola nasadená liečba na zastavenie predčasného pôrodu. Deň pred pôrodom bola sťažovateľke podaná službu konajúcou lekárkou tabletka. Tá ju zároveň informovala, že ak sa zdravotný stav nezlepší   do   nasledujúceho   dňa   bude   nutné   tehotenstvo   ukončiť   pôrodom.   Ráno   v deň pôrodu   pri   vizite   tá   istá   lekárka   konštatovala,   že   stav   sa   nezmenil   a tehotenstvo   bude ukončené   cisárskym   rezom.   Na   pôrodnej   sále   v čase   keď   už   mala   sťažovateľka   silné pôrodné   bolesti,   primár   oddelenia   MUDr.   M.   zisťoval,   či   už   má   bolesti   a zároveň   ju informoval o tom, že počas cisárskeho rezu jej bude vykonaná sterilizácia. Sťažovateľka sa veľmi obávala o život svojho nenarodeného dieťaťa, keďže išlo o predčasný pôrod, preto primára prosila, nech urobia všetko pre záchranu jej dieťaťa. Pamätá sa, že písomný súhlas s vykonaním sterilizácie v tom čase neudelila. Keď sa na druhý deň po pôrode na rannej vizite pýtala lekára na svoj zdravotný stav a stav dieťaťa, lekár ju informoval, že pri pôrode jej bola vykonaná sterilizácia v záujme záchrany jej života, pretože ďalšie tehotenstvo by mohlo ohroziť jej život a život dieťaťa. Po vizite za sťažovateľkou prišiel ošetrujúci lekár a dal jej podpísať nejaký formulár. Mala to urobiť v záujme svojho zdravia. Sťažovateľku v tom čase sužovali obavy o dieťa,   nemala ani veľmi čas na prečítanie formulára a po zdôraznení, aby to podpísala, že „potom bude dobre“ ho podpísala bez podrobnejšieho preštudovania.

V júni   2003   pri   prvom   kontakte   so   spolupracovníčkou   mimovládnej   organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva, sa sťažovateľka dozvedela že sterilizácia nie je život zachraňujúci úkon, ako jej to tvrdil personál nemocnice a že k vykonaniu sterilizácie je potrebný informovaný súhlas. Následne sa sťažovateľka rozhodla, že nahliadne do svojej zdravotnej dokumentácie, aby zistila, čo to vlastne podpisovala, keďže si nepamätala na obsah   formuláru,   ktorý   podpisovala   až   na   druhý   deň   po   pôrode.   Sťažovateľka   nemala prístup   k zdravotnej   dokumentácii   až   do   marca   2005,   kedy   do   nej   nahliadla prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne a na jej žiadosť jej boli vyhotovené a poskytnuté fotokópie   listín,   ktoré   sa   v nej   nachádzali.   Vtedy   sa   sťažovateľka   dozvedela,   že v dokumentácii sa nachádza jej údajná žiadosť o vykonanie sterilizácie tak, akoby ona sama vykonanie sterilizácie iniciovala. Sťažovateľka bola prekvapená, pretože sama by vykonanie tohto zákroku nikdy neiniciovala.

Dňa 09. mája 2005 podala sťažovateľka žalobu na ochranu osobnosti na Okresný súd Košice II. V následnom konaní pred Okresným súdom Košice II, spis, zn. 41 C 273/05 sa sťažovateľka s poukazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhala, aby súd uložil Fakultnej nemocnici L. P. v K.h (žalovanej v konaní) zaslať jej ospravedlňujúci list za vykonanie   protiprávneho   zákroku   (v   žalobe   uvedenom   znení),   a zároveň   sa   domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 500 000,- Sk a náhrady trov konania. Ochrany   osobnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   pretože   je   presvedčená,   že   sterilizáciou vykonanou dňa 25. marca 1999... v rozpore s vtedy platnými predpismi, došlo k závažnému zásahu do jej integrity a zdravia a zároveň došlo k zníženiu jej ľudskej dôstojnosti. » Okresný súd Košice II po vykonanom dokazovaní vydal dňa 09. apríla 2008 rozsudok vo veci, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením po   právoplatnosti rozhodnutia   vo veci   samej.   Podľa   názoru   súdu 1.   stupňa   nedošlo   k neoprávnenému   zásahu   do   zdravia   a   života   sťažovateľky   a to z viacerých, ďalej uvedených dôvodov. Súd z výsluchu svedkov, znaleckého posudku a zo žiadosti o sterilizáciu mal za zrejmé, že žalobkyňa   bola poučená o tom, čo je sterilizácia a aké   sú   jej   následky.   V tomto   smere   súd   považoval   za   významné   svedecké   výpovede svedkov   –   lekárov   nemocnice,   ktorí   opierali   svoje   vyjadrenia   o znalosti   získané   zo zdravotnej dokumentácie, ktorá ako taká ale nemohla obsahovať žiadne údaje týkajúce sa informovaného   súhlasu   a jeho   atribútov,   predovšetkým   vyčerpávajúceho   poučenia   pred výkonom zákroku. Napriek tomu súd mal za to, že sťažovateľka bola poučená vhodným a preukázateľným spôsobom, tak ako to vyžadovali vtedy platné právne predpisy. Súd ďalej v rozsudku   konštatuje,   že   hoci   na   vykonanie   sterilizácie   v prípade   sťažovateľky   nebol potrebný súhlas sterilizačnej komisie, pretože sa zákrok vykonával na chorých pohlavných orgánoch („maternica bola chorá a vajíčkovody, hoci sú zdravé orgány, úzko súvisia spolu s maternicou“),   bol   zákrok   odsúhlasený   aj   sterilizačnou   komisiou.   Podľa   názoru   súdu nemožno   v prípade   sťažovateľky   sterilizáciu   posudzovať   ako   mučenie,   resp.   ponižujúce zaobchádzanie, nakoľko je zrejmé aj zo samotnej dokumentácie, že o sterilizáciu požiadala sama   a ani   zo   samotného   výsluchu   sťažovateľky   nebolo   zrejmé,   v čom   malo   neľudské zaobchádzanie   spočívať.   Žalobu   súd   zamietol   ako   bezdôvodnú   aj   z dôvodu,   že   sa sťažovateľke   nepodarilo   preukázať   negatívny   zásah   do   rodinného   a kultúrneho   života a nepreukázala, že by sa po roku 1999 snažila o prinavrátenie možnosti otehotnenia. Proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podala sťažovateľka dňa 22. mája 2008 odvolanie. Sťažovateľka v odvolaní predovšetkým namietala, že súd prvého stupňa dospel pri svojom rozhodovaní na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež   vychádzal   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Tento   záver   odôvodnila sťažovateľka najmä nasledujúcimi skutočnosťami.

