znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o.,   S.,   zastúpenej   advokátom JUDr. F.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného práva   vlastniť   majetok   a na ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 Er 162/2009 z 3. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   17   Er   162/2009   z 3. októbra   2011   (ďalej   len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľke   ako   žalobkyni   právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 34/2007 z 15. novembra 2007 bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3 844 925,50 Sk. Pre účely vymoženia tejto pohľadávky začalo na okresnom súde 18. februára 2008 exekučné konanie. Sťažovateľ ako povinný v exekučnom konaní predmetnú sumu zaplatil oprávnenému 28. februára 2008. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 29. februára 2008. Súdny exekútor   si   uplatnil   náhradu   trov   exekúcie   v začatom   exekučnom   konaní vedenom   pod sp. zn.   12   Er   75/2008.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Er   75/2008   z 9.   júla   2008 exekučné   konanie   zastavil   a zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov   exekúcie   v sume 457 787   Sk.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   základe   odvolania sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   7   CoE   53/2008   z 25.   novembra   2008   zrušil   výrok o zastavení exekúcie a zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu vo výške 457 546 Sk. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2009 a vykonateľnosť 27. februára 2009.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti   uviedla, že «vo vzťahu k pôvodnému exekučnému titulu - rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15.11.2007 ako vyššie uvádzame, treba uviesť, že dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 50bdo/11/2008 vydaného dňa 11.12.2008 , ktoré sa stalo právoplatné dňa 03.02.2009 a vykonateľné dňa 06.02.2009, bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15.11.2007 ako pôvodný exekučný titul v celom rozsahu zrušený a oprávnený   (žalovaný)   bezodkladne   vrátil   povinnému   (žalobcovi)   celú   sumu 3.844.925,50 Sk (išlo o bezdôvodné obohatenie od momentu právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia).

Na základe návrhu na exekúciu zo dňa 27.04.2009 sa začalo druhé exekučné konanie týkajúce sa vymoženia trov exekúcie vo výške 457 546,- Sk. Exekučným titulom tu bolo rozhodnutie exekučného odvolacieho súdu (krajského súdu) v Prešove č.k. 7CoE/53/2008- 95 vydaného dňa 25.11.2008 (ktoré sa stalo právoplatné dňa 23.02.2009 a vykonateľné dňa 27.02.2009).

Na námietky oprávneného zo dňa 30.07.2009 rozhodol exekučný súd Okresný súd v Poprade uznesením č.k. 17Er/162/2009-54 vydaným dňa 04.12.2009 tak, že „Vyhlasuje exekúciu   za   neprípustnú.   Exekúciu   zastavuje.   Oprávnený   je   povinný   zaplatiť   súdnemu exekútorovi... náhradu trov exekúcie... Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného konania...“.

Na odvolanie oprávneného exekučný odvolací súd (krajský súd) v Prešove uznesením č. k. 2CoE/10/2010 zo dňa 27.04.2010 „Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“. V ďalšom postupe Okresný súd v Poprade pod č.k. 17Er/162/2009-73 zo dňa 02.07.2010 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol „Súd námietky povinného zo dňa 30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“. Na odvolanie povinného rozhodol proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka exekučný súd Okresný súd v Poprade dňa 25.08.2010   uznesením   č.k.   17Er/162/2009-89   tak,   že „Námietky   povinného   zo   dňa 30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“.

