znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 1/02-23Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   septembra   2002 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho o sťažnosti A. R., bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., so sídlom v B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Brezne č. k. 1 C 85/00-39 z 24. júna 2002, za účasti Okresného súdu v Brezne, takto  

r o z h o d o l :

1. Uznesením Okresného súdu v Brezne č. k. 1 C 85/00-39 z 24. júna 2002   b o l o p o r u š e n é   základné právo A.   R.   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Brezne   č.   k.   1   C   85/00-39   z   24.   júna   2002 z r u š u je   a vracia vec Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie.

3. Základné právo A. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Brezne pod sp. zn. 1 C 85/00   b o l o   p o r u š e n é.

4. Okresnému súdu v Brezne   p r i k a z u j e,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 85/00 konal bez zbytočných prieťahov.

5. A. R.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I. Sťažnosť a návrh na rozhodnutie vo veci samej, vyjadrenie ku sťažnosti

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2002 doručená   sťažnosť   A.   R.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. M. S., so sídlom v B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy uznesením   Okresného   súdu   v Brezne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   1   C   85/00-39   z 24. júna 2002.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľka   odôvodnila   tak,   že okresný súd zastavil konanie o jej návrhu uznesením č. k. 1 C 85/00-39 z 24. júna 2002 podľa   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   napriek   tomu,   že sťažovateľka na základe výzvy súdu podľa § 43 ods. 1 OSP doplnila žalobu podanú ešte 3. apríla 2000. Sťažovateľka považuje zastavenie konania, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, za porušenie základného práva na súdnu ochranu preto, že výzva na doplnenie pôvodnej žaloby bola rešpektovaná a len z objektívnych dôvodov nemohla byť realizovaná v celom rozsahu podľa pokynov okresného súdu.

Sťažovateľka namietla aj porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, ku ktorému podľa nej došlo preto, že od 3. apríla 2000, keď podala žalobu, až do 28. marca 2002, keď ju okresný súd vyzval na doplnenie žaloby, nebol urobený žiaden relevantný úkon a aj po výzve došlo len k tomu, že 24. júna 2002 okresný súd právoplatne zastavil konanie.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie týchto jej základných práv, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Okresný   súd   navrhol   nevyhovieť   sťažnosti   sťažovateľky   v podstate   z dôvodu,   že predsedníčka okresného súdu sa stotožnila s uznesením súdu z 24. júna 2002, ktorým bolo konanie vo veci sp. zn. 1 C 85/00 právoplatne zastavené. Podľa okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v tomto konaní je neprípustná, pretože sťažovateľka nevyužila možnosť sťažovať sa na postup súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení ešte uvádza námietky hmotnoprávneho charakteru a súčasne tvrdí, že žalobný petit je nevykonateľný.

II. Skutkový stav v konaní sp. zn. 1 C 85/00

Sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu 3. apríla 2000. Do 28. marca 2002, keď bola   sťažovateľka   podľa   §   43   ods.   1   OSP   vyzvaná   na   doplnenie   žaloby,   okresný   súd nevykonal   žiaden   úkon   vo   veci.   Vo   výzve   bolo   sťažovateľke   uložené,   aby   doplnila označenie odporcov 1, 9, 10, 11,12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 24, 25 dátumom narodenia,   zamestnaním   a bydliskom.   Odporca   38   mal   byť   označený   názvom,   sídlom a údajom o zápise v príslušnom registri.

Sťažovateľka   podaním   z 5.   apríla   2002   doplnila   pôvodnú   žalobu   tak,   že   u časti odporcov   uviedla, že sú dôchodcovia, u ostatných odporcov   uviedla, že odmietli uviesť svoje   zamestnanie   s odvolaním   sa   na   ochranu   osobných   údajov,   pokiaľ   išlo   o dátum narodenia účastníkov, odkázala na rodné čísla uvedené v žalobe a vo vzťahu k účastníkom, ktorí boli v žalobe označení ako neznámi, poukázala na potvrdenie vydané obcou, že títo vlastníci   sú   neznámi   aj   pre   orgán   územnej   samosprávy.   Súčasne   sťažovateľka   zmenila označenie odporcu v 38. rade.

