znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/08-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   M.,   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   R.   Ž.   K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1, čl. 149 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Prešov č. k. 17 C 7/01-124, 71 C 7/01-125 zo 16. apríla 2003,   č. k. 17 C 7/01-263   zo   16.   apríla   2003,   č.   k.   17   C   7/01-154   z   26.   júla   2004 a č. k. 17 C 7/01-236   zo   7.   júna   2005,   uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004, sp. zn. 4 Co 259/04 z 30. marca 2005, sp. zn. 4 Co 272/05 z 27. októbra 2005 a sp. zn. 4 Co 408/05 z 20. decembra 2005, postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 172/2006 z 15. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 a sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007, ako aj oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   IV   Gn   2531/03-10 z 9. júna 2003, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach vo veci trestného oznámenia zo 16.   mája   2003,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Prešov   sp.   zn.   1   Pn   2707/03 z 9. septembra 2003 a uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov - Sever sp. zn. ČVS: ORP-699/PP-02-03 zo 4. augusta 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. I. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1, čl. 149 a čl. 154c ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 7/01-124, 71 C 7/01-125 zo 16. apríla 2003, č. k. 17 C 7/01-263 zo 16. apríla 2003, č. k. 17 C 7/01-154 z 26. júla 2004 a č. k. 17 C 7/01-236 zo 7. júna 2005, uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004, sp. zn. 4 Co 259/04 z 30. marca 2005, sp. zn. 4 Co 272/05 z 27. októbra 2005 a sp.   zn.   4 Co 408/05   z   20.   decembra   2005,   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 172/2006 z 15. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 a sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007, ako aj oznámením Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) č. k. IV Gn 2531/03-10 z 9. júna 2003, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   vo   veci   trestného   oznámenia   zo   16.   mája   2003,   uznesením Okresnej   prokuratúry   Prešov   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   1   Pn   2707/03 z 9. septembra 2003 a uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov - Sever (ďalej len „obvodné oddelenie PZ“) sp. zn. ČVS: ORP-699/PP-02-03 zo 4. augusta 2003.

Na základe výzvy ústavného súdu z 2. júla 2007 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 23. júla 2007. Vzhľadom na to, že sťažnosť aj po doplnení bola značne neprehľadná a nevytvárala dostatočné podmienky na kvalifikované rozhodovanie ústavného súdu, ústavný súd prípisom z 10. augusta 2007 právneho zástupcu sťažovateľa vyzval, aby predložil nové znenie kvalifikovanej sťažnosti. Sťažovateľ nové znenie sťažnosti   doručil   ústavnému súdu   5.   septembra   2007,   z ktorého   ústavný súd   pri svojom ďalšom postupe vychádzal.

V novom   znení   (avšak   stále   neprehľadnom,   pozn.)   sťažnosti   sťažovateľ   namieta porušenie svojho práva „na   súdnu   a inú právnu   ochranu   na   základe bezprecedentného znemožnenia konania na dovolacom súde zo strany porušiteľov“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:«1. Dňa 10. februára 2006 som na pošte K. ako navrhovateľ podal „dovolanie proti uzneseniu č. 4 Co 408/05-289, 290 (2 strany) Krajského súdu v Prešove (ako odvolacieho súdu) zo dňa 20. decembra 2005 (a doručeného cestou Okresného súdu Prešov môjmu právnemu zástupcovi 10. januára 2006)“ ktoré bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 13. februára 2006 a ktoré dovolací súd v ten istý deň odstúpil Okresnému súdu Prešov na ďalší procesný postup (viď dôkaz číslo 1).

2.   Okresný   súd   Prešov   však   v príkrom   rozpore   s Ústavou   Slovenskej   republiky porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a predmetné dovolanie z 10. 2. 2006 nezaradil ani do spisu (sp. zn. 17 C 7/2001), ani do predkladacej správy pre dovolací súd (viď dôkaz č. 2).

