znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 263/06 z 30. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2007 faxom a následne 28. marca 2007 poštou doručená sťažnosť R., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave („ďalej len krajský súd“) sp. zn. 9 Co 263/06 z 30. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Krajský   súd   v BRATISLAVE   napadnutým   uznesením   nevyhovel   odvolaniu sťažovateľa   a   potvrdil   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   BRATISLAVA II sp.   zn. 16 C 45/05 zo dňa 09. 05. 2005.

Sťažovateľ podaním zo dňa 03. 05. 2005 uplatnil návrh na prerušenie konania, ktorý odôvodnil nasledovne:

„Predmetný   návrh   (na   ochranu   osobnosti   –   pozn.)   sa   okrem   iného   opiera aj o ustanovenie § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZoSP“),   podľa   ktorého   nemožno   bez   súhlasu   sudcu zverejňovať   jeho   tvár   a   bydlisko;   to   sa   vzťahuje   aj   na   rodinných   príslušníkov   sudcu, ak je to potrebné   na   účinnú   ochranu   sudcu   a   jeho   rodiny   a   rodinný   príslušníci   s   tým súhlasia. Sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a rodine.

Podľa nášho názoru je predmetné ustanovenie v rozpore s čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) a preto navrhujeme, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) prerušil konanie a postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska t. j. aby podal návrh na vyslovenie nesúladu citovaného ustanovenia § 34 ods. 7 ZoSP s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. (...)

Ustanovenie § 34 ods. 7 ZoSP je v rozpore s právom na slobodu prejavu a právom na informácie,   pretože   neumožňuje   výkon   garantovaného   ústavného   práva   na   slobodu prejavu a práva na informácie :

1. Ako totiž vyplynulo z vyššie uvedeného, každý má ústavné právo vyhľadať, získať a ďalej šíriť informácie o výkone právomoci verejného činiteľa na verejnosti resp. v styku s verejnosťou. Na základe ustanovenia § 34 ods. 7 ZoSP však sudca môže bez ďalšieho znemožniť uverejňovať (ďalej šíriť) informácie zachytené na obrazovom zázname o výkone jeho právomoci na verejnosti resp. v styku s verejnosťou, a preto je v rozpore s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Navyše je potrebné uviesť, že prostredníctvom § 34 ods. 7 ZoSP môže dôjsť k faktickému popretiu ústavných práv podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, pretože hoci nebudú existovať dôvody pre zákaz uskutočňovania obrazových záznamov podľa § 34 ods. 4 ZoSP, sudca výkon tohto práva fakticky zmarí tým, že neudelí súhlas na uverejnenie svojej podobizne.

2. Ustanovenie § 34 ods. 7 ZoSP neprimerane obmedzuje právo na slobodu prejavu a právo   na informácie   aj ohľadne   informácií,   ktoré   síce súvisia   s výkonom právomoci, ale nesúvisia s výkonom právomoci na verejnosti resp, v styku s verejnosťou. Znemožňuje totiž splnenie účelu ústavných práv, a to výkonu kontroly verejných činiteľov.

Sudca   je   povinní   v   záujme   zachovania   autority   súdnej   moci   dodržiavať   určité povinnosti (obmedzenia) nielen pri výkone svojej právomoci, ale napríklad aj v občianskom živote: (...)

Ako   vyplynulo   z   vyššie   uvedeného,   novinári   majú   právo   prinášať   informácie o otázkach   verejného   záujmu,   pričom   verejnosť   má   právo   tieto   informácie   obdržať, aby mohli   novinári   plniť   kontrolnú   úlohu   (úlohu   verejného   strážcu).   Ustanovenie   §   34 ods. 7 ZoSP však znemožňuje, aby mohli novinári plniť svoju úlohu, pretože bráni, aby médiá napríklad uverejnili fotografiu o tom, ako sa sudca stýka s protistranou, ako preberá úplatok,   ako   sa   zúčastňuje   demonštrácie   politickej   strany,   neonacistickej   demonštrácie a pod. To všetko sú informácie, na ktoré má verejnosť právo, pretože prispievajú k diskusii o morálke tých, ktorí sú jej garantmi (prípad Sabou a Pírcálab proti Rumunsku z roku 2004). Medzi   osoby   verejného   záujmu   sa   zaraďuje   aj   kategória   sudcov   a   tzv.   štátnych úradníkov (rozsudok Európskeho súdu vo veci Pedersen a Baagsgaard proti Dánsku z roku 2003).   Sudca   má   v   záujme   zachovania   autority   súdnej   moci   uložené   určité   povinnosti (obmedzenia)   týkajúce   sa   jeho   konania   (aj   v   oblasti   jeho   súkromia),   ktoré   síce   nie   sú výkonom   verejnej   funkcie,   ale   s   ňou   súvisia,   nakoľko   vypovedajú   o   jeho   spôsobilosti zastávať   funkciu   sudcu   resp.   súvisia   so   zachovaním   autority   súdnej   moci   (opätovne poukazujeme na prípad Sabou a Pírcálab proti Rumunsku z roku 2004). Médiá majú právo vykonávať kontrolu plnenia týchto povinností a verejnosť má právo obdržať informácie s tým   súvisiace,   pretože   ide   o   otázky   verejného   záujmu,   ako   vyplynulo   z vyššie uvedeného“.

