znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/07-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť R. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., vo veci   namietaného   porušenia jeho základného   práva   na osobnú slobodu podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)   a ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   1 Ntv 19/2005   z 15. júna 2005   p o r u š i l   základné právo R. Ž. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa čl. 5   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. R.   Ž. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. R. Ž. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. Ing. K. K., Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. Ž. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2005 doručená sťažnosť R. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   konaním   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Žiline   (ďalej   len   „prokurátor krajskej prokuratúry“), Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 10/07-28   z 15.   marca   2007   prijal   na   ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru konaním a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   podaním   z 22.   mája   2007,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   sp. zn. KP 8/06-52   z 30.   apríla   2007   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   poukázal   v celom   rozsahu   na odôvodnenie   uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 To 44/2005   z 24.   mája   2005   s tým,   že   procesný   senát,   ktorý uznesením   sp. zn.   1 Ntv 19/2005   z 15.   júna   2005   rozhodoval   o návrhu   predsedu   senátu krajského súdu z 9. júna 2005 na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených, si v celom rozsahu osvojil právne závery v ňom uvedené. V súvislosti s tým predseda najvyššieho súdu ďalej   uviedol,   že   procesný   senát   najvyššieho   súdu   rozhodoval   aj   v intenciách   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.

K   obsahu   označených   uznesení   predseda   najvyššieho   súdu   (osobitne   vo   vzťahu k osobe sťažovateľa) upozornil na konkrétne skutočnosti v týchto uzneseniach rozvedené, ktoré podľa neho „... preukazujú dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 Tr. por. (účinného do 1. januára 2006). Predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 71 ods. 2 Tr.   por.   bolo   odôvodnené   osobami   obžalovaných,   najmä   so   zreteľom   na   ich   kontakty na kriminálne prostredie a predchádzajúci spôsob života, vrátane povahy trestnej činnosti, za ktorú sú trestne stíhaní. Tieto skutočnosti zároveň odôvodnili obavu, že ich prepustením na slobodu by mohlo byť zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“.

S odvolaním   sa   na   tieto   dôvody   navrhol   predseda   najvyššieho   súdu   sťažnosť sťažovateľa „odmietnuť“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesenia vyšetrovateľa   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky v Žiline   č. k.   ČVS: KUJP-17/OVVK-2003   z 24.   júna   2003   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 a 3 v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Ďalej   sa   v sťažnosti   uvádza,   že   sťažovateľ   bol   24.   júna   2003   o 7.30 h   zadržaný políciou   a toho   istého   dňa   predvedený   pred   vyšetrovateľa   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru Krajského úradu justičnej polície v Žiline a po nasledujúcom výsluchu bol umiestnený do cely predbežného zadržania.

Dňa 25. júna 2003 prokurátor krajskej prokuratúry podal okresnému súdu návrh na vzatie   sťažovateľa   do   väzby.   Nadväzne   na   to   došlo   k jeho   predvedeniu   pred   sudcu okresného súdu, ktorý po vykonanom výsluchu rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tp 104/03 z 27. júna 2003 o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 v tom čase platného a účinného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) (ďalej len „Trestný poriadok“).

Následnými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 T 104/03 z 11. decembra 2003, 13. mája 2004, 21. septembra 2004 a 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora krajskej   prokuratúry   ďalej   predlžovaná,   pričom   posledným   uznesením   bola   predĺžená do 24. januára 2005.

Po   skončení   prípravného   konania   21. januára   2005   podal   prokurátor   krajskej prokuratúry proti sťažovateľovi obžalobu krajskému súdu.

Dňa   20.   apríla   2005   senát   krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   4 T 1/05 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu z dôvodov uvedených v označenom rozhodnutí. Na základe sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry proti rozhodnutiu krajského súdu   sp. zn.   4 T 1/05   z 20.   apríla   2005   najvyšší   súd   rozhodnutím   sp. zn.   2 To 44/2005 z 24. mája   2005   uvedené   rozhodnutie   krajského   súdu   o prepustení   sťažovateľa   z väzby zrušil a ponechal sťažovateľa vo väzbe (jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol). Dňa 2. júna 2005   vypracoval   predseda   senátu   krajského   súdu   vo veci   vedenej   pod   sp. zn. 4 T 1/05 návrh na predĺženie väzby podľa § 71 ods. 2, 3 a 4 Trestného poriadku, ktorý bol sťažovateľovi doručený do ústavu na výkon väzby 3. júla 2005 s tým, že mu bola daná možnosť   vyjadriť   sa   k predkladanému   návrhu   na predĺženie   väzby   najvyššiemu   súdu. Sťažovateľ zaslal svoje vyjadrenie najvyššiemu súdu prostredníctvom krajského súdu 6. júla 2005. V uvedenom vyjadrení namietal skutočnosti, na ktoré poukázal už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. februára 2005 a 6. apríla 2005 a navyše svoje námietky rozšíril, poukazujúc na svoju diskrimináciu z tzv. „iného postavenia“. Nadväzne na   to   sa domáhal,   aby   najvyšší   súd   rozhodol   o ním   namietaných   porušeniach   jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší   súd   v namietanom   uznesení,   ktorým   predĺžil   väzbu   sťažovateľa   o jeden   rok (do 24. júna 2006), sa však k jeho námietke nezákonnosti väzby vôbec nevyjadril a ani sa o tom   v odôvodnení   uznesenia   nezmienil.   Rovnako   tak   namietané   uznesenie   neobsahuje zmienku o vysporiadaní sa s námietkou sťažovateľa, pokiaľ ide o dôvodnosť väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku.

