znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   O.,   P.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   B., zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 T   116/2009   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 138/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 138/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola Krajskou prokuratúrou v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podaná   na   okresnom   súde   obžaloba pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Podľa   názoru   sťažovateľa   už   prípravné   konanie   v   predmetnej   veci   bolo   vedené spôsobom   vykazujúcim   závažné   nedostatky   spočívajúce   v   procesných   pochybeniach orgánov   činných   v   trestnom   konaní „a   s   tým   súvisiacimi   neoprávnenými   zásahmi do ľudských   práv   a   slobôd   obžalovaného.   Konkrétne   sa   jedná   o   právo   stíhanej   osoby na vedenie trestného konania v materinskom jazyku.“.

Na   základe   tvrdenia,   že   sťažovateľovi   nebolo   v   prípravnom   konaní   zabezpečené tlmočenie   do   jeho   materinského   jazyka   –   jazyka   I.,   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu podnet   na „odmietnutie   obžaloby   a   vrátenie   veci   prokurátorovi   späť   do   prípravného konania. O podnete rozhodoval Okresný súd Bratislava I dňa 02. 11.2009 na verejnom zasadnutí v rámci predbežného prejednania obžaloby. Verejného zasadnutia sa zároveň zúčastnil prekladateľ z jazyka IGBO, ktorého zabezpečil obhajca obžalovaného. Nakoľko sa jedná o verejne známu osobnosť (Hlavný predstaviteľ Ligy aktivistov za ľudské práva) mali OČTK možnosť samostatne túto osobu zabezpečiť, čo sa však z dôvodu hrubého pochybenia nestalo.“.

Na   základe   vyjadrení   sťažovateľa   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom 2. novembra   2009   uznesením   sp.   zn.   1   T   116/2009   odmietol   obžalobu   a   vrátil   vec prokurátorovi.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd „vzal   pri   svojom   rozhodovaní do úvahy najmä skutočnosť, že obžalovanému nebola pretlmočená zápisnica o výsluchu zo dňa 25.09.2009, a to z dôvodu skončenia pracovnej doby vo väznici. Pričom v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa nevyporiadal s ďalšími skutočnosťami uvádzanými obhajcom...“. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 2. novembra 2009 podala sťažnosť   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   priamo   na   verejnom   zasadnutí „s   tým,   že odôvodnenie sťažnosti zašle súdu dodatočne. Odôvodnenie sťažnosti prokurátorky zo dňa 09.11.2009 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené dňa 10.11.2009.

Prokurátorka   v   odôvodnení   poukázala   najmä   na   novú   skutočnosť,   ktorú   osobne na verejnom zasadnutí Okresného súdu neuviedla, a preto nebolo ani obžalovanému ani jeho právnemu zástupcovi umožnené sa k nej vyjadriť.

Taktiež prokurátorka v odôvodnení sťažnosti poprela možnosť pochybenia na strane OČTK, ktoré sa dôkladne nezaoberali právom obžalovaného na vedenie Trestného konania v   materinskom   jazyku,   pričom   možnosti   zabezpečiť   tlmočníka   do   rodného   jazyka obžalovaného ani neskúmali. Týmto spôsobom odôvodnená sťažnosť prokurátorky Krajskej prokuratúry bola však adresovaná len Okresnému súdu Bratislava I, a to bez ďalšej aktivity súdu v tejto veci.

Práve z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, adresoval právny zástupca taktiež   dňa   09.11.2009   Okresnému   súdu   žiadosť   o   zaslanie   odôvodnenia   sťažnosti prokurátora na adresu Advokátskej kancelárie. Avšak aj napriek snahe právneho zástupcu, Okresný súd žiadosť právneho zástupcu hrubo opomenul, odôvodnenie sťažnosti nezaslal, pričom zároveň spisový materiál predložil Krajskému súdu v Bratislave bez toho, aby o tejto skutočnosti upovedomil obhajcu obžalovaného.

Taktiež   zo   strany   Krajského   súdu   v   Bratislave   nebola   vyvinutá   žiadna   aktivita smerujúca k dodržaniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania, nakoľko ani Krajský   súd   neupovedomil   obžalovaného,   ani   právneho   zástupcu   obžalovaného o uskutočnení neverejného zasadnutia v tejto veci. Krajský súd taktiež nezaslal odôvodnenie sťažnosti obžalovanému ani jeho právnemu zástupcovi. Krajský súd teda vydal rozhodnutie aj   napriek   úplnému   vylúčeniu   obžalovaného   a   jeho   právneho   zástupcu   z   procesu rozhodovania o predmetnej sťažnosti prokurátora.“

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   116/2009   z   2.   novembra   2009 „absolútne   nezohľadnil vyjadrenia právneho zástupcu obžalovaného založené do spisu vedeného Okresným súdom Bratislava I. Krajský súd, ako vyplýva z Uznesenia zo dňa 19.11.2009 vychádzal výlučne z tvrdení   prokurátorky   uvedených   v   odôvodnení   jej   sťažnosti.   Krajský   súd   tak   svojím postupom hrubo porušil zásadu rovností zbraní, nakoľko vzal za preukázané tvrdenia len jednej   zo   strán   konania,   bez   prihliadnutia   na   závažné   okolnosti   uvádzané   druhým účastníkom.   Krajský   súd   teda   nevenoval   žiadnu   pozornosť   štúdiu   spisového   materiálu trestnej   veci   a   s   jeho   obsahom   sa   riadne   neoboznámil,   čo   potvrdzuje   najmä   znenie odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu.“.

