znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   I.   H.,   bytom   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu v Bardejove č. k. Nc 56/01-9 z 18. októbra 2001 a č. k. Nc 56/01-13 z 22. novembra 2001 a   Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 z 31. júla 2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť I. H. v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť I. H. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2003   doručená   sťažnosť   I.   H.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) č. k. Nc 56/01-9 z 18. októbra 2001 a č. k. Nc 56/01-13 z   22. novembra 2001   a   Krajského súdu   v   Prešove   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 z 31. júla 2002.

Okrem   deklarovania   porušenia   jeho   práv   navrhovateľ   žiada   primerané   finančné zadosťučinenie v súhrnnej výške 55 000 Sk.

Napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súd   sa   týkajú   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   a následného   zastavenia   konania   v dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku. Predmetom konania bolo vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť   neuzatvoriť   nájomnú   zmluvu   na   nebytové   priestory   s firmou   REVAX,   jej majiteľom   R.,   a to   až do   rozhodnutia   súdu   o návrhu   na ochranu   osobnosti.   Predmetom konania,   v ktorom   navrhovateľ   žiada   okresný   súd   o vydanie   predbežného   opatrenia,   je ochrana   osobnosti   a odporcom   je   Spravbyt,   s.   r.   o.,   Bardejov.   Navrhovateľ   sa   v tomto konaní domáha zadosťučinenia spočívajúceho v uzatvorení nájomnej zmluvy na nebytové priestory. Návrhom na vydanie predbežného opatrenia chce dosiahnuť, aby bolo odporcovi zákázané prenajať tieto priestory inému subjektu, firme REVAX, jej majiteľovi R.

Uznesením okresného súdu č. k. Nc 56/01-9 z 18. októbra 2001 nebolo vyhovené navrhovateľovej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   z tých   dôvodov,   že navrhovateľ je síce nezamestnaný a bez príjmu, ale jeho manželka má príjem 7 352 Sk, navrhovateľ vlastní dom, byt a záhradu a naviac ide o zrejme svojvoľné uplatnenie práva. Súd zohľadnil aj výšku súdneho poplatku (500 Sk), ktorý mal navrhovateľ uhradiť.

Uznesením okresného súdu č. k. Nc 56/01-13 z 22. novembra 2001 bolo konanie zastavené, lebo navrhovateľ neuhradil súdny poplatok ani po výzve a poučení, že v prípade jeho neuhradenia bude konanie zastavené.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 206/02, sp. zn. 4 Co 207/02 z 31. júla 2002, ktoré   bolo   navrhovateľovi   doručené   23.   septembra   2002,   bolo   potvrdené   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. Nc 56/01 z 18. októbra 2001 (nevyhovenie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov) a zrušené uznesenie okresného súdu č. k. Nc 56/01-13 z 22. novembra 2001 (zastavenie konania) a vec bola súdu prvého stupňa vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.   Dôvodom   pre   zrušenie   uznesenia   o zastavení   konania bolo   jeho   predčasné vydanie   ešte   pred   právoplatnosťou   rozhodnutia   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov navrhovateľovi.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   56/01-29   zo   16.   januára   2003,   ktoré   bolo navrhovateľovi   doručené   23.   januára   2003,   konanie   opätovne   zastavil   pre   nezaplatenie súdneho poplatku. Toto uznesenie navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom nenapáda.

II.

Ústavný súd sťažnosť navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pritom skúmal, či sú splnené podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   podanie   navrhovateľa,   ktoré   mu   bolo   doručené   24.   februára   2003, vyhodnotil ako sťažnosť, ktorá nemá viaceré zákonom požadované náležitosti (primeraný petit, vysvetlenie, v čom spočíva namietané porušenie práv, etc.). Takýto postup bol na prospech   navrhovateľa,   ktorý   svoje   podanie   koncipoval   ako   doplnenie   jeho   podania doručeného ústavnému súdu 25. novembra 2002. Toto podanie vedené pod sp. zn. Rvp 1747/02 bolo 5. decembra 2002 vybavené odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde. Ak by ústavný súd nebol považoval podanie, ktoré mu bolo doručené 24. februára 2003, za novú ústavnú sťažnosť, tak by sa ním nemohol zaoberať, lebo odložením bola vec Rvp 1747/02 vybavená.

