znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 10/02-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 20. marca 2003 v konaní o sťažnosti Ing. V. K., bytom V., zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 134/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 134/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 134/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom   Dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Bratislava   IIIp o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. V. K. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   Osemtisíc slovenských korún) na účet JUDr. E. Cs., advokátky A. k., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. septembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 10/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   V.   K.,   bytom   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd “) pod sp. zn. 12 C 134/96.

V návrhu   na   rozhodnutie   sťažovateľka   okrem   toho,   že   žiada,   aby   ústavný   súd vyslovil porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl.   48   ods.   2   ústavy,   zároveň   navrhuje,   aby   prikázal   okresnému   súdu   konať vo   veci, vedenej   pod   sp.   zn.   12   C   134/96   bez   zbytočných   prieťahov   a o žalobe,   ktorú   podala, rozhodnúť   do   dvoch   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia.   Súčasne   žiada,   aby   jej   bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk.

Skutkový stav, ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti popísaný od podania žaloby na bývalý Okresný súd Bratislava – vidiek, t. j. od 31. júla 1996 a ďalej sťažovateľka uvádza chronológiu úkonov v tomto poradí:

«Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. 10. 1996 vyzval Ing. K., aby v lehote 7 dní súdu predložila aktuálny výpis z obchodného registra odporcu. Sťažovateľka splnila výzvu v lehote určenej súdom.

Okresný súd Bratislava III dňa 22. 1. 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny výsluch. Keď sa na súd dostavila, pracovníčky súdu jej oznámili, že JUDr. J. F., ktorá ju predvolala, bola preradená na iné pracovné miesto, jej žaloba bola pridelená Mgr. P., ktorá potrebuje čas na oboznámenie sa so žalobou sťažovateľky.

Konanie o žalobe pokračovalo takto:20. 1. 1999 sa malo konať prvé pojednávanie. Pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu zahraničného pobytu právnej zástupkyne žalovanej strany;

10.   3.   1999   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktoré   sa   žalovaná   strana   opäť nedostavila,   ale   predložila   súdu   ospravedlnenie   neúčasti.   Pojednávanie   sa   konalo v neprítomnosti žalovanej strany;

listom z 18. 3. 1999 súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu na zaslanie dokladu ohľadne neprítomnosti na pojednávaniach dňa 20. 1. 1999 a 10. 3. 1999, a to na základe požiadavky právnej zástupkyne Ing. K. Právna zástupkyňa odporcu výzvu súdu nesplnila a súd kontrolu splnenia tejto výzvy nikdy nevykonal;

5.   5.   1999   sa   malo   konať   pojednávanie,   ktoré   sa   odročilo   z dôvodu nekompletnosti súdneho senátu;

25. 6. 1999 sa uskutočnilo súdne pojednávanie;29.   9.   1999   sa   konalo   súdne   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vypočul   jedného svedka;

19.   11.   1999   sa   konalo   ďalšie   súdne   pojednávanie.   Súd   na   pojednávanie predvolal 4 svedkov, vypočul však iba jedného a konanie odročil z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu pani B.“ na 2. 2. 2000;

2. 2. 2000 sa nekonalo pre chorobu žalobkyne, ktorá včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti;

5. 4. 2000 sa konalo súdne pojednávanie, kde súd vypočul dvoch svedkov;31. 5. 2000 ďalšie pojednávanie s výsluchom jedného svedka;

23. 6. 2000 súd na pojednávaní vypočul ďalšieho svedka;

13. 2. 2002 sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom súd vypočul dvoch svedkov;15.   5.   2002   súd   vykonal   pojednávanie   s výsluchom   jednej   svedkyne,   ďalšie pojednávanie odročil na 6. 9. 2002.»

K právnej   podstate   porušenia   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov okresným   súdom   sťažovateľka uviedla, že jej   vec predložená na rozhodnutie okresnému   súdu   nie   je   zložitá,   a že „Prekážkou   rozhodnutia   o veci   nie   sú   nejasnosti ohľadne skutkového stavu, identifikácie prameňov práva, vymedzenia rozsahu relevantných právnych noriem, ani ohľadne právnych argumentov účastníkov konania“.

Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že „v okolnostiach prípadu.nepostupovala takým spôsobom,   ktorý   možno   hodnotiť   ako   správanie,   ktoré   zapríčinilo,   že   Okresný   súd Bratislava III kvôli nemu nemohol rozhodnúť o žalobe podanej vo veci 12 C 134/96“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „V   porovnaní   s väčšinou   konaní   o zbytočných   prieťahoch v rozhodovaní   všeobecného   súdu,   kde   príčinou   pre   vznesenie   námietky   o porušení základného práva bola nečinnosť alebo pomalá činnosť všeobecného súdu, v okolnostiach prípadu   ide   o činnosť   súdu   (úkony   súdu),   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   stavu   právnej neistoty, ale ktorá tento stav zachováva“.

Ďalej sťažovateľka vyslovuje názor, že „Pre uplatnenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   má   zásadný   význam   účinnosť,   a nie   rozsah   činnosti   sudcu. Očividne   nadbytočná,   celkom   zbytočná,   ale   aj   pravdepodobne   neúčinná,   činnosť   sudcu nemôže   mať   povahu   činnosti,   ktorou   sa   súd   a   sudca   zbaví   zodpovednosti   za   to, že oprávnenej osobe nezabezpečil dostupnosť práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd sa v jej veci dopúšťa prieťahov v celom konaní, ale pre prípad, že by ústavný súd nezistil dôvody pre hodnotenie činnosti okresného súdu „ako súhrnu nečinnosti a nesprávnej činnosti, ktorá ako celok má za následok postup súdu   so   zbytočnými   prieťahmi,   je   možné   v postupe   Okresného   súdu   Bratislava   III identifikovať rad   časových úsekov,   keď k zbytočným   prieťahom   došlo“. Nadväzne na   to konkretizuje, o ktoré úkony okresného súdu a o ktoré obdobia podľa nej ide.

K tej časti petitu, ktorou sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd určil okresnému súdu   lehotu,   do   ktorej   bude   povinný   o jej   žalobe   rozhodnúť,   argumentuje   najmä   tým, že „Túto možnosť možno odvodiť metódami konkrétneho právneho výkladu v spojení čl. 127 s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Ďalej   argumentuje   tým,   že „Vo   vzťahu k zabezpečeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov by nespojenie príkazu vydaného podľa čl. 127 ods. 2 s určením lehoty pre upustenie od nečinnosti a zjednanie nápravy   v stave   zapríčinenom   nečinnosťou   orgánu   verejnej   moci   malo   za   následok uprednostnenie záujmu nečinného orgánu verejnej moci pred ústavou chráneným záujmom poškodenej osoby. Spravodlivá rovnováha právom chránených záujmov by utrpela ujmu odporujúcu účelu úpravy čl. 1 ods. 1 ústavy“.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia,   poukazuje   v nej   predovšetkým   na   stabilizovanú   judikatúru ústavného súdu a ďa55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555 55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555 55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555 55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555 55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555 66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666 66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666 žiadosti   ústavného   súdu   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania.

Okresný súd zastúpený jeho predsedom v liste č. Spr. 3596/02 z 15. novembra 2002 okrem iného uviedol: „Je mi známe i to, že pri pracovných veciach má byť zabezpečená osobitná   rýchlosť   konania   vzhľadom   na   závažnosť   a dopad   súdneho   konania   pre navrhovateľa.   Práve   zabezpečenie,   čo   len   primeranej   rýchlosti   súdnych   konaní v pracovných veciach, sú pre náš súd problémom“.

Ďalej   sa   zmieňuje   o tom,   že   okresný   súd   v rámci   prevzatia   agendy   od   bývalého Okresného   súdu   Bratislava   –   vidiek   prevzal   aj   právnu   vec   sťažovateľky   a poukazuje na   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu,   a s tým   súvisiacu   preťaženosť   sudcov, čomu pripisuje aj to, že toto konanie trvá viac než šesť rokov.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k argumentácii   okresného súdu k meritu sťažnosti konštatovala, že „z hľadiska konania pred ústavným súdom k nej niet čo právne významné dodať“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu   a pripojeného   spisu ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania   v predmetnej   veci   od   podania   žaloby až do 22. novembra 2002, kedy bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 12 C 134/96.