Toto uznesenie č.k. 17Er/162/2009-89 Okresného súdu v Poprade zo dňa 25.08.2010 bolo   napadnuté   ústavnou   sťažnosťou,   ktorá   bola   prijatá   a   následne   Ústavný   súd   SR nálezom č. I. ÚS 50/2011-28 zo dňa 30.06.2011 rozhodol, že „Základné právo obchodnej spoločnosti T., spol. s r.o. podľa či. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v   Poprade   č.k.   17Er/162/2009-89   z   25.08.2010   porušené   bolo.“ Dôvodom   bolo,   že   sa Okresný súd v Poprade v uznesení č.k. 17Er/162/2009-89 zo dňa 25.08.2010 nezaoberal námietkami   sťažovateľa   (povinného),   čo   exekučný   súd   odôvodňoval   tvrdením,   že   bol viazaný právnym názorom krajského súdu, čo vyhodnotil ústavný súd ako neakceptovateľné, pretože krajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa žiadny právny názor nevyslovil. Po   zrušení   uznesenia   Okresného   súdu   v   Poprade   č.k.   17Er/162/2009-89   zo   dňa 25.08.2010   ústavným   súdom   rozhodol   Okresný   súd   v   Poprade   uznesením   č.k. 17Er/162/2009-135 zo dňa 03.10.2011 tak, že „Námietky povinného zo dňa 30.07.2009 proti exekúcii   z a m i e t a.“ Toto uznesenie je napadnuté touto ústavnou sťažnosťou, keď nadobudlo dňa 26.10.2011 právoplatnosť a aj vykonateľnosť.».

Podľa   názoru   sťažovateľky «z   vyššie   uvedeného   skutkového   stavu   vyplýva,   že v exekučnom   konaní   č.   k.   17Er/162/2009   (EX   317/2009)...   bolo...   exekučným   titulom procesné   rozhodnutie   odvolacieho   exekučného   súdu   (krajského   súdu)   v   Prešove   č.   k. 7CoE/53/2008-95 vydaného dňa 25. 11. 2008. Tento exekučný titul v pôvodnej exekúcii č. k. 12Er/75/2008   začatej   návrhom   dňa   18.   02.   2008   bol   len   „procesným   produktom“ meritórneho exekučného titulu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/34/2007- 603   zo   dňa   15.   11.   2007,   čo   znamená,   že   tento   procesný   exekučný   titul   je   relatívne samostatným   a   viazaným   (závislým)   na   pôvodnom   meritórnom   exekučnom   titule.   Táto závislosť   má   zásadný   dopad   na   existenciu   a   trvanie   exekučného   titulu   Krajského   súdu v Prešove... a to preto, lebo ak tento pôvodný (meritórny) exekučný titul bol rozhodnutím dovolacieho   súdu   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   5Obdo/11/2008   zrušený,   a   to   tak,   že   toto zrušenie bolo vydané (vyhlásené) 11. 12. 2008, stalo sa tak po vydaní exekučného titulu odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95.».

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd v napadnutom uznesení sa nevysporiadal ústavne konformným   spôsobom   s podstatou   jej   námietok,   keď   argumentovala „časovou postupnosťou vydania dvoch rozhodujúcich rozhodnutí“, ktorá podľa názoru sťažovateľky bola   podstatná   z hľadiska   posúdenia   zániku   práva   priznaného   exekučným   titulom (sp. zn. 7 CoE 53/2008 z 25. novembra 2008). Druhá námietka sťažovateľky v sťažnosti týkajúca sa litispendencie súvisela s tým, že podľa jej názoru si súdny exekútor mal vymôcť trovy v pôvodnom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 75/2008 a nemal vrátiť poverenie   na   vykonávanie   exekúcie,   preto   si „nemôže   tieto   trovy   vymáhať   druhýkrát a v inom konaní“. Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem.“

