znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. februára 2011   doručená   sťažnosť   M.   H.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a tiež „porovnateľných práv“ garantovaných Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a   Dohovorom   o   ochrane   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd prípisom z 18. októbra 2011 vyzval sťažovateľku na jej doplnenie   a   odstránenie   nedostatkov.   Nadväzne   na   to   právna   zástupkyňa   sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2011 doplnila sťažnosť o chýbajúce náležitosti.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou Okresnému   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   2.   februára   2009   domáhala   proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaná“), zaplatenia sumy 129 456,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Komárno (ďalej len „policajný orgán“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-489/OEK-KN-2001 Bs.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010 žalobu v celom rozsahu   zamietol.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   namietaným   rozsudkom   krajský   súd   tak,   že   odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 10. 11. 2009 sa navrhovateľka vyjadrila, a to tak písomným podaním (protokolované v súdnom spise), ako aj vo svojom ústnom prednese k nemajetkovej ujme, ktorú vidí v tom, že je preukázateľne znevýhodnená ako poškodená v trestnom konaní, nie je chránený jej majetok, kým osoba ňou označená ako páchateľ je zvýhodňovaný vo svojich právach, orgány činné v trestnom konaní nekonali vo veci ani v jej podaniach a návrhoch, v konaní sa neplnili ani pokyny prokurátorov, polícia nevyhodnotila ani dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané (kriminalistická expertíza, posudok   o   požiari),   prokuratúrou   viacnásobne   rušené   uznesenia   policajného   zboru o prerušení   trestného   stíhania   z   dôvodu   pochybení   polície,   nedostatok   ochoty   polície vyšetriť tento prípad. Na tom istom pojednávaní odporca navrhol vypočuť výsluch svedkov, ktorí   vo   veci   konali   ako   vyšetrovatelia.   Procesným   uznesením   súd   uložil   žalovanému oznámiť mená a adresy svedkov s uvedením skutočností, na ktoré by mali byť vypočutý, predložiť pokračovanie vyšetrovacieho spisu od str. 164 a rovnopis iného vyšetrovacieho spisu. Pojednávanie bolo odročené na 2. 2. 2010.

... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 2. 2. 2010 súd prečítaním oboznámil obsah pripojeného spisu, žalobkyňa zdôvodnila, prečo žiada vykonať dôkaz výsluchom svedka F. a navrhla vykonanie ďalších dôkazov. Žalovaný odôvodnil, prečo nesplnil procesné uznesenie súdu.... Bez postupu dľa § 118 ods. 2 O. s. p. (teda vyjadrenia, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli), súd procesne poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Žalobkyňa navrhla vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré špecifikovala a odôvodnila, a to aj vo vzťahu k vyčísleniu škody v trestnom konaní, ktoré namietala.

...   Súd   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   s   procesným   uznesením   z   predošlého pojednávania (uloženie povinnosti žalovanému označiť mená a bydliská svedkov, ktorých žiada vypočuť žalobkyňa) a bez odôvodnenia, prečo navrhované dôkazy nevykonal (§ 118 ods. 2 O. s. p) vyhlásil dokazovanie za skončené a rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta....   Súd   svoje   rozhodnutie   argumentačne   oprel   o   nesplnenia   kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - existencia   nesprávneho   úradného   postupu,   vznik   škody   a   príčinná   súvislosť.   Vo   vzťahu k škode konštatoval, že škoda jej nevznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale v dôsledku   požiaru,   a   preto   absentuje   zákonný   predpoklad   zodpovednosti   žalovaného. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd tvrdí, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nekonkretizovala,   „v   akých   skutočnostiach   sa   nemajetková   ujma   prejavovala   a   kedy vznikla“,   a   nepreukázala   vznik   nemajetkovej   ujmy,   z   čoho   odvodil   absenciu   zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu. V rozsudku formuluje, že vznik prieťahov, ktoré boli aj   prokurátorom   konštatované,   nespôsobuje   vznik   zodpovednosti   štátu,   a   tvrdenú nemajetkovú ujmu považoval za „tvrdenú vo všeobecnej rovine“.»

