znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. C., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2013 doručená sťažnosť F. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní o neplatnosť zmlúv (zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy) a o určenie vlastníckeho práva rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 38/2007-231 zo 4. februára 2009 tak, že určil, že výlučným vlastníkom vo výroku rozsudku špecifikovaných nehnuteľností je R. K. (ďalej len „navrhovateľ“), a vo zvyšnej (v časti určenia neplatnosti zmlúv) návrh zamietol. V predmetnom konaní bol sťažovateľ v postavení   záložného   veriteľa,   ktorého   pohľadávka   voči   odporkyni   v   2.   rade   bola zabezpečená záložným právom odporcom vo 4. rade.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   odporcovia   v   1.   až vo   4.   rade, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 10 Co 97/2010   z 1.   decembra   2010   tak,   že   odvolanie   odporkyne   v   3.   rade   odmietol a rozsudok   okresného   súdu   v odvolaním   napadnutej   časti,   v   ktorej   vyhovel   návrhu navrhovateľa, zmenil tak, že návrh zamietol.

Na podnet navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   M   Cdo   20/2011   z   18.   decembra   2012   tak, že rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil, a to vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu, a návrh zamietol, a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Konajúce   súdy   vychádzali   zo   skutkového   stavu   tak,   ako   ho   zistil   okresný   súd. Z vykonaného   dokazovania   okresný   súd   zistil,   že   odporkyňa   v   1.   rade   poskytla navrhovateľovi úver v sume 144 000 Sk, pričom na zabezpečenie splatenia úveru uzavreli títo   účastníci   dohodu   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ sa dostal do omeškania so zaplatením dvoch splátok, preto odporkyňa v 1. rade vyhlásila 5. marca 2007 v súlade s podmienkami zmluvy predčasnú splatnosť   úveru   a   žiadala, aby navrhovateľ   do   12.   marca   2007   zaplatil   zostatok   úveru, t. j. sumu 144 000 Sk. Navrhovateľ zaplatil 8. marca 2007 sumu 14 560 Sk a 20. marca 2007 sumu 4 800 Sk. V tom období došlo k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech odporkyne v 1. rade s tým, že 21. marca 2007 odporkyňa v 1. rade zaslala navrhovateľovi sumu 19 360 Sk, ktorý si ju ale na pošte neprevzal. Dňa 25. marca 2007 bola do notárskej úschovy prijatá suma 150 000 Sk od navrhovateľa ako zložiteľa (dlžníka) v   prospech   odporkyne   v   1.   rade   (veriteľa).   Odporkyňa   v   1.   rade   kúpnou   zmluvou z 19. marca 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti na odporkyňu v 2. rade. Dňa 4. apríla 2007 odporkyňa v 2. rade uzatvorila zmluvu o zriadení záložného práva so sťažovateľom ako odporcom vo 4. rade (záložným veriteľom) na zabezpečenie peňažnej pohľadávky − pôžičky vo výške 25 000 000 Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Odporkyňa   v   2.   rade   následne   17.   apríla   2007   previedla   predmetné   nehnuteľnosti na odporkyňu   v   3.   rade.   Táto   následne   opätovne   nadobudla   predmetné   nehnuteľnosti do vlastníctva   na   základe   dobrovoľnej   dražby   konanej   3.   decembra   2007.   Priebeh dobrovoľnej   dražby   bol   osvedčený   notárskou   zápisnicou   (sp.   zn.   N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007), pričom príklep bol udelený odporkyni v 3. rade za podanie v sume 1 700 000 Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľky uhradené.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza:

„Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe   ktorej   má   omeškanie   dlžníka   s   jednotlivými   splátkami   úveru   privodiť ten následok, že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku, je absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorým je dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť na dlžníka, aby si splnil svoju povinnosť. V skutočnosti takáto dohoda sledovala účel − nadobudnúť   nehnuteľnosti   a   nie   domôcť   sa   zabezpečenej   pohľadávky.   Žalobca si ale následne   svoj   záväzok   splnil.   Vzhľadom   však   na   promptné   konanie   žalovanej   1) a jej nasledovné   úkony,   bolo   zrejmé,   že   ako   veriteľ   nemala   záujem   na   splnení   záväzku žalobcom. Jej úmyslom bolo získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola výška jej pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo 14. novembra 2006, uzavretá medzi žalovanou 1) ako   veriteľom   a   žalobcom   ako   dlžníkom,   je   neurčitá,   svojim   účelom   odporuje   zákonu a je v rozpore   s   dobrými   mravmi…   Vzhľadom   na   zásadu   platnú   pri   prevodoch nehnuteľností,   podľa   ktorej   nikto   nemôže   previesť   viac   práv   než   má   sám,   v   prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o   zabezpečovacom   prevode   práva   a   uvedenú   zásadu,   sa   súd   v   predmetnom   konaní nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie uvedená zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil poukazom na § 80 písm. c) O. s. p., keď dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení.“

K rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Odvolací súd poukázal na   to,   že   tzv.   prepadná   klauzula   je   neprijateľná   pri   zabezpečovacom   prevode   práva, ako aj pri   iných   druhoch   zabezpečenia   záväzkov.   Dojednanie   o   spôsobe   uspokojenia pohľadávky   tým,   že   veriteľ   si   ponechá   predmet   zabezpečenia   odporuje   účelu   §   553 Občianskeho zákonníka v znení pred 1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvého stupňa o existencii zásady…, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má… Uvedená zásada je však v niektorých   prípadoch   v   záujme   právnej   istoty   prelomená.   Takto   je   tomu   i   v   prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu (§ 27 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách...). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa je zaplatenie   ceny   dosiahnutej   vydražením   v   ustanovenej   lehote,   pričom   vlastníctvo neprechádza   na   vydražiteľa   príklepom,   ale   ku   dňu   príklepu   až   zaplatením   tejto   ceny. S prihliadnutím   na   to,   že   predaj na   dražbe je treba považovať   za verejnoprávny úkon, vzhľadom   k   povahe   predaja   ako   verejnoprávneho   úkonu   v   rámci   dražby   prejde na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec nebola predmetom vlastníctva povinného. Proti uvedeným dôsledkom dražby možno brojiť len postupom podľa §   21   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   podaním   žaloby   o   určenie   neplatnosti   dražby, a to v zákonnej   prekluzívnej   lehote   troch   mesiacov   odo   dňa   príklepu.   Vzhľadom   na   to, že žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby   sa   už   nemožno zaoberať   ako otázkou predbežnou v inom   konaní   a je   potrebné vychádzať   z   toho,   že   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   sa   na   základe   udeleného príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej lehote stal vydražiteľ − žalovaná 3).“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   tiež   na   odôvodnenie   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a na jeho právny názor, podľa ktorého „ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná   žaloba   o   neplatnosť,   nemôže   spôsobiť   nadobudnutie   vlastníckeho   práva vydražiteľom,   ak   navrhovateľ   dražby   (alebo   záložca)   nebol   sám   vlastníkom   predmetu dražby“, pričom argumentuje, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta predovšetkým   porušenie   princípu   právnej   istoty   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   sa   svojím rozhodnutím odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   186/2010 zo 16. decembra 2010 a tiež na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré tento uvádza v odôvodnení svojho uznesenia zo 16. decembra 2010 (sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010).

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ ďalej uvádza:„Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných   dražbách.   Teda   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby   môže   súd   určiť   len v samostatnom konaní o určenie neplatnosti. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní na súde v lehote   3   mesiacov   odo   dňa   konania   dražby   (§   21   ods.   2   zákona   č.   527/2002   Z.   z.). Lehota 3, mesiacov je prekluzívnou lehotou, t. j. po jej márnom uplynutí platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že dražba je platná a vydražiteľ je vlastníkom predmetu dražby. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove v konaní o vydanie veci postupoval nesprávne, keď pristúpili k prejudiciálnemu riešeniu otázky platnosti dobrovoľnej dražby, v rámci ktorej mala spornú nehnuteľnosť žalovaná nadobudnúť, a pritom dospel k záveru o neplatnosti tejto dražby, čo spočíva na právnom posúdení, ktoré sa prieči zákonu č. 527/2002 Z. z.

