znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010 a jeho uznesením z 22. februára 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   Tdo   31/2011   a   jeho   uznesením z 22. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010 a jeho uznesením z 22. februára   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“),   ako   aj   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   5   Tdo   31/2011   a   jeho   uznesením   z   22.   septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   54/2010   z   30.   septembra   2010   spolu s obžalovaným J. R. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa § 367 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov. Obžalovaný R. bol uznaný za vinného z pomoci k prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní jedného roka.

Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie tak sťažovateľka, ako aj okresný prokurátor (ten len vo výroku o treste, ktorý považoval za nízky). Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 144/2010 z 22. februára 2011 boli obe odvolania zamietnuté. Označené uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním podaným z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že v konaní bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 31/2011 z 22. septembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k   viacerým   neprípustným   zásahom   do   jej   ústavou garantovaných práv.

Porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sťažovateľka namieta v súvislosti s tým, že v jej veci konajúce všeobecné súdy nevyhoveli viacerým návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania, čo malo podľa jej presvedčenia za následok, že „súd sa riadne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo vec...“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   tvrdením   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom uznesení,   v   zmysle   ktorého „Ako   už   bolo   konštatované   pri   predbežnom   prejednaní obžaloby, prípravné konanie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku a   pritom   neboli   zo   strany   obhajoby   vznesené   námietky   nezákonného   postupu   pri zabezpečovaní úkonov trestného stíhania.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, podnet prokurátorovi na preskúmanie postupu vyšetrovateľa po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, návrh na vykonanie dôkazov podaný po predbežnom prerokovaní obžaloby 28. apríla 2010, zápisnice z hlavného pojednávania pred okresným súdom, ale aj svoje odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými dôkazmi na uznanie jej viny boli výpovede poškodenej H., svedka S. a spoluobžalovaného R. Vo vzťahu k poškodenej sťažovateľka poukazuje   na   skutočnosť,   že   sa   s ňou „nemala   možnosť   konfrontovať“.   Vo   vzťahu   k svedkovi   S.   a obžalovanému   R.   sťažovateľka   uvádza,   že   na   hlavnom   pojednávaní nevypovedali,   a preto   ani   ona,   ani   jej   obhajca   nemali   možnosť   klásť   im   otázky. Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v prípravnom   konaní   sa   ustanovený obhajca JUDr. A. F. na ich výsluchy bez ospravedlnenia neustanovil, hoci bol na ne riadne predvolaný, pričom okresný súd nezabezpečil nápravu a neustanovil jej iného právneho zástupcu, ktorý by ju zastupoval v súlade so zákonom a povinnosťami advokáta, čím malo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Z uvedených dôvodov sťažovateľka nesúhlasila s prečítaním výpovedí S. a R. na hlavnom pojednávaní, ale okresný súd jej nevyhovel a tieto výpovede prečítal. Rovnako nemalo byť vyhovené ani návrhu sťažovateľky na konfrontáciu s R. a S. a ani jej návrhu na konfrontáciu s poškodenou.

Sťažovateľka namieta tiež hodnotenie výpovedí svedkov S. a H. a obžalovaného R., keďže vo veci konajúce súdy pri hodnotení ich výpovedí podľa jej tvrdenia nezohľadnili viaceré   skutočnosti   týkajúce   sa   ich   vzťahu   k   poškodenej   a k sťažovateľke,   ich   osobné motivácie a spôsob života. Vo vzťahu k svedkovi S. sťažovateľka namieta tiež to, že vo veci konajúce súdy nevyužili postup uvedený v ustanovení § 88 Trestného poriadku, aby tak zabezpečili jeho účasť na hlavnom pojednávaní.

Za zásadnú výhradu proti postupu v jej trestnej veci považuje sťažovateľka to, že okresný súd akceptoval požiadavku obžalovaného R., aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho   neprítomnosti.   Takýto   postup,   podľa   názoru   sťažovateľky   neprichádzal   do   úvahy, keďže v zmysle § 252 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné   pojednávanie   vykonať,   len   ak   súd   je   toho   názoru,   že   vec   možno   spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného, čo v danom prípade podľa jej tvrdenia splnené nebolo.

Sťažovateľka   má   závažné   pochybnosti   o   tom,   že   vyhlásenie   obžalovaného   R.   o vykonaní   hlavného   pojednávania   v   jeho   neprítomnosti,   ktoré   bolo   spísané   súdom   do úradného   záznamu, bolo   skutočne   R.   aj   urobené   (nesúlad   podpisu,   nepresné   číslovanie súdneho spisu, R. nemá počítač ani ho nevie užívať, rovnako nikto z jeho okolia).