Ústavný súd však pri počítaní dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   zohľadnil   už   navrhovateľovo   podanie   z   25. novembra 2002 (Rvp 1747/02), ktoré sa skutkovo skoro zhodovalo s predmetnou sťažnosťou. Vychádzal pri tom   zo   snahy   o poskytnutie   ochrany   pred   prípadným   porušením   ústavných   práv navrhovateľa.

Ústavný súd vyzval navrhovateľa, aby v lehote 21 dní odstránil nedostatky svojej sťažnosti. Navrhovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 28. marca 2003,   v ktorom   odkázal   na   svoje   odložené   podanie   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   1747/02 a zopakoval väčšinu obsahu svojej sťažnosti.

III.

Porušenie   svojich   práv   vidí   navrhovateľ   v nespravodlivých   rozhodnutiach   súdu, ktorý nebol nestranný a nezávislý a v prieťahoch v konaní. Pokiaľ ide o zdôvodnenie týchto tvrdení, navrhovateľ odkázal na svoje odložené podanie vedené pod sp. zn. Rvp 1747/02. To,   že   podľa   jeho   mienky   súd   nebol   nestranný   a nezávislý   a hlavne   rozhodoval nespravodlivo, usúdil navrhovateľ z toho, že vo veci naďalej konala sudkyňa, na ktorú podal sťažnosť,   že   nesprávne   odôvodnila   rozhodnutie,   keď   uviedla,   že   je   vlastník,   a nie   len spoluvlastník nehnuteľnosti, a následne mu napriek nízkym príjmom nepriznala oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ tvrdí, že o jeho sťažnosti na konajúcu sudkyňu zo 17. novembra   2001,   ktorú   predseda súdu v liste sp. zn. Spr 1621/01 pokladal za námietku zaujatosti, nebolo rozhodnuté.  

Navrhovateľovo   podanie   zo   17.   novembra   2001   označené   ako   „sťažnosť   pre porušenie dôstojnosti súdneho konania, morálky a sudcovskej etiky, sudcovského sľubu, nesplnenie povinnosti   sudcu   a poslania   súdu,   zavádzanie súdu,   potvrdenie   nedôvery,   že tento súd v jej zastúpení nie je nestranný, nezávislý a nie je ani spravodlivý a diskrimináciu mňa ako účastníka konania zo strany sudkyne zastupujúcej súd JUDr. T.“ bolo okresnému súdu   doručené   20.   novembra   2001.   Dňa   22.   novembra   2001   rozhodla   JUDr.   T.   ako samosudkyňa o zastavení konania sp. zn. Nc 56/01 pre nezaplatenie súdneho poplatku. Až v marci   2002   (presný   dátum   je   nečitateľný)   odpovedal   predseda   okresného   súdu navrhovateľovi   a z jeho   listu   vyplynulo,   že   jeho   sťažnosť   vyhodnotil   ako   námietku predpojatosti JUDr.   T.   Vzhľadom   na   nejasnosť   označenia   podania navrhovateľa   zo 17. novembra 2001 doručeného okresnému súdu 20. novembra 2001, ktorá umožňovala jeho rôzne chápanie, preto vychádzal z toho, že 22. novembra 2001, teda 2 dni po doručení takéhoto   podania   súdu   už   bola   voči   sudkyni   JUDr. T.   vznesená   námietka   zaujatosti. Nejasnosť a viacznačnosť podania zo 17. novembra 2001 idú na vrub navrhovateľa.

Navrhovateľ v odvolaní proti uzneseniu č. k. Nc 56/01-9 z 18. októbra 2001 tvrdil, že na konajúcu sudkyňu podal sťažnosť, čo je v súlade s tým, ako označil svoje podanie zo 17.   novembra   2001   adresované   okresnému   súdu,   a neargumentoval   tým,   že   voči   nej vzniesol námietku zaujatosti.   Preto   sa   krajský   súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 z 31. júla 2002 ani nezaoberal otázkou, či vo veci rozhodovala sudkyňa,   voči   ktorej   bola   vznesená   námietka   zaujatosti,   a o tejto   nebolo   rozhodnuté. Navrhovateľ teda nevyužil možnosť obhajovať svoje právo, ktoré bolo podľa jeho mienky porušené pred odvolacím súdom, čo v zmysle zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy v danej veci právomoc ústavného súdu vylučuje.

