znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Serekom, Závodná   288,   Nižná,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/136/2013 zo 4. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra 2013   doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/136/2013 zo 4. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania na Okresnom   súde   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“),   predmetom   ktorého   bolo „určenie, že nehnuteľnosť – pozemok zobrazený ako KN - E parcela č..., záhrady vo výmere 40 m²,   zapísaný na LV... patrí do novobjaveného dedičstva po právnych predchodcoch sťažovateľa.

Vlastnícke právo svojich právnych predchodcov sťažovateľ odvodzoval od zápisu v pozemkovej knihe a následného zákonného dedenia.

Spornou otázkou v tomto konaní bola práve identifikácia pôvodnej pk parcely č... zapísanej v pk protokole č... na právneho predchodcu žalovanej v rade 1/ R. K...!“.

Okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4 C/44/2010-440   z 18.   októbra   2012   tak, „že žalobný   návrh   zamietol,   avšak   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   nevyjadril   ku skutočnosti, že zápis spornej katastrálnej parcely č... podľa pozemnostného hárku svedčal práve právnym predchodcom žalobcov, do ktorých dedičstva žalobcovia žiadali určiť, že sporný pozemok patrí, uspokojil sa len s identifikáciou vykonanou podľa diela ROEP, ktorá sporný pozemok KN-E parcela č... identifikovala ako časť pôvodnej pk parcele č... a najmä z   dôvodu   absencie   nadobúdacieho   titulu   v   prospech   právnych   predchodcov   žalobcov, žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.“.

O   podanom   odvolaní   z   26.   novembra   2012   rozhodol   krajský   súd   napadnutým rozsudkom tak, že predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd sa však podľa sťažovateľa «nezaoberal otázkou správnosti identifikácie pôvodných pk parciel podľa parciel pozemkového katastra, keď sporný pozemok parc. č... bola v katastrálnom stave v držbe právnych predchodcov žalobcov ako pozemnoknižných vlastníkov pk parcele č... a... a vyhotoviteľom ROEP napriek tomu bola táto parcela... pridelená k pk vlastníkovi pk parcele č... Bolo v kompetencii odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa vyššie uvedeného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 221, ods. 1, písm. h) O. s. p. a nariadiť mu vykonanie znaleckého dokazovania na účely presnej identifikácie predmetných pk parciel podľa stavu daného pozemkovým katastrom...

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je dostatočne zrejmé, prečo   nepovažoval   za   dôvodnú   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   v   odvolaní   voči prvostupňovému rozhodnutiu a prečo nepovažuje vyššie uvedené námietky sťažovateľa za opodstatnené.   Preto   je   podľa   nášho   názoru   takéto   rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre nedostatok   dôvodov.   Predmetné   rozhodnutie   nedáva   dostatočné   záruky,   že bolo   vydané spôsobom neporušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivé súdne konanie.

Súdy vôbec vo svojich rozhodnutiach nehodnotili evidenciu v pozemkovom katastri na   strane   jednej   a   pozemnoknižnú   evidenciu   na   strane   druhej,   hoci   na   ňu   sťažovateľ odkazoval   a   nevysporiadali   sa   vo   svojich   rozhodnutiach   so   skutočnosťou,   že   podľa evidencie   pozemkového   katastra   bola   sporná   parcela   č...   vedená   v   prospech   právnych predchodcov sťažovateľa a ostatných žalobcov.

Domnievame sa, že v prípade, ak by súd nariadil znalecké dokazovanie odôvodňujúc potrebu vykonania tohto dôkazu práve na podklade predmetnej evidencie nehnuteľností v pozemnostných   hárkoch   a   pozemkovom   katastri,   ktorá   svedčala   v   prospech   právnych predchodcov žalobcov a sporná nehnuteľnosť by bola znalecky identifikovaná ako vzniknutá z pk parcely... a nie z pk parcely... tak, ako ju identifikoval vyhotoviteľ diela ROEP, mohol byť žalobný návrh sťažovateľa ako jedného zo žalobcov dôvodný. Išlo teda o námietku, ktorá bola podstatná pre meritórne rozhodnutie vo veci a bolo potrebné, aby sa s touto námietkou súd právne relevantným spôsobom vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Právnym predchodcom žalobcov svedčal podľa zápisov v pozemkovej knihe nadobúdací titul práve na pk parcely č... a...».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa V. K.… priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru… rozsudkom Krajského súdu Žilina so sp. zn.: 6 Co/136/2013 zo dňa 04. 09. 2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 6 Co/136/2013 zo dňa 04. 09. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   V.   K.   trovy   právneho zastúpenia… v celkovej výške 275,94 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre   nedostatok   dôvodov,   a   podstatou   jeho   námietok   je   nesúhlas   s   odôvodnením napadnutého   rozsudku,   v   ktorom   sa   krajský   súd   podľa   jeho   názoru   nevysporiadal   s argumentáciou   ním   predloženou   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu,   nevykonal riadne   dokazovanie   a nedal   presvedčivú   odpoveď   na   podstatné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 284/08).

