znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 53/2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 23. marca 2010 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 45/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) z 30. júla 2009 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 53/2006, rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 23. marca   2010   a   jeho   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 45/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 94/2011.

Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní pred okresným súdom o zaplatenie sumy 28 905,26 € z titulu bezdôvodného obohatenia ako nároku na zaplatenie ceny obvyklého nájomného za užívanie pozemkov v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu.   Okresný   súd rozsudkom   sp.   zn. 2 C 53/2006   z 10.   marca 2008 vyhovel   návrhu   sťažovateľa   a   žalovaným   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanú   sumu. Na základe podaného odvolania bol predmetný rozsudok okresného súdu krajským súdom zrušený uznesením sp. zn. 5 Co 176/2008 z 30. septembra 2008 z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Opätovne rozhodoval okresný súd a rozsudkom z 30.   júla 2009   žalobu sťažovateľa   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil poukazom na čl. 20 ods. 1 ústavy, § 3, § 120, § 123, § 124, § 126, § 135c a § 438 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OZ“) a uviedol, že v prípade, že vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné (sekundárne) nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci (pozemku) bez toho, aby sa zároveň (primárne) domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide sa spravidla o výkon jeho práva v rozpore   s   dobrými   mravmi.   Okresný   súd   ďalej   konštatoval,   že   nie   je   úlohou   súdu vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho, aby zároveň jeho rozhodnutím došlo k odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu právnej istoty, a tým napomáhať udržiavať protiprávny stav.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 53/2006 z 30. júla 2009 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým žalobu zamietol, a   v   časti   trov   konania   ho   zrušil   a   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v zmysle § 219 ods. 2 OSP sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom   ako   dôvod   prípustnosti   dovolania   označil   §   237 písm. g)   OSP   (rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát), túto vadu sťažovateľ videl v tom, že sudkyňa senátu 5 Co bola vo veci právnych predchodcov účastníkov vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Sťažovateľ vo svojom dovolaní ďalej uviedol aj ďalšie dôvody dovolania podľa § 241 ods.   2   písm.   a)   a   c)   OSP   (došlo   k   vadám   podľa   §   237   OSP,   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci).   Najvyšší   súd   rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že „so   zreteľom   na   obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.“, sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 a) až e) aj napriek tomu, že sťažovateľ „vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „s prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p...

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci, k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola v minulosti   vylúčená   vo   veci   právnych   predchodcov   terajších   účastníkov   konania (s poukazom na to, že sudkyňa bola vylúčená v súvislosti s tým, že sa cítila byť zaujatá vzhľadom na podanie žalobcu a stratu dôvery zo strany žalobcu, že nebude konať bez prieťahov) nie je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolací súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne obsadenie súdu.“.

K dôvodom dovolania sťažovateľa podľa § 241 ods. 1 písm. c) OSP najvyšší súd uviedol, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie   veci   je   síce   relevantný   dôvod,   ktorý   možno   uplatniť   v   procesne   prípustnom dovolaní, samo osebe (i keby k nemu skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade s ustanovením   §   243b   ods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.s.p.   ako   dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietal,   že   nesúhlasí s napadnutými   rozhodnutiami   vo   veci   konajúcich   súdov,   pričom   poukázal   na   skutkové zistenia týchto súdov, najmä na skutočnosť, že bolo preukázané to, že on je majiteľom pozemkov, ktoré užívajú práve žalovaní, a to bez právneho dôvodu, a preto „je nelogické, a v tom treba vidieť porušenie jeho ústavných vlastníckych práv, že mu súdy nepriznávajú, či už titulom náhrady škody, či titulom bezdôvodného obohatenia finančnú náhradu za takto užívané nehnuteľnosti bez právneho dôvodu“.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   94/2011 z 29. septembra   2011   ako   súdu   dovolacieho   sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   sa nevysporiadal   so   skutočnosťou, „z   akého   dôvodu   bola   v   obdobnej   veci   18   C   54/1994 (namietaná sudkyňa, pozn.) vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto časti rozhodnutie NS SR je nepresvedčivé a nepreskúmateľné.“. Sťažovateľ takisto v sťažnosti vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá. S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona umožňuje   preskúmať   v   rámci   dovolacieho   konania   správnosť   konania   a   rozhodnutia s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010   sťažovateľ   namietal,   že „sťažnosťou   dotknutý   Krajský   súd   v   Žiline   nesprávne interpretoval   a   v   rozpore   s   Ústavou   aplikoval   na   daný   prípad   príslušné   zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1 OSP, pričom následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy“.

