znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   postupom   a   uznesením Okresného súdu Galanta z 3. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/268/2010 a Krajského   súdu   v Trnave   z 11.   novembra   2010   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Tos/129/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2010 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“)   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 3. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/268/2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   z 11. novembra 2010 v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 Tos/129/2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp/31/2010 z 3. júna 2010 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Následne krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol uznesením sp. zn. 6 Tpo/21/2010 z 10. júna 2010.

Dňa   23.   júla   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu žiadosť o prepustenie z väzby Okresnej prokuratúre Galanta, ktorá jeho žiadosti nevyhovela a predložila vec na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Tp 31/2010 z 18.   augusta   2010   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietol,   avšak   zmenil   dôvody väzby, a to tak, že „zanikol dôvod väzby podľa § 71 ods. 41 písm. b) Tr. por. a naďalej ma nechal vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por...“.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd tak, že ju uznesením sp. zn. 3 Tpo/36/2010 zo 14. septembra 2010 zamietol.

Dňa   15.   októbra   2010   zaslal   sťažovateľ   okresnému   súdu   opätovne   žiadosť o prepustenie z väzby, ktorý o nej rozhodol na verejnom zasadnutí uznesením sp.   zn. 1 T/268/2010 z 3. novembra 2010 tak, že ju zamietol, pričom ponechal sťažovateľa vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú dané. Súčasne neprijal písomný sľub sťažovateľa a peňažnú záruku ponúkanú bratom sťažovateľa, „a to bez toho, aby vôbec vyslúchol môjho brata, ktorý by peňažnú záruku v prípade jej prijatia súdom zložil. Nevyslúchnutie môjho brata ohľadom zloženia peňažnej záruky som namietal aj v písomnom odôvodnení mojej sťažnosti proti uzneseniu OS Galanta sp. zn. 1 T/268/2010 zo dňa 3. 11. 2010, avšak na moje písomné odôvodnenie KS Trnava vôbec neprihliadal, keďže   ako   som   už   vyššie   uviedol,   KS   Trnava   predmetné   písomné   zdôvodnenie   podľa odôvodnenia uznesenia KS Trnava sp. zn. 6 Tos/129/2010 zo dňa 11. 11. 2010 v čase rozhodovania vôbec k dispozícii nemal“.

Krajský súd o sťažnosti právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. novembra 2010 (ktorú zaslal okresnému súdu 8. novembra 2010) rozhodoval 11. novembra 2010 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   tiež   v tom,   že   rozhodnutie krajského   súdu   je   arbitrárne, „keďže   sa   neoboznámil   s   riadne   podaným   odôvodnením sťažnosti...“, a taktiež okresný súd porušil jeho práva tým, že nevypočul jeho brata J. L. ohľadom peňažnej záruku na nahradenie väzby, „ktorú som súdu ponúkol a v prípade jej prijatia súdom ju mal zložiť môj brat...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdí, že v jeho veci „došlo k pochybeniu, a to v tom   smere,   že príslušné súdy   nezabezpečili,   aby mal   príslušný   sudca k   dispozícii moje písomné odôvodnenie sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010 v čase rozhodovania o sťažnosti, tým boli porušená pravidlá náležitej organizácie činnosti všeobecných súdov a predovšetkým moje právo na osobnú slobodu garantované mi čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, ako aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktoré mi garantuje čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd „mal po prijatí písomného odôvodnenia mojej sťažnosti zo dňa 4. 11. 2010, ktoré som mu zasielal dňa 8. 11. 2010, zabezpečiť,   aby   sa   toto   ihneď   po   jeho   doručení   OS   Galanta   dostalo   do   dispozície   KS Trnava“, a krajský súd „má povinnosť prihliadať na námietky obvineného, ktorá povinnosť zahŕňa aj povinnosť súdu zisťovať, či v čase rozhodovania takéto námietky (vyjadrenia obvineného) boli vykonané“, čo z jeho strany nebolo dodržané.

Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí   sťažovateľ   v tom,   že   krajský   súd   rozhodol „bez   toho,   aby   sa   vôbec   oboznámil   s námietkami obvineného“.

V súvislosti s týmto názorom sťažovateľ ďalej v sťažnosti odkazuje aj na porušenie ustanovení Trestného poriadku a judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. januára 2007), ktorý rozhodol v podobnej veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/268/2010 zo dňa 3. 11. 2010   v   konaní   vedenom   a   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 6 Tos/129/2010 zo dňa 11. 11. 2010 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, ods. 3 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Podľa   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie   KS   Trnava   sp.   zn.   6   Tos/129/2010   zo   dňa   11.   11.   2010,   ako   aj   uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/268/2010 zo dňa 3. 11. 2010 a vracia vec Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 661,05 Eur..., ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   systém   tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) domáha ochrany svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1   T/268/2010   a jeho   uznesením   z 3.   novembra   2010   a   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 Tos/129/2010   a jeho   uznesením   z 11.   novembra   2010,   tieto uznesenia zároveň žiada zrušiť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   a medzinárodného   paktu   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T/268/2010 z 3. novembra 2010

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy.   Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku rozhodoval krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/268/2010   z 3. novembra 2010, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti žiada zrušiť, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 6 Tos/129/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2010

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie   z   väzby   a   o   neprijatí   písomného   sľubu   a   peňažnej   záruky,   ústavný   súd (po vyžiadaní podkladov z okresného súdu) zistil už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že sú zjavne nedôvodné a neopodstatnené.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   na   konanie pred všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia okresného súdu a jeho procesný   postup   predchádzajúci   vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože   tieto   boli predmetom preskúmania zo strany krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o   práve   na   spravodlivé   súdne   konanie či   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010). Z uvedeného   dôvodu   je   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   o väzbe   zjavne neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 392/08, III. ÚS 1/2011).

Ústavný   súd   tiež   v ďalšej   časti   sťažnosti   konštatuje   absenciu   príčinnej   súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože právo na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   väzby   a jednotlivé   hmotnoprávne   a procesné   záruky tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosť   aj   v časti   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   preto   ďalej   venoval   iba   preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré sú predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   výhrady   (námietky)   sťažovateľa   proti   postupu a uzneseniu   krajského   súdu   spočívali   v tom,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   písomným zdôvodnením jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a rozhodol bez predloženej sťažnosti arbitrárne a neodstránil ani pochybenia okresného súdu v tom, že nevypočul jeho brata, ktorý ponúkol prijatie peňažnej záruky.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 15. októbra 2010 bola okresnému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa (ako obvineného) pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.

V rámci predbežného prerokovania obžaloby sa okresný súd zaoberal 3. novembra 2010   aj   dôvodmi   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   v súdnom   konaní,   ako   aj   s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby z 15. októbra   2010, pričom v prípade nevyhovenia tejto žiadosti sťažovateľ žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom z 3. júna 2010 podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý bol priložený k sťažnosti. Súčasťou písomného sľubu bolo aj vyhlásenie jeho brata J. L., ktorý ponúkol za nahradenie väzby sťažovateľa peňažnú záruku.

Sťažovateľ v žiadosti argumentoval najmä tým, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je u neho daný a neexistuje žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by zakladala u neho podozrenie, že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo z ktorej by bolo možné vyvodiť dôvod preventívnej väzby. K tomu uvádza, že bol síce už súdom odsúdený pre viaceré trestné činy, ale v súčasnosti vedie riadny život, stará sa o rodinu a všetky   tresty   má riadne   zahladené. Preto   podľa   neho opierať dôvod   väzby o citované ustanovenie   Trestného   poriadku „nie   je   možné   a jednalo   by   sa   o diskrimináciu   mojej osoby...

