znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. v likvidácii, S., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. I. I., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 242/2007-182 z 10. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   a. s.   v likvidácii,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 30. septembra 2009, namietala obchodná spoločnosť G., a. s. v likvidácii (ďalej   len   „sťažovateľka“),   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k.   8 Co 242/2007-182   z   10.   marca   2009   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“), ktorý súčasne navrhla zrušiť.

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   bol   potvrdený rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   21 C 104/05-126 z 20. marca 2007, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľky pôvodne pod obchodným menom C., a. s., o zaplatenie sumy 4 934 125 Sk s príslušenstvom ako náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   bola   zapísaná   v Stredisku   cenných   papierov   Slovenskej republiky   (ďalej   len „stredisko   cenných   papierov“)   ako   vlastníčka   125   akcií   obchodnej spoločnosti T., a. s., ktoré získala v exekučnom konaní. Akcie nadobudla 9. októbra 1998. Rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo financií“) č. 043/1998/SAN   z   9.   decembra   1998   bolo   stredisku   cenných   papierov   uložené,   aby do 3 dní od doručenia rozhodnutia uviedlo do stavu pred 9. októbrom 1998 evidenciu účtu majiteľa   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   ako   jediného   majiteľa   akcií vydaných obchodnou spoločnosťou T., a. s., ako aj evidenciu registra emitenta, ktorým je obchodná   spoločnosť   T.,   a. s.   Stredisko   cenných   papierov   označené   rozhodnutie ministerstva financií realizovalo. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) však toto rozhodnutie ministerstva financií zrušil rozsudkom sp. zn. 4 Sž143/01 z 28. mája 2002 na návrh obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V. Táto spoločnosť   bola   tak   ako   sťažovateľka   zapísaná   ako   vlastníčka   časti   akcií   obchodnej spoločnosti   T.,   a. s.,   pričom   ich   získala   v tom   istom   exekučnom   konaní,   a spomínané rozhodnutie ministerstva financií sa jej dotýkalo tým istým spôsobom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia   bola   skutočnosť,   že   ministerstvo   financií   napriek   opakovanej   výzve nepredložilo najvyššiemu súdu príslušné administratívne spisy. Tým, že tento súd nemal uvedené spisy k dispozícii, bolo rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné. Najvyšší súd   ho preto   z dôvodu   podľa   § 250j   ods. 2 druhej   vety   Občianskeho súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil.

Podstatou uplatneného nároku na náhradu škody bolo tvrdenie sťažovateľky, že jej ako   akcionárke   obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.,   vzniklo   právo   na   vyplatenie   riadnych dividend za účtovný rok 2001. Dôvodom ich nevyplatenia zo strany uvedenej spoločnosti bola skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola zapísaná v jej   zozname akcionárov   v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva financií č. 043/1998/SAN. Zároveň nebolo možné, aby sa vrátenia dividend domáhala voči subjektom, ktorým boli vyplatené, keďže tieto subjekty ich prijali dobromyseľne. Z tohto dôvodu jej malo vzniknúť právo domáhať sa náhrady škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 21 C 104/05-126 uviedol, že § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969   Zb.   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   príslušného   orgánu   bolo   zrušené   pre nezákonnosť, a tento dôvod musí byť uvedený v odôvodnení rozsudku. Za nezákonné ale nemožno považovať každé súdom zrušené rozhodnutie. Rozhodnutie ministerstva financií bolo   zrušené   z dôvodu   neposkytnutia   administratívneho   spisu   odporcu,   a preto   toto rozhodnutie   nemožno   považovať   za   nezákonné.   Zároveň   nebola   v prípade   sťažovateľky splnená   ani   podmienka   podľa   § 2   zákona   č. 58/1969   Zb.,   aby   poškodený   nezákonným rozhodnutím orgánu bol účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané. Rozhodnutie bolo totiž vydané v správnom konaní v rámci výkonu štátneho dozoru podľa zákona   č. 600/1992   Zb.   o cenných   papieroch   v znení   neskorších   predpisov,   ktorého účastníkom sťažovateľka nebola. Len účastník takéhoto konania tak mohol podať v danej veci rozklad a následne prípadne i žalobu. Z obdobného dôvodu podľa názoru okresného súdu nemohol ani najvyšší súd, hoci tak učinil, preskúmať rozhodnutie ministerstva financií na   návrh   obchodnej   spoločnosti   T.,   spoločnosť   s ručením   obmedzeným,   V.,   a toto rozhodnutie následne zrušiť.

