znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   3 Sžnč 6/2010 zo 6. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 6/2010 zo 6. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal, aby najvyšší súd začal konanie proti nečinnosti Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „GR ZVJS“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať vo veci vedenej pod   č. GR ZVJS-5-13/12-10   a   sťažnosť   vybaviť.   Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   GR   ZVJS   pri posúdení veci vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže odmietlo prešetriť jeho podnet z 25. apríla 2010 a vrátilo mu ho späť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bol   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu „hrubo porušený zákon v ustanoveniach §§ 250v ods. 1,3,4 a 8 OSP, 250t ods. 1,4,8 OSP, 167 ods. 2 OSP, 156 ods. 1, 3 OSP, § 157 ods. 1,2 OSP, § 30 ods. 1 druhá veta OSP, § 5 ods. 1 OSP a § 1,2,3 OSP, pretože najvyšší súd zásadným spôsobom poprel účel a význam vyššie špecifikovaných ustanovení zákona (OSP) najmä preto, lebo si nesplnil riadne poučovaciu povinnosť, nepresvedčivo, nedostatočne a zmätočne zdôvodnil svoje rozhodnutie v ktorom sa riadne nevysporiadal s námietkami navrhovateľa...

Navrhovateľ   pred   najvyšším   súdom   v podstate   namietal   porušenie   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože odporca (GR ZVJS) sa nezákonným spôsobom (postupom) dopustil odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) keď podanú sťažnosť   riadne   neprešetril   a vrátil   ju   podávateľovi   (navrhovateľovi)   bez   toho,   aby   ho vyzval na doplnenie alebo opravu, ak bol odporca názoru, že sťažnosť trpí nedostatkami (vadami)...

Za   nelogické   považuje   navrhovateľ   tvrdenia   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých nevyčerpal   prostriedky   podľa   osobitných   predpisov   proti   rozhodnutiam   o zvýšených a zavinených trovách, čo mal byť dôvod neprípustnosti a zamietnutia návrhu o nečinnosti v zmysle § 250t ods. 4 OSP vo vzťahu k úplne inému konaniu o sťažnosti sp. zn. GR ZVJS-5- 13/12-2010, proti ktorému návrh (žaloba) smeroval, lebo tu absolútne absentuje príčinná súvislosť.“.  

Sťažovateľ namietal, že neexistoval dôvod na zamietnutie jeho návrhu najvyšším súdom,   ale   existoval   dôvod   na   zastavenie   konania   a postúpenie   veci   Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   nadriadenému   orgánu   GR   ZVJS.   Podľa sťažovateľa   je   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   objektívne   protiústavné,   pretože zásadným   spôsobom   popiera   význam   a účel   relevantných   ustanovení   zákona   i ústavy a odporuje stabilizovanej judikatúre ústavného súdu či Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie: „1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety Ústavy SR sa vyslovuje, že Najvyšší súd SR protiústavným rozhodnutím zo dňa 6. 12. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 6/2010 porušil   sťažovateľové základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a právo prístupu   k súdnej   a inej   právnej   ochrane   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   ústavy   SR   v spojení s porušením princípov právnej istoty, ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   a tretej   vety   ústavy   SR   sa   protiústavné   uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžnč 6/2010 zo dňa 6. 12. 2010 v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na jeho osobné   a majetkové   pomery   a výkon trestu odňatia slobody.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s dôvodmi,   pre   ktoré   najvyšší   súd zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti GR ZVJS konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod č. GR ZVJS-5-13/12-10.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že podanie sťažovateľa z 25. apríla 2010 „Inšpekcia   Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   posúdila v zmysle § 62 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 2 zákona o sťažnostiach a dospela k záveru, že podanie nezakladá podozrenie zo spáchania prečinu alebo činu inak trestného a neobsahuje ani také časti, ktoré by boli sťažnosťou v zmysle   zákona   o   sťažnostiach.   Z   uvedených   dôvodov   bolo   predmetné   podanie navrhovateľovi v zmysle § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach vrátené...

Povinnosť úhrady trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody je zákonná povinnosť obvineného alebo odsúdeného a vyplýva ex lege z ustanovení zákona.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj   keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (napr. vykonávanie   úkonov   bez   vedomia   účastníkov,   opomenutie   predvolať   účastníka)   alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale môže   sa   prejaviť   aj   v   tom,   že   namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod.

Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup. V základnom chápaní sa táto nečinnosť   spája   s   nedodržaním   procesných   lehôt,   ktoré   ustanovujú   administratívne procesné normy na rozhodnutie veci. Tieto lehoty sa môžu predĺžiť, o čom musí byť účastník vyrozumený, ale toto vyrozumenie je opatrením poriadkovej povahy, ktoré na nečinnosť správneho orgánu nemá zásadnejší vplyv.