3. Spôsobom uvedeným v predchádzajúcich bodoch 1 - 2 tejto sťažnosti všeobecné súdy Slovenskej republiky (porušitelia v 1. - 3. rade) bezprecedentne znemožnili konanie na dovolacom   súde   a túto   protiústavnú,   protiprávnu   a protizákonnú   skutočnosť   predseda senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   V.   M.   skonštatoval   vyjadrením: „Najvyšší súd Slovenskej republiky o predmetnom dovolaní nemohol rozhodnúť z dôvodu, že v spise sa nenachádza.“ (viď dôkaz č. 2)

4. Spôsobom uvedeným v predchádzajúcich bodoch 1 - 3 odôvodnenia tejto sťažnosti (s dôkazmi č. 1 - 2) zo strany porušiteľov v 1. - 3. rade došlo de facto k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (v znení: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“), pretože zo strany porušiteľov v 1. - 3. rade došlo k porušeniu môjho zákonného a ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu, ktoré právo som sa márne snažil u porušiteľov uplatniť v zmysle ust. čl. 46 ods. 1, 4, ust. čl. 47 ods. 2, 3 a ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva „na súdnu a inú právnu   ochranu   na   základe   bezprecedentného   úmyselného   krytia   neoprávneného používania názvu právnickej osoby... zo strany porušiteľov“.

K tomu sťažovateľ uviedol:«5. Na pojednávaní dňa 28. januára 2002 Okresný súd Prešov prijal uznesenie, v ktorom   vyslovil   súhlas   so   zmenou   návrhu   na   začatie   konania   v mojej   právnej   veci navrhovateľa sp. zn. 17 C 7/01 (v zmysle textu Zápisnice o pojednávaní: „Bolo vyhlásené uznesenie - pojednávanie sa odročuje na neurčito s tým, že žalobca v 2 rovnopisoch doručí súdu svoje podanie,   v ktorom oznámi, akej žaloby sa domáha,   aby súd ju prejednával. Zápisnica ukončená a podpísaná o 11.00 hod.“). (Viď dôkaz č. 3).

6. Dňa 5. februára 2002 som v plnom súlade s citovaným uznesením Okresného súdu Prešov z 28. 1. 2002 (viď predchádzajúci bod 5) a v plnom súlade so zákonným ust. § 95 ods. 1 O. s. p. („Úkony účastníkov vo veci samej“ - „Navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť   do   vlastných   rúk,   pokiaľ   neboli   prítomní   na   pojednávaní,   na   ktorom   došlo k zmene“)   Okresnému   súdu   Prešov   osobne   doručil   zmenené   „podanie   navrhovateľa o neoprávnenosť zásahov do práva na ochranu osobnosti neoprávneným používaním názvu právnickej   osoby   a poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia“   (v   zmysle   ust.   §   13 Občianskeho zákonníka). (Viď dôkaz č. 4).

7. V zmenenom Podaní navrhovateľa z 5. 2. 2002 (viď predchádzajúci bod 6) som odporcu v právnej veci sp. zn. 17 C 7/01 v plnom súlade s ust. § 18 - 21 Občianskeho zákonníka jednoznačne označil ako „P., s. r. o., P. ALIAS K., spol. s. r.o., B.“ (viď dôkaz č. 4).

8. Od 5. 2. 2002 do dnešného dňa (t. j. 5 rokov, 5 a pol mesiaca) všeobecné súdy Slovenskej republiky všetkých stupňov (prvostupňový Okresný súd Prešov, odvolací Krajský súd   v Prešove,   dovolací   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky)   sa   týmto   mojím   zákonným podaním   navrhovateľa   z   5.   2.   2002   absolútne   nezaoberali   napriek   mojim   neustálym a permanentným protestom (vyjadreným zákonnou formou sťažností, odvolaní a dovolaní), ale uvedení porušitelia v 1. - 3. rade sa od 5. 2. 2002 protizákonne (priamy rozpor s ust. § 83 O. s. p. v znení: „Začatie konanie bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie“) zaoberali paralelným konaním s tým istým predmetom konania „o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy“ proti tomu istému odporcovi („P., s. r. o., P. ALIAS K., spol. s r. o., B.), ktorým sa zaoberali Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky. (Dôkazy - viď spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 17 C 7/01 od 5. 2. 2002 dodnes + dôkaz č. 5).