Za súčasť označeného základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení   so   zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (m. m. III. ÚS 417/2013). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   sa   v   rozsudku,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   v   časti   výroku napadnutého   odvolaním   potvrdil,   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   rozsudku okresného súdu   č. k. 4 C/44/2010-440 z 18. októbra 2012 (citoval z neho na strane 2, strane 3 a strane 4 svojho rozsudku) a s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uviedol:

„Námietka navrhovateľov o nesprávnosti záverov prvostupňového súdu vo vzťahu k zápisu a rozdeleniu parciel PK č... a... neobstojí. Je síce pravdou, že vo vložke... (pod...) je zápis z roku 1912, že pôvodná parcela PK sa rozdeľuje na PK... a..., ale ďalší zápis vo vložke... (pod...) svedčí o tom, že Z. K., rod. Č. darovacou zmluvou z 09. 01. 1928 (č. d. 28/1928) darovala PK parcelu..., t. j. sporný pozemok právnemu predchodcovi odporkyne v rade 1/ O. K., po ktorom označený pozemok nadobudli na základe D 27/1955 zo dňa 16. 05. 1955 manželka M. K., rod. P. (v jednej polovici) a syn L. K. (v jednej polovici) a na základe D 556/1972 zo dňa 25. 04. 1975 L. K. v celosti, po ktorom na základe 5 D 216/2010 nadobudla dedením sporný pozemok odporkyňa v rade 1/. Z uvedeného je zrejmé, že sporný pozemok bol viac ako 80 rokov vlastnícky vedený na právnych predchodcov odporkyne v rade   1/,   ktorá   je   v   súčasnej   dobe   aktuálne   vedená   ako   jeho   vlastnícka.   Odvolací   súd považuje zároveň za správne závery prvostupňového súdu, že navrhovatelia nepreukázali, že by oni sami alebo ich právni predchodcovia si niekedy v minulosti robili nárok na vlastníctvo k spornému pozemku. Za uvedenej situácie a pokiaľ sa navrhovatelia domáhali určenia, že ich právni predchodcovia O. K. (zomrelý dňa...), Z. K. (zomrelá dňa...), J. K. (zomrelý...), P. K. (zomrelý...) a J. K. (zomrelý...) boli ku dňu svojej smrti spoluvlastníkmi sporného pozemku, skutočnosť, že sa tak stalo titulom ich oprávnenej držby, nebola ani podľa   odvolacieho   súdu   preukázaná.   Pokiaľ   sa   navrhovatelia   v   podanom   odvolaní odvolávali na kúpnu zmluvu zo dňa 26. 01. 1910 ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku, odvolací súd uvádza, že označená zmluva je uvedená v protokole..., kde je zapísaná PK parcela č..., t. j. nemá vzťah k spornému pozemku, ktorý bol vytvorený z PK parcele č... Neobstojí ani námietka navrhovateľa v rade 1/, že ohliadka zo dňa 17. 10. 2011 nemohla byť vykonaná z dôvodu, že pre hospitalizáciu požiadal ojej odročenie. Zo spisového materiálu je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa v rade 1/ bol na ohliadke prítomný a naviac ohliadka nebola z hľadiska záverov prvostupňového súdu dôkazom, ktorá by ovplyvnila napadnutý rozsudok. Pokiaľ navrhovatelia nakoniec namietali, že okresný súd si nesplnil povinnosť podľa § 118 ods. 2 O. s. p., odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako všeobecné   konštatovanie,   nakoľko   bližšie   neuviedli,   ktoré   právne   významné   skutkové tvrdenia mal okresný súd uviesť účastníkom ako zhodné, resp. sporné a aký to malo vplyv na výsledok predmetného sporu. Naviac odvolací súd dospel k záveru, že nejde o vadu, ktorá by v prejednávanej veci mala za následok nesprávne právne posúdenie veci.“

Ústavný súd k tomu uvádza, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese vykonávania   a   posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky   hodnotenia   dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).

Sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   nedostatkov   odôvodnenia   napadnutého rozsudku krajského súdu a spočívajúce v tom, že v napádanom rozsudku krajského súdu nebolo   odpovedané   na   všetky   ním   predkladané   argumenty   (odvolacie   dôvody), neodôvodňujú   zásah   ústavného   súdu,   keďže   z   napadnutého   rozhodnutia   v   spojení s rozsudkom okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa zaoberali všetkými kľúčovými otázkami sporu.

Na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa ani nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia   spĺňa   nároky   kladené   na   rozhodnutia   odvolacích   súdov   platnými procesnoprávnymi   predpismi   (§   157   a   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku) a sťažovateľom formulované námietky nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše, zo samotného predmetu konania vyplýva, že ide o malichernú vec (o určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   vo   výmere   40   m²,   ktorá   má   trhovú   hodnotu   podľa právneho zástupcu sťažovateľov vyjadrenú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu iba 480 € a sťažovateľ bol pritom iba jedným zo siedmich spoluvlastníkov - žalobcov). S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   predmetnú   sťažnosť   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014