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   formulovala   výhrady   proti   dôvodom, na základe   ktorých   bol   vydaný   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   a v tejto   súvislosti najmä uvádza:

«Odvolací súd vec prejednal v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., pričom pred vynesením uznesenia   protokoloval,   že   žalobkyňa   žiadala   o   odročenie   „z   dôvodu   porušovania   jej ústavných práv“, teda bez uvedenia dôvodu, že z dôvodu zákonného vymedzenia rámca prejednania   sa   nemôže   žalobkyňa   pripraviť   na   pojednávanie.   Na   pojednávaní   súd nevykonal dokazovanie výsluchom účastníkov (tak, ako avizoval v písomnosti z 10. 8. 2010), podľa   protokolácie   iba   oboznámil   prítomnú   zástupkyňu   žalovaného   a   prokurátora s obsahom súdneho spisu a dal im právo záverečného zhrnutia a návrhu. Vo veci rozhodol rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

...   V   písomnom   vyhotovení   rozsudku   sp.   zn.   25Co   62/2010   súd   konštatuje,   že zodpovednosti podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. sa v zmysle ods. 2 predmetného ustanovenia nemožno zbaviť, a je to zodpovednosť objektívna. V odôvodnení rozsudku   ďalej   definuje   nesprávny   úradný   postup   a   spôsob   a   rozsah   náhrady   škody a príčinnú súvislosť. Ztotožňuje sa s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, pričom konštatuje,   že   v   konaní   bezesporu   došlo   k   zbytečným   prieťahov   pri   porušení   základnej zásady trestného konania prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske   práva   zaručené   ústavou,   jako   aj   povinnosti   vyplývajúce   mu   z   §   164   ods.   2 zák. č. 141/1961   Zb.   A   §   209   ods.   2   zák.   č.   301/2005   Z.   z.,   čo   mal   za   preukázané   aj citovanými ustanoveniami prokurátorov. Vo vzťahu k škode odvolací súd konštatuje, že nie je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   touto   škodou,   lebo „nesprávny úradný postup nebol príčinou vzniku požiaru“. K nemajetkovej ujme sa súd vyjadruje tak, že síce jej určenie je sice predmetom voľnej úvahy súdu, nie však ľubovôľou. Dôkazná povinnosť na splnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy a kritérií pre ich   určenie   stíha   výlučne   poškodeného.   Konštatoval,   že   žalobkyňa   neuniesla   dôkazné bremeno, keď nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu nesprávny úradný postup u nej vyvolal, akým   spôsobom   sa   táto   ujma   prejavila   a   aké   následky   v   jej   súkromnom   živote   alebo spoločenskom   postavení   vznikli,   pričom   musí   ísť   o   objektívne   zistiteľný   stav,   ktorého existencia   musí   byť   preukázaná   nad   všetky   pochybnosti.   V   odôvodnení   rozsudku   tiež poukázal na to, že odvolanie bolo prejednané v neprítomnosti žalobkyne, ktorá z dôležitého dôvodu nepožiadala o odročenie pojednávania.»

Vo vzťahu k požadovanej náhrade majetkovej ujmy poukazuje sťažovateľka na to, že «vznik zodpovednosti za škodu nie je neodlučiteľne zviazaný s primárnou škodou, teda „založením požiaru žalovaným“ (ako tvrdí odvolací súd), a rovnako vo vzťahu k majetkovej, ako   aj   k nemajetkovej   škode   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,   napr.   vo   veci   K.   proti Slovenskej republike (záväzok štátu pri potieraní trestnej činnosti), ako aj na priložené rozhodnutia».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní spisová značka 25 Co 62/2010 porušil základné práva sťažovateľky M. H. v zmysle čl. 46 ods. 1, 3, článku 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porovnateľné práva garantované Listinou základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane základných práva slobôd,

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 62/2010 z 13. 10. 2010 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   M.   H.,   nar.  ...,   bytom   N.,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10000 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

4.   Priznáva sťažovateľke   náhradu trov právneho zastúpenia v konaní   o   ústavnej sťažnosti, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej advokátke Mgr. E. S., N., do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom pre jeho rozhodnutie, a preto   musí   byť   dostatočne   určitý   a zrozumiteľný,   a to   zvlášť   vtedy,   ak   je   sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom prípade je petit navrhovaný sťažovateľkou nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný v tej časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v ďalšej časti, ktorou sa sťažovateľka domáha tiež   vyslovenia   porušenia   „porovnateľných   práv“   garantovaných   listinou   a dohovorom, požiadavku dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti nespĺňa. Za daných okolností sa ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zameral   na   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti   len v rozsahu namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, zohľadňujúc pritom, že ak sťažovateľka namieta aj porušenie „porovnateľných práv“ podľa listiny a dohovoru, tak z povahy veci vyplýva, že ide o práva, ktoré nemožno identifikovať v širšom rozsahu ako „porovnateľné“ základné práva podľa ústavy.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy došlo postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základnými právami podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy

Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods.   3 ústavy právoplatným rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   62/2010   z 13. októbra   2010   tvrdiac,   že   v zmysle   tohto ustanovenia ústavy (čl. 46 ods. 3 ústavy, pozn.) má právo domáhať sa náhrady škody, ktorá jej vznikla nekonaním – nesprávnym úradným postupom štátu – policajného orgánu.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV.   ÚS   115/07). Podstatou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj umožniť každému (teda aj sťažovateľke) reálny   prístup   k súdu,   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v konaní   pred   ním   (m.   m. I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95, III. ÚS 124/04). Nespochybniteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 209/04).

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04). Túto   právomoc   všeobecných   súdov   v   súlade   s čl.   46   ods.   4   ústavy   ustanovuje   zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľka si svoje základné právo garantované v čl. 46 ods. 3 ústavy uplatnila na všeobecnom súde žalobou z 2. februára 2009, o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010 tak, že ju zamietol, pričom krajský súd namietaným rozsudkom   označený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Zamietnutie   žaloby sťažovateľky všeobecnými súdmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Z petitu sťažnosti však možno vyvodiť, že sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod, aby ústavný súd preskúmal, či je namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 25 Co 62/2010 z 13. októbra 2010 akceptovateľný z hľadiska možného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsah a rozsah je vymedzený v už uvedenej judikatúre ústavného súdu. Ústavný súd rovnako skúmal, či v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu mohlo dôjsť tiež k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v kontexte s tvrdením sťažovateľky, že „súd... prenášal dôkazné bremeno na sťažovateľku“, pričom dospel k záveru, že „dôkazné bremeno neuniesla“.

Vychádzajúc   z okolností   posudzovanej   veci   ústavný   súd   považoval   za   podstatné preskúmať, či sa krajský súd v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dvoma kľúčovými právnymi problémami vyplývajúcimi z podstaty konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to:

a) či boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a

b)   či   v okolnostiach   posudzovanej   veci   boli   relevantným   spôsobom   preukázané podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Krajský   súd   v odôvodnení   sťažovateľkou   namietaného   rozsudku   najprv   poukázal na skutkové   okolnosti   posudzovanej   veci   a podstatu   konania   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„... Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 129.456,28 eura s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného Zboru, Úradu justičnej a   kriminálnej   polície   Komárno,   vo   vecí   vedenej   pod   ČVS:   OÚV   489/10-KN.2001. Žalobkyňa   nesprávny   úradný   postup   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   vzhliadla   v nevykonávaní jednotlivých úkonov včas a v súlade so zákonom. Náhrada škody uplatnená žalobkyňou   v tomto   konaní   pozostávala   zo skutočnej   škody   spôsobenej jej požiarom na majetku v celkovej výške 19.916,351 eur a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 109.539,93 eura. Výšku nemajetkovej ujmy žalobkyňa vyvodila z porušenia článku 12 Ústavy SR v sume 16.596,959 eura, článku 13 v sume 16.596,959 eura, článku 16 v sume 29.874,526 eura, článku 19 v sume 26.555,135 eura a článku 20 v sume 19.916,351 eura.

Podľa   §   3   ods.   1   písm.   d/   zák.   č.   514/2003   Z.   z.   štát   zodpovedá   za   podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 cit. zákona). Zodpovednosť   podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia   je   jednou   z   foriem objektívnej   zodpovednosti   štátu   (bez   ohľadu   na   zavinenie).   Ako   už   uviedol   súd   prvého stupňa,   štát   zodpovedá   za   škodu   za   súčasného   splnenia   troch   podmienok.   Týmito podmienkami sú: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Je potrebné dodať,   že   zákon   je   vo   vzťahu   k   Občianskemu   zákonníku   predpisom   špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.“

V ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajský   súd   skúmal,   či   boli v danom prípade splnené súčasne všetky (tri) podmienky na vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a v tejto súvislosti uviedol:

„1. Bližšia definícia pojmu nesprávneho úradného postupu je obsiahnutá v § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti   orgánu   verejnej   moci   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,   zbytočné prieťahy   v   konaní,   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických a právnických osôb. Zároveň ods. 2 tohto zákonného ustanovenia zakotvuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

2. Zákon taktiež v ust. § 17 upravuje spôsob a rozsah náhrady škody. Podľa ods. 1 tohto zákonného ustanovenia uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Skutočnou škodou je potrebné rozumieť ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Naproti tomu   ušlý   zisk   predstavuje   zmarený   majetkový   prospech   (prekazené   zväčšenie   alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti   prípadu,   no   nenastalo   v   dôsledku   škodnej   udalosti.   Podľa   odseku   2   tohto ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju   inak.   Výška   tejto   nemajetkovej   ujmy   sa   určuje   s   prihliadnutím   najmä   na   osobu poškodeného,   jeho   doterajší   život   a   prostredie,   v   ktorom   žije   a   pracuje;   závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, ako i závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17ods. 3).

3. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. t. j. ak medzi nimi je vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda.

Zhrnúc výklad uvedený pod bodmi 1/ až 3/ je zrejmé, že súd prvého stupňa otázku splnenia podstatných zložiek vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom založil na správnom právnom posúdení.“

Krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   pripustil,   že   postup   policajného   orgánu v označenom trestnom konaní vykazoval znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (zbytočné prieťahy), keď uviedol:

„...   Je   totiž   nesporné,   ako   vyplýva   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   že uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Komárne zo dňa 20. 7. 2001 pod ČVS: OÚV-489/10-KN-2001 bolo začaté trestne stíhanie za trestný čin poškodzovania cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1,   ods.   3   písm.   a/   Tr.   zákona,   lebo   zistené   skutočnosti nasvedčovali, že nezistený páchateľ v presne nezistenom čase od 24:00 hod. dňa 19. 7. 2001 do 02:00 hod. dňa 20. 7. 2001 za doposiaľ nezistených okolností a za použitia nezistenej látky založil požiar pod drevenou šopou, nachádzajúcou sa v zadnom dvore rodinného domu v obci N., v dôsledku ktorého požiaru vyhorela drevená šopa a v nej sa nachádzajúce veci, medzi inými malotraktor s rotavátorom, 50 ks včelých úľov, elektromotor, bunka k včelárskemu vozu na točenie medu a steny a strecha šopy a prístavby, čím pre ich majiteľku M. H. (žalobkyňu) spôsobil škodu asi vo výške 477.000,- Sk. Z obsahu tohto vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že vyšetrovateľ až do 29. 11. 2001, kedy uznesením prerušil trestné stíhanie, lebo   sa   nepodarilo   zistiť   skutočnosti   oprávňujúce   vykonať   trestné   stíhanie   voči   určitej osobe, vykonával úkony priebežne. Okresný prokurátor v Komárne uznesením zo dňa 14. 1. 2002 č. PV 812/01-15 uvedené uznesenie o prerušení trestného stíhania ako nedôvodné zrušil. Od tejto doby až do 30. 1. 2007 (okrem výsluchu manžela žalobkyne dňa 25. 1. 2005) nebol   v   danej   trestnej   veci   vykonaný   žiaden   úkon.   Bezosporu   tak   v   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom, keď zhora označený orgán činný v trestnom konaní porušil jednu zo základných zásad trestného konania, prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou (§ 2 ods. 4 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom a § 2 ods. 7 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok), ako i povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 164 ods. 2 zák. č. 141/l961 Zb. a § 209 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. Správnosť tohto záveru v plnom rozsahu potvrdzujú i uznesenia Okresného prokurátora v Komárne zo dňa 21. 9. 2004 a 4. 1. 2007, ktorým bola predmetná trestná vec odňatá ako vyšetrovateľovi Mjr. L. B., tak i npor. Ing. R. Š. práve pre prieťahy v konaní a rovnako tak i Správa riaditeľa Prezídia Policajného zboru B. zo dňa 30. 1. 2007, podľa ktorej previerkou inkriminovaného spisu bolo zistené, že od 14. 1. 2002 sa vo veci de facto nekoná.“ Vzhľadom na uvedené sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku ďalej zaoberal tým, či boli splnené aj ďalšie podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v tejto súvislosti uviedol:

„V   prípade   žalobkyňou   uplatnenej   skutočnej   škody   spôsobenej   požiarom   na   jej majetku, ktorú žalobkyňa vyčíslila sumou 19.916,35 eur, odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej nie je daná pre absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   touto   škodou. Nesprávny   úradný   postup   konajúceho   policajného   orgánu   totiž   preukázateľne   nebol príčinou vzniku požiaru, ktorý spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne a k tomuto došlo až   následne   po   vzniku   samotnej   škody   v   priebehu   trestného   stíhania   pre   trestný   čin poškodzovania   cudzej   veci   spôsobenej   neznámym   páchateľom   práve   inkriminovaným požiarom.

Odlišná je situácia pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 109.539,93   eur.   Z   ust.   § 17   ods.   2   zák.   č.   514/2003 Z.   z.   vyplýva,   že   ak   iba samotné konštatovanie   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch teda predpokladá splnenie určitých   zákonom   kvalifikovaných   podmienok.   Prípustnosť   peňažnej   satisfakcie   je   teda opodstatnená   tam,   kde   samotné   konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením   a   kde   zmenšenie   a   vyváženie   spôsobenej   nemajetkovej   ujmy   nemožno napraviť   inak,   ako   cestou   zadosťučinenia   vo   forme   peňažného   plnenia.   Určenie   výšky peňažnej náhrady pri splnení podmienok podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je síce predmetom   voľnej   úvahy   súdu,   keďže   zákon   jej   maximálnu   ani   minimálnu   hranicu nestanovuje,   nie   však   ľubovôľou.   Pri   svojej   úvahe   musí   prihliadnuť   najmä   na   osobu poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť ujmy a na   okolnosti   jej   vzniku   a   závažnosť   následkov   v   súkromnom   živote   a   spoločenskom uplatnení poškodeného. V tomto smere súd musí vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho rozhodnutie založiť na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle uvedených záverov je nutné konštatovať, že žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla, keď v konaní nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu konštatovaný nesprávny úradný postup u nej vyvolal, akým spôsobom sa táto ujma prejavila a aké následky jej v súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení vznikli. Keďže v tomto smere musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti, bez splnenia si mininálne povinnosti tvrdenia zo strany žalobkyne, bolo potrebné žalobu i v tejto časti zamietnuť tak, ako to učinil správne i súd prvého stupňa. Pre úplnosť   odvolací   súd   dodáva,   že   v   tomto   smere   je   absolútne   nepostačujúci   len   odkaz na jednotlivé   články   Ústavy   SR   tak,   ako   to   učinila   žalobkyňa.   Tieto   len   vymenúvajú vo všeobecnosti práva občanov, ktoré im ústava zaručuje, pri ich porušení a s tým spojeným morálnym zadosťučinením však je potrebné vychádzať zo závažnosti následkov, tak ako sa tieto   konkrétne   prejavili   u   jednotlivých   poškodených.   I   napriek   tomu,   že   súd   prvého stupňa   na   pojednávaní   konanom   dňa   10.   11.   2009   vyzval   žalobkyňu   na   konkretizáciu nemajetkovej   ujmy   a   jej   výšky,   žalobkyňa   sa   k   týmto   skutočnostiam   nevedela   vyjadriť s odôvodnením, že nie je právnik a tieto otázky potrebuje prekonzultovať s advokátom. Ani na ďalšom pojednávaní konanom dňa 2. 2. 2010 (takmer po 3 mesiacoch) však žalobkyňa požadované okolnosti vo vzťahu k nemajetkovej ujme neozrejmila a neučinila tak ani ku dňu rozhodovania   odvolacieho   súdu.   Tento   vo   veci   určil   celkovo   5   pojednávaní,   z   ktorých 4 z dôvodov na strane žalobkyne boli odročené.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď na procesné vady konania pred súdom prvého stupňa neprihliadol, pretože tieto nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP).“