9. Spôsobom uvedeným v predchádzajúcich bodoch 1 - 8 odôvodnenia tejto sťažnosti (s dôkazmi číslo 1 - 5) zo strany porušiteľov v 1. - 3. rade došlo v Slovenskej republike de facto k znemožneniu reálneho uplatnenia môjho ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu (v zmysle ust. čl. 46 - 50 Ústavy Slovenskej republiky) a zároveň k bezprecedentnej úmyselnej legalizácii protizákonného neoprávneného používania názvu právnickej osoby „P., s. r. o., P.“ zo strany odporcu voči mojej osobe od 18. mája 2000 (deň zmeny názvu a sídla spoločnosti P., s. r. o., P. na spoločnosť K., spol. s r. o., B. - viď dôkaz č. 6) do 3. júna 2004 (deň výmazu uvedenej spoločnosti z obchodného registra - viď dôkaz č. 5) bez možnosti nápravy.

10. Porušitelia v 1. - 3. rade od 5. februára 2002 absolútne nerešpektovali moje základné ľudské práva občana Slovenskej republiky, ktoré boli hrubo porušené nielen z ich strany, ale aj zo strany porušiteľov v 4. - 7. rade, na ktorých som sa v súvislosti s mojím ústavou garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v tejto kauze bezvýsledne obrátil (viď dôkazy č. 7 - 14).

11. Na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (a následne na porušiteľov v 4. - 7. rade) som sa obrátil v plnom súlade s mojím právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle   znenia   čl.   46   ods.   1   -   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   pretože   úmyselné protizákonné umožnenie neoprávneného používania názvu právnickej osoby odporcovi voči mojej osobe (zo strany porušiteľov v 1. - 3. rade v priamom rozpore s ust. § 12 ods. 1 - 3 Obchodného zákonníka) malo pre mňa ťažké existenčné dôsledky (protizákonná výpoveď zo zamestnania a vyše 5 rokov trvajúce vynútené pôsobenie na Úrade práce ako nezamestnaný

- s dôkazmi je už Ústavný súd SR oboznámený - viď jeho „Nález“ č. III. ÚS 195/03-41 z 27. apríla 2004, ale doplním ich aj na pojednávaní).

12.   Zo   strany   porušiteľov   v   4.   -   7.   rade   došlo   k zjavnému   porušeniu   ustanovení zákona NR SR číslo 314/96 Z. z. o prokuratúre v nasledujúcom paragrafovom znení: (...)

13. Porušitelia v 1. - 7. rade porušili základný zmysel článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (v   znení...)   a článku   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   (v   znení...) v súbehu   s porušením   základného   zmyslu   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (v znení...).»

Sťažovateľ v ďalšom texte namieta aj porušenie svojich práv „na spravodlivé súdne konanie a na účinný opravný prostriedok na základe diskriminácie mojej osoby v dôsledku zneužitia práv štátnych orgánov Slovenskej republiky zo strany porušiteľov“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:«14. Z uvedených faktov predchádzajúcich bodov 1 - 13 odôvodnenia tejto ústavnej sťažnosti   (s   dôkazmi   č.   1   -   14)   vyplýva,   že   zo   strany   porušiteľov   v 1.   -   7.   rade   došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie v priamom rozpore s čl. 6 ods. 1 európskeho   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (v   znení...) a k porušeniu   môjho   práva   na   účinný   opravný   prostriedok   v priamom   rozpore   s čl.   13 európskeho   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (v   znení...).   Došlo k tomu v dôsledku diskriminácie mojej osoby a zneužitia práv štátnych orgánov Slovenskej republiky   zo   strany   porušiteľov   v   1.   -   7.   rade   v priamom   rozpore   s čl.   14   a s čl.   17 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

15. Z uvedených faktov predchádzajúcich bodov 1 - 14 odôvodnenia tejto ústavnej sťažnosti   (s dôkazmi č.   1 -   14)   vyplýva,   že zo   strany   porušiteľov v   1.   - 7.   rade došlo k protiústavnému znemožneniu uplatnenia môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu v priamom   rozpore   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   európskym   Dohovorom   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   Ing.   I.   M.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   protiústavným spôsobom (v priamom rozpore s ust. čl. 46 ods. 1, 4, ust. čl. 47 ods. 2, 3, ust. čl. 48 ods. 2 a ust. čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s ust. čl. 2 ods. 2, s ust. čl. 7 ods. 5, s ust. článku 144 ods. 1, s ust. čl. 149 a s ust. čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) postupom porušiteľov v 1. - 7. rade v predmetnej právnej veci porušené bolo.

