znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 99/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť N. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo N. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10 NcC 20/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   N.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15   000   Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   nahradiť   N.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti N. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2005 doručená sťažnosť N. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   99/05-7   z   30.   marca   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 16. mája 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu 23. mája 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu 14. októbra 2002 domáhala zvýšenia výživného proti povinnému rodičovi. Uvedený návrh bol na výzvu okresného súdu doplnený procesným podaním z 12. januára 2004. Okresný súd vo veci vôbec nekonal, preto sťažovateľka   podala   3.   júna   2004   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedovi   okresného súdu.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 6. mája 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2005 uviedol, že sťažovateľka bola v čase podania návrhu na začatie konania plnoletá a návrh mala podať samostatne, „... čím by bola určite predišla zdržaniu, ku ktorému došlo tým, že vec bola vylúčená na samostatné konanie“.

Podpredseda   okresného súdu   vo   svojom   stanovisku   ďalej uviedol,   že vo   veci   sa nekonalo v období od júna 2004 do mája 2005 z dôvodu zdravotnej operácie a následnej práceneschopnosti zákonnej sudkyne od začiatku septembra 2004 do konca februára 2005.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska podpredsedu okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 10 NcC 20/03 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bol 14. októbra 2002 doručený návrh sťažovateľky na zvýšenie výživného proti odporcovi – otcovi sťažovateľky (č. l. 3 spisu), pričom z dôvodu dovŕšenia plnoletosti sťažovateľky v čase podania návrhu bol predmetný návrh pokynom okresného súdu z 10. októbra 2003 postúpený oddeleniu C okresného súdu. Postúpený návrh na začatie konania bol 13. októbra 2003 pridelený na ďalšie konanie zákonnej sudkyni (č. l. 1 spisu).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   NcC   20/03-7   z 10.   novembra   2003   vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v určenej lehote.

Okresný   súd   vydal   13.   januára   2004   pokyn   na   pripojenie   spisu   sp.   zn.   P   61/94 k posudzovanému   spisu.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   okresnému   súdu 13. januára 2004 vyjadrenie k predmetu konania v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. 10 NcC 20/03-7 z 10. novembra 2003.

Okresný   súd   vydal   8.   marca   2004   pokyn   na   vylúčenie   spisu   sp.   zn.   P   61/94 a doručenie návrhu sťažovateľky na vyjadrenie odporcovi. Okresný súd vydal 1. júna 2004 pokyn na predloženie posudzovaného spisu zákonnej sudkyni na ďalší postup v konaní. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 23. mája 2005 bol posudzovaný spis predložený zákonnej sudkyni 23. mája 2005.

Okresný   súd   vydal   23.   mája   2005   pokyn   na   pripojenie   spisu   sp.   zn.   P   61/94 k predmetnému spisu a zistenie posledného pobytu odporcu na území Slovenskej republiky. Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 17. júna 2005 podpredseda okresného súdu pripojil k posudzovanému spisu fotokópiu uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 99/05-7 z 30.   marca   2005.   Okresnému   súdu   bolo   9.   júna   2005   doručené   oznámenie   Registra obyvateľov Slovenskej republiky týkajúce sa adresy trvalého pobytu odporcu. Uvedeným záznamom okresného súdu (č. l. 23) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci   predmetom   sporu   je   návrh   na   zvýšenie   výživného   proti   povinnému   rodičovi   - odporcovi, posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o vec týkajúcu sa rozhodovania v oblasti rodinného práva, ktoré patrí do rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov.   Navyše,   právna   úprava   platná   v dobe posudzovaného konania je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov   (v   súčasnosti   zákon   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a o doplnení   iných zákonov).

Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Podpredseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku zo 17. júna 2005 neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného   spisu   a   vyjadrení   účastníkov   konania   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní.

Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní listom z 3. júna 2004, pričom predseda okresného súdu na uvedenú sťažnosť nereagoval.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný súd nevykonal žiadny úkon v posudzovanej veci od 1. júna 2004 do 23. mája 2005 (11,5 mesiacov).

Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo   17.   júna 2005   uviedol,   že sťažovateľka bola v čase podania návrhu na začatie konania plnoletá a návrh mala podať samostatne, „... čím by bola určite predišla zdržaniu, ku ktorému došlo tým, že vec bola vylúčená na samostatné konanie“.

Podpredseda   okresného súdu   vo   svojom   stanovisku   ďalej uviedol,   že vo   veci   sa nekonalo v období od júna 2004 do mája 2005 z dôvodu zdravotnej operácie a následnej práceneschopnosti zákonnej sudkyne od začiatku septembra 2004 do konca februára 2005. Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   vyhodnotil   ako   konanie,   v   ktorom   došlo k zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v   celkovej   dĺžke   11,5   mesiacov (t. j. obdobie od 1. júna 2004 do 23. mája 2005).

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že nečinnosťou okresného súdu dochádza aj k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Vzhľadom   na skutočnosť, že v petite sťažnosti sťažovateľky nebolo uvedené, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním okresného súdu v uvedenej veci, ústavný   súd   posudzoval   uvedenú   formuláciu   v sťažnosti   sťažovateľky   ako   súčasť argumentácie predmetnej sťažnosti.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   zaviazal   vo   výroku   tohto   rozhodnutia okresný súd, aby v danej veci konal bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím správaním   neprispela   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 15 000 Sk za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a preto žiadosti sťažovateľky, ktorá požadovala primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadol nielen na predmet konania,   ktorý   si   v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyžaduje   osobitnú starostlivosť so zreteľom na rýchlosť konania (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 35/01), ale aj skutočnosť,   že   návrh   na   začatie   konania   bol   sťažovateľkou   podaný   14.   októbra   2002 a okresný súd až takmer po uplynutí obdobia jedného roka, t. j. 13. októbra 2003, zistil, že návrh sťažovateľky z dôvodu jej plnoletosti je potrebné administratívne prideliť do iného oddelenia okresného súdu.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľky   o primerané finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti   nevyhovel   a   priznanú   sumu   považoval   za primeranú aj s ohľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty. Právna zástupkyňa sťažovateľky pripojila k vyjadreniu z 18. mája 2005 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 6 309 Sk, ktorú ústavný súd   zaviazal   uhradiť   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   okresný   súd   (ustanovenie   §   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. júna 2005