znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 99/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ľ. P. a J. P., obaja bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 270/02 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným   súdom   Trnava   od   1. januára 2005)   Okresným   súdom   Piešťany   pod sp. zn. 12 C 270/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. P. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. PN 12 C 270/02 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Trnava   od   1. januára 2005)   Okresným   súdom   Piešťany   pod   sp. zn.   12 C 270/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PN 12 C 270/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Trnava   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Trnava   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť Ľ. P. a J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 10 216 Sk (slovom desaťtisícdvestošestnásť slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 99/07 zo 17. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. P. a J. P. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PN 12 C 270/02 pôvodne   vedenom   (pred   zlúčením   s   Okresným   súdom   Trnava od 1. januára 2005) Okresným súdom Piešťany (ďalej len „bývalý okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 270/02.

Ústavný   súd   uvádza,   že   v   zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. c)   zákona č. 371/2004 Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z.   z. a č.   757/2004   Z.   z.)   v platnom   znení výkon   súdnictva,   všetky   práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov, práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z bývalého okresného súdu, ktorému pôvodne podali sťažovatelia žalobu, na okresný súd.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   vyjadril   k   prijatej   sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 491/07 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„1. Je potrebné uviesť, že spor je skutkovo a právne náročný najmä z toho pohľadu, že   má   dôjsť   k   nahradeniu   vyhlásenia   vôle   k   čomu   pravdepodobne   smeruje   úmysel navrhovateľov (doposiaľ z petitu žalobného návrhu nie je zrejmé) je potrebné, aby právny úkon (napr. zmluva o prevode vlastníctva bytu) bol perfektný z hľadiska hmotno-právnych náležitosti, nezáleží na tom, či bude tento prevzatý do výroku, rozsudku súdu, resp. ako taký bude prílohou rozsudku súdu (z petitu taktiež nie je zrejmé, či je prílohou, keďže ako taký hmotno-právny úkon sa nenachádza v spise, resp. nie je identifikovateľný, pričom v petite taktiež nie je obsiahnutý v takej forme, aby pri jeho prevzatí do výroku súdu bol rozsudok vykonateľný).

2. Uvedenie všetkých procesných úkonov až doposiaľ: K tomuto vec prejednávajúci sudca uvádza, že v období, keď návrh došiel súdu, t. j. 12. 12. 2002   napadlo   na   v   tom   čase   bývalý   Okresný   súd   Piešťany   celkom   dvanásť podaní, ktoré boli skutkovo totožné, pričom sa odlišovali len v označení navrhovateľov. Do oddelenia vec prejednávajúceho sudcu napadli štyri veci a zvyšné napadli do oddelení 5 C a 11 C, kde je vo všetkých prípadoch vec prejednávajúcou sudkyňou Mgr. Š. Po zistení uvedenej skutočnosti sa vec prejednávajúci sudca dohodol s kolegyňou Mgr. Š. na tom, že táto   začne   vo   veci   s   vykonaním   procesných   úkonov   smerujúcich   k   odstráneniu   vád podania navrhovateľov, tak aby podanie nevykazovalo vady, keďže v podobe v akej bolo formulované,   nebolo   vykonateľné,   čo   nakoniec   skonštatoval   aj   Krajský   súd   v   Trnave vo svojich viacerých rozhodnutiach. Zároveň táto nariadila znalecké dokazovanie potrebné pre   zistenie   otázky   ceny,   za   ktorú   by   mal   odporca   navrhovateľom   byt   previesť do vlastníctva, pričom výsledky tohto dokazovania by sa dali použiť aj v tomto konaní (ako listinný dôkaz), ako aj vo všetkých ďalších konaniach, čo by bolo z hľadiska hospodárnosti účelné.   Mgr.   Š.   rozhodla   meritórne   vo   veciach   vedených   pod   č.   k.   PN-11   C   279/02, PN-11 C-279/02,   PN-5 C 41/02,   pričom   vo   všetkých   prípadoch   Krajský   súd   v   Trnave prvostupňové rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ako vyplýva z rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré Vám v prílohe zasielame, dochádzalo z hľadiska hmotno-právneho uplatnenia   nároku   navrhovateľov   k   rôznym   interpretáciám.   Z   hľadiska   zjednotenia v rozhodovacej   činnosti   je   účelné,   aby   súd   mohol   v   tomto   konaní   použiť   výsledky dokazovania v uvedených konaniach, v ktorých napriek tomu, že prebieha konanie nebolo doposiaľ vydané právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Konkrétny   procesný   úkon   súd   vykonal   dňa   28. 05. 2007   a   to   keď   vyzval navrhovateľov na odstránenie vád podania. Rozhodnutie taktiež pripájame.

3. Prekážky postupu podľa § 107 a nasl. O. s. p.: Tu je potrebné uviesť, že vec prejednávajúci sudca mohol využiť z hľadiska vyššie uvedených   skutkových   tvrdení   ust.   §   109   ods.   2   O.   s.   p.,   avšak   v   zmysle   citovaného ustanovenia nerozhodol.

