SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 98/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom Mgr. Martinom Paškalom, Advokátska kancelária, Záhradnícka 27, Bratislava,vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trnave sp. zn. 11 Co 152/2013 z 21. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.11 Co 152/2013 z 21. mája 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „ ⬛⬛⬛⬛ na strane navrhovateľa sa proti sťažovateľke na strane odporcu v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/143/2008 na Okresnom súde Senica sa návrhom na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 29.09.2008... domáhal zákazu vstupu do RD nachádzajúceho sa v k. ú. ⬛⬛⬛⬛ na základe tvrdenia, že sťažovateľka sa dopúšťa takých závažných trestných činov, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Následne podal návrh na zrušenie vecného bremena zo dňa 29.09.2008... ktorým navrhoval zrušiť vecné bremeno sťažovateľky bez náhrady.
Okresný súd Senica vec prejednal a rozsudkom č. k. 10C/143/2008 zo dňa 10.01.2013... rozhodol:
I. Vecné bremeno zriadené zmluvou... uzavretou dňa 21.5.2007 v prospech sťažovateľky, spočívajúce v jej práve doživotného bývania v domovej nehnuteľnosti, spoluužívania priľahlých nehnuteľností a v poskytovaní doživotnej starostlivosti a opatery v čase choroby a staroby až do smrti zrušil.
II. Navrhovateľovi uložil povinnosť platiť sťažovateľke z titulu zrušenia vecného bremena náhradu v sume 240,-EUR mesačne, vždy do 15.dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám sťažovateľky.
III. Vo zvyšku návrh zamietol. IV. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 9439,21 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti rozsudku Okresného súdu Senica podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu... odvolanie..., v ktorom žiadal, aby odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil a nahradil ho novým rozhodnutím. V tomto podaní navrhovateľ nenamietal dôvody priznania trov sťažovateľke a ani ich výšku.
Krajský súd v Trnave o odvolaní navrhovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 11Co/152/2013-321 zo dňa 21.5.2014... tak, že v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti určenia náhrady potvrdil a v časti náhrady trov konania zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľke nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania..“
3. K dôvodom podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozsudku č. k. 11 Co/152/2013-321 zo dňa 21.5.2014 uvádza, že v danom prípade bola dôvodná aplikácia § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v skutočnosti, že účastníci konania sú blízke osoby, jedná sa o syna a matku a takisto v predmete konania, kde bolo zrušenie vecného bremena pozostávajúce z dvoch záväzkov a to bývania a spoluužívania nehnuteľnosti a poskytovania starostlivosti, kde v podstate obaja účastníci počas konania so zrušením vecného bremena vyjadrili svoj súhlas, až v závere konania navrhovateľ žiadal nezrušiť vecné bremeno poskytovania starostlivosti. Spornou medzi účastníkmi bola hlavne výška náhrady za zrušenie vecného bremena. Vzhľadom k týmto skutočnostiam ako aj osobným majetkovým pomerom účastníkov zisteným v konaní mal odvolací súd za to, že nie je dôvodné a spravodlivé určiť navrhovateľovi, aby sťažovateľke zaplatil celú náhradu trov konania, ktorá bola sťažovateľkou vyčíslená sumou 8.268,26 eur a súdom prvého stupňa priznaná v sume 9.439,21 eur, a preto v tejto časti rozsudok podľa §220 O. s. p. zmenil a sťažovateľke ich náhradu nepriznal.... V posudzovanom prípade odvolací súd vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že vzťahy medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, aj keď sú blízke osoby boli veľmi zlé, pričom hlavným vinníkom zhoršenia týchto vzťahov bol práve navrhovateľ. Navrhovateľ ešte pred tým, ako podal žalobu o zrušenie vecného bremena, podal na sťažovateľku sériu trestných oznámení z vyfabulovaných dôvodov, ktoré boli neskôr zastavené... V osočovaní sťažovateľky pokračoval navrhovateľ aj pri podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 29. 9. 2008 a samotného návrhu na zrušenie vecného bremena zo dňa 29. 9. 2008.
Neskôr navrhovateľ pokračoval v naťahovaní súdneho konania tým, že bezdôvodne predvolával veľké množstvo svedkov, ktorí mali preukazovať, že sťažovateľka konala proti dobrým mravom, čím chcel dosiahnuť to, aby jej nemusel zaplatiť náhradu za zrušenie vecného bremena.
Odvolací súd nevzal do úvahy, že sťažovateľka nezadala navrhovateľovi žiadnu zámienku, aby voči nej ako matke navrhovateľ konal tak, že ju vyhadzoval z domu, ktorý odporkyni pripadol po vyporiadaní BSM a na navrhovateľa ho previedla iba za sumu, ktorú vyplatil manželovi sťažovateľky z titulu vyporiadania.
Sťažovateľka má za to, že od nej ako invalidnej dôchodkyne bez vlastného bývania a akéhokoľvek hnuteľného a nehnuteľného majetku (bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov), nie je možné spravodlivo považovať, aby si ako úspešná účastníčka sama hradila čo i len časť trov konania, keď nedala dôvod na začatie konania a navrhovateľ bol v časti náhrady za zrušenie vecného bremena neúspešný, keď požadoval zrušenie vecného bremena bez náhrady, pričom navrhovateľke bola priznaná náhrad vo výške 240,-EUR na základe úvahy súdu prvého stupňa. Čo sa týka majetkových pomerov na strane navrhovateľa, tomu zostal rodinný dom bez vecného bremena... a je to mladý ekonomicky činný človek, ktorému by nerobilo problémy uhradiť trovy konania priznané súdom prvého stupňa.
Sťažovateľka je toho názoru, že odvolací súd nepreukázal existenciu skutkových okolností odôvodňujúcich naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa, keď len vo všeobecnosti poukázal na skutočnosť, že účastníci sú blízke osoby a ich majetkové a sociálne pomery odôvodňujú použitie § 150 ods. 1 O. s. p. Vôbec pritom nezobral do úvahy skutočnosť, prečo by si mala sťažovateľka sama hradiť trovy konania, a o čo je jej postavenie lepšie ako postavenie navrhovateľa. Taktiež poukázal na predmet konania, ktorý sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Ďalej odvolací súd konštatoval, že nie je spravodlivé, aby navrhovateľ zaplatil celú náhradu trov konania, pričom sťažovateľke nepriznal ani náhradu časti trov konania, pričom neodôvodnil, prečo je spravodlivé, aby si sťažovateľka ako invalidná dôchodkyňa... platila trovy konania sama. Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľka za to, že pri rozhodovaní Krajského súdu v Trnave o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľka uviedla, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co 152/2013 z 21. mája2014 nadobudol právoplatnosť 28. júla 2014.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/152/2013-321 zo dňa 21.5.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/152/2013-321 zo dňa 21.5.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 623,56 €, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatiekonania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, ktoho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak sú tudôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkomalebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznávanáhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; toneplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 11 Co 152/2013 z 21. mája 2014 v časti, v ktorej krajský súd zmenilrozhodnutie prvostupňového súdu tak, že sťažovateľke náhradu trov konania z dôvodovhodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP nepriznal. Sťažovateľka v podanejsťažnosti nesúhlasí s právnym posúdením jej nároku na náhradu trov konania zo stranykrajského súdu, pričom však v sťažnosti absentuje ústavnoprávne odôvodnenie tvrdenéhoporušenia jej označených práv, sťažovateľka nenamieta ani arbitrárnosť, ani zjavnúneodôvodnenosť namietaného rozsudku, vyjadruje len nesúhlas s aplikáciou uvedenéhoustanovenia § 150 ods. 1 OSP, poukazujúc pritom na skutkové okolnosti danej veci (najmänapäté vzťahy medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a svoje majetkové pomery).
