znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. V., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 419/2002, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   12 C 419/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 419/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. V.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur   (60   252 Sk)],   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. V. trovy konania v sume 223,46   €   [slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov   (6 732 Sk)]   na účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. M. B., Ž, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 10/09 z 22. januára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   z   21.   októbra   2002   domáhal na okresnom súde zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území D. proti MUDr. P. K. (...), D. (ďalej len „žalovaný“). Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ani po šiestich rokoch od podania návrhu okresný súd ani po viacerých   písomných   urgenciách   právoplatne   nerozhodol,   sťažovateľ považuje „celý postup odporcu v tomto konaní... za konanie, kde vážne boli poškodené... procesné práva na rýchle   prejednanie a skončenie   veci“, a zastáva   názor,   že   postupom   okresného súdu v označenom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume „16 596,96 € (500 000 Sk)“ a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr 131/09   doručeným   ústavnému   súdu   18.   marca   2009,   v ktorom   okrem chronológie procesných úkonov uviedol:

„Pripúšťam,   že   došlo   k prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   tunajším   súdom.   Tieto prieťahy   možno   označiť   ako   zbytočné   prieťahy.   Na   druhej   strane   ide   o   vec,   ktorá   je skutkovo a právne náročná. Konanie v tejto veci si preto vyžadovalo dlhšiu a náročnejšiu prípravu. Prieťahy však nespôsobil len tunajší súd, ale aj krajský súd v Žiline.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 30. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„... pokiaľ   ide   o   prehľad   úkonov,   ktoré   sa   v   predmetnej   veci   konali   s   tým,   že zo samotného prehľadu týchto úkonov, ako i záverečného vyjadrenia je zrejmé, že došlo k prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   Okresným   súdom   Čadca.   Nemôžem   však   súhlasiť s tvrdením Okresného súdu Čadca, že k týmto prieťahom došlo z toho dôvodu, že vec je skutkovo a právne náročná, a preto si konanie vyžiadalo dlhšiu a náročnejšiu prípravu. Takýto dôvod neospravedlňuje prieťahy v konaní prvostupňového súdu a mám zato, že nič nebránilo tomu, aby v predmetnej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, vzhľadom k tomu, že   pri   podaní   žalobného   návrhu   boli   predložené   všetky   listinné   doklady   potrebné na skončenie veci. Niektoré pojednávania v predmetnej veci boli vytyčované účelovo, aby súd vykázal procesný úkon.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 12 C 419/2002 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 23.   októbra   2002   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   žalobu   proti   žalovanému „o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   reálnym   rozdelením   spoločnej veci“ a zároveň uhradil súdny poplatok,

- 11. novembra 2002 okresný súd vyzval žalovaného (na adrese miesta podnikania) na vyjadrenie k priloženej žalobe v lehote 15 dní (30. decembra 2002 bola výzva vrátená okresnému súdu späť),

- 15. januára 2003 okresný súd zaslal žalovanému výzvu na vyjadrenie (na adresu v Č.; 6. februára 2003 bola aj táto výzva vrátená okresnému súdu ako nevyzdvihnutá),

- 3.   marca   2003   okresný   súd   zisťoval   adresu   žalovaného   v Registri   obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“), žiadal Ministerstvo spravodlivosti Č.   o zistenie   jeho   pobytu   a zároveň   dožiadal   Okresný   súd   K.   o doručenie   výzvy na vyjadrenie žalovanému,

- 2. júna 2003 okresný súd urgoval vybavenie dožiadania Okresným súdom K.,

- 4. augusta 2003 Okresný súd K. vrátil okresnému súdu jeho dožiadanie o doručenie zásielky z dôvodu, že z označenia žalovaného sa nedá jednoznačne určiť, komu má byť zásielka doručená,

- 13.   októbra   2003   okresný   súd   opäť   zisťoval   na   Ministerstve   spravodlivosti Č. adresu trvalého pobytu žalovaného (odpoveď bola doručená 22. decembra 2003),

- 19. januára 2004 okresný súd uznesením uložil žalovanému, aby sa v lehote 30 dní vyjadril   k priloženej   žalobe   (27.   apríla   2004   zásielka   bola   vrátená   okresnému   súdu z dôvodu, že adresát je neznámy),

- 21.   júna   2004   okresný   súd   žiadal   Katastrálny   úrad   (...)   o zaslanie   listinných dôkazov   (list   vlastníctva,   spisy)   a zároveň   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na predloženie geometrického plánu,

- 19.   augusta   2004   okresný   súd   urgoval   predloženie   požadovaných   dôkazov od Katastrálneho   úradu   (...),   ako   aj   od   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (odpovede   boli doručené 9. septembra 2004 a 24. septembra 2004),

