znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/01-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania pre porušenie základných práv, ako aj žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky J. Š., bytom K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody K., a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti J. Š. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

2. Podnet J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 11. mája 2001 označeným ako „sťažnosť proti Okresnému a Krajskému súdu v Košiciach“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil J. Š. (ďalej len „navrhovateľ“).

K podaniu   navrhovateľa   nebolo   pripojené   splnomocnenie   pre   advokáta   alebo komerčného   právnika   na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,   tak   ako to ustanovuje § 20 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   listom   z 22.   mája   2001   upozornil   navrhovateľa   na   náležitosti kvalifikovaného podania na začatie konania pred ústavným súdom (návrh alebo podnet) ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ktoré jeho podanie vo viacerých smeroch nespĺňalo, pričom navrhovateľ k nemu nepripojil potrebné dôkazy a nepreukázal využitie   iných   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   nápravy.   Navrhovateľa vyzval, aby v lehote 21 dní od doručenia výzvy tieto nedostatky podania odstránil a pripojil k nemu   plnomocenstvo   pre   advokáta   alebo   komerčného   právnika   na   jeho   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ podanie nemá byť odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a zároveň ho upozornil aj na možnosť požiadať v označenej lehote ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   advokáta,   podľa   §   31a   ods.   2   zákona o ústavnom súde v spojení s ustanoveniami § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Navrhovateľ svoje podanie doplnil ďalším podaním z 30. mája 2001, ku ktorému pripojil aj rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 6 T 195/00-337 z 19. januára 2001 týkajúci sa jeho trestnej veci, a ústavný súd požiadal o ustanovenie advokáta, ktorý ho bude zastupovať v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľ taktiež uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o odvolaní navrhovateľa proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa ústavnému súdu zašle bezodkladne po jeho doručení.

Po výzve ústavného súdu z 10. septembra 2001 navrhovateľ ústavnému súdu zaslal uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   5   To   91/01-387   z 10.   mája   2001,   ktorým zamietol jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 6 T 195/00-337 z 19. januára 2001. Zároveň uviedol, že na svojom podaní z 11. mája 2001 aj naďalej trvá, a pripojil   splnomocnenie   na   zastupovanie,   ktoré   však   neudelil   konkrétnej   osobe,   ale advokátovi, resp. komerčnému právnikovi, ktorého ustanoví ústavný súd.

II.

Podanie   navrhovateľa   by   bolo   možné   po   jeho   eventuálnom   náležitom   doplnení kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie základných práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (v znení platnom a účinnom do 1. júla 2001) v spojení s § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ bol od 23. júna 1999 trestne stíhaný pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 9 ods. 2 a § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné.

Dňa   19.   januára   2001   bol   navrhovateľ   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II č. k. 6 T 195/00-337   uznaný   vinným   zo   spolupáchateľstva   trestného   činu   útoku   na verejného činiteľa podľa § 9 ods. 2 a § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a z   trestného   činu   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti   jednotlivcovi   podľa   §   196 Trestného zákona.

Krajský   súd   v Košiciach   na   verejnom   zasadnutí   10.   mája   2001   uznesením č. k. 5 To 91/01-387 odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa zamietol.

Navrhovateľ vo svojom podaní na ústavný súd namietal, že Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok prvostupňového súdu aj napriek tomu, že neboli odstránené rozpory vo výpovediach   svedkov,   ktorí   sú   vo   veci   zaujatí,   a neboli   odstránené   ani   ďalšie   rozpory v dôkazoch.

Vyjadril taktiež názor, že pri hodnotení dôkazov neboli vzaté do úvahy výpovede v jeho prospech, ale iba výpovede v jeho neprospech.

Namietol taktiež, že jeho obvinenie zo strany policajných orgánov je vykonštruované a účelové,   že   súdu   sa   „nevyložila   úplne   a poriadne   celá   situácia“   vrátane   všetkých pochybností a dôkazov hovoriacich v prospech obžalovaného.

Podľa § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Navrhovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu, advokáta.

Z tvrdení   navrhovateľa však vyplýva, že podstatou   jeho podania   je nespokojnosť s podľa   jeho   názoru   nesprávne   zisteným   skutkovým   stavom   v dôsledku   nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany prvostupňového aj odvolacieho súdu.

V obdobných prípadoch ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti viackrát zdôraznil,   že   nie   je   oprávnený   skúmať   postupy   všeobecných   súdov   pri   objasňovaní skutkového stavu veci ani rozhodnutie o vine a treste a o výške spôsobenej škody (II. ÚS 1/94).

Nemá teda oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Hodnotenie dôkazov, prípadne posúdenie skutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,   ktoré   všeobecný   súd   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyvodil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).

Z doterajších tvrdení navrhovateľa, ako aj z dôkazov, ktoré na podporu týchto tvrdení ústavnému súdu predložil, však nemožno vyvodiť záver, že by rozhodnutia Okresného súdu Košice II alebo Krajského súdu v Košiciach boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Navrhovateľ   neuviedol   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť   v tomto   smere.   Naopak, z rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 6 T 195/00-337 z 19. januára 2001 je zrejmé, že tento   oprel   svoje   skutkové   závery   o výpovede   viacerých   svedkov,   závery   znaleckého posudku   z odboru   zdravotníctva,   odborné   vyjadrenie   kriminalistického   a expertízneho ústavu Policajného zboru a listinné dôkazy.

Okresný súd Košice II vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých   skutočností   pokladal   so   zreteľom   na   výsledky   dokazovania   za   vylúčenú   alebo pochybnú a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že u navrhovateľa v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, preto jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (v znení platnom a účinnom do 1. júla 2001) ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podanie   navrhovateľa   z 11.   mája   2001   nespĺňalo   zákonom   predpísané   náležitosti kvalifikovaného podania na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ   neoznačil,   porušenie   ktorých   základných   práv   alebo   slobôd   namieta a akého rozhodnutia sa v tejto súvislosti domáha.

Navrhovateľ nedostatky svojho podania v zmysle § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde neodstránil ani pri doplnení podania 30. mája 2001, ani neskôr, a to aj napriek tomu, že ho ústavný súd listom z 22. mája 2001 k tomu vyzval.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na to, že ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, bol podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutý.