znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom, Pollova 32, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   právnu   pomoc   a rovnosť   podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 54/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. novembra 2013 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 54/2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   maloletá   M.   L.   (ďalej   len   „maloletá“) bola   rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P 242/2011 zo 4. decembra 2012 zverená do osobnej starostlivosti matky a súčasne bol upravený aj jej styk s otcom. Sťažovateľka   ako   zákonná   zástupkyňa   maloletej   v   tomto   konaní   podala   proti   tomuto rozsudku   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   v časti   jeho   rozhodnutia o výživnom, o výške dlhu na výživnom a mieste stretávania sa maloletej s otcom potvrdil a tiež v časti, v ktorej rozhodol o úprave styku maloletej s otcom, zmenil.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k obmedzeniu jej   práv „na   jej   osobnú   starostlivosť   o   dieťa   a   jej   právo   na   trávenie   voľného   času   s dieťaťom podľa potrieb dieťaťa“, najmä nesúhlasí s rozhodnutím o úprave styku maloletej s otcom, ktorá je podľa nej v neprospech dieťaťa. Krajský súd nenariadil pojednávanie, čím jej nedal možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.

V   sťažnosti   sťažovateľka   ďalej   podrobne   opisuje   skutkový   a   právny   stav,   ktorý vyplýva z priebehu konania a rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, a žiada vydať nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   jej   základných   práv zakotvených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok krajského súdu, priznal jej finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania. Okrem toho podľa § 52 ods. 2 Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) žiada o odklad vykonateľnosti tohto rozsudku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis III. ÚS 304/07, III. ÚS 338/2012).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy   označeným   postupom   a namietaným rozsudkom krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   alebo   ak   by   v   prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym rozhodnutím.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 134/09).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   ani za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a   ani   za   taký,   ktorým   by   bol   popretý   účel a význam tých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym základom rozhodnutia krajského súdu.

Krajský   súd   v   úvode   odôvodnenia   (strana   2   až   5)   svojho   rozhodnutia   najprv podrobne   opísal   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu,   ktoré   viedli   okresný   súd k zvereniu   maloletej   do   osobnej   starostlivosti   sťažovateľky,   k   rozhodnutiu   o výživnom a k úprave styku maloletej s otcom, s ktorým   sťažovateľka nesúhlasila. Ďalej na strane 5 a strane   6   uviedol   krajský   súd   aj   odvolacie   námietky   sťažovateľky   k výroku,   ktorým okresný súd upravil styk otca s maloletou, a potom jasným a zrozumiteľným spôsobom opierajúc sa najmä o ustanovenia § 25 ods. 2 a § 36 ods. 1 zákona o rodine konštatoval, pre aké dôvody zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa úpravy styku maloletej s otcom, pričom krajský súd sa stotožnil aj s niektorými odvolacími námietkami sťažovateľky. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu (strana   8   až   strana   10),   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je neodôvodnené a arbitrárne, teda je ústavne akceptovateľné.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným   (m.   m.   I. ÚS   417/08).   Inak   povedané,   to,   že   krajský   súd   nerozhodol v súlade   s očakávaním   sťažovateľky,   ešte   neznamená,   že   došlo   k   porušeniu   zásad spravodlivého   súdneho   konania,   a   tým   aj   k porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   nevyplýva, že by jej v   tomto   konaní bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov upravujúcich   výkon   rodičovských   práv   a   povinností,   keď   jeho   závery   zodpovedajú príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   o   rodine,   a   možno vysloviť, že sledujú záujem maloletého dieťaťa, hoci to sťažovateľka vidí inak.

Sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v sťažnosti   tiež namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (byť prítomná na pojednávaní   a vyjadriť   sa k vykonávaným   dôkazom)   v súvislosti   s tým,   že   krajský   súd nenariadil pojednávanie a nedal jej možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (prerokovanie   veci prvostupňovým súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľky, jej vypočutie   a   možnosť   vyjadriť   sa   k veci   aj   prostredníctvom   odvolania)   a tiež   na   to, že krajský   súd   rozhodoval   bez   nariadenia   pojednávania,   pretože   mu   to   umožňovali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3, ústavný súd konštatoval, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

Z judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1 dohovoru v tejto súvislosti tiež vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé a verejné   vypočutie,   čo značí,   že   spravidla   musí   mať   právo   prezentovať   svoje   tvrdenia v ústnej forme pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10-11, § 21-22).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd k ďalšej časti sťažnosti poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   rozhodnutie   (petitom),   čo   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09, III. ÚS 305/2010).

Keďže namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v sťažnosti však nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   musí   obsahovať   riadne   odôvodnenie),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti nezaoberal a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky k namietanému porušeniu týchto práv, nie je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014