znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   vo   veci   návrhu   PhDr. B.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. A.   K.,   B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/49/06-K zo 16. októbra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/49/06-K zo 16. októbra 2006   z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   j e p o v i n n ý   zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky úhradu trov konania PhDr. B. L. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 8. marca 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   ďalšie   konanie   návrh   PhDr.   B.   L.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/49/06-K zo 16. októbra 2006 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) podľa   čl. 10   ods. 2   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v spojení s § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

Z návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi [čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu]   pokutu   v   sume   17 274 Sk,   pretože   porušil   povinnosť podať do 30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   písomné   oznámenie o vykonávaných funkciách, zamestnaniach, činnostiach a o svojich majetkových pomeroch (ďalej   aj   „oznámenie“)   za   predchádzajúci   kalendárny   rok.   Táto   povinnosť   pre   neho vyplývala z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne poukázal na to, že: „Verejnú funkciu člena predstavenstva V. T., a. s. (ďalej len „V., a. s.“) som vykonával v období   od   06. 01. 2006   do   01. 02. 2006   (t. j. 26 dní).   Listom   zo   dňa   01. 02. 2006 adresovaným predsedovi dozornej rady spoločnosti V., a. s. som sa vzdal funkcie člena predstavenstva spoločnosti V., a. s. ku dňu 01. 02. 2006 a to z dôvodu možného konfliktu záujmov v zmysle novely ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa

01. 01. 2006. Túto skutočnosť som oznámil výboru listom zo dňa 07. 07. 2006, čo výbor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia potvrdil.“

V spojitosti   s tým   navrhovateľ   upriamil   pozornosť   na   ustanovenie   čl. 9   ods. 12 poslednej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého výbor zastaví konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov aj vtedy, ak sa verejný   funkcionár   pred   hlasovaním   o rozhodnutí   podľa   odseku 6   toho   istého   článku citovaného ústavného zákona vzdá svojej funkcie.

Z toho dôvodu navrhovateľ tvrdí, že namietané rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, pretože z argumentácie odôvodňujúcej jeho návrh možno vyvodiť, že podľa jeho názoru nebol povinný splniť povinnosť podľa § 7 ods. 1   ústavného   zákona o ochrane verejného   záujmu, ako   aj preto,   že   verejnú   funkciu vykonával v kratšom časovom období, než je lehota na splnenie tejto povinnosti. Podľa neho   ďalším   dôvodom   na prijatie   takéhoto   záveru   je   aj   skutočnosť,   že   namietané rozhodnutie výboru bolo prijaté deväť mesiacov po tom, ako sa vzdal verejnej funkcie, pričom podľa prvej vety čl. 5 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mal výbor vo veci rozhodnúť do 60 dní odo dňa začatia konania.

V nadväznosti na to sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd namietané rozhodnutie zrušil.

K návrhu navrhovateľa sa vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. RD-290/2007-PO z 1. februára 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza: «Sťažovateľ vo   svojom   návrhu   na   preskúmanie   namieta   skutočnosť,   že   uvedenej   funkcie   sa   vzdal po 26 dňoch jej vykonávania a že bol dôvod na postup podľa § 9 ods. 12 ústavného zákona (zastavenie   konania).   Súčasne   namieta,   že   výbor   v predmetnej   veci   nerozhodol   v lehote podľa   § 9   ods. 5   (v lehote   60   dní   od   začatia   konania)   a žiada   preto   zrušiť   uznesenie uvedeného výboru. Súčasne žiada, aby „druhý účastník konania“ nahradil trovy konania vyčísleného jeho právnou zástupkyňou.

S uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme,   pretože   postup   podľa § 9 ods. 12   ústavného   zákona   prichádza   do   úvahy,   len   ak   sa   verejný   funkcionár   vzdá verejnej funkcie pred hlasovaním o pokute (čo predpokladá, že konanie už bolo začaté). V danom prípade sa verejný funkcionár vzdal funkcie pred začatím konania (1. 2. 2006) a samotné konanie začalo až 20. 4. 2006. Okrem toho je nesporné, že vzdanie sa verejnej funkcie nemá za dôsledok zánik povinnosti podľa § 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorú si nesplnil doteraz.

