znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., Veľká Británia, zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   Veľká   Británia   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 197/2009 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne. V predmetnom konaní sťažovateľku spočiatku zastupovala advokátka JUDr. M. U. G., ktorá jej však z dôvodu dlhodobých zdravotných problémov vypovedala plnú moc. Dňa   7.   mája   2012   sťažovateľka   udelila   plnú   moc   na   svoje   zastupovanie   v tejto   veci advokátovi   JUDr.   O.   K.   (ďalej   len   „právny   zástupca   sťažovateľky“),   ktorý   po   prevzatí zastupovania zistil, že v predmetnej veci ako zákonný sudca koná a rozhoduje jeho (bývalý) spolužiak z vysokej školy a priateľ, s ktorým sa dosiaľ viac-menej pravidelne stretáva. Na základe tejto skutočnosti v spojení s tým, že komunikácia pri ich priateľských stretnutiach je najviac   zameraná   na   oblasť   práva   a presahuje   rámec   štandardnej   komunikácie,   právny zástupca   sťažovateľky   9.   mája 2012   vzniesol   podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) námietku zaujatosti proti sudcovi Mgr. R. P. z dôvodu jeho pomeru   k zástupcovi   účastníka   konania   a požiadal   o jeho   vylúčenie   z prerokovávania a rozhodovania danej veci. Krajský súd uznesením č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 nevylúčil sudcu okresného súdu Mgr. R. P. z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 8 C/197/2009.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   v existencii   rozdielnej   judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v obdobných veciach. Tvrdí,   že   krajský   súd   ju   napadnutým   rozhodnutím   pozbavil   možnosti   uplatňovať   svoje právo   na   spravodlivé   prerokovanie   veci   nezávislým   súdom,   v dôsledku   čoho   došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka poukazuje na to, že rozpornosť judikatúry najvyššieho súdu hodnotí Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   tak,   že   je   práve   úlohou   najvyššieho   súdu   usmerňovať   (regulovať)   protirečivé rozsudky a stanovovať rozhodujúcu interpretáciu zákona.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdneho konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdneho konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 (ktorým nevylúčil   sudcu   okresného   súdu   z prerokovávania   a rozhodovania   veci   vedenej   týmto súdom pod sp. zn. 8 C/197/2009), ktorú sťažovateľka odôvodňuje existenciou rozdielnej judikatúry   najvyššieho   súdu   týkajúcou   sa   rozhodovania   o námietkach   zaujatosti   sudcov všeobecných súdov.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods.   3,   §   20   ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zverené   práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05,   III.   ÚS   284/05, III. ÚS 346/05). Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok   v   prerokúvaných   veciach.   Nemožno   namietať   proti   tomu,   aby   judikatúra   súdov v konkrétnych   prípadoch   upresňovala a   dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu   zákona za podmienky,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie,   možno   rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Keďže ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov, sťažnostná   námietka   sťažovateľky   sama   osebe   nestačí   na   to,   aby   ústavný   súd   nahradil právny názor krajského súdu svojím vlastným. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04).

Ústavný   súd   už viackrát judikoval,   že obsahom   základného práva   vyplývajúceho z čl. 46   ods.   1   ústavy   je   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby na vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho prerokovávania a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom   (I.   ÚS   73/97,   I.   ÚS   4/98,   I.   ÚS   27/98,   II.   ÚS   121/03 a   iné).   Táto judikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľky známa.

Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci upravujú ustanovenia § 14 až § 16 OSP:

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   v danom prípade „neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., a preto...   zákonného   sudcu   Mgr.   R.   P.   z prejednávania   a rozhodovania   veci   nevylúčil“. Krajský   súd   „...   nezistil   žiadne   také   kvalifikované   skutočnosti,   ktoré   by   boli   spôsobilé vzbudiť   odôvodnené   pochybnosti   o nezaujatosti   zákonného   sudcu   pri   prejednávaní a rozhodovaní pridelenej veci... Vec prejednávajúci zákonný sudca a ani právny zástupca odporcu   dostatočne   nekonkretizovali,   ničím   hodnoverným   nepodložili,   a teda   spoľahlivo nepreukázali, že ich profesionálny a bežný kamarátky vzťah založený spoločným štúdiom na vysokej škole prerástol do nadštandardného bližšieho priateľského vzťahu, ako predpokladu možnej neobjektívnosti zákonného sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní danej veci...“.Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   podrobne   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie a vysvetlil, z akých dôvodov namietaný sudca nie je vylúčený z prejednávania v konkrétnej veci.

V súvislosti s problémom nastoleným právnym zástupcom sťažovateľky ústavný súd odkazuje   na   svoju   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   k   vylúčeniu   sudcu   z   prerokúvania a rozhodovania   veci   môže   dôjsť   aj   pri   zohľadnení   tzv.   teórie   zdania   uplatňovanej v judikatúre ESĽP, ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom   konania   alebo k ich   zástupcom   dosahuje taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (napr. IV. ÚS 49/07, IV. ÚS 23/2011, I. ÚS 78/2012). Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti   je   založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho   zástupcu)   je objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v   každom   jednotlivom prípade,   či   povaha a stupeň   vzťahu sú   také,   že naznačujú nedostatok   nestrannosti   súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu   len subjektívne javí vonkajšiemu   pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca   určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci, disponuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje známky   možnej   ústavne   neakceptovateľnej   konfrontácie   so   základným   právom sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. s jej právom na spravodlivé súdne konanie, a preto sťažnostnú   námietku   sťažovateľky   nie   je   potrebné   preskúmať   v ďalšom   konaní. Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a označenými   právami   sťažovateľky, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013