2. Taktiež boli porušené základné práva Ing. I. M. na spravodlivé súdne konanie v jeho   veci   (v   priamom   rozpore   s ust.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru)   a na   účinný   opravný prostriedok (v priamom rozpore s ust. čl. 13 Dohovoru) prostredníctvom diskriminácie jeho osoby   v dôsledku   zneužitia   práv   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   zo   strany porušiteľov (v priamom rozpore s ust. čl. 14 a čl. 17 Dohovoru).

3. Napokon bolo porušené základné právo Ing. I. M. na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, t. j. spravodlivo, verejne a v primeranej lehote v zmysle základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vzhľadom na vymazanie odporcu z obchodného registra bez možnosti nápravy).

4. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 875.000,- Sk (ekvivalent náhrady ušlej mzdy vo výške 17.500,- Sk/mesiac za dobu 50 mesiacov jeho vynúteného pôsobenia na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny) od porušiteľov v 1. - 3. rade a 875.000,- Sk od porušiteľov v 4. - 7. rade, ktoré sumy sú mu porušitelia povinní zaplatiť v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Porušitelia   v   1.   -   7.   rade   sú   povinní   nahradiť   Ing.   I.   M.   a jeho   právnemu zástupcovi (advokát JUDr. R. Ž., K.) trovy konania (celková výška trov bude vyčíslená v ďalšom priebehu konania) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom a uzneseniami okresného súdu č. k. 17 C 7/01-124, 71 C 7/01-125 zo 16. apríla 2003, č. k.   17   C   7/01-263   zo   16.   apríla   2003,   č.   k.   17   C   7/01-154   z   26.   júla   2004, č. k. 17 C 7/01-236 zo 7. júna 2005, uzneseniami krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004 a sp. zn. 4 Co 272/05 z 27. októbra 2005, ako aj uznesením obvodného oddelenia PZ sp. zn. ČVS: ORP-699/PP-02-03 zo 4. augusta 2003

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna.   Z tohto dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom porušení   základných   práv   sťažovateľa   rozhodujú   všeobecné   súdy,   alebo   keď   na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu v právnej veci   sťažovateľa   o neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru   výpoveďou   a poskytnutie náhrady mzdy proti odporcovi P., s. r. o., P. (ďalej len „odporca“), a jeho uznesenia č. k. 17 C 7/01-124, 71 C 7/01-125 zo 16. apríla 2003 (o zastavení konania na základe späťvzatia návrhu sťažovateľom), č. k. 17 C 7/01-263 zo 16. apríla 2003 (o nepripustení zmeny návrhu o neoprávnenosť zásahov do práva na ochranu osobnosti na základe podania sťažovateľa z 28. januára 2002), č. k. 17 C 7/01-154 z 26. júla 2004 (o oprave spisovej značky uznesenia č. k. 17 C 7/01-125 zo 16. apríla 2003) a č. k. 17 C 7/01-236 zo 7. júna 2005 (o odmietnutí dovolania sťažovateľa z 28. augusta 2004 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/03   z   20.   mája   2004)   bol   po   podaní   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) sťažovateľom oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Vo veci námietky sťažovateľa na postup okresného súdu v súvislosti so „znemožnením dovolacieho konania pred dovolacím súdom   podľa   dovolania   sťažovateľa   z 10.   2.   2006“ ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 7/01 zistil, že o predmetnom dovolaní už medzitým rozhodol najvyšší súd, a to uznesením sp. zn. 5 Cdo 137/2007 z 22. augusta 2007 (odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné).