Najvyšší súd teda uzavrel, že v danej veci nestačilo podať len návrh o vydanie veci, ale   vzhľadom   na   vykonanú   dražbu,   bolo   ešte   potrebné   podať   samostatný   návrh   podľa ust. 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o vyslovenie neplatnosti dražby. Riešenie tejto otázky považoval NS SR pre konanie o vydanie veci za potrebné. Až po právoplatnom skončení konania o neplatnosť dražby by bolo možné rozhodnúť o návrhu o vydanie veci.

V konaní vedenom pod sp. zn.: 2 M Cdo 20/2011 Najvyšší súd SR vyslovil právny názor,   že   otázkou   dobrovoľnej   dražby   sa   nezaoberal,   nakoľko   toto   nie   je   možné   riešiť v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň uviedol, že riešenie danej otázky nie je pre konanie o určenie vlastníckeho práva v konečnom dôsledku ani potrebné.

Konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp.   zn.: 3 Cdo 186/2010 a konanie vedené na Najvyššom súde SR pod 2 M Cdo 20/2011 sú skutkovo a právne rovnaké, však s rozdielnymi právnymi závermi.

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   je   možné   konštatovať, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru...   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 porušené bolo.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18.   decembra   2012   a   vec   vracia   v   rozsahu   zrušenia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi...   priznáva   úhradu   trov   konania   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 20/2011   z   18.   decembra   2012,   ktorým   najvyšší   súd   vyhovel   mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok krajského súdu vo vymedzenej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na originárnu povahu nadobudnutia vlastníckeho práva príklepom na dražbe. Zároveň hodnotil uplatnenie zásady „nemo plus iuris“ v prípade dražby v exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov a v prípade dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“). V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Dovolací súd uvádza, že názory o originárnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporu aj v paralele § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. II. ÚS 289/08) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto   paralela   však   neobstojí.   Okrem   principiálneho   rozdielu   medzi   povahou   dražby v rámci   exekučného   konania,   konanej   súdnym   exekútorom   ako   vykonávateľom   verejnej moci   (§   2   Exekučného   poriadku)   pod   dozorom   exekučného   súdu   (§   148   Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. 1) Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu,   aby sa uplatnenie práv,   ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli   byť   uplatnené   na ujmu   dobromyseľného   vydražiteľa.   Z   citovaného   ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z. z. však neobsahuje   žiadne   podobné   ustanovenia,   z   ktorých   by   sa   dalo   vyvodiť,   že   by   mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z. z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010.»

Najvyšší súd v odôvodnení uviedol ďalšie úvahy týkajúce sa zásady „nemo plus iuris“ a predpoklady, ktoré by mohli viesť k záveru, že táto zásada sa v konkrétnom prípade neuplatní. V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486   Občianskeho   zákonníka,   §   93   ods.   3   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   §   19   ods.   3   zákona č. 566/2001   Z.   z.   o   cenných   papieroch   a   investičných   službách   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola   podaná   žaloba   o   neplatnosť,   nemôže   spôsobiť   nadobudnutie   vlastníckeho   práva vydražiteľom,   ak   navrhovateľ   dražby   (alebo   záložca)   nebol   sám   vlastníkom   predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   musí   byť   výklad   zákonov   v   súlade s ústavou.»

Ďalej   najvyšší   súd   poukázal   na   verejnoprávny   charakter   konania   podľa Exekučného poriadku, ktorý absentuje v postupe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý má súkromnoprávny charakter. Táto odlišnosť podľa neho odôvodňuje aj rozdielne účinky príklepu   na   dražbe   podľa   Exekučného   poriadku   a   podľa   zákona   č.   527/2002   Z.   z. V odôvodnení uviedol:

«Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z.   z. zamestnanec dražobníka,   ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora   a   dražobníka   pri   dražbe   je   činnosťou   súkromnoprávneho   charakteru   (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z. z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou   zápisnicou.   Zo zákona č.   323/1992 Zb.   (Notársky   poriadok)   ťažko možno   súdiť,   že   by   notár   bol   oprávnený   osvedčovať   priebeh   verejnoprávnych skutočností, teda   priebeh   úradných   výkonov;   naopak,   ním   osvedčované   skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.

Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   toto   ustanovenie   nezaručuje   právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.

Rýdzo   ekonomický   pohľad   jednostranne   zohľadňujúci   len   investíciu   vydražiteľa je nezlučiteľný   s   vyššie   uvedenou   ústavnou   ochranou   existujúceho   vlastníckeho   práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa   vedie   absolútne   mimo   vôle   a   i   bez   pričinenia   skutočného   vlastníka,   bez   akejkoľvek predbežnej   kontroly   súdu   alebo   iného   orgánu   verejnej   moci,   výlučne   pod   kontrolou dražobníka,   ktorý   je   súkromnoprávnym   subjektom   vykonávajúcim   svoju   činnosť   ako podnikanie,   teda   za   účelom   dosiahnutia   zisku.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia   tretej   osoby,   bez   jej   súhlasu.   Dovolací   súd   len   pre   úplnosť   uvádza,   že   nie je možné   porovnávať   dobrovoľnú   dražbu   s   dražbou   konanou   v   rámci   exekúcie,   ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady „nemo plus iuris“ v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny.

Dovolací   súd   záverom   ešte   uvádza,   že   otázkou   platnosti   dobrovoľnej   dražby sa dovolací   súd   nezaoberal,   nakoľko   toto   nie   je   možné   riešiť   v   tomto   konaní   (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň treba uviesť, že riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné. Tým,   že   súdy   z   tohto   aspektu   neposudzovali   skutkový   stav   veci   v   nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci   k   inej   vade   v   konaní,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci v zmysle § 243f   ods.   1   písm.   b)   O.   s.   p.   Na   takúto   inú   vadu   je   dovolací   súd   povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.)...»

Namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   v   zásade   založené   na   právnom názore, že platná   dobrovoľná   dražba   (t.   j.   dražba,   voči   ktorej   žiadna   oprávnená   osoba nepodala v príslušnej   zákonnej   lehote   žalobu   o   neplatnosť   dražby   podľa   §   21   zákona č. 527/2002 Z. z.) nemusí viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydražiteľom, ktorému bol udelený príklep a zaplatil cenu dosiahnutú dražbou. Vydražiteľ nenadobudne vlastnícke právo,   ak   navrhovateľ   dražby,   alebo   ten,   v   koho   mene   navrhovateľ   dražby   koná, nie je vlastníkom predmetu dražby.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2007) ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu.

V   súvislosti   s   výkladom   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   považuje   v   prvom   rade za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych   predpisov   a   ich   inštitútov   nemožno   pristupovať   len   z   hľadiska   textu   zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu   a   účelu   zákona.   Jazykový   výklad   môže   totiž   v   zmysle   ustálenej   judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného   výkladu,   ktoré   sú   spôsobilé   v   kontexte   racionálnej   argumentácie   prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   351/2010,   m.   m.   I. ÚS 306/2010).   Podľa   tejto   judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne úpravy   interpretované   v   extrémnom   rozpore   s princípmi   spravodlivosti,   napr. v dôsledku prílišného formalizmu   (IV.   ÚS   515/2012,   IV. ÚS   294/2012,   IV.   ÚS   192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

Ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2007) na základe gramatického výkladu indikuje záver, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu dobrovoľnej dražby vydražiteľom, ktorému bol udelený príklep a ktorý zaplatil cenu dosiahnutú dražbou, je pravidelným a nevyhnutným výsledkom platnej dobrovoľnej dražby (t. j. dražby, voči ktorej nebola vôbec alebo úspešne podaná žaloba podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.).