Tvrdenie v žalobe sa musí vzťahovať na vážnosť dôvodu, napríklad na to, že v konaní niet žiadnej prekážky pre úkony správneho orgánu a napriek tomu správny orgán nekoná a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené procesné úkony vrátane rozhodovania. V návrhu sa tento právny predpis musí výslovne uviesť a uvedie sa aj to, že v ktorej časti tento zákon obsahuje predpísaný spôsob postupu konania.

V návrhu sa musí preukazovať aj to, že navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu orgánu konať...

Zo   zisteného   stavu   veci   vyplýva,   že   proti   rozhodnutiam   o   trovách   spojených s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody nebol podaný opravný prostriedok, a tak navrhovateľ nevyčerpal možnosť danú osobitným predpisom.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy nenahrádza konanie o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia vydaného   správnym   orgánom.   Pokiaľ   navrhovateľ   tvrdí,   že   vydaním   rozhodnutia   bol ukrátený na svojich právach, mal využiť ochranu svojich práv podaním žaloby a to po využití opravných prostriedkov v správnom konaní.

Senát   Najvyššieho   súdu   sa   zaoberal   aj   alternatívnym   návrhom   navrhovateľa... o nezákonnom zásahu. Senát poukazuje na ustanovenie § 250v O.s.p., podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

V   tomto   prípade   nejde   ani   o   nezákonný   zásah,   keďže   z   podania   navrhovateľa vyplýva,   že   v   jeho   veci   boli   vydané   meritórne   rozhodnutia,   predmetom   podania navrhovateľa boli námietky smerujúce k výkonu rozhodnutí.“.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   predovšetkým   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   mal pôvodným podaním z 25. apríla 2010 domáhať preskúmania nesprávneho postupu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. ako správcu majetku štátu pri vymáhaní rozhodnutí o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu. Najvyšší súd v uznesení uviedol právne normy relevantné na posúdenie veci a opísal spôsob, akým sa rozhoduje o zaplatení trov výkonu trestu odňatia slobody, pričom súčasne konštatoval, že sťažovateľ nevyužil opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon. Najvyšší súd po zistení, že obsahom   podania   sťažovateľa   z 25.   apríla   2010   boli   námietky   smerujúce   k výkonu rozhodnutia o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu vydaného v správnom konaní,   dospel   k záveru,   že   takéto   námietky   bolo   možné   uplatniť   len   odvolaním   proti tomuto   rozhodnutiu   v správnom   konaní,   resp.   podaním   žaloby   o preskúmanie   jeho zákonnosti   v rámci   správneho   súdnictva,   nie   však   podaním   sťažnosti   podľa   zákona   č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nepovažuje právne závery najvyššieho súdu v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne neudržateľné. Z okolností prípadu je zrejmé, že podanie sťažovateľa z 25. apríla 2010 bolo posudzované   v zmysle   §   3   ods.   2   zákona   o sťažnostiach   podľa   obsahu   ako   podanie smerujúce proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, a preto ho nebolo možné považovať za sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach   [§   4   ods.   1   písm.   d)   uvedeného   zákona]. V sťažovateľovej veci týkajúcej sa vymáhania zavinených, resp. zvýšených trov výkonu trestu však už bolo konanie o nich právoplatne skončené a revíziu tohto konania nebolo možné   dosiahnuť   podaním   sťažnosti   podľa   zákona   o sťažnostiach.   V rámci   súdneho prieskumu veci najvyšší súd nekonštatoval, že by GR ZVJS postupovalo nesprávne, keď podanie označené ako sťažnosť vybavilo jeho vrátením sťažovateľovi podľa § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach. Závery najvyššieho súdu spočívajúce v tom, že pre posúdenie otázky prípadnej   nečinnosti,   ktorá   je   vlastne   nesprávnym   postupom,   je   potrebné   prihliadať   na využitie opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje právny predpis, ústavný súd vyhodnotil   ako   akceptovateľné   a   iba   samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s   výsledkom konania   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   ním   v   sťažnosti   označených základných práv.

Ústavný súd pripomína, že nie je oprávnený nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným názorom už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecných   súdov.   Právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05).   Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   tiež   zdôrazňuje,   že   nejde o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na   spravodlivý   súdny   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré však neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale sú akési základné či všeobecné ustanovenia   limitujúce   zásahy štátu   vo   vzťahu k   nositeľom   základných   práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 2 ústavy) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označených základných ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   ako   aj   žiadosťou   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2011