znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   P.,   správcu   konkurznej   podstaty   obchodnej spoločnosti   S.,   a.   s.   v konkurze,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Cob 300/2006 z 8. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2007 doručená sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s. v konkurze,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Cob 300/2006 z 8. februára 2007.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   25   Cb   249/2002 a domáhal sa   proti   žalovanému T.,   a. s.   (ďalej   len   „žalovaný“), náhrady   škody   v sume 154 668 800 Sk s úrokom z omeškania.

Okresný   súd   prvýkrát   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   25   Cb   249/2002-359 z 22. októbra 2004 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu z 22. októbra 2004 uznesením sp. zn. 1 Cob 70/05 z 9. augusta 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 25 Cb 249/2002-436 z 12. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť žalovanému trovy súdneho konania.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 1 Cob 300/2006-487 z 8. februára 2007 (ďalej len “rozsudok krajského súdu z 8. februára 2007“) rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006 potvrdil.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   žalovaný   mal   voči   sťažovateľovi pohľadávku z dôvodu úverového vzťahu.

Sťažovateľ sa na základe zmluvy o dielo s objednávateľom zaviazal zhotoviť pre neho nákladnú   loď   a objednávateľ   sa   zaviazal zaplatiť sťažovateľovi   cenu   diela.   Podľa dodatku   č. 4   k zmluve   o dielo   z 11.   januára   2000   sa   sťažovateľ   ako   zhotoviteľ   lode a objednávateľ dohodli, že pri odovzdaní lode objednávateľ uhradí sumu 6 650 000 DEM a najneskôr do 3 mesiacov po odovzdaní lode uhradí sťažovateľovi sumu 3 400 000 DEM. Vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   mal   zriadené   záložné   právo   k nákladnej   lodi zhotovovanej   sťažovateľom   v prospech   objednávateľa   (z   dôvodu   zabezpečenia pohľadávky), sťažovateľ listom zo 14. januára 2000 požiadal žalovaného o udelenie súhlasu s odovzdaním predmetnej lode objednávateľovi, ktoré sa malo uskutočniť 25. januára 2000, a zároveň požiadal žalovaného o predloženie návrhu zmluvy o postúpení jeho pohľadávky na žalovaného.

Listom z 21. januára 2000 žalovaný zaslal sťažovateľovi návrh zmluvy o postúpení pohľadávky   (zo   sťažovateľa   ako   postupcu   na   žalovaného   ako   postupníka),   návrh „oznámenia   o postúpení   pohľadávky“, ktoré   obsahovalo aj   nasledovný   text:   „platby   na uspokojenie   postúpenej   pohľadávky   môžu   byť   urobené   od   dátumu   obdržania   tohto oznámenia iba v prospech nadobúdateľa - T., a. s. ich transferom na účet...“, (t. j. už vlastný účet žalovaného ako nadobúdateľa pohľadávky). Žalovaný ďalším listom z 21. januára 2000 oznámil sťažovateľovi svoj súhlas s predajom (odovzdaním) lode objednávateľovi, a to za predpokladu podpísania zaslaného návrhu zmluvy o postúpení pohľadávky a „akceptovania oznámenia o postúpení pohľadávky“.

Sťažovateľ 27. januára 2000 podpísal   zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú   mu zaslal žalovaný (návrh zmluvy bez podpisu žalovaného). Sťažovateľ zároveň v ten istý deň zaslal   inému   subjektu   ako   svojmu   objednávateľovi   zo   zmluvy   o dielo   o zhotovenie nákladnej lode „oznámenie o postúpení svojej pohľadávky na žalovaného“ (t. j. pohľadávky z dôvodu nároku sťažovateľa na zaplatenie ceny diela voči objednávateľovi).

K odovzdaniu   nákladnej   lode   došlo   28.   januára   2000   bez   toho,   aby   zo   strany objednávateľa bola zaplatená cena diela, resp. jeho časť splatná pri odovzdaní lode v súlade s dodatkom č. 4 k zmluve o dielo.

Zmluvu o postúpení pohľadávky podpísal žalovaný 31. januára 2000.

Do doručenia žaloby sťažovateľa okresnému súdu zo strany objednávateľa nebola uhradená ani ďalšia časť ceny diela splatná do troch mesiacov po odovzdaní lode.