- 10. februára 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. apríl 2005, ktoré bolo za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu iba odročené na 10. jún 2005 z dôvodu predvolania žalovaného a zistenia jeho adresy trvalého pobytu (čo aj v priebehu mája   urobil,   keď   zisťoval   pobyt   v registri   obyvateľov   a   žiadal   Okresné   oddelenie Policajného zboru (...), ako aj Okresný súd O. o doručenie zásielky),

- 10.   júna   2005   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   iba odročené na neurčito z dôvodu zistenia, či je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že žalovaný sa nachádza vo väzbe (odpoveď bola doručená okresnému súdu 4. júla 2005),

- 18. augusta 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. október 2005, ktoré bolo za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu iba odročené na neurčito z dôvodu vypracovania dožiadania o vypočutie žalovaného Okresným súdom O.,

- 19.   januára   2006   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   20.   marec 2006 a dožiadal Okresný súd O. o doručenie zásielky,

- 20. marca 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu pojednávanie, ktoré bolo iba odročené na neurčito z dôvodu urgencie Okresného súdu O.,

- 29. marca 2006 Okresný súd O. vrátil okresnému súdu zásielku určenú žalovanému ako nedoručenú a zároveň priložil aj výpis z Centrálnej evidencie obyvateľov Č.,

- 7. júla 2006 okresný súd dožiadal Okresný súd P. o podanie správy, či sa žalovaný zdržiava na adrese v ich obvode (odpoveď bola doručená okresnému súdu 18. decembra 2006),

- 26. januára 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. marec 2007, ktoré za prítomnosti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu, ako aj právneho zástupcu V., s. r. o., P. (ďalej   len   „nový   žalovaný“),   bolo   odročené   na   žiadosť   sťažovateľa   z dôvodu   podania návrhu na zmenu účastníka konania,

- 13. marca 2007 sťažovateľ navrhol zmenu účastníka konania, o ktorej okresný súd rozhodol 26. marca 2007,

- 15. júla 2007 okresný súd vyzval nového žalovaného na vyjadrenie k priloženej žalobe,

- 11. októbra 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 30. november 2007, ktoré bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 3. december 2007 z dôvodu vyhlásenia rozsudku, proti ktorému sťažovateľ podal 7. marca 2008 odvolanie (spis bol predložený krajskému súdu 6. júna 2008),

- 1. decembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2008,

- 16.   januára   2009   bol   spis   predložený   novému   zákonnému   sudcovi   z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodného zákonného sudcu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   je   rozhodovanie   o zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   reálnym rozdelením spoločnej veci. Ide o sporové konanie, ktoré nie je právne zložité (obdobne napr. IV. ÚS 173/05), pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov.

Z   relevantnej   právnej   úpravy   (§ 142   Občianskeho   zákonníka),   ako   aj z   ustálenej judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   Rc 40/70)   vyplýva,   že   so   zrušením   podielového spoluvlastníctva   rozhodnutím   súdu   je   nerozlučne   spojené   vyporiadanie   spoluvlastníkov, ktorých   práva   sú   zrušením   spoluvlastníctva   dotknuté.   Ustanovenie   § 142   ods. 1 Občianskeho   zákonníka   uvádza   nielen   jednotlivé   spôsoby   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň záväzne určuje poradie, v ktorom môžu byť tieto spôsoby vyporiadania použité. Súd teda nie je viazaný návrhom na spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Zmyslom tohto vyporiadania je vyriešenie vzťahov, ktoré sa vytvorili   medzi   podielovými   spoluvlastníkmi   v   súvislosti   s   existenciou   podielového spoluvlastníctva, prípadne ktoré vznikajú medzi niekdajšími podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti so zrušením podielového spoluvlastníctva.

Vzhľadom   na   minimálny   rozsah   dokazovania   sa   preto   ústavný   súd   nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu, že „ide o vec, ktorá je... právne náročná. Konanie v tejto veci si preto vyžadovalo dlhšiu a náročnejšiu prípravu“.

Problémy s doručovaním zásielky žalovanému (spojené so zisťovaním jeho adresy) spôsobili   síce   určitú   skutkovú   zložitosť   veci,   ktorá   však   nebola   výlučnou   okolnosťou vplývajúcou na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom   pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Okresný súd sa k otázke správania sťažovateľa nevyjadril. Ústavný súd konštatuje aktívny   prístup   sťažovateľa   k namietanému   konaniu,   ktorý   sa   spolu   so   svojou   právnou zástupkyňou   okrem   jedného pojednávania (neúčasť ospravedlnili a zároveň   oznámili, že žalovaný je toho času vo väzbe) zúčastnili všetkých nariadených pojednávaní, pravidelne žiadal   o plynulé   konanie   vo   veci.   Jednorazové   omeškanie   s predložením   geometrického plánu, ako aj zmenu žalobného petitu na pojednávaní uskutočnenom 30. novembra 2006 ústavný súd nevyhodnotil   ako také   skutočnosti,   ktoré   by mali byť zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   samotným postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní.

