znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 98/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., bytom P.,   ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postúpením   žaloby   pre   poškodzovanie   cudzích   práv   podľa   §   209 Trestného zákona Okresným súdom v Prešove Okresnej prokuratúre v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2003 doručená sťažnosť S. K., bytom P., (ďalej len „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postúpením ním   podanej   žaloby   pre   poškodzovanie cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona Okresným súdom v Prešove (ďalej len „súd“) Okresnej prokuratúre v Prešove (ďalej len „prokuratúra“).

Porušenie svojich uvedených práv vidí navrhovateľ v nasledovnom postupe súdu. Dňa 20. marca 2003 podal na súde proti príslušníkovi Policajného zboru a sudkyniam súdu žalobu pre poškodzovanie cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona. Už pri jej preberaní v podateľni   súdu   sa   rozhodovalo   o jej   odstúpení   na trestné   konanie   prokuratúre.   Preto písomne informoval predsedu súdu, že už v januári 2002 sa pokúsil oznámiť porušovanie svojich   práv   prokuratúre,   ale   konajúci   prokurátori   mu   znemožnili   účinné   použitie zákonných   prostriedkov.   Súd   mu   písomne   oznámil   odstúpenie   veci   prokuratúre,   kde nesprávne   označil   jeho   podanie   ako   žalobu   pre   poškodzovanie   cudzej   veci,   a nie   práv. Takýto   postup   súdu   pokladá   navrhovateľ   za   opätovné   úmyselné znemožnenie   účinného použitia zákonných prostriedkov, o čom informoval predsedu súdu.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal súdu konať o jeho žalobe z 20. marca 2003 pre poškodzovanie cudzích práv podľa § 209 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Obsahom navrhovateľovho podania, s ktorým sa 20. marca 2003 obrátil na súd, je opis údajného poškodenia jeho zdravia zubnou lekárkou (implantovanie mikroprocesora do zdravého   zuba)   a postupu   orgánov   polície,   prokuratúry   a súdov,   ktoré   sa   odmietli   jeho podaniami v tejto veci meritórne zaoberať. Na záver podania navrhovateľ podáva podnet na začatie trestného stíhania konkrétnych osôb pre viaceré tam uvedené trestné činy.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti navrhovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi   tie   podmienky   konania,   ktoré   ústavný   súd   pravidelne   skúma   pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jej opodstatnenosť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Súčasťou práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 dohovoru nie je právo súkromnej osoby podať žalobu v trestnej veci. Podľa § 2 ods. 8 Trestného poriadku je trestné stíhanie pred súdmi možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom. Navrhovateľ teda nie je oprávnený podať v trestnej veci obžalobu súdu.

Ak sa navrhovateľ domnieva, že sú mu známe skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný   trestný   čin,   tak   sa   s oznámením   o takýchto   skutočnostiach   môže   obrátiť   na prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajný orgán (§ 158 ods. 1 Trestného poriadku).

Podanie   navrhovateľa   označené   ako   žaloba   pre   poškodzovanie   cudzích   práv, s ktorým sa 20. marca 2003 obrátil na súd, bolo podľa jeho obsahu a vzhľadom na to, že ho nepodal prokurátor,   ale   súkromná   osoba,   potrebné   považovať   za   oznámenie podľa § 158 ods. 1 Trestného poriadku, a preto ho súd správne odstúpil prokuratúre ako jednému z orgánov príslušných na jeho vybavenie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   teda   spočíva   v tom,   že   súčasťou navrhovateľových práv ako súkromnej osoby nie je právo podať obžalobu v trestnej veci, pričom s jeho podaním z 20. marca 2003 bolo naložené v súlade so zákonom a tak, aby bola navrhovateľovým ďalším právam v prípade potreby poskytnutá ochrana príslušným štátnym orgánom, prokuratúrou.

Zjavnú   neopodstatnenosť   navrhovateľovej   sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Preto ústavný súd nevyzval navrhovateľa ani na odstránenie ďalších nedostatkov jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003