Súdy   tiež   podľa   sťažovateľky   nevyhoveli   návrhu   obhajoby   na   vypočutie   ďalších trinástich   svedkov.   Obhajoba   preto   súdu   predložila   ich   výpovede   v   písomnej   forme. Sťažovateľka považuje odôvodnenia všetkých všeobecných súdov konajúcich v jej trestnej veci, ktoré sa týkali nevyhovenia jej návrhu na výsluch týchto svedkov, za nedostatočné. Okrem   toho   všeobecné   súdy   nevyhoveli   podľa   sťažovateľky   ani   návrhom   obhajoby   na psychiatrické skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho osobnosti,   motivácie   a   schopnosti   vnímať   a   reprodukovať   udalosti,   vypracovanie znaleckého posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu v jej trestnej veci konajúcim súdom tiež namieta, že   selektívne   pristupovali   aj   k záverom   vyjadreným   v   znaleckom   posudku   z   odboru psychológie na osobnosť sťažovateľky a poškodenej H. a prihliadali len na tie skutočnosti uvedené   v tomto   posudku,   ktoré   vyznievali   v prospech   poškodenej   a v neprospech sťažovateľky,   pritom   v   posudku   PhDr.   D.   S.,   je   uvedené   množstvo   informácií vyznievajúcich v neprospech poškodenej, ktoré súdy do úvahy nebrali.

Sťažovateľka   vyslovuje   presvedčenie,   že   v   celom   priebehu   trestného   konania vedeného   proti   nej   bola rasovo   diskriminovaná   z   dôvodu   svojej   príslušnosti   k   rómskej komunite, a tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní a súdy rozdielne pristupovali k nej a k obžalovanému R., ktorý k tejto komunite nepatrí.

Sťažovateľka sumarizuje svoje výhrady do týchto námietok:„- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou

-   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky   uvádzanou   v   rámci odvolacieho konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou ustanovenia § 252 ods. 2 Tr. por.

- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov

- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe   čoho   si   z   predložených   znaleckých   posudkov   vybrali   určité   závery   ohľadom sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili

- ani prvostupňový, ani odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nijako nedotkli námietky   sťažovateľky   týkajúcej   sa   rasovej   diskriminácie   sťažovateľky   v   predmetnom trestnom konaní

- prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia práva sťažovateľky na obhajobu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 To 144/2010 a pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 5 Tdo 31/2011 porušené boli.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   zo   dňa   22.   02.   2011   sp.   zn. 3 To 144/2010,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Tdo   31/2011   a   vec   vracia Krajskému súdu v Bratislave na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   namieta,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 12 ústavy.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje   sa   akékoľvek   ovplyvňovanie   tohto   rozhodovania   a   všetky   spôsoby   nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

V súvislosti   s preskúmavaním opodstatnenosti sťažnosti   v rámci jej predbežného prerokovania   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   aj   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľka v zmysle petitu namieta aj porušenie ňou označených základných práv podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu, avšak z obsahu jej sťažnosti vyplýva, že podstata jej námietok smeruje proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1 Tp 41/2011   z   5.   mája   2011   a napadnutému uzneseniu   krajského   súdu.   Bez   ohľadu   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   preskúmal opodstatnenosť jej námietok vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam.

II.1   K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Krajský súd napadnutým uznesením zamietol odvolania sťažovateľky a okresného prokurátora proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 [§ 382 písm. c)] Trestného poriadku.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 [týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, pozn.]   a na   tomto   základe   posudzoval   opodstatnenosť   námietok   sťažovateľky,   pričom konštatoval,   že   námietky,   ktoré   uplatnila   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   sú v zásade zhodné s námietkami, ktoré uplatnila v odvolacom konaní.

II.1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia odmietnutia návrhu obhajoby na konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou, ako aj návrhu na výsluch ďalších trinástich svedkov

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011, v ktorej sa uvádza: „Nakoľko výpoveď poškodenej bola presvedčivá a podopretá celým radom priamych či   nepriamych   dôkazov,   súd   ustálil,   že   obhajoba   obžalovanej   bola   v   celom   rozsahu vyvrátená a skutok sa stal tak,   ako je uvedené vo výrokovej časti tohto   rozsudku.   Súd odmietol   návrhy   obžalovanej   na   doplnenie dokazovania výsluchmi   viacerých   svedkov..., ktorí mali potvrdiť, že poškodenú nebila a k ničomu nenútila z rovnakého dôvodu, prečo výpovede vypočutých svedkov na strane obžalovanej považuje za nedostatočné na vznik vážnych pochybností o jej vine. Opäť by sa preukazovalo len to, že svedkovia niečo nevideli, a   nie   to,   že   sa   niečo   nestalo.   Súd   tiež   odmietol   konfrontáciu   medzi   obžalovanou a poškodenou z dôvodu, že táto by vzhľadom na existenciu dvoch protichodných verzií, ktoré bolo treba vyhodnotiť v kontexte iných dôkazov nepriniesla zmenu dôkaznej situácie.“

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   k tejto   odvolacej   námietke sťažovateľky najmä uviedol:

„Pokiaľ sa obžalovaná domáhala, aby súd prvého stupňa vykonal výsluchy viacerých svedkov... je potrebné uviesť, že okruh otázok, ktoré sa dokazovaním zisťujú a objasňujú, je určený   predmetom   dokazovania   a to   v rozsahu   nevyhnutnom   na   to,   aby   súd   mohol spravodlivo rozhodnúť.

