znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/05-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Anny Barkovej, bytom Česká republika, zastúpenej advokátom Mgr. R. R., K., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 624/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Anny Barkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 624/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 624/94 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Anne Barkovej n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Anne Barkovej trovy konania v sume   11 072 Sk   (slovom   jedenásťtisícsedemdesiatdva   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. R. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 10/05-30 z 18. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Anny Barkovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 624/94.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 25. januára 2005 okrem iného uviedol:

„- uvedený spor nemožno pokladať za právne náročný; určitú skutkovú zložitosť, ktorá sa prejavila v nutnosti vypočuť vo veci viacerých svedkov, ale i zisťovaní aktuálneho pobytu sťažovateľky, je nutné sporu priznať.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola podaná 2. 5. 1994.

- výzvou zo dňa 9. 5. 1994 boli žalobcovia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Poplatkovú povinnosť si splnili 20. 5. 1994.

- podaním   zo   dňa   25. 5. 1994   namietala   sťažovateľka   zaujatosť   všetkých   sudcov tunajšieho súdu. Po vyjadrení všetkých sudcov tohto súdu bol spis dňa 9. 6 1994 predložený na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   dňa   15. 7. 1994 s rozhodnutím, že konajúci zákonný sudca JUDr. P. K. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

- dňa 9. 9. 1994 bol určený termín pojednávania na deň 24. 10. 1994; uvedeného pojednávania sa sťažovateľka bez ospravedlnenia nezúčastnila.

- ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 7. 12. 1994, no ani tohto sa sťažovateľka, ktorá bola predvolaná riadne a včas, bez ospravedlnenia nezúčastnila.

- ďalšie   pojednávania   sa   konali   v   dňoch   22. 2. 1995,   25. 5. 1995,   2. 11. 1995, 21. 12. 1995   a   22. 12. 1995.   Na   poslednom   z uvedených   pojednávaní   bol   vyhlásený rozsudok.

- dňa   25. 3. 1996   podala   sťažovateľka   cestou   svojej   právnej   zástupkyne   proti rozsudku   odvolanie.   Prípisom   zo   dňa   22. 4. 1996   bola   vyzvaná   na   doplnenie   dôvodov odvolania.

- dňa   13. 5. 1996   bol   opis   odvolania   doručený   na   vyjadrenie   žalobcom   a   toto vyjadrenie bolo 26. 6. 1996 zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky.

- dňa   5. 8. 1996   bola   odvolateľka   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za podané odvolanie.

- dňa 30. 9. 1996 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený dňa 18. 12. 1996 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   9. 1. 1997   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania.

- dňa 16. 4. 1997 bola zasielaná výzva   žalobcovi   v 1.   rade na špecifikáciu   vecí, ktorých vydania sa podanou žalobou domáha.

- opis   upresneného   návrhu   bol   dňa   12. 5. 1997   doručovaný   sťažovateľke   cestou jej právnej zástupkyne.

- dňa 15. 7. 1997 bol opis podania sťažovateľky doručovaný žalobcom.

- dňa   8. 12. 1997   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   27. 1. 1998.   Uvedeného pojednávania   sa   sťažovateľka   nezúčastnila,   doručenie   predvolania   nemala vykázané a na tomto pojednávaní žalobcovia uviedli jej nové meno i adresu.

- dňa 10. 6. 1998 dal konajúci sudca pokyn pre zisťovanie adresy trvalého pobytu sťažovateľky cestou Registra obyvateľov v Banskej Bystrici.

- dňa   28. 5. 1999   určil   termín   pojednávania   na   9. 9. 1999.   Tohto   pojednávania sa sťažovateľka opäť nezúčastnila a žalobcovia uviedli ďalšiu adresu jej súčasného pobytu.

- dňa 19. 10. 1999 bolo vytýčené pojednávanie na deň 2. 12. 1999, na ktoré bola sťažovateľka   predvolávaná   zo   žalobcami   oznámenej   adresy,   avšak   bez   pozitívneho výsledku. Uvedeného pojednávania sa opäť nezúčastnila.

