znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Alžbety   Petrákovej,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R.   B.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Košice II v konaniach vedených pod sp. zn. 18 C 816/95, 18 C 817/95 a 18 C 818/95 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 5/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Alžbety Petrákovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2004 doručená sťažnosť Alžbety Petrákovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupmi Okresného súdu Košice II (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   18   C   816/95, 18   C   817/95 a 18 C 818/95 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 5/99.

Svoju   sťažnosť   odôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že   v konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 816/95 podala okresnému   súdu   30.   septembra 1995 žalobu o zaplatenie sumy 136 000 Sk z titulu náhrady mzdy, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 817/95 žalobu o zaplatenie   jej   mzdových   nárokov   vyplývajúcich   z dohody   o mzdových   podmienkach a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   818/95   žalobu   o zaplatenie   48 000 Sk   za   výkon funkcie člena predstavenstva. Vo všetkých prípadoch   boli predmetné konania prerušené 12. októbra 1999, pretože na majetok žalovaného krajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 K 5/99 vyhlásil   17. mája 1999 konkurz.   Dňa   19. októbra 1999   sťažovateľka   doručila   okresnému súdu vyjadrenie, že na predmetných žalobách trvá. Okresný súd napriek tomu do dnešného dňa nekonal.

V označenom   konaní   krajského   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   17. mája 1999   bol vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalovaného,   sťažovateľka   sa   preto   viackrát   obrátila na správcov konkurznej podstaty aj na konkurzný súd, pričom konkurz (konanie vedené na krajskom súde   pod sp.   zn. 1 K 5/99) „...   bol uznesením zo dňa 24.   11.   2004 zrušený z dôvodu,   že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu.   Voči tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ako účastník konania odvolanie zo dňa 25. 02. 2004. Podľa jej informácií toto uznesenie do dnešného dňa nenadobudlo právoplatnosť“.

Sťažovateľka žiada ústavný súd, aby rozhodol, že v označených konaniach okresného súdu a v konaní krajského súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spolu vo výške 12 mil. Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

1) Sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 5/99, ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je preto odstránenie stavu právnej neistoty účastníka, v ktorom sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.

Ústavný   súd   zistil, že krajský   súd   uznesením   zo   17. mája 1999   sp.   zn.   1 K 5/99 vyhlásil na majetok úpadcu Ferroreal, a. s., Košice v likvidácii, so sídlom: Vstupný areál VSŽ   Košice,   konkurz,   ktorý   bol   uznesením   krajského   súdu   z   24. novembra 2003 sp. zn. 1 K 5/99 zrušený. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   apríla   2004 sp. zn. 1 Obo 61/04 odmietnuté. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 K 5/99 zo 17. mája 1999 nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2004.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 37/02,   IV. ÚS 81/03, IV. ÚS 46/04) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   došla   ústavnému   súdu, už nedochádza   k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 K 5/99 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2004, teda v čase, keď konanie pred krajským súdom vedené pod sp. zn. 1 K 5/99 bolo už právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť, že konanie o sťažnosti sťažovateľky nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku ústavy.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

2) Sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v   konaniach vedených pod sp. zn. 18 C 816/95, 18 C 817/95 a 18 C 818/95, ústavný súd taktiež odmietol z nasledujúcich dôvodov.

Zo spisov okresného súdu sp. zn. 18 C 816/95, 18 C 817/95 a 18 C 818/95 vyplýva, že konania,   v ktorých   podľa   sťažovateľky   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli prerušené podľa   § 14   ods. 1   písm. d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). V prerušených konaniach podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ak   nedôjde   k odpadnutiu prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva. Sťažovateľka netvrdila a ani neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v uvedených   veciach   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Z dôvodu, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v predmetných konaniach pred okresným súdom v čase pred prerušením jednotlivých konaní, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02,   I. ÚS 6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   o namietaných skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených pod sp. zn. 18 C 816/95, 18 C 817/95 a 18 C 818/95 v čase pred prerušením napadnutých konaní dozvedela najneskôr 14. októbra 1999, keď jej bolo doručené oznámenie o prerušení predmetných   konaní.   Sťažnosť   ústavnému   súdu   podala   sťažovateľka   až   7.   júla   2004, t. j. v čase,   keď   už   nepochybne   uplynula   lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred ústavným súdom.

Pokiaľ   ide   o   prieťahy   v čase,   keď   prekážka   prerušenia   konania   už   odpadla, t. j. po 16. júni 2004,   keď   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1 K 5/99   nadobudlo právoplatnosť, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že samotná sťažovateľka vo svojom vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   24. novembra 2004   uvádza,   že „v   období od 16. júna 2004   nepodala   predsedovi   Okresnému   súdu   Košice   II   sťažnosť   na   zbytočné prieťahy v konaniach sp. zn. 18 C 816/95, sp. zn. 18 C 817/95, sp. zn. 18 C 818/95“, z čoho vyplýva, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená   podľa   osobitných   predpisov.   V tejto   súvislosti   je   vzhľadom   na   obdobie po odpadnutí   prekážky   konania   irelevantná   sťažnosť   sťažovateľky   z   20. januára 1998 adresovaná krajskému súdu. Treba však poukázať ešte aj na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohol ústavný súd zohľadniť, a tak napriek nevyužitiu účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať na ďalšie konanie. Napokon ústavný súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že od 16. júna 2004, keď nadobudlo uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   K   5/99   z   24.   novembra   2003   právoplatnosť, do 7. júla 2004, keď bola ústavnému súdu doručená sťažnosť, uplynula krátka doba na to, aby   bolo   možné   uvažovať   o vyslovení   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 153/03, II. ÚS 93/04, IV. ÚS 44/03) na tom, že sťažovateľka je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinná vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré jej podľa zákona na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sťažovateľka nepostupovala uvedeným spôsobom, ústavný súd dospel k záveru, že jej sťažnosť je v tejto časti pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jej základných práv neprípustná, preto o nej rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005