znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.   s. r.   o.,   P.,   zastúpenej spoločnosťou   I.   s.   r.   o.,   K.,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   M.   K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou I. s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Dňa 25. októbra 2012 bolo našej spoločnosti doručené uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   októbra   2012,   sp.   zn.   10   Sžr/174/2011,   ktorým Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu v Prešove   zo   dňa   27.   septembra   2011,   č.   k.   1   S/107/2011-11,   v   spojení   s   opravným uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.   októbra 2011,   č.   k. 1 S/107/2011-16, a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Uvedeným uznesením Krajského súdu v Prešove ako súdu prvého stupňa bolo zastavené konanie o preskúmaní rozhodnutia Mesta P. zo dňa 30.   decembra   2009   označené   ako   „Návrh   na   zápis   vecného   bremena   do   katastra nehnuteľností   –   záznamom“,   zaznamenané   v   katastri   nehnuteľností   na   LV   č.   1217 pre k. ú. N. záznamom Správy katastra P. zo dňa 27. apríla 2010, č. Z 1819/10.

V podstate z rozhodnutí súdov oboch stupňov vyplýva, že rozhodnutie Mesta P. - návrh   na   zápis   vecného   bremena   nie   je   rozhodnutím,   ale   správnym   rozhodnutím, preskúmateľným súdom, je až samotný záznam Správy katastra P...

4. Vychádzajúc z právnej úpravy záznamu ako evidenčného úkonu, ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam, a teda v zmysle výslovnej právnej úpravy ho zrejme nemožno považovať za správne rozhodnutie, hľadali sme, pri podaní žaloby, taký úkon,   ktorý   povahu   správneho   rozhodnutia   má.   V   súlade   s   publikovanou   judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, citovanou v bode 3 nášho odvolania, sme dospeli k záveru, že v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva sa o takomto obmedzení skutočne musí rozhodnúť. Zásah do nášho vlastníckeho práva tak nevyhnutne musí mať povahu správneho rozhodnutia (nejedná sa o nezákonný zásah v zmysle piatej časti piatej hlavy O. s. p.).

5.   Činnosť   správy   katastra   vo   vzťahu   k   vykonaniu   záznamu   je   pritom   podstatne obmedzená: podľa § 36 katastrálneho zákona správa katastra iba posúdi, či je predložená verejná listina alebo iná listina bez chýb v písaní alebo počítaní a bez iných zrejmých nesprávností a či obsahuje náležitosti podľa tohto zákona, a ak je verejná listina alebo iná listina   spôsobilá   na   vykonanie   záznamu,   správa   katastra   vykoná   záznam   do   katastra. S inštitútom záznamu sa teda stretávame najmä v prípadoch, keď sa o vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností k nehnuteľnostiam už prv rozhodlo iným rozhodnutím, ktorého obsah   sa   do   evidencie   nehnuteľností   prenáša   takouto   formou.   Samotný   záznam   nie   je rozhodnutím, ktorým by sa menili právne pomery alebo tieto sa autoritatívne zisťovali. Tým len zdôrazňujeme, že samotným správnym rozhodnutím v danom prípade bol úkon Mesta P. (a rozhodne ním nemohol byť záznam vykonaný Správou katastra P., nakoľko tento nemá vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam v zmysle § 5 ods. 2 katastrálneho zákona).

6.   Odvolací   súd   nám   nedal   špecifickú   odpoveď   na   naše   argumenty   uvádzané v odvolaní, a to osobitne na argumenty uvádzané v bode 3 nášho odvolania, na ktoré z tohto dôvodu   v   plnom   rozsahu   poukazujeme.   Považujeme   preto   jeho   rozhodnutie za nepreskúmateľné, čo je porušením práva na spravodlivé konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Zároveň poukazujeme na našu argumentáciu uvádzanú v odvolaní, najmä na bod 3   nášho   odvolania,   pričom   tvrdíme,   že   právne   posúdenie   veci   všeobecnými   súdmi,   v dôsledku ktorého sa súdy odmietli vecne zaoberať našou žalobou, je nesprávne, a teda nám bol odňatý prístup k súdu v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

8. Z hľadiska opatrnosti na tomto mieste opakujeme argumentáciu uvádzanú v bode 3 nášho odvolania nasledovne:

Inštitút zákonného vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v znení neskorších   predpisov   vznikajúceho   zo   zákona   vo   verejnom   záujme   nemá   povahu súkromnoprávneho inštitútu, ale v sebe zahŕňa významné verejnoprávne aspekty. Rovnako tak úkon Mesta P. smerujúci k jeho zápisu do katastra nehnuteľností nemá povahu púheho návrhu, ktorý by mohla naša spoločnosť prosto odmietnuť, ale tento úkon vyvolal právne účinky, prejavujúce sa v zápise navrhovaného vecného bremena do katastra nehnuteľností. Tvrdíme, že úkon Mesta P. je rozhodnutím správneho orgánu, ktorý musí byť preskúma teľný súdom v správnom súdnictve...»