Pokiaľ ide o výhradu, že výbor nerozhodol podľa § 9 ods. 5, treba uviesť, že ide o lehotu poriadkovú, ktorej nesplnenie nemá za dôsledok zánik zodpovednosti verejného funkcionára alebo zastavenie konania.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/49/06- K   zo 16. 10. 2006   s poukazom   na   § 73b   zákona   č. 38/1993   Z. z.   v znení   neskorších predpisov potvrdil a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania.

V prílohe súčasne pripájame spisový materiál vo fotokópii, ako aj doklad o doručení predmetného rozhodnutia navrhovateľovi.»

K citovanému   vyjadreniu   výboru   sa   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne   vyjadril   navrhovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9. februára 2007, ktorý sa s ním nestotožnil a k jeho argumentácii uviedol, že: „Z predmetného ustanovenia čl. 9 ods. 12 nie je možné vyvodiť, že použite poslednej vety tohto ustanovenia o zastavení konania je možné len počas začatého konania vo veci ochrany verejného záujmu. Takéto obmedzenie   v tomto   a ani   v inom   ustanovení   zák.   č. 357/2004   nie   je.   Išlo   by   v plnom rozsahu o dopĺňanie zákona, čo je neprípustné.

Použitie ustanovenia čl. 9 ods. 12 len počas začatého konania (tak, ako tvrdí Výbor NR SR) by bolo zároveň nelogické. Práve takéto použitie ustanovenia čl. 9 ods. 12 by viedlo k jeho zneužívaniu. Verejnému funkcionárovi by postačovalo vždy vzdať sa svojej funkcie až v začatom konaní a vôbec by teda nemal dôvod uskutočniť vzdanie sa funkcie bezodkladne potom, čo na uvedené vzdanie sa vzniknú dôvody. Išlo by v podstate o návod verejnému funkcionárovi na zanedbávanie si povinnosti a porušovanie zákona.

Je preto nepochybné, že pokiaľ sa verejný funkcionár raz svojej funkcie vzdal, nemá dôvod sa počas konania vo veci ochrany verejného záujmu vzdávať ešte raz, aby v zmysle tohto ustanovenia došlo k zastaveniu konania, alebo byť v nevýhode vo vzťahu k tomuto zastaveniu konania.

Posledná veta čl. 9 ods. 12 výslovne poukazuje na zastavenie konania o rozhodnutí podľa   ods. 6,   teda   na   zastavenie   konania   o nesplnení   alebo   porušení   povinnosti   či obmedzením ustanoveného týmto zákonom..., tak i na zastavenie konania o uložení pokuty. Výbor NR SR   ako štátny orgán je oprávnený konať iba   na základe ústavy,   v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 bod 2 Ústavy).

Rovnako tvrdíme, že rozhodnutie, ktoré nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote, nemožno považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené trváme na podanom návrhu, napadnuté rozhodnutie výboru bolo vydané v rozpore s citovaným ústavným zákonom a žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej   republiky   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.“

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie bolo ústavnému súdu 11. apríla 2007 doručené vyjadrenie   výboru   k stanovisku   navrhovateľa   z 9. februára 2007.   Výbor   v ňom   odmietol názor navrhovateľa, že akékoľvek vzdanie sa funkcie verejného funkcionára je dôvodom na zastavenie konania podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa   výboru   uvedené   ustanovenie   odseku 12   je   logicky   zahrnuté   do   právnej   úpravy konania pred ním pri porušení ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v čl. 9 a týka sa prejavu vôle účastníka, voči ktorému sa už konanie vedie. Uvedený fakt znamená,   že   k zastaveniu   konania   môže   dôjsť   len   v období   od   začatia   konania   a nie pred ním. Ústavodarca týmto sledoval zámer zbaviť verejného funkcionára zodpovednosti za porušenie ústavného zákona len ako prejav účinnej ľútosti verejného funkcionára. Len s týmto prejavom vôle spája ústavný zákon o ochrane verejného záujmu možnosť zastavenia konania. Z toho dôvodu považuje výbor za neudržateľné tvrdenie navrhovateľa o tom, že vznikol dôvod pre zastavenia konania, a preto zotrval na svojom stanovisku z 1. februára 2007 v plnom rozsahu.