Okresný súd BRATISLAVA II uznesením sp. zn. 16 C 45/05 zo dňa 09. 05. 2005 návrhu   na   prerušenie   konania   nevyhovel,   ktorý   výrok   však   neodôvodnil   žiadnymi relevantnými a dostatočnými dôvodmi. Z vyššie uvedeného dôvodu preto sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu (...) odvolanie, kde okrem iného uviedol:

„Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa §167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Je zrejmé, že odôvodnenie uznesenia musí okrem iného obsahovať aj argumentáciu účastníkov konania, nakoľko podľa § 157 ods. 2 O. s. p. súd v odôvodnení uvedenie čoho sa navrhovateľ domáhal, z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadril odporca. Nakoľko toto ustanovenie sa per analógiám použije aj v prípade uznesenia, odôvodnenie malo v danom prípade obsahovať uvedenie toho, čoho sa domáhal žalovaný a z akých dôvodov.

Uvedenie   argumentácie   účastníkov   konania   nie   je   samoúčelné,   pretože   s   touto argumentáciou   sa   súd   musí   aj   vysporiadať,   a   to   v   rámci   právneho   posúdenia,   ak   ide o argumenty   právneho   charakteru.   Opomenutie   vysporiadania   sa   s   relevantnými argumentmi (námietkami) účastníka konania sa v rozhodovacej praxi stabilne považuje za vadu   odôvodnenia   spôsobujúcu   jeho   nepreskúmateľnosť   (mutatis   mutandis   rozsudok Najvyššieho súdu SR Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 34 a 35/97, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 8/95, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 81/97). Je nakoniec súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR, aby bolo rozhodnutie riadne odôvodnené a aby sa teda súd v rámci odôvodnenia vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   argumentmi   účastníka   konania   (nález   Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03).

Vzhľadom na povahu veci, o ktorej súd rozhodoval, odôvodnenie uznesenia malo obsahovať jednak argumenty žalovaného týkajúce sa ústavnosti § 34 ods. 7 ZoSP, dôvody pre   ktoré   súd   považuje   ustanovenie   §   34   ods.   7   ZoSP   za   súladné   s   označenými ustanoveniami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a prečo naopak nepovažuje za dôvodné argumenty žalovaného. Tak tomu však nie je, pretože uznesenie neobsahuje k meritu veci žiadne relevantné odôvodnenie v zmysle uvedeného (absentuje uvedenie argumentov žalovaného, ako sa s nimi súd právne vysporiadal a nakoniec aj samotné odôvodnenie súladu § 34 ods. 7 ZoSP s Ústavou SR a Dohovorom). Naopak odôvodnenie obsahuje pasáže, ktoré sú z hľadiska odôvodnenia irelevantné, na ktoré pasáže následne poukazujme.

V predmetnom uznesení sa uvádza, že: „... právomoc Ústavného súdu SR na konanie vo veci súladu právnych predpisov je daná len vtedy,   ak navrhovateľ   žiada vyslovenie nesúladu právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. To platí aj vtedy, ak sa tvrdí, že medzi právnymi predpismi rovnakej právnej sily ide o vzťah všeobecného predpisu k osobitnému predpisu“.

