znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05, uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 187/05 z 27. júla 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 117/2006 z 5. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05, základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05, uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 187/05 z 27. júla 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 117/2006 z 5. decembra 2006.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentuje takto: „V trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi na Okresnom súde v Žiline, č. k.: 3 T 187/05, na Hlavnom pojednávaní (ďalej len   HP)   konanom   dňa   27.   7.   2006,   senát   Okresného   súdu   predjednávajúci   predmetnú trestnú   vec   sťažovateľa   neumožnil   kvalitnú   a účelnú   obhajobu,   tým,   že   odmietol protokolovať do zápisnice sťažovateľom uvádzané okolnosti na svoju obhajobu, hoci podľa obžaloby je zrejmé, že absentuje miesto a čas, teda kde a kedy sa skutky podľa obžaloby mali stať. Uvedené skutočnosti mienil sťažovateľ súdu objasniť uvádzaním časového sledu udalostí,   v čom   mu   bolo   senátom   zabránené.   Sťažovateľ   sa   nemôže   inak   obhajovať   – objasniť skutočnosti, ktoré sa mu kladú za vinu len tak, že bude deň po dni od 2. 9. 2003, do 10.   1.   2005   pred   súdom   vypovedať   kde   bol,   čo   robil   a táto   jeho   výpoveď   musí   byť zapísaná,   nakoľko   v prípravnom   konaní   takto   pred   vyšetrovateľom   vykonať   nemohol, pretože   osoby   z radov   konajúcich   OČTK,   konkrétne   konajúca   vyšetrovateľka   pani   K. a vyšetrovateľ pán H. sa osobne poznali s poškodenou a hlavnou svedkyňou K. a preto má sťažovateľ   podozrenie,   že   všetky   jeho   výpovede   s touto   rozoberali,   konkretizovali a sťažovateľ   má   aj   podozrenie,   že   výpovede   svedkov   aj   prispôsobovali,   teda   že   celé prípravné konanie bolo proti jeho osobe zmanipulované. Sťažovateľ tvrdí, že ani jeden skutok uvedený v obžalobe nespáchal. Ani z obžaloby nie je zrejmé, kde a kedy sa mali skutky, z ktorých bol sťažovateľ obvinený a obžalovaný stať, a to napriek tomu, že všetky dôkazy o ktoré sa obžaloba, aj samotný vyšetrovateľ opierajú sú riadne zadokumentované v predmetnom trestnom spise, resp. uložené na súde ako veci doličné, keďže ide o obdobie 500   dní,   bez   objasnenia   časového   sledu   nebude   možné   dokázať   ani   vinu,   ani   nevinu sťažovateľa.   Vzhľadom   na   hore   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   preto   namieta   postup Okresného súdu v Žiline, konkrétne vo veci konajúceho senátu, ktorý mu neumožnil uvádzať okolnosti   na   svoju   obhajobu,   ktoré   obvinenia   zoslabujú,   alebo   vyvracajú.   Takýmto postupom sa samotný senát Okresného súdu v Žiline dostáva do slepej uličky, bude nútený k mnohým dôkazom sa vracať, prejednávať ich znova, odstupom však je otázne s akým výsledkom, samotný predmetnú trestnú vec prejednávajúci senát takto spôsobuje prieťahy v konaní a to všetko v čase, kedy je sťažovateľ obmedzovaný na slobode. Dňa 18. 7. 2006 a 27. 7. 2006 podal sťažovateľ námietku zaujatosti predsedu a celého senátu, ktorý priamo na HP rozhodol o jeho nevylúčení z vykonávania úkonov. Následne sťažovateľ vo svojich podaniach poukázal na spojenie predsedníčky senátu s poškodenou v prejednávanej trestnej veci a hlavnou svedkyňou K. O odvolaní sťažovateľa rozhodol dňa 5. 12. 2006 Krajský súd v Žiline Uznesením 1 Tos 117/06, ani tento ju nevylúčil a to napriek tomu, že sťažovateľ poukázal na podané trestné oznámenie predsedníčkou senátu na sťažovateľa dňa 14. 9. 2006, teda jej predpojatosť je zrejmá z podaného predmetného trestného oznámenia. Senát Krajského súdu takto rozhodol aj napriek poukazu sťažovateľa na skutočnosť, že dve členky rodiny prísediaceho v prejednávajúcom senáte predmetnej trestnej veci p. Ď., t. j. sestry K. so sťažovateľom vycestovali do T., kde žijú dodnes vo F., kde im v počiatkoch prácu priamo zadávala dnes poškodená v prejednávanej trestnej veci, Z. K. Aj oni patrili medzi tie osoby, ktoré sťažovateľ (dnes obžalovaný) vozil do T. svojim osobným motorovým vozidlom a preto po stotožnení a získaní adresy budú obhajobou navrhnuté k výpovedi v predmetnej trestnej veci. Taktiež sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že ďalší prísediaci v prejednávacom senáte p. L. K. mal v minulosti spor so sťažovateľom pri riešení problémov s R. K. zo S. a preto vo veci   môže   byť   predpojatý.   Ani   tento   prísediaci   však   doposiaľ   vylúčený   z prejednávania v predmetnej   trestnej   veci   doposiaľ   nebol.   Takýmto   konaním   súd   spôsobuje   vo   veci prieťahy,   pretože ich   zaujatosť vo veci a hlavne k osobe   sťažovateľa   je zrejmá a preto možno maž pochybnosti o ich zaujatosti, čo v konečnom dôsledku speje len k prieťahom v trestnom konaní a samotného rozhodnutia veci. Zaujatosť senátu proti osobe sťažovateľa sa   prejavuje   upieraním   základných   práv   sťažovateľa   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, aby sa mohol účinne obhajovať, ale aj   upieraním protokolácie jeho   obhajoby.   Napriek   tomu   Krajský súd   v Žiline,   ako   súd odvolací   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu,   ktorým   sa   nevylúčil z vykonávania   úkonov   v predmetnej   trestnej   veci   Uznesením   1   Tos   117/2006   rozhodol o nevylúčení predmetného senátu.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „Toto konanie súdu nezodpovedá povinnosti súdov v trestných   veciach   konať   urýchlene.   Súd   týmto   postupom   obmedzil   právo   sťažovateľa na účinnú obhajobu, na vyjadrenia k prejednávaným dôkazom a na spravodlivé prejednanie veci bez prieťahov. Konaním súdu vznikla sťažovateľovi ujma na jeho právach“.

