znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti JUDr. M. C.,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P. S.,   N., ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom   pod sp. zn. 23 D 225/04, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo JUDr. M. C. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 225/04   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 D 225/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. C. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr. M. C.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. S., N., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 1/06 z 5. januára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 225/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zaslal 2. februára 2004 okresnému súdu návrh na prejednanie novoobjaveného majetku po poručiteľovi Ing. J. C. (ďalej len „návrh“).

Z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   bolo   konanie   sp. zn.   23 D 225/04 zastavené. Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok v lehote na podanie odvolania.

Podľa   sťažovateľa   ku   dňu   podania   sťažnosti   napriek   viacerým   telefonickým a písomným   urgenciám   mu „nebolo   doručené   rozhodnutie   o odvolaní,   a ani   predmetné konanie nebolo postúpené príslušnému notárovi na prejednanie“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov, vyplatil   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 80 000 Sk a priznal úhradu trov konania.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 1843/05 z 20. januára 2006 doručeným ústavnému súdu   27. januára 2006   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   ktorého   súčasťou   je   aj   táto chronológia úkonov okresného súdu:

„Dňa 3. 2. 2004 bol tunajšiemu súdu doručený návrh sťažovateľa na prejednanie novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi Ing. J. C.

Pretože k návrhu na začatie konania sťažovateľ nedoložil všetky listiny, na ktoré sa v texte návrhu odvolával, bol uznesením tunajšieho súdu č. k. 23 D 225/2004-71 zo dňa 3. 6. 2004   vyzvaný   na   predloženie   v rozhodnutí   špecifikovaných   listín.   Rozhodnutie   bolo sťažovateľovi doručené dňa 23. 6. 2004.

Dňa   4. 6. 2004   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   200,- Sk z návrhu na začatie konania. Výzva bola sťažovateľovi doručená dňa 23. 6. 2004.

Dňa   25. 6. 2004   bolo   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   v ktorom   poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 66/2000, podľa ktorého nemôže byť dôvodom na zastavenie konania nesplnenie si povinnosti navrhovateľa pripojiť k návrhu listinné   dôkazy.   K tomuto   podaniu   sťažovateľ   nepripojil   žiadnu   z listín,   na   ktorých predloženie bol vyzvaný uznesením tunajšieho súdu zo dňa 3. 6. 2004.

Dňa   21. 10. 2004   vydal   súd   uznesenie   č. k.   23 D 225/2004-78,   ktorým   konanie o návrhu sťažovateľa zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. (...) Dňa 11. 11. 2004 bolo do podateľne súdu doručené podanie sťažovateľa, na ktorom bol kolkovými známkami zaplatený súdny poplatok z návrhu.

Dňa   24. 11. 2004   bolo   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu o zastavení konania.

Dňa   15. 4. 2005   vydal   súd   uznesenie   č. k.   23 D 225/2004-84,   ktorým   uznesenie o zastavení konania zo dňa 21. 10. 2004 zrušil. Rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 4. 7. 2005.

Dňa 7. 10. 2005 požiadal súd Správu katastra v D. o identifikáciu pozemkov, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom návrhu na začatie konania.   Vyžiadané doklady boli súdu doručené dňa 1. 12. 2005.

Dňa 16. 1. 2006 poveril súd notára Mgr. M. A., aby ako súdny komisár prejednal novoobjavený majetok po poručiteľovi Ing. J. C.“

Ďalej okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol:

„Skutková a práva zložitosť sporu: Pokiaľ   ide   o právnu   zložitosť   sporu,   som   subjektívne   toho   názoru,   že vec   nie   je právne   zložitá.   Jedná   sa o bežný   návrh   na   dodatočné   prejednanie   dedičstva,   ktoré   veci patria do bežnej agendy okresných súdov. Rovnako tak skutková zložitosť veci nie je podľa môjho názoru vysoká.

Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: Z predmetného súdneho spisu sp. zn. 23 D 225/2004 som nezistil existenciu prekážok postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ: Po   oboznámení   sa   s obsahom   predmetného   súdneho   spisu   som   toho   názoru,   že v danej veci spôsobil prieťahy konania aj sťažovateľ. Konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa   je   v zmysle   § 175x   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrhovým   konaním. Navrhovateľ má tak povinnosť tvrdenia a na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť. V návrhu teda   musí   uviesť   skutočnosti,   z ktorých   vyplýva,   že   poručiteľ   mal   majetok,   ktorý   nebol v pôvodnom dedičskom konaní prejednaný. Na preukázanie týchto tvrdení musí zároveň navrhovateľ označiť alebo predložiť dôkazy. Tvrdenie novoobjaveného majetku poručiteľa musí mať súd preukázané skôr, ako poverí notára, aby ako súdny komisár vec prejednal. Je teda   zjavné,   že   postup   sťažovateľa,   ktorý   k návrhu   nedoložil   listiny,   na   ktoré   sa odvolával, neprispel k plynulosti konania.

Rovnako tak skutočnosť, že sťažovateľ nezaplatil s podaním svojho návrhu súdny poplatok a súd ho musel na splnenie tejto povinnosti vyzvať, možno hodnotiť ako prieťahy, ktoré   spôsobil   sťažovateľ,   keďže   poplatková   povinnosť   vznikla   sťažovateľovi   pri   podaní návrhu. Tu poukazujem aj na dobu, ktorá uplynula odo dňa doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľovi až do dňa zaplatenia súdneho poplatku,   čo bolo skoro 5 mesiacov (od 23. 6. 2005 do 11. 11. 2004).

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom: Na základe opisu skutkového stavu som toho názoru, že napriek doterajšej celkovej dĺžke konania zo strany súdu bolo konané dostatočne plynulo a bez zbytočných prieťahov.

Zistenie, či prieťahy možno považovať za zbytočné: Vzhľadom na predchádzajúce tvrdenie sa k tejto otázke nevyjadrujem.

Iné okolnosti, ktoré mali vplyv na prieťahy v konaní: Vzhľadom   na   výslovnú   žiadosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uvádzanú v iných konaniach neuvádzam skutočnosti týkajúce sa zaťaženosti tunajšieho súdu a jeho jednotlivých sudcov.

Zároveň si dovoľujem navrhnúť, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, že napriek   tomuto   stanovisku   zistí   v konaní   sp. zn.   23 D 225/2004   prieťahy   zavinené tunajším   súdom,   sťažovateľovi   s ohľadom   na   uvádzané   skutočnosti   nepriznal   finančné zadosťučinenie.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   21. februára 2006   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom s tvrdeniami okresného súdu nesúhlasil a uviedol:

„Napriek tomu, že sa jedná o právne jednoduchú vec, okresnému súdu trvalo skoro 5 mesiacov, kým až 15. 04. 2005 svojím rozhodnutím uznesenie o zastavení konania zrušil. Toto uznesenie malo byť doručené (podľa vyjadrenia predsedu Okresného súdu v Trenčíne) až 04. 07. 2005, teda skoro o ďalšie tri mesiace neskôr.

V danej veci sa podľa Okresného súdu v Trenčíne dopustil aj sťažovateľ prieťahov v konaní.   S týmto   sa tiež nemôžem stotožniť.   Súd napriek   tomu,   že   sám   mohol vykonať dokazovanie, čo aj neskôr urobil, najprv vyzýval sťažovateľa, aby dokázal svoje tvrdenia. Som   toho   názoru,   že   podaný   návrh   bol   dostatočne   podložený   a súd   si   týmto   iba neodôvodnene   uľahčoval   svoju   prácu.   V rámci   dedičského   konania   o novoobjavenom majetku v drvivej väčšine prípadov vykonáva identifikáciu predmetného majetku až súdom poverený notár.

V tomto prípade bol notár poverený až 16. 01. 2006, teda po prijatí sťažnosti môjho klienta na Ústavnom súde Slovenskej republiky a skoro dva roky po podaní návrhu na súd. Vzhľadom   na   uvedené   považujem   tvrdenia   predsedu   Okresného   súdu   v Trenčíne za neopodstatnené   a zmätočné,   keďže   aj   vo   svojej   odpovedi   zo   dňa   09. 06. 2005 sťažovateľovi   oznámil,   že   v konaní   dochádza   zo   strany   Okresného   súdu   v Trenčíne k neodôvodneným   prieťahom   v konaní   z objektívnych   dôvodov   v dôsledku   nepriaznivého stavu na dedičskom oddelení uvedeného súdu. Podľa súčasnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky takáto skutočnosť odôvodňuje podanie ústavnej sťažnosti.