-Súd   prvého   stupňa   nebral   do   úvahy   tvrdenia   sťažovateľky,   že   na   vykonanie zákroku   sterilizácie   nepodala   informovaný   súhlas   v zmysle   ako   je   upravený v medzinárodných   právnych   predpisoch,   ktoré   SR   ratifikovala,   a majú   teda prednosť pred zákonom.

-Skutočnosť, či sťažovateľka udelila alebo neudelila informovaný súhlas nemohol súd zistiť z výpovedí nemocničného personálu, keďže ich výpovede sa opierali o údaje   zachytené   v zdravotnej   dokumentácii,   ktorá   udelenie   informovaného súhlasu nepreukazuje.

-Súd   prvého   stupňa   mal   za   preukázané   zo   svedeckých   výpovedí   lekárov,   že sťažovateľka   bola   pred   vykonaním   cisárskeho   rezu   poučená   o zákroku sterilizácie,   jeho   povahe,   následkoch   a alternatívach,   ale   nevyrovnal   sa s rozporom vo výpovediach lekárov ohľadom toho, kto z lekárov jej poučenie dal.

-Podpis sťažovateľky na žiadosti o UPT, nie je možné pokladať za platný právny úkon,   pretože   formulár   po   obsahovej   stránke   nespĺňal   náležitosti   vyžadované vtedy   platnými   právnymi   predpismi   a navyše   nie   je   vylúčené,   že   bol zamestnancami nemocnice upravovaný (Smernica MZ... uverejnená vo Vestníku MZ č. 8-9/1072 vyžadovala okrem žiadosti o vykonanie sterilizácie aj písomné prehlásenie, že pacientka s vykonaním sterilizácie súhlasí a že berie na vedomie písomné poučenie o tom, do akej miery je zákon reparibilný).

-Sťažovateľka odmietla tvrdenie súdu 1. stupňa, že na vykonanie sterilizácie nebol potrebný   súhlas   sterilizačnej   komisie.   Vyhotovenie   protokolu   zo   zasadania komisie vyžadovali vtedy platné predpisy.

-Sťažovateľka nesúhlasí s názorom súdu, ktorý vychádzal z výpovedí svedkov – lekárov a súdneho znalca, že v čase hospitalizácie a tesne pred pôrodom nemala bolesti len „tonizáciu“ maternice. Bolesť je rýdzo subjektívna záležitosť, nie je to veličina   merateľná   tak   ako   telesná   teplota,   preto   sťažovateľka   považuje   za nenáležité, aby bolo možné prihliadať pri rozhodovaní len na vyjadrenia osôb, ktoré   o tom,   či   bolesti   mala   alebo   nie   vychádzali   len   z údajov   v zdravotnej dokumentácii, pretože samotnú sťažovateľku si nepamätali.

-Sťažovateľka   tvrdí,   že   uniesla   dôkazné   bremeno.   Z jej   účastníckej   výpovede, listinných dôkazov a z výsluchu jej manžela je zrejmé v akej miere došlo k zásahu do   jej   osobnosti.   Súd   1.   stupňa   však   pri   rozhodovaní   na   uvedené   dôkazy neprihliadal.

-Sťažovateľka   namieta,   že   súd   sa   nedostatočne   oboznámil   s judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a preto   dospel   k nesprávnemu   právnemu názoru,   že   vykonanie   sterilizácie   nie   je   možné   posudzovať   ako   neľudské a ponižujúce zaobchádzanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 143/2008 zo dňa 04. marca 2009 potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa. Rozsudok vo výroku, ktorým bolo vyslovené, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté... Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa zdôraznil tým, že z § 13 ods. 2 a § 15 zákona č. 277/1994 Z. z. nevyplýva, že by sťažovateľka musela svoj súhlas s vykonaním sterilizácie udeliť výlučne písomne, resp. žeby jej príslušné poučenie muselo byť poskytnuté len v písomnej podobe.

Z vyššie   uvedeného   popisu   skutkového   stavu   vyplýva,   že   na   sťažovateľke   bol vykonaný   sterilizačný   zákrok   bez   poskytnutia   informovaného   súhlasu   zamestnancami nemocnice, ktorej zriaďovateľom bol v čase vykonania zákroku štát....

Citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. marca 2009, doručené sťažovateľke prostredníctvom jej právnej zástupkyne dňa 22. apríla 2009, je posledným rozhodnutím vo veci.»

Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne, pretože sa jej argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, odôvodnenia v nich podľa nej nie sú presvedčivé, chýba im logika a sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo má za následok porušenie jej práv podľa ústavy a medzinárodných zmlúv.

  Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie týchto práv a slobôd krajským súdom:

- čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru,

- čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru,

- čl. 13 dohovoru vo vzťahu k čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru,

- čl. 2 ods. 2 ústavy v spojitosti s čl. 3, čl. 6, čl. 8 a čl. 12 dohovoru,

- čl. 5 písm. e) iv) a čl. 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii,

- čl.10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien,

- čl. 5 Dohovoru o biomedicíne.