Sťažovateľka podala 31. júla 1996 žalobu bývalému Okresnému súdu Bratislava – vidiek   vo   veci   určenia   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru,   ktorú   jej   dal   jej zamestnávateľ F., spol. s r. o.

Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. októbra 1996 vyzval sťažovateľku na predloženie aktuálneho výpisu z obchodného registra odporcu, čo sťažovateľka urobila 4. novembra 1996. Súčasne bol na vyjadrenie k žalobe vyzvaný žalovaný, ktorý tak urobil 11. novembra 1996.

Agendu bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek prevzal okresný súd, ktorý 22. januára 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny výsluch. Po jej dostavení sa na súd jej bolo oznámené, že došlo k zmenám v zložení senátu.

Prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo nariadené na 20. január 1999, sa neuskutočnilo z dôvodu, že právna zástupkyňa žalovaného 12. januára 1999 ospravedlnila svoju neúčasť.

Podľa   úradného   záznamu   z 19.   januára   1999   ospravedlnila   právna   zástupkyňa sťažovateľky svoju mandantku, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní z dôvodu, že to považuje za neúčelné, keďže jej bolo doručené ospravedlnenie žalovanej strany.

Dňa 18. januára 1999 doplnila (rozšírila) sťažovateľka svoju žalobu o ďalšie nároky vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Dňa   25.   januára   1999   vyzvala   predsedníčka   senátu   oboch   účastníkov   konania, aby okresnému súdu predložili v lehote 10 dní plnú moc pre svojich právnych zástupcov, pretože tak doposiaľ neurobili.

Z úradného záznamu z 11. februára 1999 vyplýva, že uvedeného dňa ospravedlnila právna   zástupkyňa   sťažovateľky   právnu   zástupkyňu   žalovaného,   že   sa   nezúčastní na pojednávaní nariadenom na 10. marec 1999.

Dňa 3. marca 1999 požiadala sťažovateľka okresný súd, aby ospravedlnenie právnej zástupkyne žalovaného neakceptoval.

Dňa 10. marca 1999 sa uskutočnilo prvé pojednávania v právnej veci sťažovateľky bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu; na tomto pojednávaní bola vypočutá sťažovateľka. Pojednávanie bolo odročené na 5. máj 1999.

Dňa 18. marca 1999 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa vyjadril k doplňujúcemu návrhu   sťažovateľky   a súčasne   bola   právna   zástupkyňa   žalovaného   požiadaná,   aby na   predloženie   dokladu   ohľadne   jej   neprítomnosti   na   pojednávaniach   nariadených na   20.   január   1999   a 10.   marec   1999.   Právna   zástupkyňa   žalovaného   výzvu   nesplnila a okresný súd z toho nevyvodil žiadne dôsledky.

Pojednávanie   nariadené   na   5.   máj   1999   bolo   z dôvodu   nekompletnosti   senátu odročené na 25. jún 1999.

Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 25. júna 1999, bolo odročené na 29. september 1999.

Dňa 22. júla 1999 predložila sťažovateľka okresnému súdu zoznam svedkov, ktorých žiada vo veci vypočuť, ako aj ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.

Dňa 29. septembra 1999 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý jeden svedok. Nový termín pojednávania bol určený na 19. november 1999.

Dňa 19. novembra 1999 bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom bol zo štyroch predvolaných   svedkov   vypočutý   iba   jeden.   Po   hodine   a pol   súd   pojednávanie   odročil z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ na 2. február 2000.

Dňa   2.   februára   2000   sa   pojednávanie   neuskutočnilo   pre   práceneschopnosť sťažovateľky, ktorú právna zástupkyňa vopred ospravedlnila.

Dňa   5.   apríla   2000   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo po vypočutí dvoch svedkov odročené na 31. máj 2000.

Dňa   31. mája 2000 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý jeden svedok. Súd pojednávanie odročil na 23. jún 2000.

