znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 240/2009 a 3 Cdo 246/2009   z 23. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 240/2009, 3 Cdo 246/2009 z 23. novembra 2009.

Sťažnosť sa vyznačuje uvádzaním nesúvisiacich informácií, hodnotiacimi úsudkami a   výkladmi   jednotlivých   noriem,   avšak   chýba   jej   zmysluplné   a   zároveň   jednoznačné odôvodnenie opreté o právne relevantné a logické súvislosti. Samotný petit sťažnosti je neurčitý, sťažovateľ napáda postup „všeobecných súdov zavŕšeného konečným uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 240/09 a 246/09, zo dňa 23.X.09...“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 4 C 160/05. Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodovaním okresného súdu, ako aj Krajského súdu v Prešove (ďalej len krajský   súd)   v   otázke nepriznania oslobodenia   súdnych   poplatkov (uznesenie   krajského súdu sp. zn. 5 Co 109/2008 z 27. mája 2008) a nesúhlasí s rozhodnutiami týchto súdov v súvislosti s neustanovením právneho zástupcu z radov advokátov (uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   3   Co   59/2009   zo   6.   mája   2009).   Po   právoplatnosti   uvedených   uznesení krajského súdu sťažovateľ podal proti nim dovolania.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   takto: „...   náš   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rovnako svojím nezákonným a zmätočným konečným uznesením sp. zn. 5 Cdo 240/09   a   5   Cdo   246/09,   zo   dňa   23.XI.2009,   moje   obidve   dovolania   veľmi   ľahkovážne zmietol neprofesionálnym spôsobom zo svojho stola... keďže tu o riadnom a spravodlivom súdnom procese nie je možné vôbec hovoriť, lebo ho tu jednoducho niet... bude neodvratne nasledovať zastavenie celého súdneho konania, ktorému nebude možné pre našu nemožnú legislatívu zabrániť!“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto o nej rozhodol:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods.1), čl. 46 Ústavy SR a ods.   1),   čl.   6   Dohovoru postupom   všeobecných súdov   završeného konečným   uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo240/09 a 246/09, zo dňa 23.XI.09,   v súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4C 160/05 porušené boli.

2.) Zrušuje podľa ods.2/, čl. 127 Ústavy SR konečné uznesenie NS-SR 3 Cdo240/09 a 246/09, zo dňa 23.XI.09 v spojení s rozhodnutiami nižších stupňov súdov a

3.) Vracia predmetnú vec na nové konanie a spravodlivé rozhodnutie.

4.) Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR (slovom tritisíceur), ktoré sa mu musia vyplatiť do 2-och mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

5.)   Ukladá   sa   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   konania,   a   to   do   15-tich   dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto úst. Nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, mutatis mutandis, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   musel   vysporiadať   s   nedostatkami   návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) z dôvodu jeho neurčitosti. Sťažovateľ v petite namieta, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo „postupom všeobecných súdov zvršeného konečným uznesením Najvyššieho súdu SR...“, z obsahu odôvodnenia sťažnosti však nie je zrejmé, aké nedostatky postupu ktorých súdov sťažovateľ namieta, sťažovateľ sa obmedzuje len   na   ich   hodnotenie „zmätočné...,   neuvážené...,   neprofesionálne...“.   Z   hľadiska konkretizácie označených základných práv sťažovateľ v petite namieta iba porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V úvode sťažnosti   uvádza   aj   porušenie   práv   podľa „čl.   6   Európskeho   dohovoru   o   ich   ochrane v spojení s jeho čl. 13 a 14 dohovoru...“, ale porušenie týchto práv do petitu sťažnosti nezahrnul   a   ani   z   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   nevyplýva,   z   akých   dôvodov   by   ich porušenie mal namietať.

Ústavný   súd,   v   tomto   prípade   bez toho,   aby vyzýval sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov   sťažnosti,   vychádzajúc   najmä   z   petitu   sťažnosti,   ako   aj   z   celého   obsahu sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto uznesenia.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 240/2009 a 3 Cdo 246/2009 z 23. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Co   59/2009   zo   6.   mája   2009   a   ktorým   zastavil   konanie   o   dovolaní   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 109/2008 z 27. mája 2008.

Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či postup a napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   či   je z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a akceptovateľné.

K   prvému   bodu   výroku   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   240/2009, 3 Cdo 246/2009 z 23. novembra 2009

Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že mu uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 59/2009 zo   6.   mája   2009   (ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   160/2005 zo 17. marca   2009   o   neustanovení   zástupcu   pre   dovolacie   konanie   z   radov   advokátov sťažovateľovi) bola odňatá možnosť konať podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Dovolanie sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   podľa   jeho   názoru nespravodlivé   a   bráni   mu   vo   výkone   spravodlivosti   a   práva   na   riadne   súdne   konanie. Najvyšší súd nezistil, že by sa súdy pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa, aby mu bol ustanovený zástupca   z radov   advokátov,   dopustili   porušenia   jeho procesných   oprávnení majúceho za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f)   OSP.   Z   tohto   dôvodu   posúdil   sťažovateľovo   dovolanie   ako   neprípustné a uznesením ho odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „právnym posúdením ale súd nemôže účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa sťažovateľovi neznemožňuje realizácia jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie preto   treba   považovať   (len)   za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); tento dôvod ale sám o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p....“.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom,   ak   rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľa   smerujúcom   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému dovolanie nie je prípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods.1 písm. c)   OSP,   pričom   vychádzal   zo   smerodajných   ustanovení   §   237   a   §   239   OSP o prípustnosti   dovolania   prichádzajúcich   do   úvahy   v   danom   prípade,   a   preto   uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľom označených základných práv.

K   druhému   bodu   výroku   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   240/2009, 3 Cdo 246/2009 z 23. novembra 2009

Sťažovateľ   v   dovolaní   označil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   109/2008 z 27. mája   2008   (ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   160/2005 zo 7. februára   2008   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi) za nezákonné,   nespravodlivé,   ale   aj   nezmyselné.   Najvyšší   súd   uznesením   konanie o dovolaní   sťažovateľa   zastavil   pre   neodstránenie   nedostatku   osobitnej   podmienky povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, pretože dovolateľ nepreukázal, že sám   právnické   vzdelanie   má.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol: „zo spisu vyplýva, že žalobca bol poučený o tom, že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť   zastúpený   advokátom.   Žalobca   nepreukázal,   že má právnické vzdelanie a   bol oboznámený s rozhodnutiami súdov oboch nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje zástupca z radov advokátov. Napriek tomu však do spisu nezaložil advokátovi udelenú plnú moc na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. V dôsledku toho zostal nedostatok uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.“

Aj   v   tomto   prípade   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   správne   aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, dôležité pre posúdenie veci. Tento záver vyplýva z ustanovenia § 243c OSP, ktoré stanovuje primerané použitie ustanovení o konaní pred súdom prvého stupňa aj pre dovolacie konanie s výnimkou § 92 ods. 1 a 4 a § 95 OSP. Podľa § 104 ods. 2 OSP má súd oprávnenie zastaviť konanie v prípade, ak sa odstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania   nepodarí   odstrániť   ani   potom,   čo   urobil vhodné   opatrenia.   Vhodným   opatrením   sa   v   danom   prípade   javilo   poučenie   o   potrebe právneho   zastúpenia   pre   podanie   dovolania,   ktoré,   ako   z   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, bolo uskutočnené.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu a jeho   rozhodnutím   3   Cdo   240/2009   a   3Cdo   246/2009   z   23.   novembra   2009 „je jednoznačné porušenie nielen našej Ústavy SR, ale aj čl.6, ods.1/ Európskeho Dohovoru o ľudských právach.“.

Základné právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona (napr. II. ÚS 309/06).

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu   nie   sú   arbitrárne,   a   teda   sú   z   ústavného   hľadiska   plne   akceptovateľné,   sťažnosť sťažovateľa   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010