  Pri namietaní porušenia práva na ochranu pred neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním zaručeného čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru sťažovateľka uvádza, že sterilizácia   je   zákrok   svojou   povahou   a dôsledkami   úplne   odlišný   od   iných   lekárskych zákrokov,   že   ide   o mrzačiaci   zákrok,   ktorý   nesleduje   terapeutický   cieľ.   Naopak,   jeho účelom je také poškodenie   pohlavných orgánov muža alebo ženy, aby už nebolo možné počatie.   Sťažovateľka   si   je   vedomá,   že   lekársky   zákrok,   ktorý   predstavuje   liečebnú nevyhnutnosť, nemôže byť podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ponižujúcim zaobchádzaním, ale táto nevyhnutnosť musí byť spoľahlivo preukázaná. V tejto súvislosti upozorňuje na to, že sterilizáciu formou tubálnej ligácie, ktorú na nej vykonali, nemožno vykonať v krajnej núdzi; nie je to zákrok zachraňujúci život a nie je v bezprostrednom záujme dotknutej osoby. Aj preto sú požiadavky na jeho výkon prísne vrátane   požiadavky   na   informovaný   súhlas.   Vykonaný   zákrok   jej   spôsobil   intenzívne fyzické i duševné utrpenie, odňal jej v mladom veku základnú telesnú funkciu – možnosť počať a porodiť dieťa. Ďalšie osobitné okolnosti prispievajú k takému chápaniu (spojenie sterilizácie s inou operáciou, negatívny vplyv na vzťah s manželom, osobitné postavenie ženy v rómskej komunite).  

  Podľa sťažovateľky štát porušil svoj pozitívny záväzok vyplývajúci z čl. 3 dohovoru tým, že neinicioval účinné a oficiálne prešetrenie jej tvrdení podľa kritérií pre vyšetrovanie neľudského a ponižujúceho zaobchádzania.

  Sťažovateľka vidí porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že všeobecný súd sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne vyrovnal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavne nekonformným spôsobom vykladal vnútroštátne právne normy účinné v čase, keď došlo   k protiprávnemu   konaniu,   t.   j.   príslušné   ustanovenie   zákona   č.   277/1994   Z. z. a smernice   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   Z-4 582/1972-B/1 uverejnenej vo Vestníku ministerstva zdravotníctva č. 8-9/1072 týkajúce sa vykonávania zákroku   sterilizácie.   V rámci   vykonaného   dokazovania   krajský súd   neprihliadol   na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila sťažovateľka v rámci konania a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci (napr. na okolnosti podpisovania žiadosti o vykonanie zákroku, výpoveď manžela žalobkyne, na listinné dôkazy predložené žalobkyňou).

  Sťažovateľka uviedla, že zákrok sterilizácie bol na nej vykonaný bez poskytnutia informovaného   súhlasu,   tak   ako   je   upravený   v medzinárodných   právnych   predpisoch (Dohovor   o biomedicíne),   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a ktoré   majú   prednosť pred   zákonom.   Poskytnutie   informovaného   súhlasu   pacientkou   je   považované   za nevyhnutnú   podmienku   vykonania   zákroku   sterilizácie   aj   medzinárodnými   lekárskymi organizáciami. Žiadosť o sterilizáciu podpisovala sťažovateľka asi hodinu pred ukončením pôrodu cisárskym rezom v stave, ktorý vylučoval udelenie platného súhlasu s vykonaným zákrokom.   Zdravotná   dokumentácia   sťažovateľky   vedená   Fakultnou   nemocnicou   L. Pasteura   v Košiciach   žiadne   údaje   týkajúce   sa   informovaného   súhlasu   a jeho   atribútov, predovšetkým vyčerpávajúceho poučenia o zákroku, neobsahuje.

  Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, ktoré vidí v tom,   že zásah štátu – vykonaný zamestnancami štátu v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu – spôsobil, že už nemôže počať ďalšie dieťa. To narušuje jej fyzickú a psychickú integritu a nesporne išlo o zásah do jej súkromného a rodinného života. Štát následne výkon tohto práva u sťažovateľky neochránil a v súdnom konaní nevykonal nápravu.

  Sterilizácia vykonaná na sťažovateľke nesplnila podmienky ustanovené v čl. 8 ods. 2 dohovoru,   takže   jej   výkon   nemožno   ospravedlniť;   nebola   vykonaná   v súlade   s vtedy platnými právnymi predpismi, nesledovala legitímny cieľ, nebola nevyhnutná.

  Vo vzťahu k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúci z čl. 13 dohovoru vo vzťahu k čl. 3, 6 a 8 dohovoru sťažovateľka namieta, že povinnosťou štátnych orgánov bolo účinne a efektívne vyšetriť okolnosti vykonania sterilizačného zákroku; podľa nej konanie pred súdom nesplnilo štandardy účinného vyšetrovania, pričom štátne orgány ani z úradnej povinnosti neiniciovali trestné vyšetrovanie jej prípadu.

  Sťažovateľka napokon namieta, že krajský súd porušil jej právo na poskytnutie informovaného   súhlasu   zaručené   čl.   5   Dohovoru   o biomedicíne   a porušil   aj   jej   práva upravené v čl. 10 písm. h) a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien, keď tvrdí, že zákrok sterilizácie na nej vykonali bez toho, aby k tomu poskytla informovaný súhlas. Sťažovateľka   uvádza,   že „požiadala“ o vykonanie   zákroku   po   poskytnutí   nepravdivých a neúplných   informácií   zo   strany   lekárskeho   personálu,   v stave   znížených   rozlišovacích a vnemových   schopností,   hodinu   pred   ukončením   pôrodu   cisárskym   rezom,   v stave postupujúcich kontrakcií. Zdravotnícky personál jej pritom neposkytol dostatočný časový priestor na zváženie takého závažného zásahu do jej zdravia.