Rovnako ústavný súd konštatoval, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004 vo veci odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 7/01-124 zo 16. apríla 2003 o zastavení konania vrátil vec súdu prvého stupňa na opravu rozhodnutia. Ďalším uznesením v odvolacom konaní sp. zn. 4 Co 272/05 z 27. októbra 2005 krajský súd zrušil napadnuté uznesenie č. k. 17 C 7/01-236 zo 7. júna 2005 (o odmietnutí dovolania sťažovateľa   z   28.   augusta   2004   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   293/03 z 20. mája   2004)   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   z dôvodu,   že o dovolaniach   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   rozhoduje   ako vecne príslušný najvyšší súd.

Ústavný   súd   z prílohovej   dokumentácie   k sťažnosti   taktiež   zistil,   že v namietanej veci sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   obvodného   oddelenia   PZ sp. zn. ČVS: ORP-699/PP-02-03 zo 4. augusta 2003, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pn 2707/03 z 9. septembra 2003 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k postupu a označeným uzneseniam okresného súdu   a krajského   súdu,   ako   aj   obvodného   oddelenia   PZ   boli   oprávnené   rozhodnúť   na základe opravných prostriedkov iné orgány verejnej moci, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   259/04   z   30.   marca   2005   a   sp.   zn.   4   Co   408/05 z 20. decembra   2005,   oznámením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV   Gn   2531/03-10 z 9. júna   2003,   postupom   krajskej   prokuratúry   vo   veci   trestného   oznámenia   zo 16. mája 2003 a uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 2707/03 z 9. septembra 2003

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu zistil, že:

- namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 259/04 z 30. marca 2005 (o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu č. k. 17 C 7/01-124 zo 16. apríla 2003 a č. k. 17 C 7/01-154 z 26. júla 2004), ktorým krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bolo   konanie   zastavené   v spojení   s opravným uznesením č. k. 17 C 7/01-154 z 26. júla 2004, nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2005,

- namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   408/05   z   20.   decembra   2005 (o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 7/01-263 zo 16. apríla 2003), ktorým krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa, nadobudlo právoplatnosť

1. augusta 2005.

Nadobudnutím   právoplatnosti   predmetných   uznesení   krajského   súdu   začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   keďže   v uvedenom   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   sa   výslovne   uvádza,   že „sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom z príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   inštitút   dovolania vyplýva,   že   samotné   podanie   dovolania,   ktoré   najvyšší   súd   v okolnostiach   prípadu   ako neprípustné   odmietol,   nemá   žiadny   vplyv   na   právoplatnosť   rozhodnutia   napadnutého dovolaním, a teda ani na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 2. júna 2007 a doručená ústavnému súdu 5. júna 2007 (v pôvodnom znení pred úpravami).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľa bola   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   postupu   a označených   uznesení   krajského   súdu ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry v nadväznosti na trestné oznámenie sťažovateľa zo 16. mája 2003 na A. F. (že neoprávneným používaním názvu P., s. r. o., P., v pracovnoprávnych vzťahoch bol uvedený do omylu) ústavný súd zo sťažnosti a z priložených príloh zistil, že generálna prokuratúra prípisom č. k. IV Gn 2531/03-10 z 9. júna 2003 sťažovateľovi   oznámila, že z dôvodu   príslušnosti   postúpila   jeho vec krajskej prokuratúre. Následne mu okresná prokuratúra prípisom z 21. júla 2003 oznámila, že jeho trestné oznámenie zo 16. mája 2003 spolu s prílohami zaslala podľa § 158 ods. 1 Trestného poriadku na vybavenie obvodnému oddeleniu PZ. O sťažnosti proti uzneseniu obvodného oddelenia PZ rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pn 2707/03 z 9. septembra 2003 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol   ako oneskorene   podanú   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   označenému oznámeniu generálnej prokuratúry, označenému postupu krajskej prokuratúry a označenému uzneseniu   okresnej   prokuratúry.   Sťažovateľ   totiž   napáda   také   postupy   a úkony   orgánov prokuratúry, ktoré boli vykonané, resp. ktoré nadobudli právoplatnosť ešte v roku 2003, o čom sťažovateľ mal nesporne vedomosť, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu podaná až v júni 2007, teda dávno po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1, čl. 149 a čl. 154c   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 172/2006 z 15. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 a sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané právo na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.   Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (IV. ÚS 195/07).