Sťažovateľ sa v posudzovanom súdnom konaní domáhal voči žalovanému náhrady škody v sume 154 668 800 Sk s úrokom z omeškania, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti   s porušením   právnych   povinností   žalovaným   vyplývajúcich   pre   žalovaného zo zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov [§ 11a ods. 1 písm. b)], zákona č. 61/1952 Zb. o námornej plavbe v znení neskorších predpisov (§ 9 ods. 1 v spojení s   §   6   ods.   2)   a   generálnej   prevenčnej   povinnosti   podľa   §   415   Občianskeho   zákonníka v spojení s porušením § 373, § 377, § 566 a § 757 Obchodného zákonníka.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   medzi   ním   a žalovaným   k uzavretiu   mandátnej zmluvy   tým,   že   sťažovateľ   konkludentne   akceptoval   návrh „oznámenia   o postúpení pohľadávky“, ktorý   mu žalovaný zaslal listom   z 21.   januára 2000. Ku   konkludentnému akceptovaniu tohto návrhu „oznámenia“ došlo podľa sťažovateľa tým, že ním podpísané „oznámenie   o postúpení   pohľadávky   na   žalovaného“ zaslal   listom   z 27.   januára   2000 svojmu objednávateľovi (dlžníkovi pohľadávky).

K porušeniu   právnej   povinnosti   zo   strany   žalovaného   potom   malo dôjsť   tým,   že „žalovaný   po   uzavretí   predmetnej   mandátnej   zmluvy   S.,   a.   s.   neoznámil   okolnosť,   či kupujúci (objednávateľ zo zmluvy o dielo, resp. dlžník; pozn.) pred prevzatím lode 28. 01. 2000 zaplatil alebo nezaplatil na účet žalovaného... zmluvne dohodnutú a avizovanú časť kúpnej ceny (pozn. ceny diela) vo výške 6.550.000,- DEM za predmetnú loď, t. j. okolnosť, ktorá mala podstatný vplyv na odovzdanie či neodovzdanie lode kupujúcemu (a to bez ohľadu   na   dôvody,   prečo   tak   neurobil,   prípadne   urobiť   nemohol)   -   že   práve   jeho nečinnosťou   (opomenutím)   došlo   k objektívnemu   porušeniu   povinností   mandatára,   ako jednej   z podmienok   zodpovednosti   za   škodu   podľa   ust.   §   373   a nasl.   Obchodného zákonníka“.

Okresný   súd   v   rozsudku   z 12.   apríla   2006,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateľa, dospel   k záveru,   že   medzi   sťažovateľom   a žalovaným   nedošlo   k uzavretiu   mandátnej zmluvy   tak,   ako   to   uvádzal   sťažovateľ,   a   tým   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   záväzku žalovaným z takejto neexitujúcej mandátnej zmluvy a spôsobom uvedeným sťažovateľom. Okresný   súd   taktiež   dospel   k záveru,   že   zo   strany   žalovaného   nedošlo   ani   k ďalším sťažovateľom tvrdeným porušeniam iných zákonných povinností, a preto nie je splnený základný predpoklad na vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanému. Okresný súd poukázal aj na to, že dodatkom č. 4 k zmluve o dielo z 11. januára 2000 došlo   k zmene   v osobe   objednávateľa   diela,   pričom   sťažovateľ   oznámenie   o postúpení pohľadávky   27.   januára   2000   zaslal   úplne   inému   subjektu   než   subjektu,   ktorý   bol   po uzavretí dodatku č. 4 z 11. januára 2000 v postavení objednávateľa diela a dlžníka, a to „bez preukázania súvisu napr. plnej moci medzi týmito dvoma spoločnosťami“. Aj vzhľadom na uvedené   okresný   súd   neakceptoval   tvrdenie   sťažovateľa   o spôsobe   konkludentného uzavretia mandátnej zmluvy medzi ním a žalovaným.

Okresný súd ďalej uviedol: „Žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte nebola   oboma   sporovými   stranami   podpísaná   Zmluva   o postúpení   pohľadávky   a podľa názoru   súdu   žalobca   nepreukázal,   že   sporové   strany   sa   ústnou   dohodou   dohodli   na podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto nemal žiaden právny dôvod vyvíjať akúkoľvek aktivitu spojenú s odovzdávaním lode. Žalobca ani nepreukázal, že o to žalovaného   požiadal...   Žalobca   nepreukázal   žiaden   dôkaz   o tom,   že   mu   objednávateľ oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním lode.“