- dňa   12. 11. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   15. 1. 2004.   Keďže doručovanie predvolania žalobcovi v 1. rade a sťažovateľke bolo bez pozitívneho výsledku, zisťoval konajúci sudca ich adresy cestou Registra obyvateľov SR v Banskej Bystrici. Dňa 8. 12. 2003 oznámil uvedený register súdu adresu sťažovateľky, na ktorú jej nebolo možné zásielky doručovať už ani pred niekoľkými rokmi. Uvedeného pojednávania sa nezúčastnila a žalobcovia nevedeli uviesť adresu jej súčasného pobytu.

- dňa   29. 1. 2004   dal   konajúci   sudca   pokyn   pre   zisťovanie   adresy   sťažovateľky v Českej republike. Dňa 10. 3. 2004 bola doručená odpoveď, podľa ktorej sťažovateľka nemala v uvedenom období povolený prechodný ani trvalý pobyt na území ČR.

- dňa   10. 1. 2005   bol   vo   veci   určený   termín   pojednávania   na   10. 2. 2005. Predvolanie na uvedené pojednávanie sťažovateľka opäť neprevzala.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za   prieťahy   spôsobené   sťažovateľkou   pokladám   jej   neúčasť   na   pojednávaniach v dňoch 24. 10. 1994 a 7. 12. 1994, na ktoré bola riadne a včas predvolaná a svoju neúčasť na   nich   žiadnym   spôsobom   neospravedlnila   a   neúčasť   na   ďalších   vytýčených pojednávaniach, určených na dni 27. 1. 1998, 9. 9. 1999, 2. 12. 1999 a 15. 1. 2004. Na tieto pojednávania bola predvolávaná zo súdu známych adries, avšak doručovania boli stále bez pozitívneho   výsledku,   pričom   v   spise   sa   nenachádza   žiaden   listinný   doklad   o   tom, že sťažovateľka oznamovala zmenenú adresu svojich pobytov, ako to priznáva v ústavnému súdu adresovanej sťažnosti. Naopak, adresu jej aktuálneho pobytu sa súdu nepodarilo zistiť ani   z   Registra   obyvateľov   SR   v   Banskej   Bystrici   a   ešte   aj   na   liste,   ktorý   je zo   dňa 23. 1. 2004   a   ktorý   adresovala   konajúcemu   sudcovi,   dokonca   aj   na   sťažnosti   zo dňa 17. 6. 2004, adresovanej Ústavnému súdu SR, je ohľadom adresy sťažovateľky uvedený zavádzajúci   údaj,   pretože   ako   sama   uvádza,   na   tejto   adrese   sa   v   uvedenom   čase už dlhodobo   nezdržiavala.   Je   predpoklad,   že   z   rovnakého   dôvodu   sa   nezúčastní ani pojednávania,   určeného   na   deň   10. 2. 2005.   Keďže   počas   celých   rokov   trvania predmetného   sporu   sťažovateľka   neoznámila   konajúcemu   súdu   adresu   svojho   pobytu, takéto jej správanie možno hodnotiť ako účelové.

- za   súdom   spôsobené   prieťahy   je   nutné   považovať   obdobia   od   10. 6. 1998 do 28. 5. 1999 a od 2. 12. 1999 do 12. 11. 2003; posúdenie ich zbytočnosti ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

Záverom svojho vyjadrenia si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že podľa môjho názoru je sťažovateľkou podaná ústavná sťažnosť neprípustná s poukazom na § 53 ods. 1 Zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, nakoľko   sťažovateľka   nevyčerpala   všetky   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu jej základných práv účinne poskytuje.

Z   ustanovenia   §   19   zákona   o   štátnej   správe   súdov   totiž   vyplýva,   že   sťažnosť sa podáva na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Sťažovateľkou ale takáto sťažnosť podaná nebola.