Hoci táto časť odôvodnenia je vo vzťahu k meritu veci irelevantná (a teda samotný právny   názor   súdu   o   súladnosti   namietaného   zákonného   ustanovenia   s   Ústavou   SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd neodôvodňuje), je potrebné uviesť, že :

1.   žalovaný   namieta   rozpor   ustanovenia   zákona   prijatého   Národnou   radou Slovenskej republiky s čl. 26 Ústavy SR resp. s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   teda rozpor právnych predpisov rôznej právnej sily resp.   rozpor ustanovenia právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily,

2. Ústavný súd SR a ani žiadny iný orgán nie je oprávnený skúmať súlad dvoch právnych   predpisov   rovnakej   právnej   sily,   hoci   sú   v pomere   generálneho a špeciálneho   právneho   predpisu.   To   vyplýva   nielen   z   judikatúry   Ústavného   súdu   SR (sp. zn. PL. ÚS 15/2000), ale aj Najvyššieho súdu SR (R 106/1998). V predmetnom uznesení sa ďalej uvádza: „Súd dospel k záveru, že zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov je špeciálnym zákonom a jeho ustanovenia nie sú v rozpore s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru...“

K uvedenému je potrebné uviesť, že:

1. žalovaný   namieta protiústavnosť časti jedného ustanovenia   zákona prijatého Národnou radou Slovenskej republiky s čl. 26 Ústavy SR resp. s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a nie ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov,

2. či je zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov špeciálnym   alebo   nie   (nie   je   nakoniec   ani   uvedené,   vo   vzťahu   k   akému   všeobecne záväznému právnemu predpisu je lex specialis), je pre posúdenie súladu jeho ustanovení s Ústavou   SR   alebo   Dohovorom   irelevantné,   nakoľko   z   konania   o   súlade   právnych predpisov   Ústava   SR   nevylučuje   ani   právne   predpisy,   ktoré   sú   špeciálnymi   voči   iným právnym predpisom (čl. 125 Ústavy SR ),

3. ako   už   bolo   uvedené, právny záver súdu   o súlade žalovaným   namietaného ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov nie   je   relevantným   spôsobom   odôvodnený,   pretože   neobsahuje   žiadne   dôvody,   ktoré by vecne súviseli s podstatou námietok žalovaného“.

Krajský   súd   v BRATISLAVE   napadnutým   uznesením   nevyhovel   odvolaniu sťažovateľa a potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu BRATISLAVA II sp. zn. 16 C 45/05 zo dňa 09. 05. 2005. S konkrétnymi námietkami sťažovateľa sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, pretože len zopakoval tvrdenia súdu prvého stupňa o tom, že zákon č. 385/2000 Z. z. o súdoch a prísediacich v znení neskorších predpisov je špeciálnym zákonom a namietnuté ustanovenie § 34 ods. 7 ZoSP nie je v rozpore s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. (...)

Z časti I tohto podania jednoznačne vyplýva, že odporca, rovnako ako súd prvého stupňa,   sa   s   konkrétnymi   a   relevantnými   námietkami   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom nevysporiadal. Súd prvého stupňa vôbec v odôvodnení neuviedol argumenty sťažovateľa, ako   sa   s   nimi   súd   právne   vysporiadal   a   nakoniec   neuviedol   ani   samotné   odôvodnenie súladu § 34 ods. 7 ZoSP s Ústavou SR a Dohovorom t. j. prečo je § 34 ods. 7 ZoSP s Ústavou   SR   a Dohovorom   v   súlade   (z   hľadiska   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   absolútne nedostatočné).   Odvolací   súd   (odporca),   napriek   konkrétnym   a   relevantným   námietkam sťažovateľa   uvedeným   v návrhu   na   prerušenie   konania   i   v   odvolaní,   len   zopakoval nedostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa bez toho, aby uviedol jeden jediný konkrétny relevantný argument vo vzťahu k právnej otázke, ktorá bola predmetom sporu. Ani odvolací súd nevysvetlil prečo je § 34 ods. 7 ZoSP s Ústavou SR a Dohovorom v súlade. Takýto postup   súdov   je   nekompatibilný   s právom   na   súdnu   ochranu   a   právom   na   spravodlivý proces,   je svojvoľný a arbitrárny   a z ústavného hľadiska   neudržateľný.   Poukazujeme   na rozsudok európskeho súdu vo veci Delcourt z roku 1970, podľa ktorého spravodlivosť musí byť nielen vykonávaná, ale musí byť aj vidieť, že je vykonávaná. Súd musí byť schopný riadnym odôvodnením preukázať, že jeho verdikt je výsledkom starostlivého posúdenia veci, vrátane argumentov účastníkov konanie, a nie je výsledkom svojvôle.