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd realizoval aj iné druhy výkladu (predovšetkým systematický), ktoré boli ústavne súladné. V rámci   systematického   výkladu   poukázal   na   odlišnosti   medzi   dražbou   konanou v exekučnom konaní a dražbou podľa zákona č. 527/2002 Z. z., na základe čoho dospel k záveru, že dražba podľa zákona č. 527/2002 Z. z. (na rozdiel od dražby v exekučnom konaní)   nepredstavuje   výkon   verejnej   moci,   s   tým,   že   činnosť   licitátora   a   dražobníka je „činnosťou   súkromnoprávneho   charakteru“.   Východiskom   pre   uplatnenie   ústavne súladného výkladu najvyššieho súdu bola povaha základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ústavná zásada rovnosti subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 ústavy), v rámci ktorého   poukázal   na neakceptovateľnosť   jednostrannej   ochrany   investície   vydražiteľa pred ochranou   vlastníckeho   práva   k   predmetu   dražby.   S   prihliadnutím   na absenciu explicitnej   zákonnej   úpravy,   ktorá   by   ustanovovala   opak,   dospel   najvyšší   súd   k záveru o potrebe   uplatnenia zásady „nemo   plus   iuris“ v   prípade   účinkov   príklepu   a zaplatenia príslušnej ceny v rámci dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z.

Ústavný   súd   považuje   uvedený   právny   názor   najvyššieho   súdu   za ústavne súladný, nie   je   prejavom   svojvôle   (arbitrárnosti)   –   možno   k   nemu   dospieť gramatickým, systematickým a ústavne súladným výkladom príslušných ustanovení zákona č.   527/2002   Z. z.   a   Exekučného   poriadku.   Najvyšší   súd   svoj   právny   názor   odôvodnil spôsobom,   ktorý   predstavuje   dostatočný   podklad   pre   predmetný   (zrušujúci)   výrok namietaného   uznesenia.   Uvedené   právne   posúdenie   je   založené   na   jednom   z   možných výkladov príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý ústavný súd považuje za ústavne udržateľný.

Nemožno   akceptovať   námietku   sťažovateľa,   že   namietané   uznesenie   a   v   jeho odôvodnení   formulovaný   právny   názor   predstavuje   neprípustný   odklon   od   doterajšej judikatúry   najvyššieho   súdu.   Základom   časovo   skoršej   judikatúry   najvyššieho   súdu (napr. sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010, sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009, sp. zn. 3 Cdo 272/2007 z 22. mája 2008), na ktorú poukazuje sťažovateľ, je právny názor, že platnosť dobrovoľnej dražby možno posudzovať len v konaní o neplatnosť dražby na základe žaloby podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. Platnosť dobrovoľnej dražby nemožno posudzovať ako predbežnú otázku v inom druhu konania   (napr.   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva).   Tento   právny   názor   považoval aj ústavný   súd   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   za ústavne akceptovateľný (napr. IV. ÚS 54/2013, III. ÚS 448/2010). V namietanom uznesení z 18. decembra 2012 najvyšší   súd   tento   právny   názor   rešpektoval,   keď   konštatoval,   že „otázkou   platnosti dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní“. Možno   čiastočne   akceptovať   námietku   sťažovateľa   v   tom   zmysle,   že   platná dobrovoľná dražba, ktorej výsledkom nie je nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu dražby vydražiteľom, je svojimi účinkami v zásade zhodná s dražbou, ktorá bola vyhlásená za neplatnú v konaní o žalobe podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu v namietanom uznesení z 18. decembra 2012   nemožno   považovať   za   neakceptovateľný   exces   z   doterajšej   judikatúry najvyššieho súdu.   Tento   právny   názor   možno   považovať   za   ďalšiu   obsahovú špecifikáciu doterajšej judikatúry   najvyššieho   súdu   a tiež   za   prirodzený   vývoj   jeho rozhodovacej činnosti, ktorý nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   princípu právnej istoty (m. m. IV. ÚS 84/2013, IV. ÚS 46/2012). V tejto súvislosti je tiež relevantné, že tento právny názor predstavujúci obsahovú špecifikáciu doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho   súdu   nie   je   prejavom   svojvôle,   je náležitým   spôsobom   odôvodnený   a   jeho základom sú také úvahy a aspekty, ktoré neboli zohľadnené a posudzované v doterajších relevantných rozhodnutiach najvyššieho súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   uzavrel,   že   právne   závery   najvyššieho   súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, možno k nim dospieť aplikáciou   a   výkladom   príslušných   ustanovení   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   a Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. a Exekučného   poriadku   najvyšším   súdom   ako   dovolacím   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu ako dovolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014