V závere sťažovateľka uvádza: „Postup súdu, pokiaľ sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorým   by   sa   zaoberal   podstatou   veci   a podstatou namietaného právneho vzťahu a reagoval na tieto námietky len bez riadneho dostatočného a zrozumiteľného odôvodnenia, je treba tento postup opätovne označiť za postup arbitrárny, spôsobil   tak   týmto   postupom   také   porušenie,   ktoré   malo   za   následok   zásadný   vplyv na základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra 2011 porušil základné právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov, so sídlom S., vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra 2011 porušil právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov, so sídlom S., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu v Poprade spis. zn.: 17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra 2011zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Sťažovateľovi   T.,   spol.   s   r.   o.,   zapísanej   v   obchodnom   registri   OS   Prešov, so sídlom   S.,   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastupovania   v   sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú je Okresný súd v Poprade povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že exekučný titul – uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoE   53/2008   z 25.   novembra   2008, „nadobudlo právoplatnosť   23.   2.   2009,   vykonateľnosť   27.   2.   2009“.   Ďalej   tiež   konštatoval,   že „exekučný   súd   v konaní   nemá   posudzovať   správnosť   právoplatného   a vykonateľného rozhodnutia   súdu.   Na   právne   posúdenie   veci   nemá   vplyv   ani   skutočnosť,   že   pôvodný exekučný titul rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. 11. 2007 sp. zn.1Cob/34/2007 bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec bola vrátená na ďalšie konanie.   Dňom   3.   2.   2009   –   právoplatnosťou   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo 11/2008 z 11. 12. 2008 bol pôvodný exekučný titul zrušený, avšak ak do toho času na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu prebiehala exekúcia,   vznikli   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie,   ktoré   v dôsledku   vymoženia pohľadávky a následnej povinnosti upustenia od exekúcie v súlade so zmenou znenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku zákonom č. 341/2005 Z. z. od 1. 9. 2005, nemohol súdny exekútor vymôcť v pôvodnom exekučnom konaní.“.

Okresný   súd   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   že   exekučný   titul   bol   ako procesné   rozhodnutie   závislý   od   existencie   pôvodného   exekučného   titulu   v odôvodnení napadnutého   uznesenia,   uviedol, že „zánikom   pôvodného   hmotno-právneho   exekučného titulu   nedošlo   k dôvodu   pre   zánik   procesného   exekučného   titulu, i keď   ide   o súvisiace konanie“,   pretože „exekučný   poriadok   nerozlišuje   medzi   hmotno-právnym   a procesným exekučným titulom“ a v danom prípade exekučným titulom je „rozhodnutie súdu, ktoré má podklad   v hmotnoprávnom   právnom   predpise,   i procesnom   právnom   predpise“ a „je spôsobilé   byť   exekučným   titulom“, ktoré   nie   je   oprávnený   preskúmavať z hľadiska   jeho správnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným spôsobom   odôvodnené,   okresný   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Okresný   súd   podľa   názoru   ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel námietkam sťažovateľky, a zároveň tým aj reagoval na jej námietku spočívajúcu v domnelej závislosti procesného rozhodnutia (exekučného titulu) od existencie pôvodného exekučného titulu v inom konaní. Uznesenie   okresného   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno považovať   za   svojvoľné   či   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu nezistil.   Sťažovateľkin   nesúhlas   s obsahom   uznesenia   okresného   súdu   nie   je   dôkazom o jeho   neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa proti uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoE   53/2008   z 25.   novembra   2008   (nadobudlo   právoplatnosť 23. februára 2009) mohla brániť podaním dovolania podľa § 239 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, keďže výsledok predchádzajúceho dovolacieho konania – uznesenie sp. zn. 5 Obdo/11/2008 z 11. decembra 2008 (nadobudlo právoplatnosť 3. februára 2009) jej už v tom čase bol známy, a keďže toto právo   nevyužila,   nemôže   sa   domáhať   nápravy   v rámci exekučného   konania,   v ktorom všeobecný súd už nemá oprávnenie posudzovať správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa litispendencie ústavný súd uvádza,   že   okresný   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   zrozumiteľným   a ústavne konformným spôsobom reagoval na túto námietku sťažovateľky, keď v odôvodnení svojho uznesenia   poukázal   na   to, že   „pôvodné   exekučné   konanie   skončilo   upustením od vykonávania exekúcie a vrátením poverenia na vykonanie exekúcie pred začatím tohto exekučného konania“, a teda nejde o prípad „súbežného priebehu exekučných konaní v tej istej   veci“. S takýmto   záverom   okresného   súdu   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu ústavný súd súhlasí a konštatuje, že aj táto námietka sťažovateľky je nedôvodná.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   nedomnieva,   že   by   napadnuté   uznesenie okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným článkom ústavy a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012