II.

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, z vyjadrenia výboru, z výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti V. T., a. s. (ďalej aj „obchodná spoločnosť“), ako aj z obsahu predložených   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   týkajúcom   sa   konania   vedeného výborom   proti   navrhovateľovi   ústavný   súd   zistil   nasledovný   skutkový   stav   relevantný pre posúdenie veci.

Navrhovateľ   sa   stal   verejným   funkcionárom   dňom   vzniku   jeho   funkcie   člena predstavenstva (štatutárneho orgánu) obchodnej spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Podľa výpisu z obchodného registra navrhovateľovi vznikla funkcia člena predstavenstva (štatutárneho orgánu) dňom 6. januára 2006.

Listom z 1. februára 2006 navrhovateľ oznámil predsedovi dozornej rady obchodnej spoločnosti,   že   sa   s poukazom   na   čl. 5   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu vzdáva   funkcie   člena   predstavenstva   k 1. februáru 2006.   Podľa   výpisu   z obchodného registra navrhovateľovi zanikla funkcia člena predstavenstva (štatutárneho orgánu) dňom 1. februára 2006.

Navrhovateľ   písomné   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu výboru nepodal.

Výbor na svojej 29. schôdzi uznesením č. 156 z 20. apríla 2006 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre nesplnenie povinnosti podať do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie písomné oznámenie podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Uvedenú   skutočnosť výbor   oznámil   navrhovateľovi   listom   sp. zn.   VP/49/06-K   zo   6. júna 2006   doručeným navrhovateľovi 29. júna 2006, v prílohe ktorého mu zaslal predmetné uznesenie a zároveň ho vyzval, aby sa k veci vyjadril.

Navrhovateľ sa vyjadril listom doručeným výboru 10. júla 2006, v ktorom uviedol: „V súlade s novelizáciou ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. čl. 5 tohto zákona, som sa dňa 02. 01. 2006 písomne vzdal funkcie člena predstavenstva V., a. s. T. V prílohe prikladám kópiu svojej rezignácie.“

Rozhodnutím   sp. zn.   VP/49/06-K   zo   16. októbra 2006   výbor   konštatoval,   že navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár - člen   predstavenstva   obchodnej   spoločnosti -V., a. s., porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodal písomné oznámenie výboru v lehote ustanovenej v tomto článku, za čo   mu   uložil   pokutu   v sume   17 274 Sk   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   výbor   okrem   iného   uviedol: „Výbor   dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že je nesporné, že uvedený verejný funkcionár porušil ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému verejnému funkcionárovi PhDr.   B.   L.,   členovi predstavenstva V.,   a. s.   T.   ukladá   pokuta za porušenie povinnosti uloženej   v čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   vo   výške   jednomesačnej   odmeny   verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 16. 10. 2006 schválené uznesením č. 106.“

Rozhodnutie výboru   sp. zn. VP/49/06-K zo 16. októbra 2006 bolo navrhovateľovi doručené 15. decembra 2006.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie (...) podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok...

Podľa čl. 2 písm. zb) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným funkcionárom aj ten, kto vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena   štatutárneho   orgánu   obchodnej   spoločnosti   so   stopercentnou   majetkovou   účasťou štátu. Tento verejný funkcionár podáva písomné oznámenie určenému výboru.

Podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení   podľa   čl. 7   (...)   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom (...).