V priebehu konania pred okresným súdom sťažovateľka rozšírila dôvody uplatnenia zodpovednosti   štátu   za   vzniknutú   škodu   aj   o   dôvod   nesprávneho   úradného   postupu ministerstva financií, ktoré s ňou nekonalo ako s účastníkom správneho konania. Rovnako aj v tomto prípade okresný súd však nesúhlasil s tvrdeným nárokom, pretože sťažovateľka nebola účastníčkou uvedeného konania. Vo vzťahu k tomuto záveru okresný súd odkázal na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Sž 21/99   publikované   v Zbierke   rozhodnutí najvyššieho súdu pod č. 59/2000. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že podala návrh na priznanie postavenia účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku a o tomto návrhu doteraz nebolo rozhodnuté, mala postupovať podaním návrhu podľa § 250t OSP s tým, aby súd   vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Keďže sťažovateľka týmto spôsobom nepostupovala, okresný súd považoval žalobu v tomto bode za podanú predčasne. Z týchto dôvodov preto okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti   uvedenému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   č. k.   8 Co 242/2007-182   z   10.   marca   2009   rozhodol   tak,   že rozsudok okresného súd potvrdil. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa,   že   sťažovateľka   nie   je   v danom   spore   aktívne   legitimovaná   na podanie   návrhu na náhradu škody spôsobenú jej označeným nezákonným rozhodnutím ministerstva financií, resp. jeho nesprávnym úradným postupom pre nesplnenie podmienky podľa § 2 zákona č. 58/1969   Zb.,   resp.   § 18   ods. 1   a 2   tohto   zákona,   vychádzajúc   z právneho   názoru najvyššieho súdu vysloveného v publikovanom rozhodnutí č. 59/2000 Zbierky rozhodnutí najvyššieho súdu. Taktiež súhlasil so záverom, že v danom prípade neexistovalo nezákonne zrušené rozhodnutie správneho orgánu ako jeden z predpokladov na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody. Ak preto súd prvého stupňa v danej veci zamietol uvedený návrh na náhradu škody ako nedôvodný, rozhodol vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktoré   podľa   nej   spočíva   v právnom   závere   krajského   súdu,   že   rozhodnutie ministerstva   financií   č. 043/1998/SAN   nebolo   zrušené   pre   jeho   nezákonnosť,   ako aj v názore,   že nebola účastníčkou   príslušného   konania, v ktorom   bolo   toto   rozhodnutie vydané.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ďalej sťažovateľka vo svojej argumentácii uvádza, že pokiaľ všeobecný súd žalobu nezamietol (ale konanie zastavil, pretože sťažovateľka nevyužila možnosť podať opravný prostriedok v správnom konaní, ako aj možnosť požiadať o priznanie postavenia účastníka konania), nedospel k záveru, že rozhodnutie ministerstva financií je v súlade so zákonom. Toto rozhodnutie, ktoré sťažovateľka označuje ako paakt, je teda nezákonné. Stotožnenie sa so záverom   krajského   súdu   znamená   súčasne   záver,   že   na   zachovanie   zákonnosti rozhodnutia   postačí,   aby   správny   orgán   výzvy   súdu   nerešpektoval   a nepredložil na preskúmanie súdom svoj úplný administratívny spis. Potom by akékoľvek rozhodnutie správneho   orgánu   bolo   len   nepreskúmateľné,   nie   však   nezákonné,   a ďalší   postup poškodeného   v zmysle   zákona   č. 58/1969   Zb.   by   bol   vylúčený.   Uvedený   záver   súdu považuje za svojvoľný.

Za   porušenie   svojho   základného   práva   ďalej   sťažovateľka   považovala   nesprávne posúdenie   svojho   účastníctva   v konaní   vedenom   ministerstvom   financií   pod č. 043/1998/SAN. Podľa jej názoru bolo stredisko cenných papierov povinné po realizácii rozhodnutia ministerstva financií zaslať všetkým osobám, na ktorých účte alebo v ktorých registri   vykonalo   opravy,   výpis   z ich   účtu   alebo   registra   s odôvodnením,   a to   bez zbytočného   odkladu   po   vykonaní   opravy.   Z výroku   rozhodnutia   ministerstva   financií   je zrejmé, že stredisko cenných papierov bolo povinné zaslať sťažovateľke výpis z jej účtu po vykonaní nariadenej opravy. Podľa sťažovateľky nemôže obstáť záver krajského súdu, že nebola a ani nemala byť účastníčkou predmetného konania, lebo nie je možný záver, že v tomto konaní sa nekonalo o právach sťažovateľky a že jej práva neboli týmto rozhodnutím dotknuté. V tejto súvislosti poukázala na § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa   má   konať,   alebo   koho   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť rozhodnutím priamo dotknuté. Záver krajského súdu, že sťažovateľka nebola účastníčkou predmetného   konania, je podľa   nej   neudržateľný   a v rozpore   nielen   s právom   na   súdnu ochranu, ale taktiež s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V závere svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na to, že napadnutý rozsudok obsahoval   nedostatočné   odôvodnenie,   pretože   jeho   právne   závery   sú   v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Uvedený argument spočíval predovšetkým v poukázaní na nesprávnosť právnych záverov krajského súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené.

Ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   účastníka   konania,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje.   Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   len   odkázal   na   odôvodnenie   napadnutého rozsudku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie, každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom,   pričom   skúma,   či   nie   sú   dané   dôvody   brániace takémuto postupu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže   ústavný   súd   uznesením   odmietnuť   pri   predbežnom   prerokovaní   bez   ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo namietaným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 395/2010).

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   rozhoduje   o sťažnosti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   je   oprávnený   preskúmať   len   to,   či v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného   práva   alebo   slobody.   Zásadne   pritom   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).

Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   stotožnil   s právnymi   závermi   okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľka nebola v danom spore aktívne legitimovaná na podanie návrhu   na   náhradu   škody,   ktorá   jej   mala   byť   spôsobená   označeným   nezákonným rozhodnutím   ministerstva   financií   č. 043/1998/SAN.   Vo   svojom   odôvodnení   vychádzal z právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vysloveného   jeho   rozhodnutí   sp. zn.   4 Sž 20/99 z 28. septembra   1999   publikovaného   v Zbierke   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   č. 59/2000, v ktorom   najvyšší   súd   posudzoval   účastníctvo   v správnom   konaní   u osoby,   ktorá   bola v obdobnom   právnom   postavení   ako   sťažovateľka. Najvyšší   súd   v právnej   vete   tohto uznesenia konštatoval, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu“. Vo vzťahu k sťažovateľke a jej účastníctvu v správnom konaní najvyšší súd uviedol, že napadnutým rozhodnutím „nebolo rozhodované   o   jeho   právach   (žalovaný   nemá   tú   kompetenciu,   tá   v   prípade   sporu s kontrolným   orgánom   patrí   súdu)   a   toto   rozhodnutie   sa   ho   priamo   nedotklo   –   stav evidencie sa zmenil už úkonom kontrolovaného subjektu“.

Ústavný súd nepovažuje uvedené právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne   neopodstatnené.   Právne   závery   obsiahnuté   v rozsudkoch   krajského   súdu,   ako aj okresného   súdu,   na   ktorý   krajský   súd   odkazuje,   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočne   a zrozumiteľne   vyargumentované   poukazom   na   v tom   čase   platnú   a účinnú právnu úpravu, ako aj na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu (porov. III. ÚS 97/2010).

Za   týchto   okolností   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   nutné   posudzovať   druhú námietku   sťažovateľky,   ktorá   smerovala   proti   právnemu   záveru   krajského   súdu,   podľa ktorého rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo zrušené v správnom súdnictve z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti v zmysle § 250j ods. 3 OSP, nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ totiž sťažovateľka nebola vecne legitimovaná na uplatnenie už uvedeného nároku na náhradu škody z dôvodu, že nebola   účastníčkou   správneho   konania,   tak   na   tomto   závere   nemohol   nič   zmeniť   ani prípadný záver ústavného súdu, že pri právnom posúdení tejto otázky mohlo dôjsť prípadne k pochybeniu, ktoré by inak bolo možné považovať za relevantné z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy.

Napokon sa ústavný súd nestotožnil ani s poslednou námietkou sťažovateľky, ktorá vo   všeobecnej   rovine   smerovala   k nedostatočnému   odôvodneniu   napadnutého   rozsudku. Porušenie svojich práv sťažovateľka namietala z dôvodu, že krajský súd len konštatoval svoje závery, ktoré boli podľa jej názoru zároveň v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Podľa názoru ústavného súdu je v danej veci rozhodujúce, že krajský súd sa stotožnil   s právnymi   závermi   okresného   súdu,   na ktorého   argumentáciu   odkázal. Takéto zdôvodnenie   vzhľadom   na   nevyhnutnú   spätosť   prvostupňového   rozsudku a druhostupňového   rozsudku   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu (III. ÚS 97/2010).

Uvedený   postup   krajského   súdu   bol   navyše   v súlade   s § 219   ods. 2   OSP,   podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť každého právneho   záveru   okresného   súdu   o   vecnej   podstate   predmetu   súdneho   prieskumu v sťažovateľkinom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 355/09, III. ÚS 351/09).

Z uvedených dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutým rozsudkom krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu   základného práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011