Sťažovateľka na základe týchto skutočností žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v Košiciach   postupom   a rozhodnutím   v konaní   vedenom   pod sp. značkou 5 Co/143/2008 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 41 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 47 ods. 3 Ústavy SR a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 3, článku 8, článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s článkami 3, 6, 8 a 12 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ľudských práv a čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, a článku 10 písm. h) článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. značka 5 Co/143/2008 zo dňa 4. marca 2009 sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške   25   000,-   €   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   Eur)   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   a nahradiť   jej   a jej   právnej   zástupkyni   trovy   konania a trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“  

  Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 10/2010-11 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   k   výzve   ústavného   súdu   z 8.   februára   2010   vyjadril vo   svojom   stanovisku   (sp.   zn.   1   SprV/136/2010)   doručenom   ústavnému súdu   9.   marca 2010: „Okresný súd Košice II po rozsiahlom dokazovaní rozsudkom dňa 9. apríla 2008 č. k. 41 C 273/2005-309 žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V dôvodoch rozhodnutia (ktoré má 22 strán) sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými namietanými právami sťažovateľky popísanými v ústavnej sťažnosti.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa obsahuje nielen to, čoho sa domáhala žalobkyňa (a   z akých dôvodov),   ale aj to,   ako sa vyjadrila žalovaná,   podrobne a jasne vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané   a ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov (pri rozhodnutí) vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku je presvedčivé.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 4. marca 2009 č. k. 5 Co 143/2008-357 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Krajský súd (ako súd odvolací) rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., lebo je vo výroku vecne správny, súd   (prvého   stupňa)   správne   zistil   skutkový   stav   veci,   správne   ju   právne   posúdil, odôvodnenie   (rozsudku)   má   podklad   v zistení   skutkového   stavu   a odvolací   súd   sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožnil.

V dôvodoch rozhodnutia sa odvolací súd precízne vyporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľka označila v odvolaní (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.).

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z tých istých dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu žalobkyne zamietol.

Uvedené rozhodnutia súdov sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú stránku, ani ich zákonnosť.

Ústavná   sťažnosť   pani   M.   V.   (z 4.   júna   2009)   spočíva   v polemike   so   skutkovými a právnymi   závermi   rozsudku   okresného   súdu,   opakuje   to   (na   čo   poukazovala   počas konania na označenom súde), čo uviedla v odvolaní proti uvedenému rozsudku.

Podľa   nášho   názoru   rozhodnutia   okresného   a krajského   súdu,   pociťované sťažovateľkou ako nespravodlivé, nemožno bez ďalšieho chápať ako zásah do dôstojnosti človeka ak vychádzajú zo skutkových zistení zodpovedajúcich realite (skutočnosti) a ich právnemu posúdeniu.  

Z týchto dôvodov navrhujeme ústavnej sťažnosti nevyhovieť.“

Predseda krajského súdu   súčasne oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní o predmetnej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení k výzve ústavného súdu z 13. apríla 2010 oznámila ústavnému súdu v podaní doručenom 20. apríla 2010 (Ev. č. 75/2010/A), že súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   podľa   nej   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

  Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 12 dohovoru muži a ženy spôsobilí vekom na uzavretie manželstva majú právo   uzavrieť   manželstvo   a založiť   rodinu   v súlade   s vnútroštátnymi   zákonmi,   ktoré upravujú výkon tohto práva.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť.

Podľa čl. 10 písm. h) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené rovnaké práva s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti   mužov   a žien,   opatrenia   slúžiace   na   zabezpečenie   prístupu   k osobitným vzdelávacím   informáciám,   ktoré   pomáhajú   zabezpečiť   zdravie   a blaho   rodiny,   včítane informácií a rád, pokiaľ ide o plánovanie rodiny.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné   strany,   prijmú   všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien v oblasti   starostlivosti   o zdravie,   s cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov a žien, prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien   vo   všetkých   veciach   týkajúcich   sa   manželstva   a rodinných   vzťahov   a najmä zabezpečia, na základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne   o počte   a čase   narodenia   ich   detí   a mať prístup   k informáciám,   vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru   sa   zmluvné   štáty   zaväzujú,   že   zakážu   a odstránia   rasovú   diskrimináciu vo všetkých   jej   formách   a že   zaručia   právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa   čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské   práva   a základné   slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdov   spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

III.

  Ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a slobodám   vo   vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/06). Ústavný súd nie je opravnou inštanciou   v systéme   všeobecných   súdov.   Pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Cieľom   uplatnenia právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   skutkových a právnych   záverov   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   druhostupňového   súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom   kontroly   zo strany ústavného súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by účinky týchto záverov mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v záväznej medzinárodnej zmluve.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V nadväznosti na to ústavný súd sa pri svojej rozhodovacej činnosti obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

  Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

  1.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta porušenie   svojho základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co /143/2008-357 zo 4. marca 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 41 C/273/2005-309 z 9. apríla 2005 v konaní o ochrane osobnosti sťažovateľky.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (IV.   ÚS   296/09)   vyslovil,   že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

  Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti   tak,   aby bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana práv   a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť.   V rámci   dôsledného   plnenia   tejto   povinnosti   je   pritom nevyhnutné,   aby   sa   všeobecné   súdy   vyrovnali   s   námietkami   uplatnenými   účastníkmi konania, a to spôsobom, ktorý zodpovedá miere ich významu. Ak všeobecné súdy takto nepostupujú,   vedie   to   zvyčajne   k nepreskúmateľnosti   nimi   vydaných   rozhodnutí,   a tým aj k ich rozporu s princípmi spravodlivého procesu, ale aj so samotným účelom súdneho konania.

Podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tento upravuje postup súdu   a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní tak,   aby bola zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy   vykladať a uplatňovať tak,   že   rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe ktorých je založené.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí logicky nerozporné, dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť   a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak skutkovej stránky, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   opakovane   formuloval   požiadavky na úplnosť   a   presvedčivosť   odôvodnení   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (II. ÚS 136/09). Táto   procesná   požiadavka,   ktorá   by   mala   zabrániť   vydávaniu   svojvoľných   rozhodnutí, vyplýva nielen z príslušných ustanovení procesných predpisov (§ 157 ods. 2 OSP a § 168 ods. 1 Trestného poriadku), ale je tiež výrazom ústavnosti, na báze ktorej sú tieto princípy konštituované.

Ústavnému súdu neprislúcha ingerovať do výkladu zákonov a podzákonných noriem uskutočneného všeobecnými súdmi, avšak to platí iba za predpokladu, že tento výklad nie je zjavne arbitrárny a odôvodnenie súdneho rozhodnutia dáva odpoveď na všetky relevantné okolnosti predložené účastníkmi konania (m. m. II. ÚS 122/05).

K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr.   vo   veci   Torija   v.   Španielsko   (sťažnosť   č. 18390/91)   konštatoval,   že   čl. 6   ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia... Rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutia… Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej   z čl. 6   ods. 1   dohovoru,   môže   byť   zodpovedaná   iba   s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Obdobne argumentuje ESĽP napr. vo veci Van de Hurk v. Holandsko (sťažnosť č. 16034/90), v ktorom sa uvádza, že „... túto povinnosť nemožno ponímať tak, že musí   byť   na   každý   argument   účastníka   podrobne   reagované.   Na druhej   strane,   ak   sú v prerokovanej veci vznesené závažné právne argumenty, je potrebné, aby sa s nimi súd vysporiadal.“

Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom   záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu týmito princípmi dostatočne neriadil.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd svojím rozsudkom a jeho odôvodnením porušil zásadu, že všeobecné súdy sú povinné rozhodovať na základe   aplikácie   príslušných   noriem   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok umožňuje. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je presvedčivý a je ústavne nekonformný, pretože sa nedostatočne   vyrovnáva   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli   z dokazovania   a ktoré   mali vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci.   Podľa   nej   sa   krajský   súd   úplne   stotožnil   s názorom prvostupňového súdu; pritom   sťažovateľka   považuje rozhodnutia   obidvoch   všeobecných súdov za arbitrárne a ich odôvodnenia za nepresvedčivé.

  Napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 143/2008-357 zo 4. marca 2009, ktorým   tento   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   v odôvodnení   v uvedených súvislostiach obsahuje túto argumentáciu:

„Žalobkyňa odôvodnila odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p., t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom z odvolacej argumentácie nevyplývajú aj iné, než tieto dôvody, preto na ne nebolo možné vziať zreteľ.   Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným   skutočnostiam   prisudzoval   iný   právny   význam.   Skutkové   zistenie   nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom   na   to,   že   buď   vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z vykonaných   dôkazov   alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo   vyšli   počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli   z prednesov   účastníkov,   alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak,   z hľadiska   závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O. s. p.   Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je   logický   rozpor   v hodnotení   dôkazov,   príp.   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je daný.   Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený   skutkový   stav,   to   znamená,   že   vyvodzuje   zo   skutkového   zistenia   aké   práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).   Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu   pod   právnu   normu   vyvodil   správne   právne   závery   o právach   a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný.   V odvolaní nie je uvedené nič, čo by spochybňovalo vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ale sa v ňom iba opakujú skutočnosti tvrdené žalobkyňou už v konaní pred súdom, ktoré súd správne posúdil a vyhodnotil.   Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku treba uviesť, že z § 13 ods. 2 a § 15 zák. č. 277/94 Z. z., z ktorých súd správne vychádzal, nevyplýva, žeby žalobkyňa musela svoj súhlas s vykonaním sterilizácie udeliť výlučne písomne, resp. žeby jej príslušné poučenie malo byť poskytnuté len v písomnej forme.“

  Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že podľa § 6 ods. 2 zákona č. 274/1994 Z. z. o   zdravotnej   starostlivosti   v znení   neskorších   predpisov   (v   znení   platnom   a účinnom do 31. marca 2000), ktorý všeobecné súdy explicitne nezahrnuli do právneho základu pre posúdenie prípadu sťažovateľky, má osoba pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti voči zdravotníckym pracovníkom a i odborným pracovníkom v zdravotníctve právo na

a) rešpektovanie svojej telesnej a psychickej integrity,

b) náležité   poučenie   najmä   o povahe   ochorenia,   potrebných   zdravotníckych výkonoch, o možnosti rizika a zdravotnej prognóze.

  Sťažovateľka v žalobe o ochranu osobnosti a opakovane aj v odvolaní proti rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   41   C   273/2005   z 9.   apríla   2008   uviedla,   že „žalobou   som predovšetkým   namietala,   že   sterilizačný   zákrok   mi   bol   vykonaný   bez   poskytnutia informovaného súhlasu, tak ako je upravený v medzinárodných právnych predpisoch, ktoré SR ratifikovala, a ktoré majú prednosť pred zákonom. Poskytnutie informovaného súhlasu pacientkou   je   považované   za   nevyhnutnú   podmienku   vykonania   zákroku   sterilizácie   aj medzinárodnými   lekárskymi   organizáciami   (ako   sú   napr.   Svetová   zdravotnícka organizácia, Medzinárodná federácia gynekológov a pôrodníkov alebo Lekári za ľudské práva).“.

