SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 99/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej Mgr. Soňou Grošaftovou, Makovického 7, Žilina, pre namietanéporušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republikya práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetkupodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajskýsúd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) č. k. 6 C/10/2009-181 z 22. apríla 2014, ktorým určil, že„do dedičstva po poručiteľke B. Š... patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/120 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa ⬛⬛⬛⬛, zapísaným na ⬛⬛⬛⬛ vedenom Okresným úradom Žilina, Katastrálny odbor ako parcela ⬛⬛⬛⬛ – orná pôda o výmere 475 m2, parcela ⬛⬛⬛⬛ – orná pôda o výmere 103 m2a parcela – orná pôda o výmere 48 m2“. V priebehu konania pred všeobecnými súdmisťažovateľka argumentovala, že predmetné nehnuteľnosti„nadobudla vydržaním, ktoré bolo osvedčené v roku 2006 verejnou listinou vo forme notárskej zápisnice N 59/2006, NZ 455/2006, NCRIs 4556/2006 podľa § 6 zákona č. 323/1992 Zb. v platnom znení a § 134 Občianskeho zákonníka. Podkladom pre vydanie osvedčenia formou notárskej zápisnice, okrem iných zákonom vyžadovaných skutočností, bolo aj písomné vyhlásenie právnej predchodkyne žalobkýň, a to B. Š... o tom, že nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práva odporkyne, ktoré vyhlásenie bolo podpísané s úradne osvedčeným podpisom, a to z dôvodu, že jej svedčil zápis v PKN vložke č. 309 k spornému podielu“. Podľa jej názoru„ustálenie právneho záveru súdom o prípadnej nedobromyseľnosti sťažovateľky neobstojí, nakoľko žalobkyne v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali nezákonnosť učineného písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali nezákonnosť učineného písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali, že sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky zakladajúce vydanie osvedčenia o deklarovaní vlastníctva k spornému podielu. Tvrdíme, že v konaní nebola zo strany žalobkýň preukázaná neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky a jej právnych predchodcov, teda nesplnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva v pornom podiele vydržaním ak aj existencia vlastníctva ich právnej predchodkyne.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jejzákladné právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ústavy a právo na ochranu majetkuzaručené čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd aj okresný súd„svojím arbitrárnym rozhodnutím zasiahol do ústavného práva sťažovateľky, porušil jej základné ústavné právo vlastniť majetok. Vzhľadom na vyššie uvedené má ústavný súd založenú právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 boloporušené jej základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jejpriznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotnýsťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sanapadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdunávrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadomna kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny, keďže jepresvedčená, že neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky, resp. jej právnychpredchodcov, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiamvydržaním nebola zo strany navrhovateliek v 1. až 3. rade v konaní pred všeobecnýmisúdmi preukázaná.
V súvislosti s touto argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenianapadnutého rozsudku uviedol:
„Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania tak odvolateľka – odporkyňa ako aj navrhovateľky konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený...
V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery, keď konštatoval, že odporkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo nebola v ospravedlniteľnom právnom omyle, ktorý by nasvedčoval jej dobromyseľnosti, že v roku 1966 nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Za správny teda považuje odvolací súd právny záver okresného súdu, že dohoda o darovaní z roku 1966 (prípadne neformálna dohoda o vyporiadaní vlastníctva) nemohla u odporkyne založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný...“
Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľkanespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy,resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 2/2011, III. ÚS 376/08,III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011, III. ÚS 232/2012, II. ÚS 852/2014,III. ÚS 695/2014 a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípypostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stalopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného právasťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 a práva na ochranu majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu.
Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiťprípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že jekvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebolvýsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkomvyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakterua ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016