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, a preto jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu   z 8. februára 2007 v tom, že krajský súd sa   nedostatočne a nesprávne vysporiadal s jeho   odvolacími   dôvodmi   proti   rozsudku   okresného   súdu,   čím   postupoval   a rozhodol v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho priadku.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 8. februára 2007 «...nie je zrejmé:

a)   Z akých   dôkazov   a z aplikácie   akého   ustanovenia   Obchodného   zákonníka vychádzal   odvolací   súd   pri   svojom   tvrdení,   že:   „Nemohlo   dôjsť   k uzavretiu   mandátnej zmluvy,   pretože   absentujú   podstatné   náležitosti   pre   jej   uzavretie   a to   v prvom   rade odplatnosť.“...

krajský   súd   nezaujal   žiadne   stanovisko   k údajne   absentujúcim   podstatným náležitostiam   mandátnej   zmluvy   v tomto   prípade   a to   ani   k osobitnej   konštrukcii odplatnosti, t. j. výnimky prezumpcie odplatnosti, ktorú Obchodný zákonník pri mandátnej zmluve vytvára v prípade, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára...

b) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd pri svojom zistení, že: „...nepochybne došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky... a nedošlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca.“...

c) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd, ak sa „plne stotožnil“ so skutkovým zistením prvostupňového súdu..., že: „...žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...»

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k namietaným   nedostatkom   odôvodnenia   rozhodnutia odvolacieho   súdu   poukázal   aj   na   to,   že   už   samotným   zaslaním   oznámenia   o postúpení pohľadávky svojmu dlžníkovi vznikla tomuto dlžníkovi povinnosť plniť si svoj záväzok v oznámení uvedenému novému veriteľovi, t. j. žalovanému, a to nezávisle od existencie alebo   neexistencie   zmluvy   o postúpení   pohľadávky,   pretože   ak   postúpenie   oznamuje pôvodný   veriteľ   pohľadávky,   dlžník   nemá   oprávnenie   domáhať   sa   predloženia   zmluvy o postúpení   a povinnosť   plniť mu   vzniká   samotným   oznámením   postúpenia.   Sťažovateľ uviedol:   «Na   základe   uvedeného   je   zistenie   a tvrdenie   prvostupňového   súdu   v jeho rozsudku,   že   žalobca   nepreukázal,   že   od   27.   01.   2000   bol   kupujúci   W.   povinný   plniť žalovanej T., a. s. (ako „novému“ veriteľovi) a na jeho účet – nesprávne a zavádzajúce. Ak sa... s uvedeným... odvolací súd... stotožnil... bol povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť – z akých dôkazov vychádzal a o aké ustanovenie zákona svoj právny názor opieraSťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   porušenie   ním   označených   práv rozsudkom krajského súdu z 8. februára 2007, zrušiť označené rozhodnutie a priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajského   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   z 8. februára   2007   a jemu predchádzajúcim postupom.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu   uvedených   práv došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil svoje závery týkajúce sa:

- neplatnosti   mandátnej   zmluvy,   k uzavretiu   ktorej   malo   dôjsť   medzi   ním a žalovaným,

- posúdenia   typu   zmluvy   uzavretej medzi   sťažovateľom   a žalovaným,   ktorú   mal podľa neho krajský súd posúdiť ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, a nie ako zmluvu o postúpení pohľadávok,

- tvrdenia, podľa ktorého „...žalobca (sťažovateľ; pozn.) nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...“,

- nepreukázania vzniku povinnosti dlžníka plniť záväzok žalovanému.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd vo svojom rozsudku z 8. februára 2007 vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa týkajúcej sa vzniku platnej mandátnej zmluvy uviedol: „Predmetom sporu je náhrada škody podľa Obchodného zákonníka, ktorá je kreovaná na princípe objektívnej zodpovedností,   pričom   predpokladom   pre   jej   uplatnenie   sú   vznik   škody,   porušenie povinnosti (či už zmluvnej alebo zákonnej) a príčinná súvislosť medzi nimi. Je nesporné, že všetky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Pokiaľ ide o škodu, na rozdiel od súdu prvého stupňa, je odvolací súd toho názoru, že žalobcovi škoda vznikla...

Pokiaľ ide o ďalší z predpokladov a to porušenie povinností... Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neporušil žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o bankách...

Rovnako žalovaný neporušil žiadnu zo svojich povinností vplývajúcich pre neho zo Zákona o námornej plavbe...

Pokiaľ ide o porušenie generálnej prevenčnej povinnosti ako aj ust. § 265 Obch. zák.,   odvolací   súd   je   toho   názoru   že   dňa   31.   01.   2000   nepochybne   došlo   k platnému uzavretiu   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   z kúpnej   zmluvy   a nedošlo   k uzavretiu   zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa vzniku tejto zmluvy odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu... Správne sú závery prvostupňového súdu i ohľadne uzavretia mandátnej zmluvy. Nemohlo dôjsť k uzavretiu mandátnej zmluvy, pretože absentujú podstatné náležitosti potrebné pre jej uzavretie a to v prvom rade odplatnosť.