Po citácii napadnutých článkov ústavy, dohovoru a niektorých rozhodnutí ústavného súdu sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

«1. Základné právo J. K., trvalé bytom Ž., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 č. čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd {ďalej len „Dohovor“) bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 5Co 45/2010 zo dňa 23.3.2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Žiline 2C 531/2006-357 zo dňa 30.7.2009, taktiež toto právo J. K. bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2Cdo 94/2011 zo dňa 29.9.2011.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   5Co   45/2010   zo   dňa   23.3.2010,   Rozsudok Okresného súdu v Žiline 2C 531/2006-357 zo dňa 30.7.2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR 2Cdo 94/2011 zo dňa 29.9.2011 sa zrušuje.

3. Sťažovateľ na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal v zmysle § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. uznesenie:

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia ako budú vyčíslené v písomne vyhotovenom rozhodnutí súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   čl.   2   ods.   2   a   3,   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   2   C 531/2006 z 30.   júla   2009 a postupom   okresného   súdu v tomto konaní

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označených článkov ústavy napadnutým rozsudkom okresného   súdu   a   postupom   okresného   súdu   v   tomto   konaní   ústavný   súd   poukazuje na princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu ani jeho postup v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj rozsudok sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   jeho postupu,   ktorý   mu   predchádzal,   je   považovaná   za   zachovanú   (pozri   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha   pri   rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS   272/09).   Z   takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri rozhodovaní   o   nároku   sťažovateľa,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nevyhovel   nároku   sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

K sťažovateľovej námietke, že v danom prípade „nemožno uplatniť § 135 c/ ods. 1 OZ, nakoľko sa jedná o legálne stavby na cudzom pozemku keď stavba bola realizovaná v roku 1979 podľa stavebného povolenia a v roku 1990 došlo ku kolaudácii tejto stavby... tzn. že nemožno toto ustanovenie aplikovať, v čom konajúce súdy pochybili“, ústavný súd považuje   za   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti   netvrdil,   že   by   túto   námietku vzniesol počas konania na všeobecnom súde, a tým menej tvrdil, že by sa s ňou všeobecný súd nevysporiadal. Navyše, ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu ani z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľ takúto námietku v konaní vzniesol, skôr naopak, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd skutkový stav   ustálil   na   základe   zhodných   tvrdení   účastníkov,   čomu   nasvedčuje   aj   formulácia uvedená v odôvodnení rozsudku okresného súdu (s. 5 rozhodnutia), že «existuje a stále trvá protiprávny zásah do práva navrhovateľa vlastniť majetok existenciou stavieb a stavebných úprav odporcu... pričom je zároveň preukázané, že jednak odporca v rade 1./ a jednak odporca v rade 2./ sú tie osoby, ktoré sa k existencii tejto ujmy na právach navrhovateľa „hlásia“».

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   v   záujme   presvedčivosti   svojho   rozhodnutia prezentuje k námietke sťažovateľa o nemožnosti uplatniť § 135c ods. 1 OZ v predmetnej veci svoje stanovisko, že aj pri možných pochybnostiach o správnosti právneho posúdenia tejto otázky konajúcimi všeobecnými súdmi, ktorá navyše nebola pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová, nemá žiadne pochybnosti o správnosti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu   o   zamietnutí   žaloby.   Ak   by   sa   totiž   aj   v   napadnutom   konaní   nespochybniteľne preukázala pravdivosť   tvrdenia   sťažovateľa,   že   stavby   na jeho pozemku   boli postavené v súlade s vtedy platným právom, ani táto okolnosť by nezakladala dôvodnosť uplatneného nároku   žalobou   sťažovateľa   (náhrada   škody,   resp.   vydanie   bezdôvodného   obohatenia). V tejto súvislosti a v okolnostiach daného prípadu dáva ústavný súd do pozornosti možnosť aplikácie § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   ako   lex   specialis k pertraktovaným   ustanoveniam   OZ,   z   ktorého   by   sa   dali   odvodiť   nároky   vyplývajúce z nájomného vzťahu založeného ex lege. Aj v tomto prípade by však úspešnosť uvedeného petitu v žalobe sťažovateľa a priori neprichádzala do úvahy.

Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho postup   v   tomto   konaní   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľný   so   sťažovateľom označeným článkom ústavy a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne   konformným   spôsobom   poskytnutá   súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, respektíve že by postupom krajského súdu alebo jeho napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011 podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   nesúhlasil   so   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými v napadnutom uznesení a okrem iného videl v nich aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal „so skutočnosťou, z akého dôvodu bola v obdobnej veci 18 C 54/1994 vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci“. V tejto časti sťažovateľ považoval napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „nepresvedčivé a nepreskúmateľné“. Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   námietkou   poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd sa oboznámil i s obsahom uznesenia Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2001 so. Zn. 6 Nc 359/2001 v právnej veci žalobcu M. K. proti žalovanej S. D., akciovej spoločnosti, o zaplatenie nájomného. Týmto uznesením bola sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. D. C. vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Žilina   pod.   sp.   zn.   18   C   54/1994.   Rozhodnutie   je odôvodnené tým, že sudkyňa sa vo veci cítila byť zaujatá vzhľadom na podanie žalobcu a ďalej je odôvodnené stratou dôvery zo strany žalobcu, že vec by sa riešila bez prieťahov. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci, k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci. Totiž samotná skutočnosť, že sudkyňa bola v minulosti   vylúčená   vo   veci   právnych   predchodcov   terajších   účastníkov   konania (s poukazom   na   vyššie   uvedené)   nie   je   dôvodom   pre   jej   vylúčenie   z   prejednávania a rozhodovania   veci.   Dovolací   súd   má   za   to,   že   v   danej   veci   nejde   ani   o   nesprávne obsadenie súdu.“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa, preskúmateľným   a   dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   je   sťažovateľova   námietka v tomto   smere   nedôvodná   a   nezakladá   žiaden   zo   zákonných   dôvodov   na   jej   vylúčenie z prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Ústavný   súd   túto   námietku   sťažovateľa   považuje za nedôvodnú. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na   základe   akých   právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   preto   konštatuje   konformnosť odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vyjadril názor, že „sa nemožno stotožniť s konštatovaním NS SR v tom, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá. S týmto konštatovaním súdu sa žalobca nestotožňuje, nakoľko už samotná dikcia zákona umožňuje   preskúmať   v   rámci   dovolacieho   konania   správnosť   konania   a   rozhodnutia s prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci.“.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

K tejto námietke sťažovateľa ústavný súd ďalej uvádza, že najvyšší súd v rámci dovolacieho   konania   aplikoval   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku podľa ich účelu a zmyslu a v súlade s konštantnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu   rešpektujúc   tak   práva   sťažovateľa.   Závery   uvedené   v   napadnutom   uznesení najvyššieho   súdu   sú   preto   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné,   a   preto   aj   túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti ďalšie konkrétne námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu   nepredostrel,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec vzťahujúcich sa noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   čl.   2   ods.   2   a   3,   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy a základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011

4. 1 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 45/2010 z 23. marca 2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva... podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy...“ aj napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   70/2011)   a neformulujú   žiadne   základné   právo   ani   slobodu   účastníka   konania,   preto   ústavný   súd nemôže   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vysloviť   ich   porušenie   (napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako tak čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy formuluje všeobecný ústavný princíp,   ktorý   je   povinný   rešpektovať   každý   orgán   verejnej   moci   pri   výkone   svojich právomocí, ktorý zároveň slúži na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Nezakotvuje však žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4. 2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   5   Co   45/2010   z   23.   marca   2010   a   postupom   krajského   súdu   v   tomto   konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 94/2011 z 29. septembra 2011

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje za podstatné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   napriek   zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym zástupcom   v súvislosti   s údajným porušením   týchto označených   základných   práv podľa uvedených článkov ústavy neuviedol   žiadne dôvody.   Ústavný súd pripomína, že okrem opísania   skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o   porušení jeho označených   základných   práv nie je dostatočným   dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré   by   dovolili   takýto   záver   formulovať   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s publikovanou judikatúrou, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutiami krajského súdu najvyššieho súdu už prima facie nie je žiadna relevantná súvislosť.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012