Nie je sporné, že súd preruší konanie podľa § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. vtedy, ak súd   dospeje   k   záveru,   že   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci, je v rozpore s Ústavou SR alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Aj v takomto prípade však musí platiť, že súd musí svoj záver odôvodniť jasným a zrozumiteľným   spôsobom,   relevantnými   a   dostatočnými   dôvodmi   a   vysporiadať aj s argumentmi   účastníka konania,   pretože   Ústava   SR,   Dohovor   a nakoniec   ani zákon (§ 157 ods. 2 O. s. p.) nezbavujú súd povinnosti svoj verdikt riadne odôvodniť, ale práve naopak. V hre je totiž mimoriadne dôležitý verejný záujem, a i záujem účastníka konania na tom, aby konečné rozhodnutie nebolo postihnuté ťažkou vadou spočívajúcou v rozpore s Ústavou SR alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale naopak s nimi plne zlučiteľné. Inými slovami povedané, účelom ustanovenia § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. je okrem iného ochrana základných práv a slobôd podľa Ústavy SR a ľudských práv a základných slobôd podľa Dohovoru, a z tohto účelu je potrebné pri jeho aplikácii aj vychádzať. Záver o prerušení alebo naopak neprerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. by mal byť preto vždy starostlivo odôvodnený, a nie založený na povrchných   a   bezobsažných   argumentoch   nesúvisiacich   a   nedávajúcich   odpoveď na argumenty účastníka. (...)»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v BRATISLAVE uznesením sp. zn. 9 Co 263/06 zo dňa 30. 11. 2006 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd tým, že svoje uznesenie riadne neodôvodnil.

2. Uznesenie Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 9 Co 263/06 zo dňa 30. 11. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná;   v   tom   prípade   postúpi   návrh   ústavnému   súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka vytýkala uzneseniu krajského súdu nepreskúmateľnosť,   ako   aj   skutočnosť,   že   v odôvodnení   rozhodnutia   sa   krajský   súd nevysporiadal   s relevantnými   argumentmi,   ktoré   nastolila   v odvolaní   proti   rozhodnutiu Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“),   čím   podľa   jej   názoru   došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 45/05 z 9. mája 2005 bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na prerušenie   súdneho   konania podľa   §   109 ods.   1 písm. b)   Občianskeho   súdneho   priadku.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie,   v ktorom   sa   nestotožnila   s právnym   názorom   okresného   súdu   o nemožnosti podať proti napadnutému uzneseniu   odvolanie. Okresný   súd totiž v uvedenom   uznesení odvolávajúc sa na § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v rámci poučenia uviedol,   že   proti   nemu   nie   je   odvolanie   prípustné.   Sťažovateľka   v odvolaní   zároveň namietala nepreskúmateľnosť a neodôvodnenosť prvostupňového rozhodnutia.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   Co   263/06 z 30. novembra   2006   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Aj   napriek   poučeniu okresného   súdu   o nemožnosti   podať   odvolanie   proti   jeho   rozhodnutiu,   krajský   súd napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal,   pričom   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia poukázal na obsah napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, prezentoval argumenty   sťažovateľky   obsiahnuté   v odvolaní   a   zároveň   uviedol,   že   navrhovateľka sa k odvolaniu   sťažovateľky   nevyjadrila.   Keďže   krajský   súd   si   pri   preskúmavaní prvostupňového   rozhodnutia   osvojil   právny   názor   okresného   súdu,   dospel   k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z odôvodnenia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Správne súd prvého stupňa z dôvodov uvedených v napadnutom uznesení zamietol návrh odporcu o prerušenie konania. Dôvody uvedené v uznesení sú jasné, zrozumiteľné, v dostatočnom rozsahu vo vzťahu k charakteru rozhodnutej veci a s týmito dôvodmi sa plne stotožňuje i odvolací súd.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Predmetom konania Ústavného súdu, ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, je skúmanie súladu (zákonnosti) právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, nie skúmanie prípadného rozporu právnych predpisov rovnakej právnej sily. Táto právomoc Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov je daná ustanovením čl. 125 Ústavy SR. Aj v ust. § 37 zák. č. 38/1993 Z. z. sa výslovne uvádza, že predmetom konania Ústavného súdu SR o súlade právnych predpisov je skúmanie súladu právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily.