Vo vyjadrení zaslanom najvyššiemu súdu sťažovateľ vzniesol výhrady aj k tomu, že nebol v rámci lehoty 48 hodín od zadržania fyzicky odovzdaný súdu podľa čl. 17 ods. 3 ústavy   a § 75   Trestného poriadku,   pričom podľa   čl. 17 ods. 3 ústavy   a § 75   Trestného poriadku sa podľa jeho názoru vyžaduje vždy fyzické odovzdanie osoby v rámci zákonnej a ústavnej   lehoty,   čo   považuje   za   diskrimináciu   svojej   osoby   z tzv. „iného   postavenia“, a tým porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľ považuje za právny základ svojho vyjadrenia v sťažnosti to, že ako osoba obvinená   je   v tom   istom   postavení   ako   osoby   obvinené   a zatknuté,   a preto   by   mal   mať poskytnuté tie isté procesné záruky. Vzhľadom na to, že v uvedenej lehote nebol odovzdaný súdu, ktorý mal vo veci v ústavnej lehote 24 hodín podľa čl. 17 ods. 4 ústavy rozhodnúť, bol diskriminovaný z „iného dôvodu“.

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   konkretizuje,   v čom   vidí   porušenie   svojich označených práv a slobôd a poukazuje okrem iného na to, že mu neboli poskytnuté tie isté procesné   záruky   pri   postupe   súvisiacom   s jeho   osobou,   aké   sú   vždy   v   každom   prípade poskytované   osobám   obvineným,   u ktorých   bola   osobná   sloboda   obmedzená   zatknutím podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, keďže táto skupina obvinených je pred príslušný súd vždy fyzicky predvedená v rámci ústavnej lehoty 24 hodín vyplývajúcej z čl. 17 ods. 4 ústavy.

Ďalej sťažovateľ namieta, že: „... ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, obvinená a zadržaná, nebol odovzdaný súdu v lehote 48 hodín, nebol pred príslušný súd (Okresný   súd   v Žiline)   fyzicky   predvedený,   bol   podaný   len   návrh   na vzatie   do   väzby a pred súd bol predvedený až dňa 27. júna 2003, teda po viac ako 25 hodín po uplynutí ústavnej lehoty, ktorá vyplýva z článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, respektíve podľa § 75 Trestného poriadku...“ Podľa sťažovateľa všetky súdy, ktoré rozhodovali o jeho väzbe, odmietali námietky o nezákonnosti jeho väzby od jej začiatku.

Sťažovateľ vyjadril tiež názor, že: «... ním namietané porušenia jeho základných práv a slobôd v súvislosti s jeho pozbavením osobnej slobody ako obvineného z trestného činu a nedodržaním zákonných postupov došlo jednoznačne a bezpochyby k jeho diskriminácii z tzv.   „iného   postavenia“   v zmysle   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   respektíve podľa čl. 14 Dohovoru v súvislosti s porušením princípu rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