4. Prieťahy, ktoré boli podľa názorom súdu spôsobené sťažovateľmi: Tu je potrebné uviesť, že doposiaľ, či už v tomto konaní, alebo aj v ďalších, nebol jednoznačne formulovaný žalobný nárok navrhovateľov, ktorý by bol spôsobilý na jeho prevzatie   do   rozsudočného   výroku   tak,   aby   bol   tento   aj   vykonateľný.   Aj   z   rozhodnutí Krajského sudu v Trnave vyplýva, že v podobe v akej je nárok doposiaľ uplatňovaný nie je spôsobilý na jeho prevzatie do výroku rozhodnutia súdu, pričom tento je neustále menený a upravovaný.

5. Prieťahy spôsobené súdom:

Je potrebné uviesť, že súd spôsobil prieťahy tým, že nerozhodol o prerušení konania, aby nedochádzalo k neefektívnym procesným úkonom, ktoré ako je vidno aj v iných veciach, doposiaľ nesmerovali k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.

6. Či zistené prieťahy sú považované za zbytočné prieťahy: Zistené prieťahy je potrebné považovať za zbytočné, je však potrebné poznamenať, že z   pohľadu   eventuálneho   priznania   náhrady   trov   konania   potrebných   na   účelné uplatňovanie   práva   nesmerovali   ani   úkony   navrhovateľov   realizované   prostredníctvom ich zástupcu k tomu, aby ich bolo možné považovať v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. za účelné na uplatňovanie práva.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   bola   21. júna 2007   ústavným   súdom   vyzvaná na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Vo svojom vyjadrení uviedla:„S vyjadrením predsedu Okresného súdu v Trnave nesúhlasíme s časťou rôznosti právnych názorov, s procesnou ekonómiou, nakoľko vec nie je ani skutkovo a ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov), nie je dôležité ani znalecké dokazovanie nakoľko znalec by len potvrdil zákon, čím by išlo len o ďalší zbytočný prieťah v konaní. Predseda   Okresného   súdu   v   Trnave   pripustil   zbytočné   prieťahy,   ktoré   odôvodnil s čakaním na právoplatnosť a ďalší priebeh iných skutkovo totožných právnych sporoch, čo je   však   v   rozpore   nielen   so   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi ale predovšetkým s Ústavou SR a takéto konanie zo strany zákonného sudcu je neprípustné nakoľko súdy sú nezávislé a nestranné a v prípade akéhokoľvek rozhodnutia vo veci samej príslušný právny predpis umožňuje vyjadriť svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu podaním riadneho opravného prostriedku.

Čo   sa   týka   dohody   s   kolegyňou   o   tom,   že   táto   začne   vo   veci   s   vykonávaním procesných úkonov smerujúcich k odstráneniu vád podania navrhovateľov, tak aby podanie nevykazovalo   vady,   keďže   v   podobe   v   akej   bolo   formulované,   nebolo   vykonateľné... považujeme taktiež za neprípustné, vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania žiadna vada neexistovala,   keďže súd s takýmto žalobným návrhom konal ako so žalobným návrhom vykonateľným.   V   prípade   ak   by   vada   existovala   súd   je   povinný   vyzvať   na   prípadné odstránenie   vád   podania,   ktoré   môže   byť   návrhom.   A   ak   by   Okresný   súd   vyzval na odstránenie vád podania a následne rozhodol, Krajský súd by v takom prípade nemal inú možnosť ako takýto rozsudok potvrdiť. To sa nestalo.

K časti zjednotenia v rozhodovacej činnosti: Plne sme si vedomí, že i najdokonalejšia právna úprava má svoje medzery a priestor na   rôzne   výklady   konkrétnych   noriem,   avšak   zjednocovanie   rozhodovacej   činnosti neprislúcha Okresným súdom, a ak áno nie na takejto úrovni. Ak by obaja sudcovia dospeli k rozhodnutiu v merite veci s iným, protichodným výsledkom, proti takémuto nepriaznivému rozsudku by samozrejme bolo prípustné odvolanie, čím by sa vec dostala na súd vyššieho stupňa a v prípade potvrdzujúceho rozsudku zo strany Krajského súdu, Občiansky súdny poriadok umožňuje podať mimoriadny opravný prostriedok, čím by sa vec opäť dostala na súd vyššieho stupňa, ktorého rozhodnutie by bolo možné chápať ako rozhodnutie, ktorým sa naštartuje proces zjednocovania rozhodovacej činnosti vo veciach skutkovo i právne totožných s vecou, ktorá je predmetom konania vo veci vedenou pred Okresným súdom v Trnave pod sp. zn. PN-12 C/270/2002.

K vyjadreniu k prieťahom spôsobených sťažovateľmi: To či je žalobný návrh perfektný alebo nie rozhoduje súd v čase podania takéhoto návrhu   alebo   podania,   ktoré   môže   byť   návrhom   alebo   jeho   blízkej   budúcnosti, a nie po 4 a pol roku.