  Z rozsudku okresného súdu vyplynulo:   «Podľa dokumentov nachádzajúcich sa v zdravotnej dokumentácii – žalobkyňa požiadala o vykonanie sterilizácie tesne pred vykonaním pôrodu dňa 25. 3. 1999. Žiadosť o sterilizáciu   je   vyhotovená   na   formulári   „žiadosť   o umelé   prerušenie   tehotenstva a hlásenie   potratu“,   pričom   na   formulári   je   rukou   dopísaná   formulka   „súhlasím   so sterilizáciou“. Pod uvedenou formuláciou je dátum 25. 3. 1999 a podpis žalobkyne.   Žalobkyňa si ďalej spomína, že až na pôrodnej sále, kedy mala silné bolesti, sa jej primár oddelenia... pýtal, či má už bolesti a zároveň ju informoval o tom, že jej urobia sterilizáciu. Žalobkyňa už mala v tom čase veľké kontrakcie a obávala sa o život svojho dieťaťa, keďže pôrod bol ukončovaný len v ôsmom mesiaci tehotenstva. V bolestiach prosila primára, nech urobia všetko pre záchranu jej a dieťaťa. Písomný súhlas so sterilizáciou neudelila. Po pôrode, keď sa žalobkyňa prebrala na izbe, sa pýtala zdravotnej sestry na zdravotný   stav   jej   novonarodeného   dieťaťa   a bola   informovaná,   že   dieťa   sa   nachádza v inkubátore. Na druhý deň po pôrode na raňajšej vizite sa žalobkyňa pýtala ošetrujúceho lekára   na   svoj   zdravotný   stav   a zdravotný   stav   jej   dieťaťa.   Zamestnanec   informoval žalobkyňu, že pri pôrode jej bol vykonaný zákrok sterilizácie v záujme záchrany jej života, keďže   ďalšie   tehotenstvo   by   mohlo   ohroziť   život   žalobkyne   i dieťaťa.   Žiadne   bližšie informácie   o vykonanom   zákroku   jej   nikto   zo   zamestnancov   žalovaného   neposkytol. Žalobkyňa si ďalej spomína, že až následne za ňou prišiel ošetrujúci lekár a dal jej podpísať nejaký   formulár   s tým,   aby   ho   podpísala   v záujme   ochrany   svojho   zdravia.   Žalobkyňa nemala   čas   si   ani   daný   formulár   prečítať,   keďže   mala   po   pôrode   neustále   obavy o zdravotný stav svojho dieťaťa a bolo jej povedané, že nech to len podpíše, že potom bude dobre, tak formulár podpísala.   Až v júni 2003 pri prvom kontakte so spolupracovníčkami mimovládnej organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva sa žalobkyňa dozvedela, že sterilizácia nie je životu zachraňujúci úkon ako jej to tvrdil zdravotnícky personál žalovaného, a že k vykonaniu sterilizácie je nevyhnutný informovaný súhlas.... Žalobkyňa nemala prístup k zdravotnej dokumentácii   až   do   marca   2005,   kedy   do   nej   nahliadla   prostredníctvom   svojej splnomocnenej   zástupkyne   a na   jej   žiadosť   jej   boli   poskytnuté   aj   fotokópie   listín nachádzajúce   sa   v jej   zdravotnej   dokumentácii.   Až   po   nahliadnutí   do   zdravotnej dokumentácie sa žalobkyňa dozvedela, že v dokumentácii sa nachádza jej údajná žiadosť o výkon sterilizácie tak, ako by ona sama žiadosť iniciovala. Žalobkyňa bola prekvapená, keď sa o tom dozvedela, pretože sama by inak žiadosť nikdy neiniciovala.     Žalobkyňa namieta, že sterilizačný výkon bol zamestnancami žalovaného vykonaný bez jej informovaného súhlasu, bez toho, aby jej bol poskytnutý dostatočný čas a priestor k uváženiu jej reprodukčných schopností a reprodukčnej budúcnosti a tak de facto proti jej vôli. Aj napriek tomu, že žiadosť je datovaná 25. marca 1999 (t. j. v deň pôrodu), žalobkyňa si   nespomína,   že   by   pred   ukončením   pôrodu   cisárskym   rezom   podpisovala   žiadosť o vykonanie   sterilizácie.   Naopak,   žalobkyňa   tvrdí,   že   súhlas   so   zákrokom   od   nej zamestnancami žalovaného bol vylákaný až dodatočne, na druhý deň po vykonaní zákroku. Každopádne   žalobkyňu   pred   vykonaním   sterilizačného   zákroku   nikto   neinformoval, vysvetlenie ohľadne takého zákroku jej nikto nepodal a nikto ju nepoučil o nezvratnosti takéhoto zákroku. Žalobkyňa má za to, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti jej poskytol nepravdivé a neúplné informácie, s cieľom vylákať jej podpis.... Sterilizácia bola žalobkyni vnútená ako jediná možná forma antikoncepcie alebo ako jediná forma uniknutia ohrozenia života v budúcnosti....   V prípade, ak by bol formulár, ktorý žalobkyňa podpisovala dodatočne po pôrode žiadosťou o vykonanie sterilizácie, žalobkyňa nedala k zákroku predchádzajúci súhlas, tak ako to vyžaduje platná právna úprava. Zákrok bol teda vykonaný bez jej súhlasu.» Z výsluchu sťažovateľky (žalobkyne) v rámci dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynuli v zásade tie isté skutočnosti, ktoré uviedla aj v sťažnosti, spočívajúce na spochybnení momentu, danosti a obsahu súhlasu so sterilizáciou.