Po   tomto   podaní   sťažovateľky   okresný   súd   uznesením   z 24.   júna   2002   konanie zastavil   z dôvodu,   že:   „navrhovateľka   v stanovenej   lehote   svoje   podanie   nedoplnila o uvedenie bydliska odporcov v 1/,   9/   až 22/, 24/ a 25/   rade   a v konaní   nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd podľa § 43 ods. 2 O. s. p. konanie zastavil. Fyzická osoba musí   byť   v návrhu   označená   tak,   aby   nebola   zameniteľná   s inou   fyzickou   osobou. Odporcovia v 1/, 9/ až 22/, 24/ a 25/ rade sú v návrhu označení len menom a priezviskom a keďže nie je uvedený ich dátum narodenia ani ich posledné známe bydlisko, zo strany súdu nie je možné zistiť, či vôbec žijú, prešetriť ich pobyt, čo je podmienkou preto, aby im mohol byť v konaní ustanovený opatrovník.“

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že odporcovia 1, 9 až 22, 24 a 25 sú podľa tvrdenia žalobkyne (sťažovateľky) na neznámom mieste, čo potvrdil   okresný súd aj vo výzve a uznesení o zastavení konania. Uznesenie o zastavení konania sa stalo právoplatným 8. júla 2002 (vyjadrenie predsedníčky okresného súdu). Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 11. júla 2002 a na poštu bola podaná 9. júla 2002. Dôležité je podľa ústavného súdu aj to, že v odôvodnení uznesenia sa okresný súd nevenoval vôbec tomu, že sťažovateľka predložila dôkaz o tom, že účastníci sú na neznámom mieste (potvrdenie orgánu územnej samosprávy).

III. Právne východiská na rozhodovanie ústavného súdu

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy základného práva na súdnu ochranu sa   možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 43 ods. 1 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo   nezrozumiteľné   podanie   v   určenej   lehote   opravili   alebo   doplnili.   Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a   v konaní   nemožno   pre   tento   nedostatok   pokračovať,   súd   konanie   zastaví.   O   týchto následkoch musí byť účastník poučený. Proti tomuto rozhodnutiu o zastavení konania nie je odvolanie prípustné [§ 202 ods. 3 písm. l) OSP].

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa § 79 ods. 1 OSP návrh na začatie konania má okrem všeobecných náležitostí (§   42   ods.   3)   obsahovať   meno,   zamestnanie   a bydlisko   účastníkov,   prípadne   ich zástupcov,   pravdivé   opísanie rozhodujúcich   skutočností,   označenie   dôkazov, ktorých   sa navrhovateľ dovoláva,   a musí byť z   neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha.

Sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   súdnu   ochranu   podaním   žaloby.   Okresný   súd žalobkyňu vyzval, aby doplnila žalobu tak, že uvedie posledné známe bydlisko žalovaných na neznámom mieste a súčasne aj dátum narodenia. Žalobkyňa doplnila svoju žalobu tak, ako   to   je   uvedené   v opísanom   skutkovom   stave   zistenom   ústavným   súdom,   pričom zdôraznila,   že   u týchto   účastníkov   ide   o neznáme   osoby,   o čom   predložila   potvrdenie orgánu   územnej   samosprávy,   a navrhla   preto   postupovať   podľa   pravidiel,   ktoré v Občianskom súdnom poriadku upravujú zastupovanie takýchto účastníkov.

Po tomto úkone žalobkyne okresný súd zastavil konanie podľa § 43 ods. 2 OSP z dôvodov nedoplnenia žaloby na základe jeho výzvy podľa § 43 ods. 1 OSP. Proti tomuto uzneseniu   nebolo   prípustné   odvolanie   a pretože   ide   o prvostupňové   rozhodnutie,   nebolo prípustné   ani   dovolanie.   Základným   dôvodom   na   zastavenie   konania   bolo   to,   že u neznámych   účastníkov   sťažovateľka   neuviedla   posledné   známe   bydlisko   a dátum narodenia,   hoci   §   79   ods.   1   OSP nevyžaduje uviesť   posledné   známe bydlisko,   ale len bydlisko a vôbec nevyžaduje uviesť dátumy narodení účastníkov.

K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má   právo, aby sa   jeho vec...   prerokovala bez zbytočných prieťahov.   Zbytočné prieťahy v konaní v praxi naznačuje najmä neprimeraná dĺžka konania. V tejto súvislosti možno, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, uviesť, že aj keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné ohraničiť (I. ÚS 92/97), je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré musí byť vynesené v primeranej lehote (podobne aj II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza spravidla právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Rýchlosť   a   účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne   podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním samotného   účastníka   súdneho   konania   a   napokon   aj   činnosťou   (súčinnosťou)   štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   je   konkretizovaná   v   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu   tohto   účelu   súdneho konania vylúčený,   prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97). Priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu na organizovanie práce tak, aby sa toto základné právo objektívne realizovalo (II. ÚS 26/95). Zbytočným prieťahom vo veci je aj to, ak súd rozhodne, ale jeho rozhodnutie musí byť v predpísanom procesnom postupe (vrátane postupu pred ústavným súdom o sťažnosti) zrušené z dôvodu hrubého porušenia   zákonnosti alebo v konaní pred ústavným súdom porušenia ústavnosti.

