znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. V. R., N., zastúpenej advokátkou JUDr. R. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 203/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. V. R.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2005   doručená   sťažnosť   MVDr.   V.   R.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou   JUDr.   R.   S.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným   súdom   v Nitre   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 P 203/2004. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. januára 2006 sťažovateľka doplnila ústavnú sťažnosť o skutočnosti, ktoré považovala za rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti svojej sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že manželstvo sťažovateľky a jej bývalého manžela bolo rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 19 C 921/01   z   28.   mája   2002,   právoplatným   12.   júna   2002.   Vo   veci   úpravy   práv a povinností k maloletým deťom dve maloleté dcéry boli na čas po rozvode manželstva zverené sťažovateľke a maloletý syn otcovi a rozsudkom bolo určené výživné na čas po rozvode manželstva.

Sťažovateľka uviedla, že už pred rozvodom nežila s bývalým manželom v spoločnej domácnosti, pričom tento žiadnym spôsobom neprispieval na výživu maloletých dcér, ktoré boli v jej starostlivosti. Preto vo veci zaplatenia dlžného výživného na maloleté dcéry za obdobie pred rozvodom manželstva, ako aj z dôvodu rozdielnosti vo výške vyživovacích povinností   sťažovateľka   15.   mája   2003   podala   na   okresnom   súde   návrh   na určenie vyživovacej   povinnosti   otca   k maloletým   dcéram   v starostlivosti   matky   a vyživovacej povinnosti matky k maloletému synovi.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   21   P   136/2003   z   22.   septembra   2003   ustanovil Okresný úrad K., odbor sociálnych vecí, za opatrovníka maloletému synovi účastníkov.

Uznesením   sp.   zn.   21   P   136/2003   z   8.   apríla   2004   okresný   súd   I   postúpil   vec z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu v Nitre. Tento okresný súd 27. mája 2004 uznesením sp. zn. 11 P 203/2004 ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v N., odbor sociálnych vecí, za opatrovníka maloletým dcéram účastníkov.

Podľa   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 P 203/2004 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože prvé pojednávanie vo veci sa konalo až 25. augusta 2004, t. j. po viac ako roku od podania návrhu na začatie konania. Pre ospravedlnenú neúčasť otca maloletých detí bolo predmetné pojednávanie odročené s tým, že za účelom jeho vypočutia bude dožiadaný okresný súd.

Keďže od 25. augusta 2004 okresný súd neučinil jediný úkon vo veci a nedošlo z jeho strany ani k uskutočneniu dožiadania okresného súdu o výsluch otca maloletých detí, sťažovateľka listom z 20. októbra 2005 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

V doplnení ústavnej sťažnosti z 9. januára 2006 sťažovateľka uviedla, že okresný súd po obdržaní jej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 203/04 vykonal   formálny   úkon   vo   veci,   keď   priamo   ju   vyzval   (napriek   tomu,   že   v konaní   je zastúpená advokátom), aby oznámila súdu, či nedošlo k uzavretiu dohody medzi účastníkmi konania. Následne 16. novembra 2005 bolo jej právnemu zástupcovi doručené predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 20. decembra 2005. Sťažovateľka toto pojednávanie pre opätovnú neúčasť otca maloletých detí považovala za nehospodárny, formálny úkon súdu, pretože tento podľa záverov z prvého pojednávania vo veci konaného 25. augusta 2004 mal byť vypočutý dožiadaným súdom v Košiciach, čo sa však nestalo.

Sťažovateľka   uviedla,   že   29.   decembra   2005   jej   bolo   doručené   vyrozumenie okresného   súdu   o podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní.   Okresný   súd   uznal,   že   pri prejednaní veci došlo k prieťahom, za ktoré sa ospravedlnil.

S ohľadom na neskončenie veci sťažovateľky právoplatným súdnym rozhodnutím, ako   aj   na   dĺžku   konania,   ktorá   uplynula   od   začiatku   konania   v predmetnej   veci, sťažovateľka žiada, aby ústavný súd:

- deklaroval   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 203/2004,

- prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 203/2004 konať bez zbytočných prieťahov,

- priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   a zaviazal okresný súd uhradiť jej trovy právneho zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v takom   konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľka   domáha vyslovenia porušenia jej základných práv, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného   súdu   sťažnosť   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“); do 31. marca 2005 sťažnosť podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Zo sťažnosti a jej príloh, ktoré ústavný súd považuje za pravdivé a úplné opísanie priebehu   konania   vyplýva,   že   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu nepostupovala   tak,   ako   jej   to   umožňoval   §   17   zákona   o štátnej   správe   súdov,   resp. od 1. apríla 2005 § 62 zákona o súdoch, keď od začatia predmetného občianskoprávneho konania (návrhom z 15. marca 2003), pokiaľ v ňom dochádzalo k prieťahom, až listom z 20. októbra 2005 (na poštovú prepravu podaného 21. októbra 2005) podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Ústavný   súd   vychádzajúc   aj   z tvrdenia   okresného   súdu   z   2.   decembra   2005 nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   podľa   citovaných   ustanovení   sťažnosť z 20. októbra 2005, po podaní ktorej vzápätí bola podaná sťažnosť ústavnému súdu. Podanie sťažnosti predsedovi súdu   niekoľko dní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu je len formálnym   predstieraním   využitia   tohto   v súčasnosti   už   účinného   prostriedku   ochrany svojich práv. Takémuto úkonu nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať,   ak by predseda   okresného súdu   dostal   primeranú lehotu   na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej.

Ústavný súd už judikoval, že „Predseda všeobecného súdu ako orgán štátnej správy súdnictva musí dostať po podaní sťažnosti podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej, inak je taká sťažnosť len formálnym úkonom, ktorý zakladá neprípustnosť ochrany v konaní pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“ (IV. ÚS 278/04).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu konštatuje (vychádzajúc pritom z vyrozumenia podpredsedníčky okresného súdu z 2. decembra 2005 k sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní   sp.   zn.   11   P   203/2004,   ako   aj   z úradného   zisťovania   z príslušného   spisu),   že okresný   súd   prijal   opatrenia   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej,   nariadil pojednávanie na 20. decembra 2005, 9. januára 2006 dožiadal okresný súd o vypočutie otca maloletých detí, na 28. marca 2006 nariadil ďalšie pojednávanie vo veci, teda v krátkom čase zvolil taký zákonný postup, aký v prípade sťažovateľky považoval za efektívny.

Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) už po predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006