Pri   uplatnení   všeobecných   ustanovení   o dokazovaní   bol   okresným   súdom   pri zisťovaní   skutkového   stavu   správne   určený   rozsah   dokazovania,   vzhľadom   na   predmet rozhodovania, ktorým je skutok uvedený v obžalobe.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd (v kontexte s ďalšími skutkovými závermi, na ktorých je jeho rozsudok založený, pozn.) zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   nepovažoval   za   potrebné   vykonať   výsluch ďalších trinástich svedkov navrhnutých obhajobou ani konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou, a preto aj podľa názoru ústavného súdu neexistoval reálny dôvod na to, aby krajský súd závery okresného súdu k tejto námietke sťažovateľky vo svojom rozhodnutí korigoval. Ústavný súd za týchto okolností považuje posudzovanú námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

II.1.2 K námietke, podľa ktorej „prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach   riadne   neodôvodnili,   na   základe   čoho   si   z   predložených   znaleckých posudkov vybrali určité závery ohľadom sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili“

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 sa vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky najmä uvádza: „Nepriamym dôkazom svedčiacim v neprospech obžalovanej je výpoveď znalkyne MUDr. D. M., ktorá na základe odborného vyšetrenia spolu s MUDr. E. Ž. opísala obžalovanú ako manipulatívnu egoistickú osobnosť so sklonmi k agresivite,   ktorá   vyplýva   z jej osobnostného   profilu,   a u   ktorej absentuje charitatívnosť na rozdiel od zištnosti, ktorá je obžalovanej vlastná. Znalkyňa zotrvala na záveroch písomného znaleckého posudku aj po konfrontácii s PhDr. D. S. a na doplňujúce otázky   procesných   strán   a súdu   reagovala   odbornými   vysvetľujúcimi   argumentmi, presvedčivo a   zrozumiteľne,   na   rozdiel od   znalca   z odboru   psychológie,   ktorý dospel   k záverom   vyzdvihujúcim   kvality   obžalovanej,   ktoré   mali   za   následok   jej   právoplatné odsúdenia v 80. rokoch pre násilnú trestnú činnosť a nerešpektovanie autorít. Pripustil síce, že obžalovaná môže byť agresívna, nechce však ubližovať druhým. Takýto záver znalca nemožno z hľadiska trestnoprávneho akceptovať, nakoľko ak agresivita zasahuje do práv iných, túto tolerovať nemožno bez zreteľa na to, aký účel agresor sleduje, netoleruje ju ani právny poriadok Slovenskej republiky. Vnútornú i vonkajšiu rozporuplnosť psychologického znaleckého posudku súd vzhliadol aj vo vzťahu k poškodenej M. H., svoje závery však na hlavnom pojednávaní čiastočne korigoval,   keď pripustil,   že absenciu posttraumatického stresu môže vysvetľovať odolnosť poškodenej voči násiliu a agresivite vyplývajúca z jej osobnej a rodinnej anamnézy. Jej manipulatívnosť mohla prerásť do submisivity v čase, keď obžalovaná bola pre ňu autoritou. Je tiež akceptovateľné a logické, že keď sa poškodená vymanila s priestoru obžalovanej, táto prestala byť pre ňu autoritou, a vo vzťahu k iným osobám, ktoré poškodenú nemohli fyzicky alebo materiálne ovládať, by mohla byť teoreticky manipulatívnou. Súd hodnotil výpoveď znalca v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom ustálil, že úplne (najmä v písomnej časti) nezapadá do reťazca priamych a nepriamych   dôkazov   v   neprospech   obžalovanej,   ktoré   inak   tvoria   ucelený   systém. Tvrdenia poškodenej potvrdili viacerí priami svedkovia, z ktorých vysokú dôkaznú silu majú najmä výpovede predstaviteliek UNICEF-u, zvukový záznam, celý rad nepriamych dôkazov, z ktorých vyplýva, že poškodená neklamala v podstatných okolnostiach, preto súd nemohol akceptovať záver znalca o tom, že poškodená klame en bloc. Niektoré jej lži vo vzťahu k pracovníkom UNICEF-u sú racionálne zdôvodniteľné jej vtedajšou situáciou, keď bola plne   závislá   na   obžalovanej,   bola   ňou   manipulovaná   a   vydieraná,   a   sú   prirodzenou reakciou na strach z obžalovanej.“

K tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril aj krajský   súd,   keď   uviedol: „Ako   vyplýva   zo   znaleckého   posudku   znalkýň   z   odboru psychiatrie MUDr. E. Ž. a MUDr. D. M., ktorými bola obžalovaná vyšetrovaná po duševnej stránke, motivácia činu obžalovanej súvisela s jej silnou potrebou po moci a z materiálnych ambícií   a záujmov.   Zdanlivo   altruistickým konaním (starostlivosť   o svoju   mikrosocietu) sledovala vyššie uvedené vlastné ciele. Znalkyňa MUDr. M., ktorá bola aj osobne vypočutá na hlavnom pojednávaní, nevylúčila ani agresivitu obžalovanej. Ako uviedla, u obžalovanej sa už v mladosti objavili búrlivé afektívne prejavy a agresívne správanie. Podľa znalkyne je pre ňu charakteristická konfliktnogénnosť, egoizmus, egocentrizmus, s potrebou dožadovať sa svojich práv. Preferuje sociálne problémové osobnosti, s ktorými môže manipulovať. Sleduje svoje zištné ciele. Charitatívnosť u nej absentuje. Jej konanie a správanie nie je determinované chorobou mozgu či duševnou chorobou, ale štruktúrou jej osobnosti. Ani   znalec   z   odboru   psychológie   PhDr.   D.   S.   nepoprel   agresivitu   obžalovenej. Vysvetlil ale, že nejde o patologickú agresivitu. Ohľadne poškodenej M. H. konštatoval, že pre jej osobu je   typická podradenosť,   agresivite je   odolná,   čo   vyplýva z jej   osobnej a rodinnej anamnézy.

Menovaný   znalec   na   hlavnom   pojednávaní   pripísal   sklonky   ku   klamstvu   tak obžalovanej ako aj poškodenej H. Uviedol, že pokiaľ po psychickej stránke boli skúmané spúšťacie   mechanizmy   agresivity   u   obžalovanej   ním   bol   skúmaný   dopad   agresívneho správania na obeť.“

Na   základe   citovaných   častí   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že aj s touto námietkou sťažovateľky sa   vo   veci   konajúce   súdy   primeraným   spôsobom   zaoberali   a ústavne   akceptovateľným spôsobom   aj   vysporiadali.   Ústavný   súd   ani   vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľky nenašiel žiadne dôvody, ktoré by mohli signalizovať ústavnú nekonformnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.1.3   K   námietke   nesprávneho   hodnotenia   výpovedí   svedkov   S.   a H.   a obžalovaného R., ktoré nemalo dostatočne zohľadniť viaceré skutočnosti týkajúce sa ich vzťahu k poškodenej a k sťažovateľke, ich osobnej motivácie a spôsobu života

Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011: „Súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach pričom postupoval tak, že najprv skúmal, či jednotlivé skutkové okolnosti z výpovede poškodenej M. H. sú preukázané aj inými dôkazmi, a následne posudzoval, či sú tieto dôkazy vierohodné a do akej miery. Následne súd hodnotil, či tvrdenia obžalovanej o neexistencii skutočností, ktoré sú obsahom skutku, a dôkazy podporujúce obhajobu obžalovanej vyvracajú verziu poškodenej.... Súd dospel k záveru, že verziu poškodenej priamo potvrdili obžalovaný J. R., svedkovia   P.   S.,   R.   H.,   Mgr.   M.   a   Ing.   D.,   Jedná   sa   o   také   osoby,   ktoré   sa   buď bezprostredne zúčastňovali na živote v spoločenstve obžalovanej alebo spolupracovali s poškodenou   a   boli   priamo   konfrontovaní   so   situáciami,   ktoré   v   spoločenstve   vznikli. Hodnotiac uvedené dôkazy každý jednotlivo súd zistil, že obžalovaný J. R. sa sám svojou výpoveďou vystavil trestnému stíhaniu, a súd nezistil žiaden dôvod, prečo by klamal vo svoj neprospech.   Výpovede   svedkov   P.   S.   a R.   H.,   ktorí   boli   v   podstate   sokmi   vo   vzťahu k poškodenej v podstatných   okolnostiach korešpondujú   s výpoveďou   poškodenej,   pričom rozdielnosti súd pripisuje ich egocentrizmu a snahe zvýrazniť svoju rolu v prípade.“Podľa   § 168 ods.   1 Trestného poriadku   ak rozsudok   obsahuje odôvodnenie,   súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona v otázke   viny   a   trestu.   Ak   rozsudok   obsahuje   ďalšie   výroky,   treba   odôvodniť   aj   tieto výroky.

Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   aj   s touto   námietkou   sťažovateľky,   a preto neexistoval relevantný dôvod na to, aby krajský súd tieto jeho závery spochybnil. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľky považuje za irelevantnú.