  Z odôvodnenia rozsudku a vykonaného dokazovania (svedecké výpovede MUDr. S. M., MUDr. L. R., MUDr. T. B., (znalecký posudok MUDr. L. H. hovorí na s. 13 rozsudku okresného   súdu:   «V kolónke   „Súhlasím   s UPT“,   kde   je   namiesto   „UPT“   uvedené „sterilizáciou.“ Pri dátume je podpis Vaňová.») nie je dostatočne jasné, či išlo o sterilizáciu na   vlastnú   žiadosť   alebo   o sterilizáciu   s   „náležitým“   (informovaným)   súhlasom   osoby. Právna zástupkyňa sťažovateľky po nahliadnutí do spisu uvádza, že «na formulári je rukou dopísaná   formulka   „súhlasím   so   sterilizáciou.“   Okresný   súd   v rámci   svojich   zistení   a hodnotiacich úvah na   s. 16 konštatuje:

«Žalobkyňa v predmetnom formulári prehlásila, že „súhlasí so sterilizáciou“ a to tak, že v časti formulára „súhlasím s UPT“ je perom dopísané „súhlasím so sterilizáciou.»

  Krajský súd (keďže potvrdil rozsudok okresného súdu) sa pri vykonávaní dokazovania zásadne nevyrovnal ani so situáciou (časovým momentom), v ktorej mala byť uplatnená žiadosť   sťažovateľky,   resp.   s poučením   a   „udelením   súhlasu“   vo   forme   podpisu   na formulári   žiadosti,   ani   s možnosťou   dodatočného   podpisu   zo   strany   sťažovateľky (vo vzťahu k uvádzanej osobe MUDr. R. v tom zmysle neprebehla žiadna konfrontácia). Problematické je vzhľadom na vykonané dokazovanie aj tvrdenie o poskytnutí dostatočného poučenia sťažovateľke, aj so zreteľom   na vyvolanie situácie, v ktorej mohla u nej byť navodená   nutnosť   „život   zachraňujúceho   zákroku“   [navyše   pri   pripustení   možnosti,   že riziko   ďalšej   gravidity   sťažovateľky   bolo   možné   odvrátiť   aj   iným   spôsobom   ako sterilizáciou (s. 10-11 rozsudku okresného súdu - názor MUDr. M., v čase zákroku primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Fakultnej nemocnice v Košiciach, vychádzajúceho z refrénu odôvodnenia: „Avšak v danom prípade sa žalobkyňa rozhodla pre sterilizáciu.“). V súvislosti so svedeckými výpoveďami krajský súd prihliadal na konštatovanie okresného súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že svedkovia opierajú svoje vyjadrenia o znalosti získané   zo   zdravotnej   dokumentácie,   a   nie   o svoje   osobné   spomienky,   keďže   od   doby sterilizačného zákroku u žalobkyne uplynula doba 8 rokov (s. 19 rozsudku).  

K v žalobe   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky,   pri   ktorom   sa sťažovateľka odvoláva na porušenie čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru, krajský súd len odkázal na vyjadrenie okresného súdu k uvedeným námietkam sťažovateľky   (na   s.   21   rozsudku): „Podľa   názoru   súdu   v danom   prípade   vykonanie sterilizácie nemožno posudzovať ako mučenie, resp. neľudské zaobchádzanie, nakoľko ako je zo žiadosti o vykonanie sterilizácie zo dňa 25. 3. 1999 zrejmé, o vykonanie sterilizácie požiadala   sama   žalobkyňa.   Ani   výsluchom   žalobkyne   sa   nezistilo,   v čom   by   neľudské zaobchádzanie s ňou malo spočívať....

Povinnosťou žalobkyne bolo súdu preukázať zásah do súkromia, ako sa sterilizácia prejavila v rodinnom živote, v kultúrnom a spoločenskom živote. Súd mal za to, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať ňou tvrdené skutočnosti,   ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostnej   sféry   žalobkyne   (do   jej   života   a zdravia)   a preto   žalobu   ako   bezdôvodnú zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa pri rozhodovaní nedostatočne vyrovnal s námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní,   pričom   neakceptoval   žiadnu z námietok uvedených v odvolaní a potvrdil rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu, ktorý   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedostatočne   presvedčivo   vyhodnotil   dokazovanie vyúsťujúce do rozhodnutia vo veci samej, ktoré sťažovateľka napadla odvolaním a o ktorom krajský   súd   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pričom   v odôvodnení uviedol, že „z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa o vykonanie sterilizácie žiadala sama zo zdravotných dôvodov“ (s. 20 rozsudku okresného súdu), pričom tento „súd mal   za   to,   že   úkon   žalobkyne   (žiadosť   o sterilizáciu)   bol   urobený   slobodne,   vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni“ čím krajský súd vyslovil závery, ktoré nemajú jednoznačnú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pritom   sťažovateľka   už   v žalobe   z 9.   mája   2005,   o ktorej   rozhodol   okresný   súd označeným rozsudkom, namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 12 a čl. 8 dohovoru a vo svojom odvolaní z 22. mája 2008   sa   opakovane   odvoláva   na   porušenie   svojich   základných   práv   s poukazom   na porušenie čl. 3 dohovoru a judikatúru ESĽP (Tanko v. Finland), avšak krajský súd sa vôbec nevyrovnal s tým, že (resp. či) nastolený problém spadá do pôsobnosti čl. 16 ods. 2 ústavy a čl.   3   dohovoru,   t.   j.   práva   jednotlivca   nebyť   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru týkajúcich sa práva   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života. K tejto   právnej   otázke krajský   súd,   podobne ako aj okresný   súd,   iba zopakoval znenie argumentácie sťažovateľky, čo nekorešponduje s požiadavkami ustanovenými v OSP.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd nepreskúmal komplexne sťažovateľkine námietky   a v napadnutom   konaní   nepostupoval   dôsledne.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). Táto požiadavka v okolnostiach   daného   prípadu   zo   strany   krajského   súdu   nebola   splnená   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   a preto   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   označeným rozsudkom   porušil   základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy podľa ktorého ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

  Po vyslovení porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 143/2008-357 zo 4. marca 2009, ktorým došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V nadväznosti   na   záver   o porušení   základných   práv   sťažovateľky   krajský   súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) po vrátení veci na ďalšie konanie bude musieť odstrániť vytýkané nedostatky, najmä

-   doplniť   dokazovanie,   kedy,   ako   a   či   vôbec   sťažovateľka   požiadala   o vykonanie sterilizácie,

- doplniť dokazovanie o spôsobe, čase a mieste informovania sťažovateľky   o dôsledkoch vykonania sterilizácie,

- doplniť dokazovanie o spôsobe, čase a mieste udelenia informovaného súhlasu zo strany sťažovateľky na vykonanie sterilizácie, a po vyhodnotení výsledkov dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť.  