Vo vzťahu k prerokovanej sťažnosti ústavný súd pripomína, že obdobie nečinnosti všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd vždy v doterajšej judikatúre posúdil ako zbytočný prieťah (II. ÚS 3/00).

IV. Závery ústavného súdu

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu

Ústavný   súd   zotrváva   na   stanovisku,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi.   Tento prístup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných úprav.   Ústavný   súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil   základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa (§ 127 ods.1 i. f. ústavy).

Sťažovateľka   namietla porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu o zastavení konania podľa § 43 ods. 2 OSP.

Podstata základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu   poskytnutá   ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (čl. 2 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľka   uplatnila   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podaním   žaloby, ktorej   obsah   na   výzvu   súdu   ešte   čiastočne   podľa   jej   možnosti   doplnila.   Okresný   súd neakceptoval   toto   doplnenie   a konanie   podľa   §   43   ods.   2   OSP   zastavil.   Proti   takému uzneseniu   nie   je   prípustné   odvolanie.   Okresný   súd   však   ponechal   bez   povšimnutia,   že sťažovateľke uložil doplniť také údaje v žalobe, ktoré nepožaduje zákon (§ 42 ani § 79 ods. 1 OSP). Okrem toho nevzal do úvahy, že procesné podmienky (§ 103 OSP) súd skúma z úradnej   povinnosti.   Preto   v tomto   smere   nemožno   ukladať   účastníkovi   povinnosť predkladať   také   dôkazy   (dôkaz   o neznámom   pobyte   žalovaných,   hoci   sťažovateľka predložila potvrdenie od orgánu územnej samosprávy), z ktorých by všeobecný súd chcel vyvodiť   ďalšie   zistenia   o existencii   alebo   neexistencii   podmienky   konania   (povinnosť zastúpenia opatrovníkom podľa § 29 ods. 2 OSP).

V tejto spojitosti treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí   súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana práv   a   oprávnených   záujmov účastníkov   (§   1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   a nadmerný   tlak   na   dopĺňanie   takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona   alebo nemajú   základný   význam   pre   ochranu   zákonnosti,   nie   sú   v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje zastaviť konanie podľa §   43   ods.   2   len   vtedy, ak   v   konaní   nemožno   pre   nedostatky   žaloby   pokračovať. Pokračovať   v konaní   chápeme   v tomto   zmysle   možnosť   súdu   konať   a rozhodovať   bez zásadnejších prekážok, ktorými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky žalôb. Musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napríklad zo žaloby nie je zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit).

Napokon, ústavný súd poznamenáva, že nedostatky, o ktorých sa vyjadril okresný súd (nevykonateľnosť žalobného petitu a ďalšie hmotnoprávne námietky), nemohli   byť dôvodom na zastavenie konania, pretože ich okresný súd vo výzve nevytkol, a navyše, také námietky sa riešia meritórnym výrokom, a nie procesným rozhodnutím o zastavení konania.

K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

Okresný súd za obdobie 27 mesiacov (od 3. apríla 2000 do 24. júna 2002, resp. do právoplatnosti   uznesenia   o zastavení   konania   8.   júla   2002)   neurobil   okrem   výzvy   z 28. marca 2002 žiaden procesne relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a toto   obdobie je teda ako celok poznačené nečinnosťou okresného súdu. Odstránením právnej neistoty sťažovateľky nie je ani uznesenie o zastavení konania, pretože toto uznesenie, ako to vyplýva z výroku nálezu, muselo byť zrušené ako rozhodnutie, ktoré porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.

V. Rozhodnutie ústavného súdu

Tieto závery (IV) viedli ústavný súd k výroku o tom,   že okresný súd zastavením konania pred ním spôsobom, ktorý je uvedený v časti I tohto nálezu, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   rozhodnutie   o zastavení   konania   zrušiť,   ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom   ho   zastavil.   V ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v IV. časti prvom odseku. Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd považuje dobu od podania žaloby po právoplatné zastavenie konania za dobu,   ktoré   bola   vcelku   poznačená   nečinnosťou,   a teda   zbytočnými   prieťahmi.   Preto ústavný   súd   vyslovil   aj   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   uplatnila   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   z dôvodov uvedených   v časti   I tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal,   pričom   vychádzal   z toho,   že   po   vyslovení   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov   sa náprava dosiahne zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zastavení konania, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že okresný súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu a musí konať bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2002