V odôvodnení   svojej   sťažnosti   argumentuje   sťažovateľ   tiež   tým, „... že   osobám, u ktorých   sa   postupuje   podľa   čl. 17   Ústavy   Slovenskej   republiky   nie   sú   poskytované zmocnenými orgánmi presne tie isté procesné záruky v postupe s nimi, ako osobám v presne tom istom procesnom postavení obvinených, ktoré spadajú a majú práva podľa čl. 17 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   na   aj   to,   že   ústava   ani   dohovor   konkrétne neuvádzajú, akou formou má byť súdu podaný v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4   dohovoru   návrh,   ktorým   dotknutá   osoba   namieta   nezákonnosť   svojej   väzby   ako obmedzenie   či   pozbavenie   svojej   osobnej   slobody.   Trestný   poriadok   takéto   návrhy konkretizuje   ako   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   resp.   ako   podania   podľa   § 59   ods. 1 Trestného poriadku. V nadväznosti na vyjadrenie sťažovateľa, v ktorom výslovne namietal nezákonnosť svojej väzby v súvislosti s diskrimináciou z dôvodu iného postavenia, ale aj porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kde namietal nerelevantnosť dôvodu väzby v tomto období a iné, je sťažovateľ toho názoru, že toto vyjadrenie bolo potrebné podľa jeho obsahu a v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 Trestného poriadku považovať za žiadosť o prepustenie z väzby. Najvyšší súd bol povinný zaoberať sa dôvodmi uvedenými v žiadosti o prepustenie z väzby a do svojho rozhodnutia uviesť, prečo žiadosť odmieta. Sťažovateľ zdôraznil, že najvyšší súd tým, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005 vôbec nezaoberal dôvodmi a námietkami, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby, porušil čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým rozhodne, že: «A1.   Základné   práva   sťažovateľa   R.   Ž.   uvedené   v   čl. 17   ods. 1,   2   a   3   Ústavy Slovenskej republiky boli porušené v príčinnej súvislosti s porušením základných práv R. Ž. uvedených v čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bol diskriminovaný z „iného postavenia“ v súvislosti s nezákonným pozbavením ho jeho osobnej slobody pri nesprávnom výklade a následnej... aplikácii namietaných právnych noriem.

Tieto   jeho   práva   porušil   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Žiline,   ktorý   ho diskriminoval tým, že mu neposkytol tie isté právne záruky,   ktoré sú ústavným právom podnecovateľa ako osobám obvineným a zatknutým, čím došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody podnecovateľa, keď bol diskriminovaný. Jeho práva tu namietané porušili v ďalšom   konaní   aj   všeobecné   súdy,   a to   Okresný   súd   v Žiline,   Krajský   súd   v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď dôsledne nepreskúmali stav veci podnecovateľa a ponechali ho aj naďalej vo väzbe znamenajúcej ho pozbavenie osobnej slobody.

A2.   Základné   právo   podnecovateľa   R.   Ž.   uvedené v článku 17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   porušil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   uznesení 1 Ntv 19/2005 z 15. 6. 2005, keď vôbec nepreskúmal námietky sťažovateľa o nezákonnosti jeho väzby deklarované v jeho podaní zo dňa 6. 7. 2005, k týmto sa vôbec nevyjadril. 1A. Základné práva sťažovateľa R. Ž. s odkazom na bod A1 návrhu na rozhodnutie vo   veci   samej   bolo   porušené   odporcami,   Krajskou   prokuratúrou   v Žiline,   Okresným a Krajským súdom v Žiline a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ekvivalentne v článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, keď bol diskriminovaný v súvislosti s jeho pozbavením osobnej slobody a nezákonným postupom pri ňom.

2A.   Právo   sťažovateľa   R.   Ž.   uvedené   ekvivalentne   v čl. 5   ods. 4   Dohovoru   bolo porušené odporcom a to Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením 1 Ntv 19/2005 zo dňa 15. 6. 2005, keď tento nepreskúmal námietky nezákonnosti jeho väzby pri svojom rozhodovaní o jeho ďalšej väzbe, a k týmto sa nevyjadril.»

Sťažovateľ okrem   toho žiada,   aby ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn.   1 Ntv 19/2005   z 15.   júna   2005   a   zároveň   aby   rozhodol   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   v sume   2 000 000 Sk   za   porušenie   čl. 17   ods. 1,   2   a 3   v spojení   s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré sú mu povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť Krajská prokuratúra v Žiline,   okresný súd,   krajský súd a najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu a finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk za porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré mu je povinný zaplatiť najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Taktiež žiada, aby ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v sume 5 300 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...)

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane   na   základe   postupu   stanoveného   zákonom:   (...)   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; (...)

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

„V   zmysle   čl. 17   ods. 5   ústavy,   resp.   čl. 5   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená“ (I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

