znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 98/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť I, s. r. o., D., zastúpenej advokátkou JUDr. O. P., D., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Levice   v   konaní   sp.   zn. E 375/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Levice sp. zn. E 375/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu   Levice p r i k a z u j e   v konaní sp.   zn. E 375/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. I., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Levice p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Levice j e   p o v i n n ý   nahradiť   I.,   s.   r.   o.,   trovy   právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2005 doručená   sťažnosť   I.,   s.   r.   o.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. O. P., D., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. E 375/98.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   98/05-8   z   30.   marca   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Podpredsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 16. mája 2005, vyjadrila, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu 23. mája 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe právoplatného platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. 15 Rob 189/98 z 19. februára 1998 podala návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí patriacich odporkyni. Okresný súd nariadil výkon rozhodnutia uznesením sp. zn. E 375/98 z 29. mája 1998. Napriek viacerým urgenciám sťažovateľky nebol výkon rozhodnutia realizovaný, pričom posledný úkon v predmetnom konaní bol urobený 4. novembra 2003.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. E 375/98.   Zároveň   sťažovateľka   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 6. mája 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31.   mája   2005   uviedla   prehľad   úkonov   vykonaných   v danej   veci   a vyjadrila   sa,   že z chronológie spisu je zrejmé, že v predmetnej veci sa priebežne nekonalo, a to z dôvodu vysokého nápadu vecí a dlhodobej práceneschopnosti súdneho vykonávateľa.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň poukázala na to, že po ukončení práceneschopnosti súdny vykonávateľ vo veci priebežne koná.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky,   stanoviska   podpredsedníčky okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. E 375/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. mája 1998 návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí patriacich odporkyni s prílohami. Okresný súd uznesením č. k. E 375/98-4   z 29.   mája   1998   nariadil   výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí patriacich odporkyni a vydal pokyn na doručenie uznesenia účastníkom konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 11. júna 1998 návrh na vydanie doplňujúceho   uznesenia týkajúceho   sa   predmetnej   veci.   Okresný   súd pokynom z 15. júna 1998 zaslal v prílohe právnej zástupkyni sťažovateľky doplnené uznesenie č. k. E 375/98-4 z 29. mája 1998.

Okresný   súd   pokynom   z   27.   júla   1998   predvolal   odporkyňu   na   prejednanie uvedeného   uznesenia   v   určenom   termíne.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu z 5. augusta 1998 sa odporkyňa v stanovený deň nedostavila na prejednanie uznesenia.

Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 17. mája 1999 žiadosť o oznámenie   stavu   posudzovaného   konania.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila okresnému súdu 17. novembra 1999 žiadosť o oznámenie stavu posudzovaného konania. Okresný súd vydal 11. februára 2000 pokyn na doručenie prípisu týkajúceho sa predmetu konania právnej zástupkyni sťažovateľky.

Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 27. februára 2001 žiadosť o oznámenie   stavu   posudzovaného   konania.   Okresný   súd   pokynom   z   15.   marca   2001 predvolal   odporkyňu   na   prejednanie   uvedeného   uznesenia   v určenom   termíne.   Podľa úradného záznamu okresného súdu bez uvedenia dátumu jeho vyhotovenia sa odporkyňa v stanovený deň nedostavila na prejednanie uznesenia.

Okresný   súd   vydal   26.   marca   2001   pokyn   na   doručenie   prípisu   týkajúceho   sa predmetu   konania   právnej   zástupkyni   sťažovateľky.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky doručila okresnému súdu 7. marca 2002 žiadosť o oznámenie stavu posudzovaného konania – výkonu rozhodnutia. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 7. mája 2003 žiadosť o oznámenie stavu posudzovaného konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 17. septembra 2003 žiadosť o oznámenie stavu posudzovaného konania.

Okresný   súd   prípisom   zo   4.   novembra   2003   oznámil   právnej   zástupkyni sťažovateľky   stav   posudzovaného   konania.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila okresnému   súdu   17.   februára   2004   žiadosť   o podanie   správy   o stave   posudzovaného konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 26. mája 2004 žiadosť o podanie   správy   o stave   posudzovaného   konania   s oznámením,   že   vzhľadom   na skutočnosť, že návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia bol podaný pred šiestimi rokmi, sťažovateľka zvažuje možnosť podania sťažnosti na prieťahy v predmetnom konaní

Okresný súd pokynom z 3. júna 2004 predvolal odporkyňu na prejednanie uznesenia č.   k.   E   375/98-4   z   29.   mája   1998   v   stanovenom   termíne.   Okresný   súd   prípisom zo 4. novembra 2004 požiadal Obecný úrad H. (ďalej len „obecný úrad“) o poskytnutie informácie týkajúcej sa posudzovaného konania. Odpoveď obecného úradu bola okresnému súdu doručená 29. novembra 2004.

Podľa   úradných   záznamov   okresného   súdu   zo   16.   mája   2005   a 18.   mája   2005 poverený súdny vykonávateľ v uvedených dňoch na obecnom úrade a Mestskom úrade L. zisťoval trvalý pobyt štatutárneho zástupcu odporkyne. Okresný súd prípisom z 18. mája 2005 požiadal Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru N. o poskytnutie informácie týkajúcej   sa   trvalého   pobytu   štatutárneho   zástupcu   odporkyne.   Odpoveď   Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru N. bola okresnému súdu doručená 26. mája 2005. Uvedeným záznamom (č. l. 26) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu   základného   práva podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, ústavný súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   návrh   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva,   pričom   ani   podpredsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku z 26. mája 2005 neuviedla ako dôvod, pre ktorý konanie nebolo dosiaľ skončené, ani právnu, ani faktickú zložitosť veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, posudzoval len obdobia nečinnosti okresného súdu, keď neboli v určitých obdobiach vykonané žiadne úkony.

Ústavný   súd   vzhľadom   aj   na   ustanovenie   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 5. augusta 1998 do 11. februára 2000 (18 mesiacov), od 11. februára 2000 do 15. marca 2001 (13 mesiacov), od 24. apríla 2001   do   4.   novembra   2003   (30,5   mesiacov)   a   od   4.   novembra   2003   do   3.   júna   2004 (8 mesiacov)   ako   postup,   v ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   pretože v uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 69,5 mesiacov.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   stanovisku   z   26.   mája   2005   uviedla   prehľad úkonov   vykonaných   v danej   veci   a vyjadrila   sa,   že   z chronológie   spisu   je   zrejmé,   že v predmetnej veci sa priebežne nekonalo, a to z dôvodu vysokého nápadu vecí a dlhodobej práceneschopnosti   súdneho   vykonávateľa.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení zároveň poukázala na to, že po ukončení práceneschopnosti súdny vykonávateľ vo veci priebežne koná.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v uvedených obdobiach, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume   30   000   Sk   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   následkom   ktorej   nastali   v posudzovanom konaní zbytočné prieťahy, ako aj okolnosť, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd   v okolnostiach   tejto   veci priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk aj so zreteľom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom   na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v zákone   o ústavnom súde, ako aj na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2005,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   501   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005