Podanie sťažovateľky zo dňa 23. 1. 2004, na ktoré poukazuje v ústavnej sťažnosti, nemožno v žiadnom prípade posúdiť podľa jeho obsahu ako sťažnosť na prieťahy v konaní, nakoľko ním sťažovateľka len žiadala o doručovanie písomností na adresu advokátskej kancelárie a navyše toto podanie bolo adresované vo veci konajúcemu sudcovi, nie štátnej správe súdu.

Ak   ústavný   súd   nebude   akceptovať   môj   názor   o   neprípustnosti   danej   sťažnosti, navrhujem   pri   jeho   rozhodovaní   zohľadniť   mnou   uvádzané   skutočnosti,   spočívajúce v správaní   sa   samotnej   sťažovateľky,   ktoré   dĺžku   predmetného   konania   ovplyvnilo výrazným spôsobom.“

Procesné   úkony,   ktoré   uviedol   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu, ktorý bol doručený ústavnému súdu 18. februára 2004, a z vyjadrení účastníkov.

Navyše   zistil,   že   pojednávanie   10. februára 2005   bolo   odročené   pre   neúčasť sťažovateľky na 29. marec 2005. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila okresnému súdu svoje nové bydlisko.

Ústavnému   súdu   bolo   9. februára 2005   doručené   stanovisko   sťažovateľky k vyjadreniu   okresného   súdu,   kde   uviedla,   že   svoju   neúčasť   na   dvoch   pojednávaniach v októbri a decembri 1994 telefonicky ospravedlnila u zákonného sudcu a o jej zmenách pobytu od roku 1998 do roku 2003 bol vždy informovaný žalovaný v prvom rade, ktorý sa pravidelne stretával s deťmi z ich manželstva. Podľa sťažovateľky „Neobstojí tvrdenie, že ma súd pri doručovaní nevedel zastihnúť, pretože i keď by som nebola zastihnuteľná na adrese môjho bydliska bola som zastihnuteľná na adrese môjho zamestnávateľa, kde mi súd mohol akúkoľvek korešpondenciu doručiť“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 624/94 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 19 C 624/94   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 624/94 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní žalobcovia v prvom a druhom rade uplatňujú proti sťažovateľke nárok na vydanie veci. Z právneho hľadiska vec nie je možné hodnotiť ako zložitú, čo   priznal aj okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Predmet konania má stabilnú právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej výklad a používanie sú ustálené v judikatúre všeobecných súdov. Ústavný súd čiastočne pripúšťa skutkovú zložitosť veci s poukazom na to, že v konaní bolo potrebné vykonať výsluch viacerých svedkov. Aj okresný súd uvádza, že „určitú skutkovú zložitosť, ktorá sa prejavila v nutnosti   vypočuť   vo   veci   viacerých   svedkov,   ale   i   zisťovaní   aktuálneho   pobytu sťažovateľky, je nutné priznať“. Ústavný súd však konštatuje, že žiadna skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie o súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Vychádzajúc z uvedenej charakteristiky sporového konania možno sťažovateľke v prvom rade vytknúť pasívny prístup ku konaniu z dôvodu, že sa nezúčastnila dvoch pojednávaní (24. októbra 1994 a 7. decembra 1994), a doterajšiu dĺžku konania ovplyvnilo takisto to, že sťažovateľka neoznámila okresnému súdu zmenu jej trvalého pobytu a na adresách, ktoré boli okresnému súdu známe, nepreberala zásielky od 27. januára 1998 až do januára 2005. Okresný súd preto musel odročiť viaceré pojednávania. Ústavný súd poznamenáva, že pri odstraňovaní   nedostatkov   sťažnosti   sťažovateľky   mal   tiež   problémy   so   zisťovaním jej pobytu,   pretože   na   adrese,   ktorú   uviedla   v   sťažnosti,   sa   nezdržiavala   a   zásielky nepreberala.   Sťažovateľka   sa   počas   súdneho   konania   od   januára   1998   o   svoju   vec nezaujímala   a   okresnému   súdu   zmenu   adresy   neoznamovala,   teda   neriadila   sa   zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   od   ich   súčinnosti. Neposkytla   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť   vyplývajúcu   z ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku, čo ústavný hodnotil v jej neprospech. Sťažovateľka sa výraznou mierou podieľala   na   predĺžení   tohto   konania   a   podstatným   spôsobom   prispela   aj   k   zbytočným prieťahom   v   konaní.   Preto   ústavný   súd   v tomto   smere   neakceptoval   jej   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   bral   do   úvahy   i   to,   že   ako účastníčka   konania nesporne   má právo   na procesné   úkony, ktoré   urobila. Sťažovateľka podala 25. mája 1994 návrh na vylúčenie všetkých sudcov, ktorému však nebolo vyhovené. V dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť za predĺženie   konania   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto   judikatúrou   preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľkou   uplatnených procesných   právach   ústavný   súd   nezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní okresného súdu.