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   možno   vyvodiť,   že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí najmä v tom, že postupom dovolacieho   súdu   (jeho „kamuflovanými“ uzneseniami)   v nadväznosti   na   postup odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   172/2006   z   15.   marca   2007,   sp.   zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 a sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007 vyplýva, že najvyšší   súd   dovolania   podané   sťažovateľom   proti   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004, sp. zn. 4 Co 259/04 z 30. marca 2005 a sp. zn. 4 Co 272/05 z 27. októbra 2005 odmietol ako neprípustné.

V relevantnej časti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 172/2006 z 15. marca 2007 (o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/03 z 20. mája 2004)   najvyšší   súd uviedol,   že: „O   vadu,   ktorá   je   z hľadiska   §   237   písm.   f)   O.   s.   p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny   poriadok   priznáva.   O takýto   prípad v prejednávanej veci nejde.

Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   postupom   odvolacieho   súdu,   ktorý   vrátil   vec   súdu prvého stupňa na opravu rozhodnutia v súlade s ustanovením § 222 ods. 3 O. s. p., nebola navrhovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva na zabezpečenie jeho práv a právom chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod.).

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd nezistil ani ďalšie okolnosti, ktoré by odôvodňovali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   dovolateľom namietané   vady   konania   týkajúce   sa   nesprávnosti   (neúplnosti)   skutkových   a právnych zistení súdu nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 236 a nasledujúcich O. s. p., ale môžu byť len odôvodnením procesne prípustného dovolania.

Dovolací   súd   preto   dovolanie   navrhovateľa,   ako   dovolanie   smerujúce   proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť, podľa § 243b ods. 4 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   najvyšší   súd   výrok   svojho   uznesenia   sp.   zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 (o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp.   zn.   4   Co   259/04   z   30.   marca   2005)   založil   na   týchto   dôvodoch: „Zo   zápisnice o pojednávaní   pred   súdom   prvého   stupňa   zo   dňa   16.   4.   2003   (č.   l.   120   a nasl.   spisu) vyplýva, že navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede späť, a to z dôvodu, že tento nárok je už predmetom konania, ktoré sa vedie na Okresnom súde Bratislava I. Konanie proti odporcovi P. spol. s r. o. žiadal zastaviť a rozhodovať len proti označenému odporcovi K. spol. s r. o. v zmysle jeho podaní z 28. 1. 2002 a 5. 2. 2002. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ak vezme účastník svoj návrh na začatie konania späť, ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a o veci meritórne nerozhodovalo (viď R 54/1992). Späťvzatie návrhu na začatie konania, ktorého účinky nastali tým, že sa dostali do dispozície súdu, nie je možné zobrať späť a navrátiť tak konanie do pôvodného stavu.

Tomuto zodpovedá aj obsah ústavného práva na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní a jeho procesnoprávny aspekt, ktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné disponovanie s hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní (viď Nález PL ÚS 43/95).

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd nezistil ani ďalšie okolnosti, ktoré by odôvodňovali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   dovolateľom namietané   vady   konania   týkajúce   sa   nesprávnosti   (neúplnosti)   skutkových   a právnych zistení súdu nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 236 a nasledujúcich O. s. p., ale môžu byť len odôvodnením procesne prípustného dovolania. Uviesť je potrebné aj   to,   že   prvostupňový   súd   uznesením   zo   16.   apríla   2003   do   zápisnice   o pojednávaní nepripustil   zmenu   návrhu   navrhovateľa.   Preskúmanie   uvedeného   uznesenia   však   nie   je predmetom tohto dovolacieho konania.

Pokiaľ dovolateľ poukazoval aj na znenie ustanovenia § 241 ods. 2 písm. d) O. s. p., dovolací súd poukazuje na to, že uvedené zákonné ustanovenie nie je s účinnosťou od 1. 9. 2003 súčasťou platného a účinného procesného predpisu (O. s. p.).