Opierajúc   sa   o uvedenú   argumentáciu,   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu, aby vo veci takto rozhodol:

„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. : 3 T 187/05 porušil práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, a ods. 3 písm. c) dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 48 ods. 1, a ods. 2, Ústavy a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Právoplatným   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Žiline,   3   T   187/2005,   zo   dňa 27. 7. 2006   a   Krajského   súdu   v Žiline,   1 Tos 117/2006,   zo   dňa   5. 12. 2006   ktorým   súd rozhodol,   že   vo   veci   pojednávajúci   senát   Okresného   súdu   v Žiline   sa   nevylučuje,   boli porušené práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu v Žiline, 3 T 187/2005, zo dňa 27. 7. 2006 a Krajského súdu v Žiline, 1 Tos 117/2006, zo dňa 5. 12. 2006 ktorým súd   rozhodol,   že   vo   veci   pojednávajúci   senát   Okresného   súdu   v Žiline   sa   nevylučuje, a prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci znova konal a vo veci novým rozhodnutím znova rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu.

Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahového hľadiska sťažnosť charakterizuje jej nejednoznačnosť, rozpornosť a nesystematickosť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania, a to predovšetkým jeho petitom, ktorý tvorí ťažisko a východisko celej sťažnosti. V nadväznosti na to ústavný súd (berúc do úvahy skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom) preklenul opísané nedostatky sťažnosti tak, že sa riadil predovšetkým obsahom petitu sťažnosti.

1. Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   práv   sťažovateľa   týkajúcej   sa   skutočnosti, že (podľa vyjadrenia sťažovateľa) „na Hlavnom pojednávaní (ďalej len HP) konanom dňa 27. 7. 2006,   senát   Okresného   súdu   predjednávajúci   predmetnú   trestnú   vec   sťažovateľa neumožnil   kvalitnú   a účelnú   obhajobu,   tým,   že   odmietol   protokolovať   do   zápisnice sťažovateľom   uvádzané   okolnosti   na   svoju   obhajobu“,   zistil   ústavný   súd   existenciu procesnej prekážky podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, pretože uvedená námietka už bola predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 130/07 z 23. augusta 2007. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

2. Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti, ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 187/2005 z 27. júla 2006, ústavný súd zistil nedostatok právomoci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

V danom   prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bol   prípustný   riadny   opravný prostriedok   -   sťažnosť,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd,   v právomoci   ktorého   bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

3. Ústavný   súd   tiež   preskúmal   opodstatnenosť   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 1 Tos 117/2006 z 5. decembra 2006.