Na námietku okresného súdu, že sťažovateľka nevyužila právny prostriedok nápravy podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   a   nepodala   sťažnosť na nečinnosť   súdu,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   túto   skutočnosť   neprihliadol s poukazom na dobu, keď začalo konanie pred okresným súdom (2. mája 1994).

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 624/94.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a účinná,   ako   aj   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   okresného   súdu   sa   vyskytlo   obdobie   vykazujúce zbytočné   prieťahy,   ako   aj   obdobie,   keď   jeho   konanie   bolo   málo   efektívne   a   minulo sa svojmu účinku.

Okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky od 10. júna 1998,   keď   zisťoval   trvalý   pobyt   sťažovateľky   prostredníctvom   Registra obyvateľov   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „register   obyvateľov“), do 28. mája 1999, keď určil termín pojednávania na 9. september 1999 (nečinnosť takmer 12   mesiacov),   a   od   2. decembra 1999,   keď   odročil   pojednávanie   z dôvodu   neúčasti sťažovateľky,   do 12. novembra 2003,   keď   určil   termín   pojednávania   na   15. január 2004 (nečinnosť 48 mesiacov).

Okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky aj od 10. marca 2004, keď mu bolo doručené vyjadrenie z registra obyvateľov, do 10. januára 2005, keď určil termín pojednávania na 10. február 2005 (nečinnosť 10 mesiacov).

Hoci okresný súd spočiatku konal a 22. decembra 1995 vo veci rozhodol, aj napriek tomu jeho konanie v tomto období bolo málo efektívne a nesmerovalo k právoplatnému rozhodnutiu   veci.   Rozhodnutie   bolo   odvolaním   v napadnutej   časti   zrušené   z   dôvodu nepreskúmateľnosti   a nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   vo   veci.   Stav   právnej neistoty účastníkov nebol odstránený.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba takmer 11 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 624/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 624/94 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk. Žiadosť odôvodnila dĺžkou súdneho konania, ktoré nie je ani za desať rokov právoplatne skončené, čím   nebol odstránený jej stav právnej neistoty v tomto konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že sťažovateľka ako účastníčka konania sa výraznou mierou svojím správaním podieľala na tom,   že   konanie   sa   neúmerne   predlžovalo   a   vznikali   zbytočné   prieťahy   (hodnotenie správania účastníka konania v bode 2 časti II nálezu).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a   nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania)   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočnými   opatreniami   na   nápravu   stavu spôsobeného porušením základného práva.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom advokátom Mgr. R. R. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu vo výške 11 072 Sk. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa mu priznáva odmena zvýšená o sadzbu dane z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd zistil,   že   uplatnená suma trov   právneho zastúpenia   spolu   11 072 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a citovaného zákona o dani z pridanej hodnoty. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005