Dovolací   súd   preto   dovolanie   navrhovateľa,   ako   dovolanie   smerujúce   proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť, podľa § 243b ods. 4 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

V podstatnej časti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007   (o   dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   272/05 z 27. októbra   2005)   najvyšší   súd uviedol,   že: „Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   postupom odvolacieho súdu, ktorý zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nebola navrhovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva na zabezpečenie jeho práv a právom chránených záujmov   (napr.   právo   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod.).

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd nezistil ani ďalšie okolnosti, ktoré by odôvodňovali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   dovolateľom namietané   vady   konania   týkajúce   sa   nesprávnosti   (neúplnosti)   skutkových   a právnych zistení súdu nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 236 a nasledujúcich O. s. p., ale môžu byť len odôvodnením procesne prípustného dovolania. Uviesť je potrebné aj   to,   že   prvostupňový   súd   uznesením   zo   16.   apríla   2003   do   zápisnice   o pojednávaní nepripustil   zmenu   návrhu   navrhovateľa.   Preskúmanie   uvedeného   uznesenia   však   nie   je predmetom tohto dovolacieho konania.

Pokiaľ dovolateľ poukazoval aj na znenie ustanovenia § 241 ods. 2 písm. d) O. s. p., dovolací súd poukazuje na to, že uvedené zákonné ustanovenie nie je s účinnosťou od 1. 9. 2003 súčasťou platného a účinného procesného predpisu (O. s. p.).

Dovolací   súd   preto   dovolanie   navrhovateľa,   ako   dovolanie   smerujúce   proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť, podľa § 243b ods. 4 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania   vo   všetkých   troch   prípadoch   je   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom a presvedčivo, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný a udržateľný. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že odmietnutie dovolania nesplňujúceho zákonné náležitosti   pre   jeho   prípustnosť   nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti (I. ÚS 31/05). Zároveň poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neznačí   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym)   súdom   (III.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   141/04).   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd kvalifikoval dovolania sťažovateľa ako neprípustné a že pritom vyslovil svoj právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a to   aj   v rozsahu   tvrdení   o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1, čl. 149 a čl. 154c ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Občiansky súdny poriadok upravuje právo na právnu pomoc od konajúceho súdu v rozsahu, ktorý je uvedený predovšetkým v § 5, podľa ktorého súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Túto povinnosť nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho   súdneho   procesu   spočíva   v tom,   že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (IV. ÚS 159/05).

V preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a možným   porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a tým aj k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   neboli   splnené   procesné   podmienky,   za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, uvedený súd dovolanie sťažovateľa pre jeho neprípustnosť proti napadnutým uzneseniam krajského súdu odmietol. Ústavný súd súčasne poznamenáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo   osebe   nemôže viesť   k záveru   o porušení zásady   rovnosti   účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v konaní   o dovolaniach   sťažovateľa postupoval   v súlade   so   zákonnou   úpravou   uplatňujúcou   sa   rovnako   na   každé   dovolacie konanie   a týmto   postupom   sťažovateľa,   zastúpeného   advokátom,   nijako   neznevýhodnil. Vzhľadom   na   to   predmetné   uznesenia   najvyššieho   súdu   nesignalizujú   žiadnu   možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy (neexistencia príčinnej súvislosti), a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 172/2006 z 15. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 173/2006 z 15. marca 2007 a sp. zn. 1 Cdo 174/2006 z 15. marca 2007

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri uzneseniach najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, účinky (dôsledky) jeho použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy na účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu - 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu - 1989). Preto   napadnuté   uznesenia   dovolacieho   súdu   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 14 dohovoru označenými uzneseniami najvyššieho súdu z dôvodu, že „došlo k tomu v dôsledku diskriminácie mojej osoby a zneužitia práv štátnych orgánov Slovenskej republiky“.