V úvode   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   § 30   ods. 1   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   z vykonávania úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník, prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Krajský   súd   ako   nadriadený   súd   rozhodujúci   o sťažnosti   sťažovateľa   proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 T 187/2005 z 27. júla 2006 (ktorým sa senát okresného súdu nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania) sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o zaujatosti senátu okresného súdu a sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ poukázal na to, že „ senát okresného   súdu   v prejednávanej   veci   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   27. 7. 2006 nepripustil jeho obhajobu, nebola mu daná možnosť preštudovať spisový materiál, nakoľko poskytnutý časový priestor na oboznámenie sa so spisovým materiálom bol nedostatočný. Z konania senátu a hlavne z konania   predsedníčky senátu vyplýva,   že v predmetnej veci koná   jednoznačne   v neprospech   obžalovaného.   Podľa   jeho   názoru   objektívny   sudca by už dávno   prišiel   k záveru,   že   jednotlivé   dôkazy   obsiahnuté   v trestnom   spise sú rozporuplné, rozptýlené, dokonca protirečivé a protichodné a taktiež by prišiel k záveru, že jeho väzba je nedôvodná a účelová. Naviac, predsedníčka senátu poskytuje všetky jeho písomné   podania   poškodenej   K.,   protokoluje   nezmysly   a neúplné   veci   a podstatné   veci v zápisnici o hlavnom pojednávaní vynecháva“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pochybnosť o nezaujatosti treba preukázať do tej miery, aby bolo možné ju reálne posúdiť, najmä ak ide o náznak námietky   zaujatosti   k prerokúvanej   veci.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že „Vyslovovať pochybnosť o nezaujatosti súdu v dôsledku jeho procesného postupu nie je namieste a blíži sa k spôsobeniu technickej obštrukcie smerujúcej k prieťahom v trestnom konaní“.

Podľa vyjadrenia krajského súdu a zo spisového materiálu nebola zistená existencia skutočností, ktoré by spochybňovali nezaujatosť konajúceho senátu. V závere krajský súd uviedol,   že   samotný   subjektívny   pocit   obžalovaného,   že   sudca   koná   neobjektívne a neposkytuje mu možnosť na uplatnenie jeho práva na obhajobu, ešte sám osebe nemôže byť   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu,   resp.   celého   senátu.   Krajský   súd   tiež   zdôraznil, že námietky   týkajúce   sa   procesných   pochybení   postupu   súdu   pri   vykonávaní dokazovania možno   uplatniť   formou   opravného   prostriedku,   a tieto   samotné   nie   sú dôvodom na vylúčenie senátu z vykonávania úkonov trestného konania.

Vychádzajúc   zo   zistených   skutočností   a   opierajúc   sa   o citované   ustanovenie relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa   krajský   súd   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa   vo   vyčerpávajúcej   miere, k právnemu záveru, ktorý bol východiskom jeho rozhodnutia dospel výkladom relevantnej právnej normy (§ 30 ods. 1 Trestného poriadku), ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci a ktorý   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   logický   a nepopiera   účel   a význam   uvedenej právnej   normy.   Z pohľadu   garancií   čl.   6   ods.   1   dohovoru   hodnotí   ústavný   súd   kvalitu uznesenia krajského súdu ako ústavne konformnú, ktorá ako taká nemohla mať dopad na práva sťažovateľa zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   medzi   obsahom   čl.   48 ods. 1 ústavy   (zaručujúceho   právo   na   zákonného   sudcu),   ako   aj   čl.   5   ods.   4   dohovoru (zaručujúceho súdnu kontrolu zákonnosti väzby) a sťažovateľom napadnutým rozhodnutím krajského súdu neexistuje žiadna relevantná súvislosť, preto sa námietka porušenia v nich zaručených   práv   rozhodnutím   krajského   súdu   javí   už   na   prvý   pohľad   ako   zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   časť   sťažnosti smerujúcu   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   117/2006   z 5.   decembra   2006 ako zjavne neopodstatnenú.