Aj   Ústava   SR   v   čl.   144   ods.   3,   na   ktorý   nadväzuje   i   vyššie   citované   zákonné ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súdom ukladá prerušiť konanie len v prípade, že súd SR sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Potreba tohto postupu nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník. (...)“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07). Pri   prerokovaní sťažnosti   ústavný súd   vychádzal z poznania, že súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Zároveň však zohľadnil aj svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť,   v rámci   ktorej   sa   zaoberal   možným   porušením   uvedených   práv   konkrétnym rozhodnutím   všeobecného   súdu   pri   zohľadnení   správnosti   výroku   a   vytýkaných nedostatkov,   ktoré   by   mohli   znamenať   jeho   procesuálnu   vecnú   nesprávnosť.   V tejto súvislosti ústavný súd vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu namietaných práv (obdobne III. ÚS 228/06).

V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal návrhom všeobecného súdu na konanie o súlade   právnych   predpisov,   konštatoval,   že   návrh   všeobecného   súdu   na   zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa postupuje – po prerušení občianskeho súdneho konania – ústavnému súdu, je svojou podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy bez ohľadu na to, že tento   návrh   sleduje   podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku len zaujatie stanoviska (napr. PL. ÚS 14/96, PL. ÚS 19/01).

S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2 ústavy, § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde a § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd pripomína, že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine on právomoc konať o súlade právnych predpisov. O danej problematike nemá   právomoc   konať   všeobecný   súd,   ale   práve   jemu   prináleží   iniciovať   konanie, ak nastane   situácia,   ktorú   predpokladá   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku. Pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou   alebo   medzinárodnými   dohovormi   je   teda   činnosť   súdu,   ktorý   návrh   podáva, a predseda   senátu,   ktorý   návrh   predložil,   musel   prijať   osobné   (vnútorné)   presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie   presvedčenie   účastníka   konania,   ktorému   by   predseda   senátu   „robil   poštára“ s ústavným súdom. Je nepochybné, že len ústavnému súdu prináleží vysloviť právny záver o tom,   z akého   dôvodu   je   ten   či   onen   zákon   v rozpore   s ústavou,   ústavným   zákonom či medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktorá   bola   ratifikovaná   a vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Z uvedeného dôvodu aj odôvodnenie krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplýva, že potreba postupu podľa   § 109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   daná   presvedčením všeobecného súdu, nie pochybnosťou účastníka konania, sa javí ako logické a legitímne. Také odôvodnenie   krajského   súdu,   ktoré   by   spočívalo   v jeho   názoroch   a hodnoteniach o súladnosti   či   nesúladnosti   konkrétneho   zákonného   ustanovenia   s označeným   článkom ústavy   a dohovoru   tak,   ako   to   vyžadovala sťažovateľka,   by suplovalo konanie   o súlade právnych predpisov, ktoré v súlade s čl. 125 ústavy patrí do výsostnej právomoci ústavného súdu. A preto názor krajského súdu o tom, že v danom prípade nejestvovala pochybnosť o súladnosti   s vecou   súvisiaceho   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s ústavou, zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná, ako aj o tom,   že   potreba   postupu   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku nie je daná vôľou účastníka konania, považuje ústavný súd za postačujúcu.  

Sťažovateľka   vytýka   krajskému   súdu   aj   nedostatok   v odôvodnení   rozhodnutia, pokiaľ ide o jeho námietky dotýkajúce sa ustanovenia § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov a jeho súladnosti s ústavou a medzinárodnými dohovormi.

V tejto časti treba zdôrazniť, že účastník konania (R., a. s.) podal návrh na vyvolanie konania na ústavnom súde. Krajský súd tento návrh zvážil a prijal svoje rozhodnutie, podľa ktorého nezískal názor, že je potrebné obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na konanie o súlade. Krajský súd pri zdôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, ktoré boli dôležité pre prijatie takéhoto záveru. Postup krajského súdu vo veci nebol ani arbitrárny, ani zjavne   neopodstatnený.   V danej   veci   ešte   konanie   prebiehalo.   Sťažovateľka   môže hodnotenie   dôkazov   reparovať   v konaní samom   v posudzovaní   merita   veci   a tiež   aj   pri rozhodovaní   o použití   opravných   prostriedkov.   Mala   teda   ešte   možnosť   vo veci   konať a ovplyvniť výsledok rozhodnutia vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľkou vytýkaný nedostatok uzneseniu krajského súdu nie je takej intenzity, ktorá by signalizovala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co   263/06   z   30.   novembra   2006   a namietaným   porušením   označených   práv,   a preto sťažnosť sťažovateľky už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008