Rovnako tak odvolací súd v konaní nezaznamenal sťažovateľkou namietané odňatie jej možnosti konať pred súdom, keďže „žalobkyňa bola na pojednávania riadne a včas predvolaná,   v   priebehu   konania   boli   vykonané   dôkazy   zákonným   spôsobom,   s   týmito žalobkyňa mala možnosť sa oboznámiť a vyjadriť sa k nim, prvostupňovým súdom bola realizovaná i jeho poučovacia povinnosť a dodržané procesné predpisy“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované časti namietaného rozsudku krajského súdu považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06,   IV.   ÚS   158/2010).   Právne závery   krajského súdu   uvedené   v napadnutom rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   odôvodnení   sťažnosťou   namietaného   rozsudku krajský súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona č. 514/2003   Z.   z.)   a   dostatočne   vyargumentoval   svoj   meritórny   výrok,   ktorým   potvrdil odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa ako   vecne   správny.   V   okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za kľúčový právny názor krajského súdu, podľa ktorého neboli splnené všetky podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003   Z.   z.,   keďže „...   zodpovednosť   žalovanej   nie   je   daná   pre   absenciu   príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou. Nesprávny úradný postup konajúceho policajného orgánu totiž preukázateľne nebol príčinou vzniku požiaru, ktorý spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne...“. Rovnako tak je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný právny   názor   krajského   súdu,   v zmysle   ktorého „Dôkazná   povinnosť   na   preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie   jej   výšky   stíha   výlučne   poškodeného“ (prenesenie   dôkazného   bremena na sťažovateľku   ako   poškodenú   sťažovateľka   v danom   prípade   považovala   za   porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.).

V namietanom   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadne   také   dôvody,   na   základe   ktorých   by   ho   mohol kvalifikovať   z ústavného   hľadiska   ako   neakceptovateľný   a neudržateľný.   Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej   svojvôle,   a   taktiež   ho   nemožno   označiť   za   arbitrárny,   pretože   podáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľky) odvolacím súdom potvrdený.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod k tomu, aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú primeraným   spôsobom   odôvodnené.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. Ú 209/04) a v tejto situácii nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právnych   názorov   krajského   súdu,   keď   navyše   nie   je   a   ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   namietaným rozhodnutím sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na zaplatenie sumy 129 456,28   €   s príslušenstvom   ako   náhrady   škody   spôsobenej   jej   nesprávnym   úradným postupom policajného orgánu nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   eventuálneho   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   (resp.   na   spravodlivý   proces)   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základnými právami podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   predloženej   spisovej   dokumentácie   nezistil,   že   by sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 11/2009 a v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 25 Co 62/2010 žiadala o ustanovenie zástupcu z   radov   advokátov.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd a krajský súd vôbec nerozhodli o ustanovení právneho zástupcu napriek skutočnosti, že sťažovateľka o ustanovenie právneho zástupcu požiadala, čo sa v danom prípade nestalo. Sťažovateľka navyše   neuviedla   v sťažnosti   žiadne   iné   relevantné   argumenty,   na   základe   ktorých   by ústavný súd mohol dospieť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   aj   tejto   časti   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Z čl. 48 ods.   2 ústavy vyplýva jednak základné právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež základné právo, aby sa vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Pokiaľ   ide   o základné   právo   sťažovateľky,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   v jej prítomnosti   a aby   sa   mohla   vyjadriť   ku všetkým   vykonaným   dôkazom,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd o veci rozhodol na pojednávaní konanom podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku („Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiadal   z   dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom   na obsah   spisu   a dosiaľ vykonané dôkazy.“)   v neprítomnosti   riadne   predvolanej sťažovateľky,   ktorá   nepožiadala   o odročenie   tohto   pojednávania,   pričom   odvolací   súd na tomto pojednávaní nevykonal žiadne nové dôkazy (vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaných   okresným   súdom).   Z uvedeného   dôvodu   neexistujú   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie porušenia uvedeného základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   resp.   postupom   krajského   súdu predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti a mohla sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 62/2010.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť môže dôjsť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval základné právo označené sťažovateľom, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Vzhľadom na takto vymedzenú podstatu a účel tohto základného práva ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu ešte mohlo dochádzať a neodôvodnená   nečinnosť,   príp.   neefektívna   činnosť   príslušného   orgánu   verejnej   moci v tom čase ešte mohla trvať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08).

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   11/2009   z   2.   februára   2010   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   62/2010   z   13.   októbra   2010   nadobudli právoplatnosť 27. decembra 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V uvedenom prípade teda sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   čiastkové   závery   pri   predbežnom   prerokovaní konštatoval,   že   v danom   prípade   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   62/2010 z 13. októbra   2010   a ani   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   a preto   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012