Pol roka potom svoj názor zrazu zmenil a prieťahy v konaní zdôvodnil správaním sa sťažovateľa.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho   vyjadrení z 20. januára 2006, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, II. ÚS 27/05) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu zistil, že pred okresným súdom prebieha konanie o dodatočné prejednanie dedičstva.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom   okresného   súdu,   že „pokiaľ   ide   o právnu zložitosť   sporu   (...)   vec   nie   je   právne   zložitá.   Jedná   sa   o bežný   návrh   na   dodatočné prejednanie   dedičstva,   ktoré   veci   patria   do   bežnej   agendy   okresných   súdov“. Taktiež skutková zložitosť veci nie je podľa vyjadrenia okresného súdu „vysoká“.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj z jeho vyjadrenia vyplýva, že aj sťažovateľ svojím   správaním   čiastočne   prispel   k spomaleniu   konania.   Podľa   okresného   súdu na plynulosť jeho konania mala vplyv skutočnosť, že sťažovateľ „k návrhu nedoložil listiny, na ktoré sa odvolával“. Taktiež „skutočnosť, že sťažovateľ nezaplatil s podaním svojho návrhu súdny poplatok a súd ho musel na splnenie tejto povinnosti vyzvať“, označil okresný súd ako „prieťahy, ktoré spôsobil sťažovateľ“. Zároveň poukázal na obdobie od 23. júna 2004,   keď   bola   sťažovateľovi   doručená   výzva   okresného   súdu   na zaplatenie   súdneho poplatku, do 11. novembra 2004, keď sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok, ktorý bol splatný   dňom   podania   návrhu   [§ 5   ods. 1   písm. a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov]. Neurobil tak ani na výzvu okresného súdu zo 4. júna 2004, ktorá mu bola doručená 23. júna 2004. Súdny poplatok sťažovateľ zaplatil až 11. novembra 2004, keď   mu   deň   predtým   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   23 D 225/04-78 z 21. októbra 2004 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“), ktorým okresný súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Zároveň 24. novembra 2004 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania a žiadal toto uznesenie zrušiť a pokračovať v konaní.   Ústavný   súd   sa   prikláňa k názoru   okresného   súdu,   že   nezaplatenie   súdneho poplatku   a správanie   sťažovateľa   v súvislosti   s nereagovaním   na   výzvu   okresného   súdu na jeho   zaplatenie   sú   okolnosti,   ktorými   sťažovateľ   prispel   k vzniku   prieťahov v predmetnom konaní.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Okresný súd jednoduchý úkon spočívajúci vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku vykonal po štyroch mesiacoch od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci (§ 103 OSP).

Ďalej   okresný   súd   uznesením   č. k.   23 D 225/04-84   z 15.   apríla   2005   (ďalej   len „zrušujúce uznesenie“) síce zrušil uznesenie o zastavení konania, avšak toto bolo odoslané sťažovateľovi až 13. júna 2005 a doručené mu bolo 4. júla 2005. Z uvedeného vyplýva, že od   podania   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   do   odoslania zrušujúceho uznesenia sťažovateľovi uplynulo viac ako 6 mesiacov.

Nasledujúci úkon po zrušení uznesenia o zastavení konania 15. apríla 2005 vykonal okresný súd 7. októbra 2005, t. j. po takmer 6 mesiacoch, keď vyžiadal doklady od Správy katastra D. a Správy katastra R.

Po doručení príslušných dokladov okresný súd 16. januára 2006 poveril príslušného notára, aby ako súdny komisár prejednal novoobjavený majetok.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   23 D 225/04,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk, čo odôvodňuje tým, že „nečinnosťou súdu mi vznikla nemalá ujma, keďže sa jedná o pozemky (lúky, pasienky, lesy) (...)“, a ďalej uvádza, že nemá „možnosť s týmito pozemkami disponovať a požívať z nich úžitky“.

Ústavný   súd   považoval   v posudzovanom   prípade   za   dostatočnú   ochranu   pred porušovaním základného práva sťažovateľa to, že v konaní bola po podaní sťažnosti vec vzápätí   postúpená   notárovi,   aby   ako   súdny   komisár   prejednal   novoobjavený   majetok, pričom zohľadnil postup sťažovateľa v konaní, ktorým taktiež nie v zanedbateľnej miere prispel   k doterajšej   dĺžke   konania,   ako   aj   samotnú   doterajšiu   dĺžku   konania.   Preto   mu ústavný súd nepriznal primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. P. S. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006