Sťažovateľ považuje uvedený postup za zásah do svojich už označených základných práv.

V závere sťažnosti sťažovateľ formuloval svoj sťažnostný petit takto:„Postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   pod   sp.   zn.   1T   116/2009 a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   pod   sp.   zn.   3To   138/2009   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, práva na rešpektovanie rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, ako aj právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 138/2009 zo dňa 19.11.2009 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby v štádiu po podaní obžaloby, konkrétne procesným   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   pri   prejednaní   sťažnosti   proti rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí obžaloby pri jej predbežnom prejednaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 306 ods. 2 Trestného poriadku odvolanie má odkladný účinok.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   ak   vzniknú   pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu,   rozhodnutie   je   založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Obdobne,   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru vzhľadom na to, že požiadavky čl. 6 ods. 3 dohovoru predstavujú osobitné aspekty práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa úloha súdu v rámci spoločného posúdenia podľa čl. 6 ods.   1   a   3   dohovoru   sústreďuje   na zistenie,   či   konanie ako celok   vrátane dokazovania (spôsobu   vykonania dôkazov)   malo spravodlivý   charakter   (napr.   rozsudok   vo   veci   Van Mechelen   a   iní   proti   Holandsku,   z   23.   apríla   1997,   §   49,   §   50;   rozsudok   A.   M.   proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, §24).

Predmetom verejného zasadnutia konaného pred okresným súdom 2. novembra 2009 a   následne   na základe podanej   sťažnosti   tiež neverejného zasadnutia   na krajskom   súde 19. novembra 2009 nebolo rozhodovanie o merite sťažovateľovej trestnej veci vo vlastnom slova   zmysle   –   neriešila   sa   na   ňom   otázka   opodstatnenosti   obžaloby,   ktorá   kladie sťažovateľovi   za   vinu   spáchanie   konkrétnych   trestných   činov.   Účelom   a   predmetom predbežného   prejednania   obžaloby   je   preskúmanie   zákonnosti   dôkazného   materiálu   a zistenie,   či   je   možné   nariadiť   vo   veci   hlavné   pojednávanie,   alebo   existujú   okolnosti odôvodňujúce niektoré z rozhodnutí podľa § 244 ods. 1 Trestného poriadku (postúpenie veci,   zastavenie   alebo   prerušenie   trestného   stíhania,   vrátenie   veci   prokurátorovi, rozhodnutie   o   účasti   zástupcu   záujmového   združenia   občanov).   Účelom   predbežného prejednania obžaloby je aj zistenie, či prokurátor a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste a prípadný postup podľa § 244 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

V   sťažovateľovej   veci   bola   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   sporná predovšetkým   otázka   zákonnosti   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   rámci prípravného konania, a to vo vzťahu k právu sťažovateľa na tlmočníka a na preklad spisu do jeho materinského jazyka.

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   ako   aj   domáhať   sa   ochrany   práv   zaručených dohovorom v ďalšom priebehu konania (na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov). Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti dôkazov obžaloby, ako aj zákonnosti postupov orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

Právna   úprava   trestného   konania   vychádza   zo   zásady   bezprostrednosti   a   ústnosti konania   pred   súdom,   ktorý   riadi   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   (§   2   ods.   18 Trestného poriadku). Právna úprava dokazovania na hlavnom pojednávaní (§ 258 až § 273 Trestného   poriadku)   sa   pritom   riadi   zásadami   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní a umožňuje obhajobe aktívne sa podieľať na vykonávaní jednotlivých dôkazov, navrhovať dôkazy,   ako   aj   namietať   nezákonnosť   alebo   spochybňovať   vierohodnosť   dôkazov   proti obžalovanému. Súd je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Obhajobe musí umožniť vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 271 ods. 1 a § 272 ods. 2 Trestného poriadku). Pri hodnotení dôkazov môže prihliadať iba na dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   (§   2   ods.   12   Trestného   poriadku).   Vzhľadom na štádium   konania   v   sťažovateľovej   trestnej   veci,   s   prihliadnutím   na   právnu   úpravu dokazovania na hlavnom pojednávaní a na systém opravných prostriedkov v rámci úpravy trestného konania pred súdom bude môcť sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania, pretože podkladom pre rozhodnutie súdu v jeho veci budú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní (a nie v prípravnom konaní). Navyše, v právomoci súdu oprávneného konať o prípadnom odvolaní obžalovaného a taktiež v právomoci súdu konajúceho o prípadnom dovolaní je zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania, ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku   predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby [§ 321 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku],   resp.   zrušiť   napádané   rozhodnutie   súdu   nižšej   inštancie pre porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci.   Za   daných   okolností   nie je daný dôvod,   aby ústavný súd   vstupoval   v   danej fáze prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označeného   práva   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010