Ak sa navrhovateľ domnieva, že v konaní okresného súdu sp. zn. Nc 56/01 konala sudkyňa, ktorá nemala konať, lebo o námietke zaujatosti, ktorú voči nej vzniesol, nebolo rozhodnuté, tak túto námietku mohol uplatniť v odvolaní podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti uzneseniu okresného súdu č. k. Nc 56/01-29 zo 16. januára 2003. Rovnakú možnosť mal, aj pokiaľ ide o jeho ostatné námietky týkajúce sa nesprávnosti súdnych rozhodnutí, nezávislosti a nestrannosti súdu. Z textu navrhovateľovho odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   Nc   56/01-29   v spojení   s jeho   podaním okresnému súdu z 27. januára 2003 vyplynulo, že túto možnosť aj využil. V dobe, keď bolo navrhovateľovi doručené rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02-13 z 31. júla 2002, mu už bol známy aj list predsedu okresného súdu   z marca 2002, ktorý považoval jeho   podanie zo 17. novembra 2001 za námietku predpojatosti voči konajúcej sudkyni. Ak sa teda v tom čase navrhovateľ domnieval, že v jeho veci konala sudkyňa, voči ktorej vzniesol námietku predpojatosti, a o tejto nebolo rozhodnuté, tak sa ochrany svojich práv mohol domáhať dovolaním podľa § 237 písm. g) OSP voči tej časti uznesenia sp. zn. 4 Co 206/02,   4 Co 207/02,   ktorou   bolo   potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. Nc 56/01-9. Preto je podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy v danom prípade vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Preto ústavný súd nemá právomoc na konanie o tých   námietkach navrhovateľa, ktoré mohol   uplatniť odvolaním a dovolaním pred všeobecnými súdmi.

Navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého   sa   každý   môže   domáhať   svojho   práva   zákonom   ustanoveným   postupom   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanoveným   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky. V okolnostiach prípadu je zjavné, že ide o právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde.

V navrhovateľovom návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodol okresný súd uznesením č. k. Nc 56/01-13, a to 22. novembra 2001 a krajský súd ho zrušil uznesením sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 z 31. júla 2002, ktorým zároveň vrátil vec na ďalšie konanie   okresnému   súdu.   V tejto   časti   teda   krajský   súd   vyhovel   navrhovateľovmu odvolaniu a navrhovateľ je aj s touto časťou uznesenia sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 spokojný. Zrušenie uznesenia č. k. Nc 56/01-13 znamenalo bez ohľadu na dôvody, pre ktoré ho   krajský   súd   zrušil,   aj   nápravu   všetkých   procesných   pochybení   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo. Preto nie je významné, či uznesenie č. k. Nc 56/01-13 z 22. novembra 2001 vydala sudkyňa, voči ktorej bola vznesená námietka zaujatosti, a o tejto nebolo rozhodnuté. Navrhovateľ   mal   v tomto   konaní   prístup   na   súd   a prípadné   pochybenia prvostupňového súdu napravil krajský súd zrušením jeho uznesenia. Vo veci sa ďalej koná, čo   umožňuje   navrhovateľovi   namietať   prípadné   porušenia   jeho   práv   pred   všeobecnými súdmi.

O navrhovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodoval okresný súd uznesením č. k. sp. zn. Nc 56/01-9 z 18. októbra a krajský súd toto uznesenie potvrdil uznesením   sp.   zn.   4   Co   206/02,   4   Co   207/02   z   31.   júla   2002.   Navrhovateľovi   nebol obmedzený prístup na súd. V dobe, keď okresný súd prijímal uznesenie č. k. Nc 56/01-9 sa navrhovateľ   ešte   neobrátil   na   súd   podaním   zo   17.   novembra   2001,   ktoré   okresný   súd neskoršie vyhodnotil ako námietku predpojatosti konajúcej sudkyne, a teda preto nebolo porušené ani jeho   právo   na   nestranný súd. Navrhovateľova nespokojnosť s obsahom uznesenia   č.   k.   Nc   56/01-9   nie   je dôkazom   jeho   neústavnosti.   Ústavný   súd   preskúmal uznesenie okresného súdu a krajského súdu a dospel k záveru, že nie sú svojvoľné. Žiadať v konaní o ochranu osobnosti zadosťučinenie spočívajúce v uzatvorení nájomnej zmluvy na nebytové priestory a následne sa domáhať vydania predbežného opatrenia spočívajúceho v zákaze prenajať tieto priestory inému subjektu je neobvyklé a názor všeobecných súdov, že ide o zjavne bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, nie je svojvoľný. Ústavný súd nie je odvolacím súdom, a preto skúma len to, či nie sú rozhodnutia všeobecných súdov prejavom svojvôle.   Do   právomoci všeobecných súdov môže ústavný súd podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   zasiahnuť,   len   ak   sú   zjavne   svojvoľné.   Ústavný   súd   nezistil   v uznesení okresného súdu č. k. Nc 56/01-13 a   krajského súdu sp. zn. 4 Co 206/02, 4 Co 207/02 známky svojvôle. Preto ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti vo veci samej.  

IV.

Navrhovateľ   namieta,   že   k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v konaní o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré trvá od podania návrhu 11. septembra 2001 jeden a pol roka. Počas   tejto   doby   boli   vydané   štyri   uznesenia,   súd   opakovane   vyzýval   navrhovateľa   na zaplatenie   súdneho   poplatku,   vyzval   ho   na   dokladovanie   jeho   pomerov,   aby   mohol rozhodnúť o jeho žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Napriek   pochybeniu okresného   súdu   v uznesení č. k. Nc 56/01-13 z   22. novembra 2001, ktoré   mu vytkol a napravil   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Co   206/02,   4   Co   207/02   z 31.   júla   2002, nemožno   hodnotiť   postup   všeobecných   súdov   v žiadnom   štádiu   konania   ako   zjavne neúčelný a poznačený prieťahmi, ktoré by znamenali porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   má   plné   právo   požiadať   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ale primeraná doba konania o takejto žiadosti nie je zbytočným prieťahom v konaní. Všeobecné súdy   naviac   vyhodnotili   navrhovateľov   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia z 11. septembra 2001 ako svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 OSP) a názor okresného súdu nie je v okolnostiach prípadu zjavne neodôvodnený, lebo navrhovateľ sa v rámci konania o ochranu osobnosti domáhal vydania predbežného   opatrenia   spočívajúceho   v zákaze   uzavrieť   zmluvu   o nájme   nebytových priestorov.   Takýmto   postupom   okresného   súdu   neboli   porušené   navrhovateľove   práva podľa čl. 46 ods. 1 ani podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia síce v zásade vyžaduje vyššiu rýchlosť a § 75 OSP pre rozhodnutie o predbežnom opatrení dokonca stanovuje lehotu 30 dní,   ale   tú   možno   dosiahnuť   len   v prípade   návrhu,   o ktorom   môže   súd   bez   ďalšieho rozhodnúť.

Ústavný   súd   vychádza   pri   posudzovaní   otázky,   či   v namietaných   konaniach okresného súdu a krajského súdu mohlo dôjsť ku zbytočným prieťahom, z troch kritérií, a to zložitosti veci, správania účastníka a správania súdu.  

Danú vec nemožno pokladať za zložitú a za takú ju zjavne nepokladal ani okresný súd, keď označil navrhovateľov návrh za zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Celková dĺžka konania a počet v zásade účelných úkonov súdu, ktoré boli už podľa sťažnosti a jej príloh počas tejto doby urobené, vylučujú, že došlo ku zbytočným prieťahom. Ku   dĺžke   konania   naviac   nezanedbateľne   prispel   navrhovateľ   postupmi,   ktoré   nie   sú protiprávne,   ale   nevyhnutne   predlžujú   konanie.   Preto   je   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie navrhovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti, nezaoberal sa už navrhovateľovou žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003