Krajský   súd   sa   bude   musieť   explicitne   vyrovnať   s problémom,   či   namietaná konkrétna   argumentácia   sťažovateľky   zakladá   možnosť   porušenia   čl.   16   ods.   2   ústavy a čl. 3   dohovoru,   t.   j.   práva   jednotlivca   nebyť   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru týkajúcich sa práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a rodinného   života. Sterilizačný zákrok vykonaný na sťažovateľke by v prípade preukázania jeho nezákonnosti (vykonania   non   lege   artis)   mal/mohol   mať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie jej práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru.

2. Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   pričom   uvádza   ako   svoje argumenty   námietky   týkajúce   sa   skutkových   záverov   obsiahnutých   v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Námietku porušenia čl. 13 dohovoru preskúmal teda ústavný súd v užšom zábere (bez preskúmania dodržania garancií zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Možno konštatovať, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok)   sťažovateľke   odopreté   nebolo.   Krajský   súd   ako   odvolacia   inštancia   sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§   211   a nasl.   OSP)   a napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj jemu   predchádzajúci   postup prvostupňového   súdu   preskúmal. Obsahom práva   na   účinný opravný   prostriedok   nie   je automatický   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   predstave   sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru. Rovnako uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   porušenia   čl. 6   Medzinárodného   dohovoru o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie,   ktorý   možno   vnímať ako   špeciálne ustanovenie   (vo   vzťahu k čl.   13 dohovoru)   poskytujúce garanciu   účinného prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou.

  3. Pokiaľ ide o ďalšie namietané porušenie základných práv a slobôd zaručených čl. 41 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru, ako aj o namietané porušenie čl. 5 Dohovoru a ľudských právach a biomedicíne, namietané porušenie práv podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru   o diskriminácii   žien   a práv   podľa   čl.   5   písm.   e)   iv)   a čl.   6   Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ústavný súd uvádza, že o ich porušení   nerozhodoval   vrátane   namietaného   porušenia   čl.   16   ods.   2   a čl. 19   v spojení s čl. 51   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   3   a 8   dohovoru,   pretože   považoval   za   prvoradé vyriešenie otázky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie bude musieť zaujať stanovisko aj k namietaným porušeniam práv   vyplývajúcich   z medzinárodných   dohovorov,   keďže   tie   sú   súčasťou   právnych predpisov, ktoré tvoria podklad pre posúdenie celej veci sťažovateľky, a keďže sa krajský súd nimi v rámci odvolania sťažovateľky nezaoberal [pričom sa mal zaoberať možnosťou aplikácie   kľúčovým   spôsobom   namietaného   porušenia   Dohovoru   o ľudských   právach a biomedicíne (čl. 5) aj so zreteľom na rozhodujúci čas ratifikácie tohto dohovoru zo strany Slovenskej republiky], čo tvorí základ pre hodnotenie kvality rozhodnutia podľa kritérii čl. 46 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na uvedené ústavný súd časti sťažnosti týkajúcej sa porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky zaručených v čl. 41 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 14 dohovoru, práv sťažovateľky podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o diskriminácii žien a práv podľa čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 14 dohovoru a čl. 10 písm. h) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady   a opatrenia,   ktoré   uvedené   články   dohovorov   obsahujú,   a nie   sú   teda   priamo aplikovateľné   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v individuálnych   prípadoch. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   požiadavke   sťažovateľky   na   vyslovenie   porušenia označených   práv dohovoru a Dohovoru o odstránení všetkých   foriem   diskriminácie žien nevyhovel.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva boli podľa   odseku   1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

  Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €, pričom vo svojej žiadosti uviedla: „Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka skutočnosťou, že zásahom do jej ľudských práv a následným   súdnym   konaním   jej   bola   spôsobená   značná fyzická   a psychická   ujma. Sťažovateľke   bol   vykonaný   zákrok   v mladom   veku,   kedy   si   plánovala   naplnenie reprodukčnej funkcie rodiny porodením ďalších detí, ktoré s manželom spoločne plánovali. Pre sťažovateľku ako ženu predstavuje sterilizácia a ňou spôsobená neplodnosť formou diskvalifikácie a invalidizácie.“

  Pretože ústavný súd nepovažoval za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu vysloviť len porušenie základných práv sťažovateľky, rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní sa riadil zásadami spravodlivosti a dospel   k záveru, že v danom   prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.   Ide   o finančné   zadosťučinenie   za   procesné pochybenia   krajského   súdu   a ústavný   súd   v priznanej   sume   finančného   zadosťučinenia zohľadnil aj tú skutočnosť, že po zrušení rozsudku krajského súdu sa krajský súd bude musieť vecou zaoberať a z doplneného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov vyplynie, či boli porušené sťažovateľkou označené základné práva hmotnej povahy, ktorých porušenie namietala   nielen   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   ale   aj   v žalobe   doručenej okresnému súdu a v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorého postup a napadnutý rozsudok bol predmetom posudzovania ústavného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou   Mgr. V. D.. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu v sume   347,70   €,   zvýšenú   o 19   %   daň   z pridanej   hodnoty   v sume   70,02   €,   čo   spolu s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 438,57 €.

  Krajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.  

  Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010