znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 99/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   F.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   V.,   K.,   vo veci namietaného porušenia   jeho základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisíc päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. P. F. trovy konania v sume 223,46   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. V., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 99/09 z 15. apríla 2009 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. F. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1SprV/316/2009 z 12. mája 2009 doručenom ústavnému súdu 14. mája 2009 uviedol:

„Na Okresný súd Košice II podal Krajský prokurátor v Košiciach dňa 23. 8. 1999 obžalobu na Ing. P. F., nar.... Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 7. 11. 2006 bol sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania   pokračujúceho   trestného   činu   neoprávneného obchodovania s devízovými hodnotami podľa § 118a ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a bol mu podľa § 118a ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 59 ods. 1 Trestného zákona, výkon uloženého trestu súd sťažovateľovi podmienečne odložil na skúšobnú dobu vo výmere troch rokov.   Proti rozsudku   podal   sťažovateľ   dňa   27.   2.   2008   odvolanie do výroku o treste. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18. 12. 2008 napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a sťažovateľovi Ing. P. F. uložil s použitím § 40 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona   miernejší   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   štyroch   mesiacov   s   podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jedného roka, čím bola vec právoplatne skončená.

V tejto súvislosti uvádzam, že sa jednalo o skutkovo a právne náročnú skupinovú trestnú vec, súdny spis má vyše 7 000 strán, okrem sťažovateľa boli obžalované aj ďalšie tri osoby. Je potrebné zdôrazniť, že od podania obžaloby bol vo veci činný senát JUDr. R. Š., JUDr. R. Š. zomrel dňa... Po jeho smrti bola vec 3. 5. 2002 prevedená do senátu JUDr. J. L., ktorý z dôvodu zmeny senátu, v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Trestného poriadku, musel vykonať nanovo celé dokazovanie. Vo veci nariadené pojednávania od 28. 10. 2003 do   7.   11.   2006   boli   vykonávané   plynulo,   efektívne,   vzhľadom   na   potrebu   rozsiahleho dokazovania.

V súlade s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku bola vo veci predĺžená lehota   na   vyhotovenie   rozhodnutia   zo   závažných   dôvodov   (skutkovo   a   právne   náročná skupinová trestná vec, rozsudok súdu má 48 strán) do 8. 1. 2007, pričom od 8. 1. 2007 do 8. 3.   2007   sa   spis   nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   za   účelom   rozhodovania o sťažnosti spoluobžalovaného M. G. proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 22. 9. 2006 o zrušení peňažnej záruky.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že k prieťahom v konaní došlo v období od 8. 3. 2007 do februára 2008, ktoré boli spôsobené technickými ťažkosťami pri vyhotovení   a   doručovaní   rozsudku,   posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na zváženie ústavnému súdu....

Sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné, jeho neistota bola odstránená odsudzujúcim rozsudkom, odvolanie bolo podané iba v jeho prospech, takže sťažovateľ v čase podania sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 23. 7. 2008 nemohol očakávať prísnejší trest.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má   byť   vec   obvineného   prerokovaná, je pojem „primeraná lehota“ relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 813/00),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob,   akým   súd   vo   veci   postupoval.   Povahou   konania   treba   rozumieť   nielen   jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   pre   naplnenie   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že obžaloba na sťažovateľa bola podaná 23. augusta 1999 pre trestný čin machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe podľa § 128c) písm. b) a neoprávneného obchodovania s devízovými hodnotami   v spolupáchateľstve   podľa   § 9 ods.   2   a   §   118a   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na väčší počet obžalovaných   a nutnosť   vykonania   znaleckého   dokazovania,   ako   aj potrebu   vypočutia väčšieho množstva svedkov možno konštatovať, že trestná vec vykazovala určitý stupeň faktickej   zložitosti.   Dĺžku   konania   ovplyvnilo   aj   to,   že   jeden   z obžalovaných   sa nezúčastňoval   nariadených   hlavných   pojednávaní,   a tiež   to,   že   okresný   súd   rozhodoval v priebehu   konania   aj   o námietke   zaujatosti   predsedu   senátu,   ktorý   podal   jeden z obžalovaných   ešte   v septembri   2000,   o   sťažnostiach   proti   pribratiu   znalca   (september 2001), o návrhoch na zrušenie peňažnej záruky (december 2005, apríl a september 2006), uložil   poriadkovú   pokutu   svedkom   za   neúčasť   na   pojednávaniach   (september   2005), v dôsledku čoho musel o opravných prostriedkoch proti týmto rozhodnutiam rozhodovať krajský súd, a tým sa konanie predlžovalo. V tejto súvislosti ústavný súd preto akceptoval jeho vyjadrenie, že „sa jednalo o skutkovo a právne náročnú skupinovú trestnú vec, súdny spis má vyše 7000 strán, okrem sťažovateľa boli obžalované ďalšie tri osoby“.