II.1.4   K   námietke   nevyužitia   postupu   podľa   §   88   Trestného   poriadku   na zabezpečenie účasti svedka S. na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   k tejto   námietke   sťažovateľky uviedol:

„Ohľadom   svedka   P.   S.   bola   súdom   prvého   stupňa   prečítaná   jeho   výpoveď z prípravného konania podľa § 263 ods. 3/ písm. a/ Tr. por. z dôvodov, že tento svedok sa zdržuje   na   neznámom   mieste   a stal   sa   pre   súd   osobou   nedosiahnuteľnou.   Pri   šetrení o pobyte nebol okresný súd úspešný, lebo tento svedok sa nezdržiaval na stálom mieste. Ale sa pohyboval na rôznych miestach, v chatových oblastiach, či rómskych osadách.“

Podľa   §   88   ods.   1   Trestného   poriadku   svedkovi,   ktorý   sa   napriek   riadnemu predvolaniu na konanie pred súdom bez ospravedlnenia nedostavil, minulo sa účinkom aj nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno inak zabezpečiť, môže byť na ten účel   uznesením   súdu   nariadené,   aby   bola   obmedzená   jeho   osobná   sloboda   a   aby   bol predvedený   príslušníkom   Policajného   zboru   alebo Vojenskej   polície;   uznesenie súdu   sa v plnom znení uvedie v zápisnici o úkone a svedkovi sa oznámi pri jeho výsluchu.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   ústavný   súd   poukazuje   jednak   na   znenie   §   88 Trestného   poriadku,   ako   aj   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, z ktorého   vyplýva,   že   aj   dovolací   súd   sa   touto   námietkou   sťažovateľky   primeraným spôsobom zaoberal a vyvodil k nej závery, ktoré sú použiteľné aj v konaní pred ústavným súdom; najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä uviedol: „uvedený procesný postup je možno použiť iba v prípadoch, keď je súdu známa adresa svedka, na ktorej sa zdržuje, predvolanie   na   hlavné   pojednávanie   riadne   prevzal,   ignoroval   toto   predvolanie   a   bez ospravedlnenia sa na súd nedostavil.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   v   posudzovanej   veci   súd   prvého   stupňa   na   návrh obhajoby   opakovane   predvolával   tohto   svedka   z   adries,   ktoré   boli   súdu   známe.   O predvedenie   tohto   svedka   dokonca   požiadal   aj   príslušné   oddelenie   polície.   Realizovať požiadavku súdu sa však policajným orgánom nepodarilo, pretože v osobe svedka ide o bezdomovca, ktorého pobyt sa nepodarilo zistiť.“

Citovaná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zrozumiteľne poukazuje   na   dôvody,   prečo   v trestnej   veci   sťažovateľky   nemohol   okresný   súd   využiť procesný   postup   podľa   §   88   Trestného   poriadku,   pričom   ústavný   súd   v konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   považuje   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné,   že krajský súd v napadnutom uznesení nepovažoval túto námietku sťažovateľky za takú, ktorá by mohla spochybniť odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

II.1.5 K námietke týkajúcej sa nevyhovenia návrhom obhajoby na psychiatrické skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho osobnosti, motivácie a schopnosti vnímať a reprodukovať udalosti a vypracovania znaleckého posudku   z   odboru   kriminológie   na   zistenie   a   posúdenie   pravosti   predloženého zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 najmä uvádza: „Zo súborov archivovaných KEÚ PZ na CD nosiči (PPZ-11156/KEÚ-BA-EXP-2009) súd prehral zvukovú nahrávku z mobilného telefónu..., ktorý vydala poškodená. Nahrávka podľa vyjadrenia poškodenej zachytáva hlasy obžalovanej a svedka P. Š., keď obžalovaná mala biť svedka za to, že nevytepoval koberec. Obžalovaná k nej uviedla, že ho nebila, len kričala, a svedok uviedol, že to bol len žart......   Pravdivosti   týchto   výpovedi   nasvedčuje   zvuková   nahrávka   zachytávajúca   bitie svedka P. Š. obžalovanou, o ktorej pravosti a úplnosti nie sú žiadne pochybnosti, keďže bola prenesená na CD nosič priamo KEÚ PZ Bratislava z mobilného telefónu poškodenej....   Súd   nepovažoval   za   potrebné   podrobiť   obžalovaného   R.   psychologickému vyšetreniu   a   tiež   nevidel   dôvod   pre   skúmanie   duševného   stavu   svedka   S.,   nakoľko   tak výpoveď obžalovaného R. ako aj výpoveď svedka S. nebola jediným dôkazom podporujúcim verziu poškodenej, ale tieto dôkazy boli v súlade s ďalšími, nie sú teda žiadne indície, že by uvedené   osoby   neboli   schopné   vypovedať   v   súlade   s   vnímanou   realitou   a   túto   vnímať správne.   Z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmá   pohnútka   obžalovaného   R.   k   spáchaniu trestného činu, a to donútenie obžalovanou, a aj preto sa nejaví potrebným psychologicky ho vyšetrovať. Preto súd odmietol aj tieto návrhy obžalovanej na vykonanie dôkazov.“