Dňa   23.   júna   2000   na   pojednávaní   bol   vypočutý   jeden   svedok.   Súd   odročil pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že   okresný   súd   uložil   právnym   zástupcom   účastníkov konania,   aby   mu   v lehote   30   dní   predložili   písomné   návrhy   na   vykonanie   ďalšieho dokazovania.

Dňa 23. augusta 2000 okresný súd urguje právnych zástupcov účastníkov konania na   splnenie   uloženej   povinnosti,   avšak   prípis   zasiela   Ing.   G.,   ktorý   už   v tom   čase sťažovateľku nezastupoval.

Ďalšiu výzvu s rovnakým obsahom zaslal okresný súd obom právnym zástupcom účastníkov konania 21. novembra 2000 a 22. januára 2001.

Dňa 31. mája 2001 odvoláva sťažovateľka plnú moc doterajšej právnej zástupkyni.

Dňa 13. marca 2002 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul dvoch svedkov.

Na pojednávaní konanom 15. mája 2002 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie výsluchom dvoch svedkov.

Dňa 6. septembra 2002 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vykonaný výsluch jedného svedka. Pojednávanie bolo odročené s tým, že budú žiadané doklady od Sociálnej poisťovne ohľadne započítanej doby zamestnania sťažovateľky. Táto výzva bola zaslaná adresátovi 10. septembra 2002 a odpoveď bola doručená okresnému súdu 25. septembra 2002.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, príp. vykonali rôzne úkony (bez ohľadu   na ich   počet)   a právoplatne nerozhodli   (napr.   I.   ÚS   10/98,   II.   ÚS   64/99, I. ÚS 98/99).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   vo   veci   sp.   zn.   12   C   134/96   pred okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   určenie   neplatnosti   výpovede z pracovného   pomeru.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pracovnoprávny   spor   týkajúci   sa skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia nep11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.

Aj   v prípade,   že   by   ústavný   súd   kvalifikoval   rozhodovanie   (a zisťovanie   právne relevantných dôkazov) v danej veci s ohľadom na okolnosti prípadu ako právne a fakticky náročnejšie, než tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch je, nie je možné celkové doterajšie trvanie   konania,   jeho   priebeh   a doteraz   dosiahnuté   výsledky   považovať   za   dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaslanom ústavnému súdu.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   nemôže   byť   akceptovaná   aj   z toho   dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru, ktorého   jestvovanie   je   základom   pre   príjem   sťažovateľky   zabezpečujúci   jej   živobytie, príp. je aj zdrojom pre financovanie spoločnej domácnosti. V týchto sporoch by mal súd postupovať čo najrýchlejšie a efektívne. Ústavný súd je toho názoru, že v tejto veci okresný súd   neprihliadal v dostatočnej   miere   na uvedenú   povahu sporu   a ani na to,   o čo   v ňom sťažovateľke ide.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   12   C   134/96,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky súdneho konania. Na základe predloženého spisu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že   na   celkovej   dĺžke   konania   sa   čiastočne   pričinila   aj   sťažovateľka,   resp.   jej   právni zástupcovia,   keď   v pôvodnom   návrhu   na   začatie   konania   sa   domáhala   iba   určenia neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru   a   až   podaním   z   18.   januára   1999   doplnila (rozšírila) svoju žalobu o ďalšie nároky vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného pomeru.   Ďalej   je   možné   zohľadniť   v neprospech   sťažovateľky   nedostatočnú   súčinnosť spočívajúcu v neposkytnutí požadovaných podkladov (čo bolo uložené právnym zástupcom účastníkov   konania   na   pojednávaní   konanom   23.   júna   2000,   pričom   tak   neurobili   ani napriek trom urgenciám z 23. augusta 2000, zo 14. novembra 2000 a z 11. januára 2001), ako aj to, že v priebehu konania zmenila štyrikrát svojho právneho zástupcu, pričom plnú moc pre prvého právneho zástupcu predložila až po výzve súdu z 25. januára 1999. Napriek tomu   však   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   neprispela   podstatnejším   spôsobom k prieťahom v konaní, a ani okresný súd netvrdil, že by svojím správaním ovplyvnila jeho doterajšiu celkovú dĺžku.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľky začalo 31. júla 1996, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to z informácie, ktorú poskytol okresný súd ústavnému súdu 18. marca 2003.