K vyjadreniu k prieťahom spôsobených súdom: V   prípade   ak   by   súd   rozhodol   o   prerušení   konania,   len   z   dôvodov   uvedených vo vyjadrení (vyšší počet skutkovo a právnych vecí, nevykonateľný návrh alebo prípadne ústna dohoda dvoch nezávislých a nestranných sudcov) išlo by o absurdné rozhodnutie, ktoré nemá základ ani v Občianskom súdnom poriadku a tobôž nie v Ústave SR.

K vyjadreniu k zisteným prieťahom: Nie je nám zrejmé, či predseda Okresného súdu má na mysli náhradu trov konania potrebných   na   účelné   uplatňovanie   práva   v   konaní   vedenom   na   Ústavnom   súde   SR alebo v konaní pred Okresným súdom v Trnave, avšak v poslednom spomenutom konaní sa o trovách   rozhoduje   popri   rozhodnutí   v   merite   veci,   to   znamená,   že   v   tomto   čase predseda   nemôže   vedieť   ako   toto   konanie   skončí   a   s   akým   výsledkom   a   taktiež,   ktorej zo strán vznikne náhrada trov konania, v akej výške a či tieto vzniklé trovy boli i potrebné na účelné uplatnenie práv, resp. práva.

Vzhľadom   k   uvedenému   trváme   na   podanej   ústavnej   sťažnosti   v   plnom   rozsahu a zároveň upresňujeme a uplatňujeme si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace s týmto vyjadrením v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 13 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pričom jeden úkon má hodnotu vo výške 5.108,- Sk, t. j. spolu s právnymi úkonmi v ústavnej sťažnosti spolu vo výške 15.324,- Sk.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

Pri   uplatnení   týchto   kritérií   však   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   ich   aplikácia je oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva, že od 12. decembra 2002, keď bola vec pridelená zákonnému sudcovi, doteraz nebol vo veci vykonaný žiaden relevantný procesný úkon a nebolo nariadené ani jedno pojednávanie. Okrem   jednoduchého   úkonu   [zisťovanie   (dopyt)   z   19. apríla 2005,   či   bol   vypracovaný znalecký posudok v inej súvisiacej veci], až do prijatia sťažnosti na ústavnom súde bol okresný súd vo veci úplne nečinný.

Ústavný   súd   ďalej   zo   spisu   zistil,   že   28. septembra 2005   doručili   sťažovatelia okresnému súdu „zmenu petitu žaloby“.

Vyjadrenie okresného súdu, „že spor je skutkovo a právne náročný“, ústavný súd vzhľadom   na   to,   že   k   dokazovaniu   okresný   súd   dosiaľ   vôbec   nepristúpil,   nemohol v žiadnom prípade akceptovať. Navyše k hodnoteniu zložitosti v obdobnej veci sa ústavný súd už vyslovil, že ide o vec, ktorá nie je zložitá z právneho ani skutkového hľadiska (III. ÚS 53/07).

Ústavný súd teda konštatuje, že sťažovatelia neprispeli k predĺženiu doterajšej doby konania. Aj keď okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na to, že „nebol jednoznačne formulovaný   žalobný   nárok   navrhovateľov“, jeho   stanovisko   ústavný   súd   nemohol akceptovať, pretože odstraňovaním nedostatkov podania sťažovateľov sa okresný súd začal zaoberať až 28. mája 2007, teda po viac ako 4 a pol roku od začatia konania.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   predstavuje   nečinnosť   počas   celého   obdobia   od   podania žaloby,   ktorý   ústavný   súd   hodnotí   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   petite   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk pre každého z nich z týchto dôvodov: „U sťažovateľov spôsobuje   nečinnosť   Okresného   súdu   Trnava   stav   právnej   neistoty,   vzrastajúcu   nechuť k zákonom, ktoré garantujú ich práva a k akémukoľvek skloňovaniu slova spravodlivosť, resp. súdna moc.“ Sťažovatelia zároveň dodali, že v ich prípade je právoplatné skončenie súdneho sporu veľmi dôležité, pretože v rámci neho sa má rozhodnúť o uložení povinnosti uzavrieť   kúpnu   zmluvu   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   bytu   a   nebytovému   priestoru v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, II. ÚS 416/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, predmet sporu a povahu   veci   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   pre   každého zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. M. K., ktoré si vyčíslila v sume 15 324 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Odmena   vypočítaná   ústavným   súdom   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   prípade   dvoch   sťažovateľov   predstavuje   sumu 10 216 Sk.   Za   jeden   úkon   patrí   odmena   pre   každého   sťažovateľa   v   sume   po   2 970 Sk, a ku každému úkonu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 178 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 3 vyhlášky).

Keďže trovy konania vypočítané právnou zástupkyňou sťažovateľov nie sú vyššie ako suma vypočítaná ústavným súdom, a nie je teda v rozpore s citovanou vyhláškou, ústavný súd jej priznal sumu, ktorú požadovala.

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 28. júna 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a odmenu zaň nepriznal. Preto zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nieje prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007