Z rovnakého dôvodu sťažovateľ v okolnostiach prípadu namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 17 dohovoru.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie čl. 14 dohovoru je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolania proti napadnutým uzneseniam krajského súdu v právnej veci o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie podmienok dovolacieho konania prináleží dovolaciemu súdu, čo sa stalo aj v danom prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup najvyššieho súdu je ako taký porušením čl. 14 dohovoru preto neobstojí jednak   z   dôvodu,   že   medzi   aktívnym   konaním   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní o dovolaniach sťažovateľa proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu a právom na nediskriminujúce súdne konanie nie je priama súvislosť, a tiež preto, že namietaný postup najvyššieho súdu nie je odopretím práva na súdnu ochranu a z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto práva z dôvodu diskriminácie osoby sťažovateľa. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia čl. 14 dohovoru podľa názoru ústavného súdu tiež zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   článku   dohovoru   na základe   rovnakých   skutočností,   z akých   vychádzal   pri   svojich   námietkach   o porušení označených článkov ústavy a už uvedených článkov dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť aj v rozsahu, v akom namietal porušenie čl. 17 dohovoru označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 17 C 7/01 v súvislosti „s nezaoberaním sa návrhom z 5. 2. 2002 a znemožnením dovolacieho konania vo veci dovolania z 10. 2. 2006“

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17   C   7/01   podaním   z   28.   januára   2002   upresneným   5.   februára   2002   navrhol   zmenu pôvodnej žaloby (žiadal vypustiť nárok na neplatnosť pracovného pomeru proti odporcovi K., spol. s r. o., z dôvodu, že vecou sa začal zaoberať príslušný Okresný súd Bratislava I, rozšíriť   návrh na neoprávnenosť zásahov do   práva   na ochranu osobnosti   neoprávneným používaním   názvu   právnickej   osoby   a poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia).   Podľa tvrdenia sťažovateľa od 5. februára 2002 do podania sťažnosti ústavnému súdu „všeobecné súdy Slovenskej republiky všetkých stupňov (prvostupňový Okresný súd Prešov, odvolací Krajský   súd   v Prešove,   dovolací   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky)   sa   týmto   mojím zákonným   podaním   navrhovateľa   z   5.   2.   2002   absolútne   nezaoberali   napriek   mojim neustálym a permanentným protestom“. Rovnako sťažovateľ namieta porušenie označených práv „znemožnením konania o dovolaní z 10. februára 2006 na dovolacom súde“.

Sťažovateľ   z uvedených   dôvodov   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd o späťvzatí pôvodného návrhu sťažovateľa, t. j. o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru   výpoveďou   a poskytnutí   náhrady   mzdy   proti   odporcovi   rozhodol   uznesením č. k. 17 C   7/01-124   zo   16.   apríla   2003.   Predmetné   uznesenie   v spojení   s opravným uznesením č. k. 17 C 7/01-154 z 26. júla 2004 nadobudlo právoplatnosť (okrem výroku o trovách   konania) 27. mája 2005.   Ústavný súd ďalej zistil, že okresný   súd uznesením č. k. 17   C   7/01-263   zo   16.   apríla   2003   nepripustil   zmenu   návrhu   sťažovateľa o neoprávnenosť zásahov do práva na ochranu osobnosti na základe podania z 28. januára 2002. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2005. Z vyžiadaného spisu okresného súdu zároveň ústavný súd zistil, že prípisom zo 4. júna 2007 bolo dovolanie sťažovateľa   z   10.   februára   2006   (ním   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu č. k. 17 C 7/01-263   zo   16.   apríla   2003   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 408/05 z 20. decembra 2005) odstúpené najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému na rozhodnutie o dovolaní.

Ústavný súd podľa svojej doterajšej judikatúry poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,   IV.   ÚS   102/05).   Sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu a krajského súdu, ktoré v namietanej veci sťažovateľa v čase podania sťažnosti už nekonali.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   a krajský   súd   v čase   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   (5.   júna   2007)   už   nemohli   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   spôsobovať   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohli   ani porušovať sťažovateľom označené práva.

Vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o označenom dovolaní ústavný súd zistil, že od odstúpenia tohto dovolania najvyššiemu súdu (4. júna 2007)   do   času, keď najvyšší súd odmietol toto   dovolanie ako neprípustné (22.   augusta 2007), uplynula doba približne dva a pol mesiaca, ktorú ústavný súd považoval za ústavne akceptovateľnú, a preto ani v tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj vo vzťahu k tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o jej odmietnutí pre zjavnú neopodstatnenosť (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008