2. Pri   posudzovaní   „správania   sťažovateľa“   ústavný   súd   nezistil   v preskúmavanej veci   žiadnu   významnú   skutočnosť   v správaní   sťažovateľa,   ktorá   by   mohla   odôvodniť namietanú   dĺžku   konania.   Je   pravdou,   že   obhajca   sťažovateľa   sa   nezúčastnil   v jednom prípade hlavného pojednávania hneď na začiatku konania (19. septembra 2000), ale táto skutočnosť nemala podstatný vplyv na celkovú dĺžku tohto konania. Rovnako ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení neuviedol, že by sťažovateľ svojím konaním ovplyvnil dĺžku konania.

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zo spisu všeobecného súdu zistil, že okresný súd v trestnej veci nepochybne konal a od podania obžaloby (august 1999) až do 7. novembra 2006, keď vo veci rozhodol rozsudkom, nariadil až 34 pojednávaní, na ktorých vykonal aj dokazovanie (pribral do konania znalca, vykonal výsluchy svedkov, rozhodoval   o procesných   návrhoch),   avšak   na   druhej   strane   ústavný   súd   konštatuje,   že v jeho postupe boli zistené aj obdobia nečinnosti,   ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.   Svedčí   o tom   najmä   to,   že   okresný   súd   bol   nečinný   od   podania   obžaloby (23. august   1999),   až   do   19.   septembra   2000,   keď   sa   prvýkrát   uskutočnilo   hlavné pojednávanie   (nečinnosť   13   mesiacov),   a   takisto   od   vrátenia   spisu   v decembri   2001 z odvolacieho   súdu   až   do   30.   septembra   2003,   keď   vyzval   sťažovateľa   a ďalšieho obžalovaného na oznámenie mien ich obhajcov (nečinnosť ďalších 21 mesiacov), a napokon nečinnosť   bola   zistená   aj   v období   od   7.   novembra   2006,   keď   okresný   súd   vyniesol rozsudok, až do 18. februára 2008, keď bol tento rozsudok vypracovaný (obdobie viac ako 15 mesiacov na vypracovanie rozsudku považuje ústavný súd aj napriek zložitosti veci za neprimerané).

Aj   keď   jeho   postup   jednoznačne   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa,   jeho   rozhodnutie   zo   7.   novembra   2006   nadobudlo   právoplatnosť   v spojení s rozsudkom krajského súdu z 18. decembra 2008 až po podaní sťažnosti ústavnému súdu (júl 2008).

S poukazom na uvedené preto ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp. zn.   8 T 363/99   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil krajskému súdu (ktorý v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   rozhodoval   o odvolaniach   obžalovaných   proti   rozsudku okresného súdu), konať a prerokovať jeho trestnú vec bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na   to,   že   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   krajský   súd   už   rozhodol právoplatne   v trestnej   veci   sťažovateľa   (18.   december   2008)   a rozsudok   bol   doručený sťažovateľovi 24. februára 2009 a predtým 23. februára 2009 aj jeho obhajcovi, ústavný súd už neprikazoval v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde všeobecnému súdu, aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáhal tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200   000   Sk   (6   638,68   €),   ktoré   odôvodnil   najmä   tým,   že „súd   vo   veci   nerozhodol   a neodstránil moju právnu neistotu. Skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní dochádza k prieťahom, vyvoláva u mňa psychický stav neistoty a očakávania, mám pocit i krivdy, a to ma negatívny vplyv nielen na moju prácu, ale i na rodinu“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

So zreteľom na to, že v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 363/99   síce   dochádzalo   aj   k zbytočným   prieťahom,   ale   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti   danej   trestnej   veci,   resp.   jej súčasný   stav   (trestné   konanie   bolo   už   medzitým právoplatne skončené), teda bol už odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa, ústavný súd   napokon   dospel   k záveru,   že primerané finančné   zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4 zákona o ústavnom súde v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur) pre sťažovateľa, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie práva sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   T.   V. Sťažovateľ žiadal priznať trovy konania v celkovej sume 13 680 Sk (454,09 €), 6 650 Sk (220,73 €) za jeden úkon právnej služby a 2 x 190 Sk (6,31 €) režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania spolu v sume 223,46 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastupovania, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej služby predstavuje 105,42 € (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2007   v sume   19 056 Sk)   podľa   §   1   ods.   3, §   11   ods.   2   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   tiež dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,31 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2009