Podľa druhej vety čl. 9 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie   je   začaté   dňom,   keď   orgán   podľa   odseku 1   urobil   prvý   úkon   voči   verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 (...) uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa poslednej vety čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa konanie zastaví (...) ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku 1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru nespochybňuje, že nepodal do 30 dní od ujatia sa verejnej funkcie oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   nepodal   predmetné oznámenie nie je teda medzi účastníkmi (navrhovateľom a výborom) sporná. Argumentujúc však tým, že verejnú funkciu vykonával v období iba od 6. januára 2006 do 1. februára 2006 (t. j.   26   dní)   a zároveň   poukazujúc   na   poslednú   vetu   čl. 9   ods. 12   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu navrhovateľ zastáva názor, že v jeho prípade malo byť konanie začaté proti nemu výborom podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pre nesplnenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zastavené.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   namietaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutiu výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Navrhovateľ ako verejný funkcionár vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému v konaní podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu však v danom prípade   namieta   procesné   pochybenie   v postupe   výboru,   ktoré   nemá   základ   v tvrdení navrhovateľa,   že   jeho   konanie   ako   verejného   funkcionára   nebolo   v rozpore   s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. V súvislosti s tým ústavný súd v uznesení o prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie uviedol:

„Ústavný súd v poznamenáva, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde v konaní o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu   záujmov   je   námietka   procesných   vád   v konaní   pred   výborom   takou   otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

V okolnostiach   prípadu   by   však   nezaoberanie   sa   námietkou   porušenia   kogentnej normy obsiahnutej v poslednej vete čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a tým i schválenie postupu výboru bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal intenzitou dopadu namietaného porušenia a jeho vplyvom na rozhodnutie vo veci, znamenalo podľa názoru ústavného súdu nadmerne formalistický prístup pri aplikácii práva vytýkaný v rade rozhodnutí zo strany ústavného súdu všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 26/06).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci aj otázku správnosti procesného postupu výboru v konaní podľa ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu.   Nutnosť   takéhoto   postupu   vyplýva   z toho,   že   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov   je   konštruované   na   princípe   jednoinštančného   konania,   v ktorom   je   vylúčené podanie opravných prostriedkov. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý prístup   pri   hodnotení   vytýkaných   nedostatkov   namietaného   rozhodnutia   s tým,   že odmietnutie   návrhu   v časti   týkajúcej   sa   vytýkanej   nesprávnosti   procesného   postupu pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie.“

Pri   preskúmaní   navrhovateľom   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd prihliadol na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nemôže v niektorých osobitných prípadoch   obmedziť   iba   na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Ústavný   súd   zo   svojho   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] musí pri uplatňovaní svojej   právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad   zaručujúcich   právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy.

Tak je to aj v danom prípade, keď ústavný súd s prihliadnutím na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod na to, aby sa zaoberal aj výhradami navrhovateľa smerujúcimi proti procesnému postupu výboru v súvislosti   s namietaným   nedodržaním   ústavného   príkazu   obsiahnutého   poslednej   vete v čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný súd sa teda v danom prípade nemôže obmedziť len na posúdenie konformnosti konania navrhovateľa vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním, vzdaním sa funkcie pred rozhodnutím výboru podľa čl. 9 ods. 6   uvedeného   ústavného   zákona,   ako   aj   na posúdenie   dopadu   týchto   skutočností na samotné rozhodnutie výboru.

Podľa čl. 9 ods. 12 tretej vety ústavného zákona je výbor povinný zastaviť konanie v prípade, že sa verejný funkcionár pred hlasovaním podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie. Z dispozície právnej normy vyjadrenej v tretej vete čl. 9 ods. 12 ústavného zákona podľa   názoru   ústavného   súdu   nepochybne   vyplýva   nemožnosť   fakultatívneho posudzovania, teda   zastavenia alebo nezastavenia   konania zo strany výboru, ak nastanú skutočnosti uvedené v jej hypotéze. Citovaná právna norma jednoznačne ukladá výboru povinnosť (vzniká právny nárok) zastaviť konanie v každom prípade, „... ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá funkcie“, pričom obligatórne zastavenie konania nie je viazané na to, či verejný funkcionár splnil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej citovaným ústavným zákonom alebo ju splnil dodatočne, prípadne túto povinnosť vôbec nesplnil.