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   citované   poukazuje   na   ustanovenie   §   168   ods.   1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.   Z   odôvodnenia   musí   byť   zrejmé,   ako   sa   súd   vyrovnal   s   obhajobou,   prečo nevyhovel   návrhom   na   vykonanie   ďalších   dôkazov   a   akými   právnymi   úvahami   sa spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona v otázke   viny   a   trestu.   Ak   rozsudok   obsahuje   ďalšie   výroky,   treba   odôvodniť   aj   tieto výroky. Vychádzajúc z obsahu § 168 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd zastáva názor, že v trestnej veci sťažovateľky konajúce súdy konkrétne vysvetlili svoje úvahy, na základe ktorých nevyhoveli návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Ich odôvodnenie je logické,   postačujúce   a   má   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   a   preto   ho   nemožno s ústavného hľadiska považovať za nedostatočné alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu ústavný súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

II.1.6   K   námietke   uskutočnenia   hlavného   pojednávania   bez   prítomnosti obžalovaného   R.   a námietke,   podľa   ktorej   okresný   súd   ani   krajský   súd   vo svojich rozhodnutiach nereagovali na tvrdenie o porušení práva sťažovateľky na obhajobu

Podľa názoru ústavného súdu označené námietky spolu súvisia. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru došlo tým, že obhajca JUDr. A. F., ktorý jej bol v posudzovanej trestnej veci ustanovený   opatrením   okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp 437/2009   z   23.   októbra   2009, nevykonával povinnosti obhajcu v súlade so zákonom a bez ospravedlnenia sa v prípravnom konaní nezúčastňoval výsluchov svedkov, osobitne na výsluch v tom čase obvineného R.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R., ktorý o takýto postup požiadal osobne 3. mája 2010 a následne aj písomným podaním zo 6. mája 2010. Sťažovateľka je presvedčená, že postup okresného   súdu,   ktorý   vykonal   hlavné   pojednávanie   v   neprítomnosti   obžalovaného   R., nebol   zákonný,   keďže   vec   nebolo   možné   spoľahlivo   rozhodnúť   aj   bez   prítomnosti obžalovaného,   ktorého   výpoveď   bola   kľúčová,   pričom   na   prečítanie   výpovede obžalovaného R. z prípravného konania neboli splnené zákonné podmienky, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že výsluch obžalovaného R. nebol v prípravnom konaní vykonaný kontradiktórnym spôsobom, a to práve z dôvodov, ktoré sťažovateľka namieta v súvislosti s namietaným porušením jej práva na obhajobu.

Ústavný   súd   akceptuje   relevanciu   na   tomto   mieste   posudzovaných   námietok sťažovateľky týkajúcich sa vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného R. za situácie, keď jeho výsluch v prípravnom konaní nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, keďže súdom ustanovený obhajca JUDr. F. sa bez ospravedlnenia tohto výsluchu (ako aj iných výsluchov vrátane výsluchu svedka S.) nezúčastnil.

V   súvislosti   s   týmito   námietkami   ústavný   súd   však   poukazuje v   prvom   rade   na skutočnosť, že výpoveď obžalovaného R. (rovnako ako výpoveď svedka S.) nie je jediným dôkazom,   na   ktorom   okresný   súd   založil   svoj   záver   o   vine   sťažovateľky.   Osobitne významnými sú výpovede svedkov — zamestnankýň UNICEF, ktoré nepochybne možno považovať za nezaujaté a objektívne svedkyne, ktoré udalosti podstatné pre trestné stíhanie vnímali vlastnými zmyslami. Ďalšími dôkazmi usvedčujúce sťažovateľku sú nepochybne tiež výpovede svedkov Š., M., H., H., F., H. a najmä výpoveď poškodenej, ďalej závery znaleckých   posudkov   z   odvetvia   psychiatrie   a psychológie,   zvuková   nahrávka,   výpis prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov.

Ústavný   súd   zároveň   v   súvislosti   s   posudzovaním   týchto   námietok   sťažovateľky považuje za potrebné zdôrazniť, že aj jeho prípadné priklonenie sa k záveru, že v danom prípade okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R. bez toho,   aby   na   tento   postup   boli   splnené   podmienky   uvedené   v   §   252   ods.   2   Trestného poriadku (teda, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti   obžalovaného),   a prečítal   jeho výpoveď   z prípravného konania napriek tomu, že výsluch nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, a na takto vykonaný dôkaz pri   hodnotení   dokazovania súd   prihliadal,   nezakladalo by   toto   pochybenie   súdu   prvého stupňa dostatočný základ na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako neprípustný zásah do sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, vzhľadom na   existenciu   ďalších   priamych   aj   nepriamych   dôkazov,   z   ktorých   v   trestnej   veci sťažovateľky   konajúce   súdy   vyvodili   záver   o   jej   vine.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   kritériom   jeho   rozhodovania   musí   byť okrem iného aj intenzita, akou malo byť v konkrétnom prípade zasiahnuté ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,   resp.   odopreniu   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m.   II.   ÚS   193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).