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší   súd   potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 S/107/2011-11   z   27.   septembra   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením č. k. 1 S/107/2011-16   z   24.   októbra   2011.   Sťažovateľka   považuje   uvedené   uznesenie najvyššieho   súdu   za arbitrárne   z dôvodu,   že   podľa   jej   názoru   návrh   na   zápis   vecného bremena do katastra nehnuteľností záznamom z 30. decembra 2009, ktorý podalo mesto P., vykazuje znaky rozhodnutia, keďže vecné bremeno predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľky a k tomu môže dôjsť jedine rozhodnutím, a preto tento návrh na zápis vecného bremena do   katastra   nehnuteľností záznamom z 30. decembra 2009 bol podľa názoru sťažovateľky spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo sťažovateľky na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   článku   46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 10 Sžr/174/2011.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   októbra   2012, sp. zn. 10 Sžr/174/2011, a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. septembra 2011, č. k. 1 S/107/2011-11, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. októbra 2011, č. k. 1 S/107/2011-16, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie I. s. r. o., K., do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky „Návrh na zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností záznamom z 30.   decembra 2009“, ktorý podalo mesto P., vykazuje znaky rozhodnutia, a preto bol spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že sa mala brániť podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti záznamu správy katastra podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   10   Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012 okrem iného uviedol:

„... Krajský súd napadnutým rozhodnutím zastavil konanie, keďže návrh na zápis nie je   rozhodnutím   v   zmysle   §   244   ods.   2   O.   s.   p.   a   žalovaný   -   mesto   P.   nebol   v   pozícii vykonávateľa štátnej moci, ale v pozícii navrhovateľa. S uvedeným záverom krajského súdu sa v plnej miere stotožnil aj odvolací súd. Žalobca podal nesprávne žalobu proti návrhu na zápis, ktorý sám o sebe nijakým spôsobom nezasiahol do jeho práv - išlo iba o návrh zo strany žalovaného, o ktorom rozhoduje správa katastra, t. j. príslušný správny orgán na úseku katastra nehnuteľností katastrálneho zákona. V preskúmavanom prípade rozhodla príslušná   správa   katastra   o   podanom návrhu   na   zápis   tak,   že záznamom č.   Z-1819/10 zapísala do katastra nehnuteľností na pozemku parc. KN - C 3094 v k. ú. N., zapísaného na LV č. 1217, vecné bremeno v prospech žalovaného v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z... Až   uvedeným   záznamom   č.   Z-1819/10,   vykonaným   Správou   katastra   P.,   bolo dotknuté vlastnícke právo žalobcu a žalobca mal v prípade, že sa chcel proti tomuto zásahu do   svojho   práva   brániť,   podať   na   krajský   súd   žalobu   podľa   §   247   a   nasl.   O.   s.   p. na preskúmanie   zákonnosti   tohto   záznamu.   Odvolací   súd   poukazuje   na   vyššie   uvedené princípy generálnej klauzuly a negatívnej enumerácie, ako aj na skutočnosť, že hoci záznam nemá   formu   rozhodnutia,   bol   jednoznačne   vydaný   orgánom   štátnej   správy   (správou katastra)   pri   uplatňovaní   jeho   právomoci   a   nemožno   poprieť,   že   vykonaním   záznamu o vzniku vecného bremena k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu a to v prospech tretej osoby (žalovaného),   jednoznačne   došlo   k zásahu   do práv žalobcu.   Preto   podľa názoru odvolacieho súdu podlieha súdnemu prieskumu záznam správy katastra...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   sp.   zn. 10 Sžr/174/2011 z 10.   októbra   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 1 S/107/2011-11 z 27. septembra 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 1 S/107/2011-16 z 24. októbra 2011, pričom jeho závery možno považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom   uznesení   zaujal   stanovisko   k   námietkam   sťažovateľky,   najmä   pokiaľ   ide o skutočnosť,   prečo „Návrh   na   zápis   vecného   bremena   do   katastra   nehnuteľností záznamom z 30. decembra 2009“, ktorý podalo mesto P., nevykazuje znaky rozhodnutia, a teda nemôže byť predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr/174/2011 z 10. októbra 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013