4. Ústavný   súd   sa   tiež   zaoberal   uplatnenou   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou sa porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   trestnom konaní   vedenom   proti sťažovateľovi (sp. zn. 3 T 187/05).

V zmysle judikatúry   ústavného súdu   ak dospeje   ústavný   súd k záveru,   že   postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03, III. ÚS 52/05)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04,   I.   ÚS   38/04, III. ÚS 252/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 252/05).

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú vec vo vzťahu k predmetu konania nemožno hodnotiť ako   právne   zložitú,   vykazuje však   osobitnú   skutkovú   zložitosť   danú   potrebou vykonania   dokazovania   cestou   väčšieho   počtu   výsluchov   svedkov.   Ústavný   súd   pri preskúmaní spisového materiálu týkajúceho sa veci zároveň zistil, že spomalenie postupu súdu   a doterajšiu   dĺžku   konania   ovplyvnilo   práve   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka konania.

Sťažovateľ   v predmetnom   konaní   opakovane   využíval   svoje   procesné   práva a inicioval   svojimi   početnými   procesnými   návrhmi   vedľajšie   konania   smerujúce   mimo merita veci, čo narušilo sústredený postup súdu pri prerokúvaní veci a spôsobilo výrazné predĺženie doby konania.

Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   v   rámci   vedeného   konania   okresný   súd rozhodoval o ôsmich žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby (uznesenia okresného súdu   z   8. decembra 2005,   z   28. februára 2006,   z   27. apríla 2006,   z   27. júla 2006, zo 7. februára 2007, z 12. apríla 2007, z 1. augusta 2007 a z 5. decembra 2007), o desiatich námietkach zaujatosti uplatnených sťažovateľom uznesenia okresného súdu z 18. apríla 2006,   z   27. júla 2006,   zo   7. februára 2007   (dve   uznesenia),   z 12. apríla 2007,   z   20. júna 2007,   z 1. augusta 2007   (dve   uznesenia),   z   5. decembra 2007   (dve   uznesenia) a o troch námietkach   sťažovateľa   k obsahu   zápisnice   (uznesenia   okresného   súdu   z 27.   júla   2006, zo 7. septembra 2006   a z 1. augusta 2007).   V   priebehu   konania   sťažovateľ   štrnásťkrát realizoval svoje právo   na podanie   opravného prostriedku   proti   rozhodnutiam okresného

súdu, o ktorých rozhodoval nadriadený súd uznesenia krajského súdu z 11. januára 2006, zo 16. mája 2006,   z   5. decembra 2006   (tri   uznesenia),   z 24.   mája   2007   (tri   uznesenia)

a z 25. septembra 2007 (šesť uznesení), ktorý z celkového počtu napadnutých rozhodnutí zrušil   dve   rozhodnutia   a jedno   rozhodnutie   v časti.   Sťažovateľ   tiež   podal   štyri   návrhy na odňatie a prikázanie veci,   o ktorých   rozhodovali nadriadené   súdy,   ktoré ani jednému z podaných   návrhov   nevyhoveli   (uznesenia   najvyššieho   súdu   z 8.   novembra   2006, z 11. septembra 2007   a   zo   7.   novembra   2007,   uznesenie   krajského   súdu   z 5.   decembra 2006).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej už vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv   účastníka   konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   štátneho   orgánu   konajúceho   vo   veci (II. ÚS 52/99, III. ÚS 252/05).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   pri   prerokovávaní   a rozhodovaní o uvedených   návrhoch   sťažovateľa   v predmetnom   konaní,   resp.   pri   vykonávaní   s nimi súvisiacich úkonov postupoval plynule bez zbytočných prieťahov. Z kvantity už uvedených sťažovateľom   realizovaných   procesných   návrhov   v uvedenom   konaní   je   zrejmé,   že   čas potrebný   pre   okresný   súd   na   vykonanie   nevyhnutných   procesných   úkonov   súvisiacich s týmito   návrhmi   podstatne   prispel   k predĺženiu   konania,   za   ktoré   však   podľa   názoru ústavného súdu nenesie zodpovednosť okresný súd.

Z uvedených dôvodov posúdil ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008