13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 152/2013 z 21. mája 2014 v časti týkajúcejsa odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania uviedol:
„Pokiaľ sa týka náhrady trov prvostupňového konania, tu odvolací súd má za to, že v danom prípade bola dôvodná aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitého zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Odvolací súd mal za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade spočívajú v skutočnosti, že účastníci konania sú blízke osoby, jedná sa o syna a matku a takisto v predmete konania, kde bolo zrušenie vecného bremena pozostávajúceho z dvoch záväzkov a to bývania a spoluužívania nehnuteľnosti a poskytovania starostlivosti, kde v podstate obaja účastníci počas konania so zrušením vecného bremena vyjadrili súhlas, až v závere konania navrhovateľ žiadal nezrušil vecné bremeno poskytovania starostlivosti. Spornou medzi účastníkmi bola hlavne výška náhrady za zrušenie vecného bremena. Vzhľadom k týmto skutočnostiam ako aj osobným majetkovým pomerom účastníkov zisteným v konaní mal odvolací súd za to, že nie je dôvodné a spravodlivé určiť navrhovateľovi, aby odporkyni zaplatil celú náhradu trov konania, ktorá bola odporkyňou vyčíslená sumou 8.268,26 eur a súdom prvého stupňa priznaná v sume 9.439.21 eur, a preto v tejto časti rozsudok podľa § 220 O. s. p. zmenil a odporkyni ich náhradu nepriznal.
O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 150 ods. 1 O. s. p. tak, že v odvolacom konaní v podstate úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v skutočnostiach uvedených vyššie, totožných ako pri náhrade trov prvostupňového konania.“
14. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebnéuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanierozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
16. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkonyúčastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlades platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť kporušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,III. ÚS 541/2013). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdnerozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každýargument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatieodôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).
17. Podstatná časť sťažovateľkiných námietok spočívala v tvrdení o nesprávnostiprávnych záverov namietaného rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky krajský súd„nepreukázal existenciu skutkových okolností odôvodňujúcich naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa“ podľa § 150 ods. 1 OSP.
18. Vzhľadom na požiadavku materiálnej ochrany základných práv sťažovateľkyústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu namietaného porušenia právrozhodnutím o trovách konania.
Podstatou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej satrov konania bola interpretácia § 150 ods. 1 OSP a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti,ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v namietanom rozsudku poukázal na osobitné okolnosti danej veci, ktoréboli rozhodné z hľadiska jeho rozhodnutia o náhrade trov konania, a síce, že účastníkmi súblízke osoby (syn ako navrhovateľ a matka ako odporkyňa v konaní), ako aj na charakterpredmetného konania o zrušenie vecného bremena. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 OSPv danej veci podľa názoru ústavného súdu zodpovedala tak osobitným okolnostiam nastrane účastníkov konania, ako aj osobitnostiam konkrétneho prípadu a krajský súd svojerozhodnutie o náhrade trov konania ústavne súladným spôsobom odôvodnil.
19. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súduobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jehovýklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedolvýchodiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektnýma zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoréboli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikáciadotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
20. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konaniaa ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutiesúdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatríprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stava po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces(IV. ÚS 252/04).
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutýrozsudok krajského súdu v namietanej časti nesignalizuje možnosť porušenia základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej bybolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek odôvodneniu sťažnosti,ktoré sa týkalo len výroku o náhrade trov konania, sťažovateľka navrhovala zrušenie celéhonamietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 152/2013 z 21. mája 2014, teda ajv časti, v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej o zrušenívecného bremena a určenia náhrady. Ústavný súd uvádza, že v tejto časti sťažovateľkaneuviedla žiadne odôvodnenie. Absentujúce odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky v tejto častizjavne nezodpovedá, nekorešponduje navrhovanému petitu.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých náležitostí návrhu na začatie konania(čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejtočasti nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdomustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd preto konštatuje, že v tejto časti sťažnosti bol daný dôvod aj preodmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľkynerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. marca 2015