Z hľadiska argumentácie výboru k návrhu je potrebné vysporiadať sa s jeho názorom, že   akékoľvek   vzdanie   sa   funkcie   verejného   funkcionára   nie   je dôvodom   na   zastavenie konania podľa   čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. V súvislosti s týmto názorom poukazuje výbor na to, že uvedený článok je logicky zahrnutý do právnej úpravy konania pred ním vedeného proti verejnému funkcionárovi v súvislosti s porušením niektorej z povinností alebo obmedzení ustanovených týmto ústavným zákonom alebo iným zákonom a týka sa prejavu vôle účastníka, voči ktorému sa už konanie vedie. To podľa výboru znamená, že k zastaveniu konania môže dôjsť len v období od začatia konania a nie pred ním. Na základe toho dospel výbor k záveru, že ústavodarca takouto úpravou sledoval zámer zbaviť verejného funkcionára zodpovednosti za porušenie ústavného zákona len ako prejav jeho účinnej ľútosti a len s týmto prejavom vôle spája ústavný zákon o ochrane verejného záujmu možnosť zastavenia konania.

Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   výklad   a aplikácia   právnej   normy,   pokiaľ   jej normatívny   text   nie   je   dostatočne   zrejmý,   má   zodpovedať   požiadavke   právnej   istoty (ako imanentnej   súčasti   princípu   právneho   štátu   vyjadreného   v   čl. 1   ods. 1   ústavy) a zároveň   má   byť   primeraná   obsahu   a účelu   právnych   vzťahov,   ktoré   ňou   majú   byť regulované.

Zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je vo všeobecnosti zabezpečovať   právny   mechanizmus   ochrany   verejného   záujmu   pri   výkone   verejných funkcií,   ktorý   má   zamedziť   vzniku   rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov s verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie   a predchádzať   zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného, na osobný prospech.

Preto podľa názoru ústavného súdu je potrebné vykladať poslednú vetu čl. 9 ods. 12 predmetného ústavného zákona predovšetkým so zreteľom na zmysel a účel tohto ústavného zákona, ktorým je ochrana verejného záujmu, ktorá sa má zabezpečiť okrem iného aj tým, že sa zakazuje výkon verejnej funkcie paralelne s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností   nezlučiteľných   s funkciou   verejného funkcionára (inkompatibilita) podľa   ústavy a zákonov (čl. 5 ústavného zákona).

Vzdaním sa funkcie, a to bez ohľadu na to, či pred začatím konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov alebo až po jeho začatí sa podľa názoru ústavného súdu stráca zmysel verifikovať údaje uvádzané v oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   keďže   dotknutá   osoba   už   nevykonáva verejnú funkciu, pri výkone ktorej by mohlo dôjsť k uprednostneniu jej osobného záujmu pred záujmom verejným, a preto v takomto prípade ústavný zákon prikazuje výboru konanie (v prípade, že sa začalo) zastaviť. Z tohto hľadiska je irelevantné, že ústavný zákon už v takomto prípade výslovne nehovorí o zániku povinnosti podať oznámenie podľa jeho čl. 7 ods. 1.

Z týchto   dôvodov   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť   so   stanoviskom   výboru,   že „... k zastaveniu   konania   môže   dôjsť   len v období   od   začatia   konania   a nie   pred   ním“, a taktiež nemôže prijať jeho právnu konštrukciu, že „Zákonodarca týmto sledoval zmier zbaviť verejného funkcionára zodpovednosti za porušenie ústavného zákona len ako prejav účinnej ľútosti...“.

Ak platí dobrodenie zastavenia konania v prípade, že sa verejný funkcionár vzdá funkcie v čase, keď už začalo konanie, a zároveň by sa tento neuplatnil v prípade, že sa verejný funkcionár vzdal svojej funkcie už skôr (argumentum a minori ad maius), podľa ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu   by   to   znamenalo spochybnenie   princípu rovnosti a mohlo by to viesť až k absurdným záverom. Podľa názoru ústavného súdu možno zo vzájomného vzťahu medzi povinnosťou vyplývajúcou z čl. 7 ods. 1 a normu obsiahnutou v čl. 9 ods. 12 tretej vety ústavného zákona vyvodiť, že nesplnenie predmetnej povinnosti už ústavodarca nespája s uplatnením sankčných mechanizmov podľa ústavného zákona, keďže v týchto prípadoch nariaďuje konanie obligatórne zastaviť.

Inštitút účinnej ľútosti je v platom právnom poriadku Slovenskej republiky výslovne ustanovený výlučne v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Ústavný súd konštatuje, že použite analogie iuris s ohľadom na podmienky účinnej ľútosti taxatívne stanovené v Trestnom zákone neprichádza v danom prípade do úvahy. Okrem toho by tento inštitút v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   neplnil   jeho   základnú   preventívnu   a reparačnú   funkciu. Použitie analógie vo verejnom práve je navyše vo všeobecnosti neprípustné.

Ústavný súd konštatujúc nesúladnosť napadnutého rozhodnutia s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu a majúc na zreteli svoju úlohu, ktorú plní v opravnom konaní, v rámci   ktorého   výlučne   jemu   prislúcha   na   základe   špecifickej   právomoci   zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel s poukazom na uvedené k záveru, že v danom prípade mal výbor postupovať v súlade s príkazom obsiahnutým v poslednej vete čl. 9 ods. 12 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   a konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začaté proti navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastaviť.

Vzhľadom na tieto dôvody preto ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/49/06-K zo 16. októbra 2006 týmto nálezom zrušil (bod 1 výroku).

K námietke navrhovateľa, že výbor v danej veci nerozhodol v rámci 60-dňovej lehoty od začatia konania ustanovenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   niet   pochybností   o jej   prekročení,   keďže konanie   bolo   začaté   uznesením   výboru   č. 156   z   20. apríla 2006   a výbor   rozhodol   až 16. októbra 2006.   Pretože   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   absentuje   úprava následkov prekročenia tejto procesnej lehoty, nespája sa jej uplynutie so žiadnym právnym účinkom.   Z uvedeného   možno   urobiť   záver,   že   výbor   môže   vo   veci   rozhodnúť   aj po uplynutí 60-dňovej lehoty určenej ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Je však v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä princípov právnej istoty účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v lehote ustanovenej v ústavnom zákone   o ochrane   verejného   záujmu,   a to   aj   napriek   tomu,   že   táto   lehota   je   lehotou poriadkovou.

Výbor je povinný postupovať podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, je teda povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone (III. ÚS 25/07).

Navrhovateľ žiadal priznať proti výboru úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslila jeho právna zástupkyňa sumou 9 444 Sk. Trovy právneho zastúpenia právna zástupkyňa bližšie špecifikovala ako odmenu za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2007   [prevzatie   a prípravu   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   podanie   návrhu z 3. januára 2007 a písomné podanie z 9. februára 2007 (3 x 2 970,- Sk) a režijný paušál (3 x 178,- Sk)].

Pri   rozhodovaní   o požadovanej   úhrade   trov   vychádzal   ústavný   súd   z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   navrhovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a),   c)   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10 citovanej vyhlášky.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk (za dva úkony   právnej   služby   a 2 x   režijný   paušál).   Odmenu   za   vyjadrenie   z 9. februára 2007 vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   relevantných   skutočností)   nepriznal.   Pretože   Výbor Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií,   ktorému   bola   ako účastníkovi konania pred ústavným súdom uložená povinnosť nahradiť trovy navrhovateľa, je   orgánom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   uložil   mu   ústavný   súd   splnenie   tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007