III.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ale predovšetkým z nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 271/06, ktorá sa týkala toho istého sťažovateľa, ale iného   rozhodnutia   vydaného   v tom   istom   trestnom   konaní,   zistil,   že   sťažovateľovi   bola uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   5 Tp 104/03   z 18.   novembra   2004   predlžená   väzba do 24. januára 2005. Prokurátor krajskej prokuratúry podal 21. januára 2005 krajskému súdu   obžalobu   na   obvineného   sťažovateľa   a ďalších   obvinených.   Po 24. januári   2005 nebola väzba sťažovateľa rozhodnutím súdu predĺžená, preto ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 271/06   z 8. marca 2007   vyslovil   porušenie   čl. 17   ods. 5   ústavy   a čl. 5   ods. 1 dohovoru, ktoré spočívalo v obmedzení jeho osobnej slobody držaním v ústave na výkon väzby bez právneho titulu od 25. januára 2005 až do jeho prepustenia na slobodu, k čomu došlo 31. marca 2006.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   jurisdikcia   súdu   pre   prípravné   konanie   skončila 21. januára 2005 podaním obžaloby. Samotné podanie obžaloby nie je dôvodom ďalšej väzby, lebo takýto jeho dôsledok nie je ani pre krátku niekoľkodňovú dobu ustanovený výslovne   v zákone,   a je   neprípustné   rozširovať   možnosti   obmedzenia   osobnej   slobody rozširujúcim výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku.

Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie však môže na kratšiu dobu predstavovať dôvod väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po podaní obžaloby. V okolnostiach daného prípadu teda existoval dôvod väzby sťažovateľa do 25. januára   2005,   a preto,   ak   mal   byť   sťažovateľ   aj   po   tomto   dni   naďalej   držaný vo väzbe, tak malo byť najneskôr 25.   januára 2005 rozhodnuté o predĺžení jeho väzby. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 25. januári 2005 protiprávne.

Protiprávnosť obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa po 25. januári 2005 nie je možné   konvalidovať so   spätnou   účinnosťou,   a to   ani súdnym   rozhodnutím.   Neskoršími súdnymi rozhodnutiami už nebolo možné predĺžiť sťažovateľovu väzbu, lebo táto skončila 25. januára 2005, ale bolo ho možné len znovu vziať do väzby, čo sa však nestalo, a tak ďalšiemu obmedzeniu jeho osobnej slobody chýbal právny dôvod.

Ústavný súd vychádzajúc z výroku a z odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 271/06 rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 mohol a mal aspoň   čiastočne   napraviť   stav,   keď   bolo   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa protiprávne, a to tým, že mal uznať porušenie sťažovateľových základných práv a slobôd a rozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu, pretože jeho väzba po 25. januári 2005 nebola   realizovaná   na   základe   rozhodnutia   súdu.   Najvyšší   súd   potvrdením   obmedzenia sťažovateľovej   osobnej   slobody   (zrušením rozhodnutia   krajského   súdu   sp. zn.   4 T 1/05 z 20. apríla 2005   a   ponechaním   sťažovateľa   vo   väzbe   (zamietnutím   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby) a následným predĺžením trvania väzby do 24. júna 2006 uznesením sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   tým,   že   zistil   nezákonnosť   väzby   sťažovateľa   po   25.   januári   2005, nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   už   ďalšími   dôvodmi   sťažnosti   (dôvody   väzby, diskriminácia   z dôvodu   iného   postavenia,   vzatie   sťažovateľa   do   väzby   bez   fyzického odovzdania jeho osoby súdu) a vo vzťahu k týmto dôvodom sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 19/2005 z 15. júna 2005.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu, ústavný súd   poukazujúc   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   konštatuje,   že   táto   skutočnosť bráni v súčasnosti tomu, aby bolo znova rozhodované o dôvodnosti jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať iba s účinkami pro futuro (mutatis mutandis I. ÚS 87/04, I. ÚS 100/04). Preto ústavný súd nepovažoval za potrebné zrušiť uznesenie najvyššieho sp. zn. 1 Ntv 19/2005   z 15.   júna 2005   a sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel   (bod 4 výroku nálezu).

IV.

V zmysle   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   podľa   odseku   1   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj   o primeranom   finančnom zadosťučinení   v   sume   celkovej   sume   2 050 000 Sk.   Výšku   finančného   zadosťučinenia zdôvodnil   tým,   že   v priebehu   nezákonného   väznenia   došlo   k nenapraviteľným   škodám v pocitoch nespravodlivosti, krivdy a právnej neistoty, v nemožnosti sa dovolať nápravy už v počiatkoch, v odlúčení od rodiny, v obmedzeniach vyplývajúcich z väzobného stíhania, v nemožnosti pracovať a rozvíjať prejavy osobnostnej povahy ako slobodný človek.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pre nápravu porušenia základných práv a slobôd ústavný súd rozhodol o porušení základných práv na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť. Významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru ústavným súdom. V danom prípade ho však nemožno považovať za dostatočné, pretože obmedzenie osobnej slobody inak ako spôsobom a konaním, ktoré je ustanovené zákonom, sa   už   nedá   napraviť   ani   odstrániť,   a preto   ústavný   súd   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Z   dôvodu   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi čiastku 5 302 Sk, a to za dva úkony (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) po 2 501 Sk a za dva režijné paušály po 150 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou v jeho výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007