Pretože   nedošlo   k uzavretiu   ústnej   mandátnej   zmluvy,   žalovaný   nemohol   porušiť žiadnu z povinností, ktoré mu kladie za vinu žalobca...

Keďže   nedošlo   k porušeniu   žiadnych   zo   zmluvných   ani   zákonných   povinností   zo strany   žalovaného,   nemohlo   dôjsť   ani   k príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a porušením povinností. Keďže neboli splnené súčasne všetky predpoklady pre vznik škody, súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa plne stotožnil so závermi okresného súdu, podľa ktorých sťažovateľ v konaní nepreukázal uzavretie mandátnej zmluvy so žalovaným, a preto   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   povinností   vyplývajúcich   pre   žalovaného z tohto obchodnozáväzkového   vzťahu.   Týmto   záverom   sa   krajský   súd   vysporiadal   zároveň   aj s nesplnením podmienok na aplikáciu prezumpcie odplatnosti mandátnej zmluvy, v prípade ak činnosť mandatára podľa mandátnej zmluvy tvorí jeho podnikateľskú činnosť. Ústavný súd len navyše poznamenáva, že jeho záveru nasvedčuje napokon aj skutočnosť, že činnosť, ktorú   mal podľa   sťažovateľa   žalovaný ako mandatár   vykonať podľa   spornej   mandátnej zmluvy,   nekorešponduje   s predmetom   činnosti   žalovaného   vymedzeného   v súlade so zákonom č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávnych   záverov krajského   súdu   pri   posúdení   typu   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľom   a žalovaným ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi okresného súdu ohľadom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľom a žalovaným, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, v ktorom uviedol: „...odvolací súd je toho názoru že dňa 31. 01. 2000 nepochybne došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky z kúpnej zmluvy a nedošlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa vzniku tejto zmluvy odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu...“

Správnosť záveru krajského súdu o uzavretom type zmluvy o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľom a žalovaným nemohla byť spochybnená len samotným poukázaním na motívy, ktoré viedli žalovaného k iniciovaniu postúpenia pohľadávky zo strany sťažovateľa na neho (a to zabezpečenie si splnenia vlastnej pohľadávky žalovaného voči sťažovateľovi). Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia postavenia žalovaného ako   účastníka   zmluvy   o dielo   ústavný   súd   uvádza,   že   aj   v tejto   otázke   sa   krajský   súd stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý v rozsudku z 12. apríla 2006 uviedol: „Žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte nebola oboma sporovými stranami podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávky a podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že sporové strany sa ústnou dohodou dohodli na podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto nemal   žiaden   právny   dôvod   vyvíjať   akúkoľvek   aktivitu   spojenú   s odovzdávaním   lode. Žalobca ani nepreukázal, že o to žalovaného požiadal... Žalobca nepreukázal žiaden dôkaz o tom, že mu objednávateľ oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním lode.“ Vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k tejto argumentácii krajský súd napokon taktiež uviedol“ „...Je pravdou, že žalovaný dal súhlas s predajom lode, avšak nemohol vedieť, kedy k jej odovzdaniu skutočne dôjde. Bol to naopak žalobca, ktorý sa prával prinajmenšom neobozretne, keď odovzdal loď bez zaplatenia zročnej splátky ceny...

V súvislosti s poslednou námietkou týkajúcou sa nesprávnosti záveru krajského súdu ohľadom   preukázania   vzniku   povinnosti   dlžníka   plniť   záväzok   žalovanému,   pretože   už samotným zaslaním oznámenia o postúpení pohľadávky vzniká dlžníkovi povinnosť plniť svoj záväzok žalovanému, je potrebné poukázať na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tejto veci, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd a v ktorom uviedol: „žalobca dňa 27. 1. 2000 oznámil... subjektu odlišnému od odberateľa – bez preukázania súvisu napr. plnej moci medzi tými dvoma spoločnosťami), že žalobca ako postupca dňa 27. 1. 2000 postúpi svoje pohľadávky... na žalovaného.“

Po oboznámení sa s rozsudkami všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v uvedenej veci dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v jeho   odvolaní.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   krajský   súd   sa zaoberal   a vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   nestotožnil   sa   však   s nimi. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je ústavne udržateľné a akceptovateľné. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. januára 2008