Tiež hľadať dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v tom. že som bez príjmu z pracovného pomeru, je absolútne nezmyselné, keďže u nás neexistuje povinnosť byť zamestnaný a nie je možné, aby sa na každého nezamestnaného hľadelo ako na potenciálneho páchateľa trestných činov, ktorý nemá iné možnosti obživy ako jedinú, ktorou je obživa prostredníctvom trestnej činnosti. To, že súdu nie je známy zdroj mojej obživy, nezakladá dôvod preventívnej väzby a tiež nie je možné na základe tejto skutočnosti usudzovať, že budem pokračovať v páchaní trestnú činnosť, prípadne, že dokonám trestný čin,   o   ktorý   som   sa   ani   len   nepokúsil,   alebo   vykonám   trestný   čin,   ktorý   som   ani   len nepripravoval. Preto som presvedčený, že žiadne konkrétne skutočnosti, o ktoré by mohol byť opretý dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. u mňa nie sú dané“.

O   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   ako   aj   o   jeho   písomnom   sľube a zložení   peňažnej   záruky   na   nahradenie   väzby   podľa   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku rozhodol však okresný súd 3. novembra 2010 tak, že ponechal sťažovateľa vo väzbe, jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol   a písomný sľub neprijal a neprijal ani peňažnú záruku ponúkanú bratom sťažovateľa.

Okresný súd vyslovil názor, že v súčasnom štádiu súdneho trestného konania (už po podaní obžaloby) trvá dôvodná obava, že prepustením na slobodu by sa sťažovateľ mohol dopustiť ďalších trestných činov, pretože vzhľadom na charakter a rozsah spáchanej trestnej činnosti, ako aj vzhľadom na osobu sťažovateľa a zistenie, že bola na neho podaná obžaloba za násilnú a majetkovú trestnú činnosť, za ktorú už bol v minulosti trestaný, výpovede viacerých svedkov a podanú obžalobu nepovažoval za relevantné prijať jeho písomný sľub, resp. prijať ponúknutú peňažnú záruku, pretože existuje reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia   z väzby   na   slobodu   bude   pokračovať   v obdobne   trestnej   činnosti   pre   účely získania finančných prostriedkov.

Na verejnom zasadnutí uskutočnenom 3. novembra 2010, na ktorom bol prítomný aj obhajca   sťažovateľa,   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť,   ktorú v danom okamihu nijako nezdôvodnil. Podaním zo 4. novembra 2010, ktoré bolo dané na poštu 8. novembra 2010, doručeným okresnému súdu 10. novembra 2010 svoju sťažnosť písomne   odôvodnil.   Dňa   11.   novembra   2010   krajský   súd   rozhodol   uznesením sp. zn. 6 Tos/129/2010   z 11.   novembra   2010,   pričom   sťažnosť   mu   bola   doručená až 16. novembra 2010.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a zároveň dodal, že do dňa neverejného zasadnutia odvolacieho súdu sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu. Konštatoval, že   dôvody   „preventívnej“   väzby   uvedené   v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku sú aktuálne aj naďalej, a uzavrel, že okresný súd správne uviedol, „že písomne podaný sľub, resp. ponúknutá peňažná záruka prichádza do úvahy len v prípadoch, kde je záruka, že ich prijatím nedôjde k zmareniu trestného konania. Keďže takéto záruky v danom prípade absentujú, správne sú aj výroky súdu I. stupňa o ich neakceptácii“.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd mal na pamäti, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru i čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré   boli   pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III.   ÚS   84/06, III. ÚS 291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti,   hoci   nemal   jeho argumenty   proti   ponechaniu   vo   väzbe,   čím   porušil   jeho   označené   práva   podľa   ústavy a dohovoru.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však ostáva,   či   a   do   akej   miery   mohol   krajský   súd   uvedeným   postupom   a   následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa, ak navyše pred rozhodnutím nevedel, že takáto sťažnosť bola zo strany sťažovateľa dodatočne písomne odôvodnená, pretože mu bola doručená okresným súdom až 16. novembra 2010.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   vychádzal   z   toho,   že   podnetom   na   rozhodovanie okresného súdu bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 15. októbra 2010, ako   aj   žiadosť   o   nahradenie   väzby písomným   sľubom   a ponúknutou   peňažnou zárukou z 3. júna 2010. V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ predstavil argumenty, ktoré podľa jeho názoru svedčili proti jeho ponechaniu vo väzbe. Je zrejmé, že sťažovateľ sám inicioval konanie o zákonnosti väzby. Na základe jeho iniciatívy okresný súd rozhodol a v rozhodnutí   presvedčivo   konštatoval   dôvody   sťažovateľovej   väzby   podľa   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku.

Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nebol správny, hoci nevedel o tom, že deň pred jeho rozhodnutím bola sťažnosť doručená okresnému súdu. Na druhej   strane   však   nemožno   prehliadnuť,   že   argumenty   sťažovateľa   proti   jeho ponechaniu vo väzbe obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú z   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   zo   4.   novembra   2010,   vychádzajú z totožných   skutočností   a   je   potrebné   ich   označiť   za   identické.   Dokonca   preskúmaním obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   ani   nemožno   dospieť k záveru, že by v nej sťažovateľ predstavil svoje argumenty v inom svetle alebo že by uvádzal nové skutočnosti, ktoré by podstatne menili status quo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za významné skonfrontovať postup a rozhodnutie krajského súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že krajský súd konštatoval, že sťažovateľ takéto zdôvodnenie   neposkytol   (hoci   písomné   zdôvodnenie   sťažnosti   bolo   doručené   deň   pre rozhodnutím   krajského   súdu   okresnému   súdu),   na   druhej   strane   však   stojí   presvedčivé rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa na skutkové okolnosti tvrdené súdom prvého stupňa.   V   tomto   rozhodnutí   pritom   krajský   súd   reagoval   na   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a keďže tieto boli totožné s námietkami nastolenými v jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, z toho plynie jednoznačný záver,   že   krajský   súd   argumenty   sťažovateľa   proti   jeho   ponechaniu   vo   väzbe   poznal, vyhodnotil a následne prijal správny záver.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne konštatovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Iná   situácia   by   nastala,   ak   by všeobecný   súd   rozhodujúci   o   zákonnosti   väzby   nepoznal   v   relevantnom   čase   aktuálne námietky   sťažovateľa.   Taká   alebo   obdobná   situácia   však   v   danom   prípade   nenastala, pretože vzhľadom na obsahovú totožnosť žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu boli názory sťažovateľa krajskému súdu známe.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na už uvedené skutočnosti   o poznaní jeho argumentov   proti   ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   odôvodnenosť a presvedčivosť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že pochybenie   krajského   súdu   nemôže   automaticky   znamenať   porušenie   označených   práv sťažovateľa.

Krajský   súd   totiž   s   poukazom   na   rozhodnutie   okresného   súdu   sťažovateľovi dostatočne   ozrejmil   dôvodnosť   jeho   väzby,   pričom   toto   zdôvodnenie   bolo   v končenom dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté jednak v žiadosti o prepustenie z väzby a jednak v sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, hoci krajský súd formálne túto sťažnosť nepreskúmal. V konečnom dôsledku to však znamená, že sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.

Vychádzajúc z uvedeného potom bolo už nepodstatné aj tvrdenie sťažovateľa, že nevypočutím jeho brata, ktorý ponúkol peňažnú záruku za nahradenie väzby, malo dôjsť k namietanému porušeniu jeho označených práv.

K   uvedenému   nálezu sp.   zn.   I.   ÚS   152/06   z 10.   januára 2007   ústavný   súd   tiež stručne uvádza, že jeho závery nemožno aplikovať na daný prípad sťažovateľa, pretože ide o odlišný skutkový aj právny stav veci, a preto nemá žiadny dôvod zasahovať do jeho rozhodnutia.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho   označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru,   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 6 Tos/129/2010 z 11. novembra 2010 aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010 a III. ÚS 1/2011).

Vzhľadom na to už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať ani namietaným porušením čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2011