K ústavne neakceptovateľnému zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľky by v posudzovanom   prípade   nepochybne došlo   vtedy,   ak by výpoveď   obžalovaného R. (resp.   svedka   S.)   bola   jediným   usvedčujúcim   dôkazom   alebo   vo významnej   miere rozhodujúcim dôkazom o vine sťažovateľky, čo v danom prípade (ako vyplýva z dosiaľ uvedeného) zjavne neplatí.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k predmetným   námietkam   na   strane   12   svojej   sťažnosti uvádza: „Vyššie uvedená chyba je o to zásadnejšia, že prokurátor, ale aj súd prvého stupňa, považujú výpovede uvedených svedkov za rozhodujúce, pričom na hlavnom pojednávaní týchto svedkov súd nevypočul a ich výpovede napriek nesúhlasu obhajoby iba prečítal.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zo   zápisníc z hlavného pojednávania, ktoré sú prílohou sťažnosti, vyplýva, že výpoveď obžalovaného R. bola prečítaná na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010 a výpoveď svedka S. na hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2010. Z týchto zápisníc zároveň vyplýva, že sťažovateľka   ani jej   obhajca   nenamietali (v   rozpore   s tvrdením   uvedeným   v   sťažnosti) prečítanie týchto výpovedí.

Z odvolania sťažovateľky z 13. októbra 2010 ani z druhého doplnenia odvolania sťažovateľky   z   21.   februára   2011   („prvé“   doplnenie   odvolania   nie   je   súčasťou   príloh predložených sťažovateľkou) nevyplýva, že by sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na obhajobu v súvislosti s neúčasťou svojho obhajcu JUDr. F. na výsluchoch svedkov a v tom čase obvineného R. Táto jej námietka sa prvýkrát objavila až v dovolaní.

Rovnako z návrhu na doplnenie vyšetrovania z 23. februára 2010 ani z „Oznámenia súdu k predbežnému prejednaniu obžaloby – Návrhy na vykonanie dôkazov“ z 28. apríla 2010 nevyplýva, že by sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonania výsluchov v tom čase   obvineného   R.   a   svedka   S.   v   prípravnom   konaní   z   dôvodu   nezachovania   zásady kontradiktórnosti a žiadala o ich opätovné vypočutie. Sťažovateľka sa v týchto podaniach okrem iného domáhala vykonania konfrontácie so svedkom S. a s obžalovaným R., nie však ich opätovného výsluchu. V podaní označenom ako „Zaslanie príloh – sprievodný list“ z 25.   januára   2012   sťažovateľka   uvádza   ako   prílohu   sťažnosti   aj   záznam   o   preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, avšak túto prílohu ústavný súd k dispozícii nemá.

Z uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že ak sťažovateľka zastávala názor, podľa ktorého výsluchy niektorých svedkov a obžalovaného R. v prípravnom konaní neboli vykonané zákonným, kontradiktórnym spôsobom, mohla a mala vyjadriť svoj nesúhlas s ich prečítaním na hlavnom pojednávaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého ak sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

II.1.7 K námietke týkajúcej   sa nezaujatia stanoviska k rasovej diskriminácii sťažovateľky

Treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   v jej   trestnej   veci   konajúce   súdy   nezaujali expressis verbis vo svojich rozhodnutiach stanovisko k jej námietke, podľa ktorej došlo k jej rasovej diskriminácii z dôvodu jej rómskeho pôvodu. Táto námietka nemá podľa názoru ústavného súdu   žiadnu   príčinnú   súvislosť   s vykonaným dokazovaním   v predmetnej   veci a ani hodnotením vykonaných dôkazov vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi (stranami) konania (m. m. III. ÚS 25/06).

Sťažovateľka v súvislosti s námietkou rasovej diskriminácie poukazuje na rozdielny prístup k obom obžalovaným – rozdielne termíny vznesenia obvinenia – rozdiel 1 mesiaca, nezabezpečenie posudkov   na osobu   obžalovaného R.,   stíhanie R.   na slobode,   rozdielny prístup   súdu   k   hodnoteniu   výpovedí   svedkov,   ktorí   majú   rómsky   pôvod.   Ústavný   súd zastáva   názor,   že   dôvody,   z   ktorých   sťažovateľka   namieta   svoju   rasovú   diskrimináciu v predmetnom   trestnom   konaní,   sú   nepresvedčivé,   hodnotí   ich   ako   účelové,   a preto považuje túto jej námietku za zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   dosiaľ   uvedených   predbežných   záverov   k jednotlivým   námietkam sťažovateľky   ústavný   súd   po   podrobnom   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj spisovej dokumentácie dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť   sťažnosť sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   a vo   vzťahu   k námietkam   uvedeným v bode 6 aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 [§ 382 písm. c)] Trestného poriadku.

Ústavný súd v kontexte s argumentáciou sťažovateľky preskúmal obsah jej dovolania a v nadväznosti   na to   poukazuje na relevantnú časť   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 31/2011 z 22. septembra 2011, v ktorom sa uvádza:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podala obvinená v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por.   prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil,   že dovolanie obvinenej je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.

V   prvom   rade   najvyšší   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V prípade, že podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, takéto dovolanie je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por...

