znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., Ž., zastúpeného advokátom D. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   Co   101/2003   z   9.   septembra   2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2005 doručená sťažnosť D. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom D. K., Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005. Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Okresný   súd   v   Žiari   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 7 C 147/2001   z   13.   februára   2003   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   Z.,   a.   s.,   Ž.   ako žalovanému v prvom rade (ďalej len „žalovaný v prvom rade“) a Ministerstvu pre správu a privatizáciu   národného   majetku   Slovenskej   republiky   ako   žalovanému   v druhom   rade (ďalej len „žalovaný v druhom rade“) v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určil, že sťažovateľ je vlastníkom prevádzkovej jednotky predajne drobného tovaru, vrátane prevádzkových priestorov v podiele k nehnuteľnosti vo výške 35136/737558, nachádzajúcej sa v Ž. v dome č. súp. 404 na KN parc. č. 651, na liste LV č. 2196 (ďalej len „prevádzková jednotka“).

Podľa sťažovateľa okresný súd tak rešpektoval platnú dražbu (vykonanú 14. júla 1991),   podľa   ktorej   sa   sťažovateľ   stal   v zmysle   v tom   čase   platnej   právnej   úpravy vlastníkom   prevádzkovej   jednotky   príklepom   dražiteľa   a zaplatením   dražobnej   ceny. Zároveň   sťažovateľ   uviedol,   že   predmetnú   prevádzkovú   jednotku   pre   svoje   podnikanie užíval   ako   vlastník   viac   ako   osem   rokov.   Túto   skutočnosť   podľa   neho   rešpektoval   aj príslušný katastrálny úrad, ktorý dražbu na vydražiteľa zapísal na liste vlastníctva.

Na   odvolanie   žalovaného   v   prvom   rade   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005 zamietol.

Sťažovateľ namietal, že napriek tomu, že krajský súd sám uznal dražbu za platnú, rozhodol, že dražobné rozhodnutie nemohlo byť zapísané a po jeho právoplatnosti došlo k zrušeniu   listu   vlastníctva   zapísaného   po   dražbe   na   sťažovateľa.   Najvyššiemu   súdu sťažovateľ vytýkal, že sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal skutočne vykonanou dražbou, ktorá do dnešného dňa nebola zrušená a ktorou on nadobudol aj nehnuteľnosť, taktiež sa nezaoberal   skutočnosťou,   že   žalovaný   v prvom   rade   vlastníctvo   k celej   domovej nehnuteľnosti   nadobudol   v rozpore   s predpismi   o privatizácii,   zápisom   súpisného   čísla k domu, ktorý súpisné číslo už mal pridelené v čase platnej dražby.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré on považuje za nezákonné, sa zasiahlo do jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy, keď po viac   ako   ôsmich   rokoch   od   dražby   prišiel   o vlastníctvo   priklepnuté   mu   dražbou a v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami už bolo vydané aj právoplatné rozhodnutie na vypratanie nehnuteľnosti a podaná žaloba o náhradu nájmu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Co 101/2003   z   9.   septembra   2003,   ako   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 15/2005   z   29.   septembra   2005,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho krajského súdu sp. zn.13 Co 101/2003 z 9. septembra 2003, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, ako dovolacieho súdu, sp. zn. 2 Cdo 15/2005 z 29. septembra 2005, ktorým bolo zamietnuté dovolanie   sťažovateľa   v konaní o určenie   vlastníckeho   práva   k vydraženej   prevádzkovej jednotke. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce tvrdí, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami porušili „jeho základné právo chránené ústavou v čl. 20, podľa ktorého vlastnícke právo má ochranu a nemožno ho zneužiť na ujmu iných“, avšak postup ani rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu nenapadol z hľadiska základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Sťažovateľ teda nenamietal, že by v konaní pred krajským a najvyšším súdom nemohol riadne uplatniť svoje návrhy na dokazovanie alebo sa vyjadriť k právnej argumentácii   ostatných   účastníkov   konania,   alebo   že   by   boli   inak   porušené   základné princípy práva na spravodlivé súdne konanie.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej ústavný súd o namietaných základných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 156/04, I. ÚS 44/03).

Ak sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie krajského súdu   sp.   zn.   13   Co   101/2003   z 9.   septembra   2003   o odmietnutí   žaloby   sťažovateľa   je rozhodnutím všeobecného súdu, o ktorom po použití príslušného mimoriadneho opravného prostriedku   (dovolania)   rozhodoval   najvyšší   súd.   Z toho   vyplýva,   že   vo   vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti (týkajúcej sa rozhodnutia   krajského   súdu)   bolo   treba   navyše   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, bolo v právomoci ústavného súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   tohto   všeobecného   súdu   vo   veci sťažovateľa, t.j. prejednanie a rozhodnutie o jeho dovolaní ako žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva, sú zlučiteľné s vyššie uvedeným článkom ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda s jeho   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   a   hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu, keď na položenú otázku dovolateľom a v daných súvislostiach významnú z hľadiska posúdenia veci, či na dražbe uskutočnenej dňa 14. júla 1991 vydražené nebytové priestory bolo možné považovať za nehnuteľnú vec (jej časť), odpovedal záporne tak, ako to správne posúdil i odvolací   súd.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   vychádzajúc   z osobitného   zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a ani   zo   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov   v znení neskorších predpisov, nie je možné konštatovať, že tzv. prevádzkové jednotky mali v roku 1990   –   1992   vo   všeobecnom   režime   Občianskeho   zákonníka   charakter   samostatných nehnuteľných vecí ako predmetov občianskoprávnych vzťahov, tak ako to zaviedol § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1992. Uzavrel preto, že tieto len ako priestorové časti obytnoprevádzkových budov (stavieb) nemohli nadobúdať ich vydražitelia podľa zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické   alebo   fyzické   osoby   v   znení   neskorších   predpisov,   do   výlučného   vlastníctva či spoluvlastníctva.

V súdnej   veci   bolo   nesporné,   že   prevádzková   jednotka   (predajňa   šport,   hračky, hudobniny) bola v čase dražby nebytovým priestorom v stavbe súp. č. 404 a táto stavba je postavená   na   pozemku   parcelné   č.   651,   sťažovateľ   teda   dražbou   nadobudol   „právo   na uzavretie   zmluvy   o nájme   nebytového   priestoru,   v ktorom   bola   prevádzková   jednotka umiestnená“, a nie aj nadobudnutie ideálneho spoluvlastníckeho podielu v stavbe, v ktorej sa predmetné nebytové priestory nachádzali.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok odvolacieho krajského súdu, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ ničím nepreukázal, že prípadná vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I.   ÚS   156/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného sťažovateľom najvyšším (dovolacím) súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy, teda   v sťažnosti   uvedené   skutočnosti   neumožnili   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru o porušení „práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva a jeho nezneužitie na ujmu iných“ podľa čl. 20 ústavy. Vzhľadom na uvedené v tejto časti je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006