znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., T., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   postupom   Okresného   súdu   v Novom   Meste   nad   Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1059/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2003 doručená sťažnosť J. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1059/98.Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „Žalobou,   ktorú   som   podal   na   súd   dňa 15. 7. 1998,   prostredníctvom   advokáta,   domáhal   som   sa   zrušenia   podielového spoluvlastníctva (...). Súd na prvom meritórnom pojednávaní dňa 19. 10. 2000 rozhodol tak, že žalobu v podstate zamietol. Okresný súd v Novom Meste nad Váhom viedol moju žalobu pod č. k. 5 C 1059/98. Proti rozsudku podal som odvolanie dňa 29. 11. 2000 (...) som vzal odvolanie   späť   odstránil   som   závady,   ktoré   mi   vytkol   Okresný   súd   a očakával   som,   že Okresný súd v Novom Meste n. Váhom odstráni prieťahy v konaní. (...) Ako Okresný súd v Novom   Meste   nad   Váhom   i Krajský   súd   v Trenčíne   za   5   rokov   vykonali   1   meritórne pojednávanie   a nepomohli   ani žiadosti   ani   urgencie,   hoci   mi ide o odstránenie   právnej neistoty.“

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, lebo ochrana jeho práv nebola rýchla a účinná.

Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

Základné   právo   sťažovateľa   J.   P.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom č. k. 5 C 1059/98 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd v Novom Meste nad Váhom vo veci 5 C 1059/98 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie v sume 40.000,- Sk.“

Z predloženej sťažnosti, jej príloh a zo spisu predloženého okresným súdom vyplýva, že na základe späťvzatia odvolania proti rozsudku i uzneseniu okresného súdu v konaní sp. zn.   5   C   1059/98   a žiadosti   sťažovateľa   o zastavenie   konania   z 15.   augusta   2002 a 20. augusta 2002 bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.   5   Co   42/01-152,   5   Co   62/01   z 27.   augusta   2002   odvolacie   konanie   zastavené. Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   5 C 1059/98-35   z 11.   októbra   2000   nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2000.

II.

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd označeným postupom porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto veci osobitne pripomína, že pri rozhodovaní je viazaný návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorý je zastúpený advokátom a podáva sťažnosť na zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1059/98.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 1059/98 ústavný súd zistil, že konanie v tejto   veci,   v ktorej   bola   žaloba   v časti   domáhajúcej   sa   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti parc. č. 692 zamietnutá a v časti domáhajúcej sa   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   parc.   č.   693 vylúčená   na   samostatné   konanie   a rozhodnutie,   bolo   právoplatne   skončené   v dôsledku späťvzatia odvolania sťažovateľom, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Co 42/01,   5   Co   62/01 z 27.   augusta   2002 tak,   že   odvolacie   konanie zastavil.   O nároku   na zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   parc.   č.   693 vylúčenom sa samostatné konanie sa koná pod sp. zn. 4 C 610/2002.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 19/04), vtedy, ak namietaným postupom všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom súdu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, alebo z dôvodu, z ktorého je zjavné, že po prijatí sťažnosti na konanie nie je reálne predpokladať zistenie takých skutočností, ktoré by viedli k záveru o porušení základného práva. Platí to najmä v takých konaniach pred všeobecným súdom,   ktoré   boli   ku   dňu   podania   sťažnosti   právoplatne   skončené   a účastníci   v týchto konaniach namietajú porušenie   základného práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného a z toho, že právny zástupca sťažovateľa tvrdil porušenie základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v právoplatne skončenej veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1059/98, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr   896/03   z   8. decembra   2003 oznámila   ústavnému   súdu: „Po   právoplatnosti   uznesenia   odvolacieho   súdu   bola realizovaná výluka podľa uznesenia o vylúčení žaloby na samostatné konanie. Vylúčená vec je v súčasnej dobe vedená pod sp. zn. 4 C 610/2002. (...) Záverom si dovoľujem poukázať na to, že žiaden z účastníkov tohto konania sa na mňa ako predsedu súdu neobrátil doteraz so sťažnosťou na prieťahy v konaní.“

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“)   v spojení   s   § 6   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) sa naďalej, aj po účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   umocňuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 2, § 30, § 52, § 116, § 118 citovaného zákona).

Sťažovateľ okrem toho, že napádal konanie so zbytočnými prieťahmi v právoplatne skončenej veci, súčasne nekonal tak, ako mu to umožňoval § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch. Na základe toho ústavný súd odmietol sťažnosť aj ako neprípustnú (§ 25 ods. 2, § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2004