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v zásade plynulo, avšak takmer celý priebeh konania je poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Okresný súd od podania žaloby 23. októbra 2002 až do decembra 2006 (štyri roky) zisťoval   adresu   trvalého   pobytu   žalovaného   z dôvodu   doručenia   výzvy   na   vyjadrenie, ako aj predvolaní na   nariadené   termíny   pojednávaní.   Využil   pritom   zisťovanie   v registri obyvateľov,   ako   aj   na   Ministerstve   spravodlivosti   Č.,   taktiež   využil   všetky   zákonné prostriedky   dané   Občianskym   súdnym   poriadkom   -   doručovanie   prostredníctvom Okresného   oddelenia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   a dožiadaného   súdu   (hoci napr. dožiadanie adresované Okresnému súdu K. bolo vrátené ako nevybavené z dôvodu, že z neho   nebolo   jednoznačné,   komu   má   byť   zásielka   doručená).   Nezisťoval   však,   či   sa žalovaný nenachádza vo väzbe (kde sa nachádzal od 5. októbra 2004 do 10. júna 2005), prípadne   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody.   Až Okresný   súd   P.   v podaní   doručenom okresnému súdu 18. decembra 2006 uviedol adresu žalovaného, na ktorej žalovaný prevzal zásielku zaslanú okresným súdom.

Aj keď okresný súd mal problémy s doručovaním zásielok žalovanému viac ako štyri roky,   na   zisťovanie   jeho   adresy   a doručovanie   zásielok   aj   v spolupráci   s príslušnými orgánmi považuje ústavný súd v okolnostiach daného prípadu za neprimerane dlhú dobu.

Okresný súd síce nariadil spolu sedem pojednávaní (15. apríla 2005, 10. júna 2005, 24. októbra 2005, 20. marca 2006, 5. marca 2007, 30. novembra 2007 a 2. decembra 2007), avšak   len   v dvoch   prípadoch   boli   splnené   predpoklady   určené   procesnými   predpismi na uskutočnenie   pojednávania,   t. j.   preukázané   doručenie   predvolania   na   pojednávanie žalovanému.   Ústavný   súd   preto   súhlasí   s vyjadrením   sťažovateľa,   že „niektoré pojednávania... boli vytyčované účelovo, aby súd vykázal procesný úkon“.

Dokazovanie vo veci samej sa pritom uskutočnilo len na pojednávaní 30. novembra 2007 a pre okresný súd bolo dostačujúce, aby 2. decembra 2007 vyhlásil v predmetnej veci zamietajúci rozsudok. Tento bol však uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2008 ako nezákonný,   nepreskúmateľný   a   vykazujúci   nedostatky,   na   ktoré   musel   krajský   súd prihliadať   z úradnej   povinnosti,   zrušený   a vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Krajský súd v ňom okresnému súdu vytkol jednak pochybenie, že nedoručil žalovanému zmenený návrh sťažovateľa, ako aj to, že pojednávanie uskutočnené 30. novembra 2007 odročil   z   dôvodu   vyhlásenia   rozsudku   na   2.   december   2007   a   neoznámil   to   novému žalovanému, ktorý sa nezúčastnil na odročenom pojednávaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku   podľa   názoru   krajského   súdu   nezodpovedalo   zákonným   požiadavkám,   bolo neurčité,   nejasné,   nezrozumiteľné,   nebolo   v   ňom   uvedené,   ktoré   skutočnosti   považoval okresný súd za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa riadil   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej.   V ďalšom   konaní   má   okresný   súd   po   odstránení procesných pochybení vykonať dokazovanie v súvislosti s možnosťou reálneho rozdelenia sporných   nehnuteľností   (napr.   znaleckým   posudkom)   a na   základe   dôkazov   zo strany účastníkov   konania   vec   opätovne   prerokovať,   vyhodnotiť   výsledky   vykonaného dokazovania a vo veci opäť rozhodnúť.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd konanie okresného súdu kvalifikuje ako neefektívne a nesústredené, zohľadňujúc pritom svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu,   ale   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   môže   zapríčiniť   aj   nesústredená   a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu (všeobecného súdu), ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne I. ÚS 376/06).

Napokon   aj   samotný   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   pripustil,   že „došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené tunajším súdom“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 419/2002   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   okresným   súdom,   a konanie nebolo do dňa vydania tohto rozhodnutia právoplatne skončené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume „500 000 Sk (16 600 €)“ z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že vzniknuté prieťahy v postupe okresného súdu negatívne ovplyvnili jeho životnú situáciu (na predmetnom pozemku chcel stavať rodinný dom, stavebné konanie však bolo prerušené z dôvodu neskončeného namietaného konania).

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 419/2002 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € (60 252 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42 €   (3 176 Sk),   t. j.   spolu   210,85 €   (6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009