V sledovanom   období   nariadil   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľky   celkom 12 pojednávaní (20. januára 1999, 10. marca 1999, 25. júna 1999, 29. septembra 1999, 19.   novembra   1999,   2.   februára   2000,   5.   apríla 2000,   31.   mája 2000,   23.   júna 2000, 13. marca 2002, 15. mája 2002 a 6. septembra 2002), z ktorých jedno sa neuskutočnilo pre ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu (20. januára 1999), jedno pre nekompletnosť senátu (5. mája 1999), jedno sa nekonalo pre nemoc sťažovateľky (2. februára 2000) a jedno sa ukončilo predčasne z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ (19. novembra 1999).

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že prvé obdobie zbytočných prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom je obdobie nečinnosti od podania žaloby (t. j. od 31. júla 1996) do nariadenia prvého pojednávania vo veci (20. januára 1999), teda v trvaní viac než 29 mesiacov.

Ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, je obdobie od 23. júna 2000 do 13. marca 2002. Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že v uvedenom časovom období neurobil okresný súd žiaden úkon slúžiaci na   odstránenie   stavu   jej   právnej   neistoty.   V tomto   časovom   období   síce   okresný   súd opakovane   vyzýval   právnych   zástupcov   účastníkov,   aby   mu   predložili   ďalšie   návrhy na doplnenie dokazovania, avšak prípis zaslal Ing. G., ktorý v tom čase už sťažovateľku nezastupoval, čo bolo zistiteľné zo súdneho spisu. Pasivitu účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, ponechal okresný súd bez povšimnutia.

K   nedostatočnej   dynamickosti   priebehu   súdneho   konania,   v ktorom   opakovane dochádzalo   k   niekoľkomesačným   obdobiam   nečinnosti,   prispelo   napr.   aj   odročenie pojednávania   nariadeného   na   5.   máj   1999   z dôvodu   nekompletnosti   senátu   a predčasné odročenie   pojednávania   nariadeného   na   19.   november   1999   „z dôvodu   neodkladných povinností členky senátu“.

Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd koná a rozhoduje o právach sťažovateľky v neprimeraných časových odstupoch, a preto vyhodnotil jeho konanie ako   neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný postup   organizoval   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a účinná   a   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 a § 114 Občianskeho súdneho poriadku), teda aby smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v   personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú   štát   povinnosti   za   pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní. Tento právny názor je konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

IV.

Sťažovateľka   ďalej   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať o jej žalobe bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť do dvoch mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12   C   134/96   konal   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   nevyhovel   tej   časti   návrhu   na   rozhodnutie,   ktorou   sa   sťažovateľka domáhala, aby určil okresnému súdu lehotu, do ktorej má vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnúť.   Ústavný   súd   vychádzal   predovšetkým   z toho,   že   sťažovateľkou   požadované stanovenie lehoty, do ktorej by mal okresný súd rozhodnúť o jej žalobe, nemá ústavnú oporu. Ústava a zákon o ústavnom súde umožňujú ústavnému súdu v prípade, že porušenie práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   vzniklo   nečinnosťou,   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva a slobody porušil, vo veci konal (bez zbytočných prieťahov).

Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že stanovenie lehoty na konanie, ktorým by sa   sledovalo   vydanie   rozhodnutia   o merite   veci,   by   mohlo   ohroziť   dosiahnutie   účelu občianskeho súdneho konania.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v   sume   25   000   Sk.   Dôvody,   z ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Podľa názoru ústavnéh16161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616 do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Tak je tomu   aj   v danom   prípade.   Z toho   dôvodu   prichádza   do   úvahy   primerané   finančné zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   hodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy   (napr.   I.   ÚS 15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 134/96, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby výraznou mierou nepričinila, a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval   priznanie   sumy   25   000   Sk,   teda   vo   výške   požadovanej   sťažovateľkou, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2003