Právo   na   obhajobu   v   zmysle   citovaného   dovolacieho   dôvodu   sa   v   rámci rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   chápe   ako   vytvorenie   podmienok   pre   plné uplatnenie   procesných   práv   obvineného   i   jeho   obhajcu   a   zákonný   postup   pri   reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo   na   obhajobu   garantované   čl.   6   ods.   3   Dohovoru,   ako   aj   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku, ktoré   upravujú   jednotlivé   čiastkové   obhajovacie   práva   obvineného   v   rôznych   Štádiách trestného   konania.   Prípadné   porušenie   len   niektorého   z   nich,   pokiaľ   sa   to   výrazným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia je totiž zrejmé,   že   len   porušenie   práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom   je   spôsobilé   naplniť citovaný dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné porušenie   práva   na   obhajobu   ide   najmä   v   prípadoch,   keď   obvinený   nemal   v   konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby (§ 37 Tr. por.). Samotná obvinená v dovolaní výslovne nenamietala porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pričom porušenie ustanoveniam o povinnej obhajobe nezistil ani najvyšší súd. Opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu vyvodzovala z toho, že bola uznaná za vinnú, napriek tomu, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustila a súdy odmietli jej návrhy na doplnenie dokazovania, ktorými chcela preukázať svoju nevinu. V podstate porušenie práva na obhajobu videla v tom, že súdy nevyhoveli návrhom jej obhajcu na doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov - § 2 ods. 10, resp. § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorých orgány činné v trestnom konaní, teda aj súdy, postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov   potrebných   na   preukázanie   určitej   skutočnosti,   ani   váhu   jednotlivých   dôkazov. Podľa uvedených zásad súd v každom štádiu konania zvažuje, ktoré dôkazy je potrebné vykonať,   prípadne   či   je   nevyhnutné   dokazovanie   doplniť.   S   prihliadnutím   na   obsah vykonaných dôkazov   teda   posudzuje,   ktoré z návrhov   na doplnenie dokazovania   je   pre konečné rozhodnutie súdu potrebné vykonať a ktoré dôkazy naopak z hľadiska zisťovania skutkového stavu veci majú nepodstatný význam. Vykonané dôkazy potom hodnotí podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v   ich   súhrne.   Rozhodnutie   o   rozsahu   dokazovania   spadá   teda   výlučne   do kompetencie   súdu,   preto   je   na   úvahe   súdu,   ktorými   dôkazmi   bude   objasňovať   určitú okolnosť významnú pre zistenie skutkového stavu veci.

Za   porušenie   práva   na   obhajobu   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvinenej, nepredstavuje porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú   skutkovú   okolnosť   považuje   za   dokázanú,   a   preto   ju   nebude   overovať   ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/   Tr.   por.,   ktoré   vyjadruje   zásadu,   že   účelom   dovolacieho   konania   je   posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom dovolania obvinenej sú prakticky rovnaké námietky, ktoré vznášala v rámci svojej doterajšej obhajoby a uplatnila ich aj v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Týmito výhradami obvinenej sa však oba súdy obšírne zaoberali a presvedčivo ich v dôvodoch svojich   rozhodnutí   vyvrátili.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sa   oba   súdy   pri   svojom rozhodovaní adekvátne zaoberali dôkaznými návrhmi obvinenej, preto námietky obvinenej v tomto smere neobstoja.

Čo sa týka námietky obhajcu, že súd prvého stupňa v súvislosti s výpoveďou svedka P.   S.   nevyužil   inštitút   §   88   Tr.   por.,   tieto   vzhľadom   na   znenie   odseku   1   citovaného ustanovenia, nie sú opodstatnené... (k tomu pozri už citáciu v časti II.1 tohto uznesenia, pozn.)...

Rovnako   námietky   obhajoby,   že   súdom   ustanovený   obhajca   JUDr.   A.   F.   sa nezúčastňoval na úkonoch prípravného konania, nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. JUDr. A. F. bol obvinenej ustanovený za obhajcu opatrením sudkyne pre prípravné konanie z 23. októbra 2009 (č. l. 30) podľa § 40 ods. 1, z dôvodov § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Ustanoveného obhajcu vyšetrovateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom upovedomil o všetkých úkonoch prípravného konania. Je pravdou, že ustanovený obhajca nebol   prítomný   pri   výsluchu   svedka   P.   S.   a niektorých   ďalších   úkonoch   prípravného konania, ktorú skutočnosť však nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nie je možné uplatňovať spôsob výkonu obhajoby. Spôsob obhajoby obvineného ustanoveným obhajcom stojí mimo tohto dovolacieho dôvodu a dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť spôsob obhajoby ani zasahovať do práv obhajcu, nakoľko ide výlučne o vzťah medzi advokátom ako obhajcom a jeho klientom - obvineným...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že v trestnej veci obvinenej A. R. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a preto dovolanie obvinenej podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako dovolací súd   sa   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky vyjadrenými v jej dovolaní, pričom svoje závery ústavne konformným spôsobom odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd konštatoval, že medzi obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013