znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 97/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Správa služieb diplomatického zboru, a. s., Palisády 31, Bratislava, zastúpenej JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3 Co/2/2010   z 13.   októbra   2011 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Správa   služieb   diplomatického   zboru,   a.   s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Správa   služieb diplomatického   zboru,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/2/2010-522 z 13. októbra 2011 (ďalej aj „rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3 Cdo   58/2012   z   27.   júna   2013   (ďalej   aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   bola   účastníčkou   súdneho   konania   vedeného   Okresným   súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/157/2002 na návrh M. K. a J. N. (ďalej   len   „navrhovatelia“)   vo   veci   určenia   vlastníckeho   práva k pozemku „parc.   č..., zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV..., list vlastníctva vedený Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu“ a k pozemku „parc. č..., zastavané plochy a nádvoria, zapísanej   na   LV...,   list   vlastníctva   vedený   Správou   katastra   pre   hlavné   mesto   SR Bratislavu“. Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C/157/2002-345 z 23. februára 2006 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) podaný návrh v celom rozsahu zamietol. V odvolacom konaní najskôr   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co   177/06-388   z 20. novembra   2008   rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe podanej sťažnosti navrhovateľov však ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 279/09-27 z 26. novembra 2009 vyslovil, že rozsudkom krajského súdu z 20. novembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 boli porušené práva navrhovateľov zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe   čoho   ústavný súd   zrušil   rozsudok   krajského súdu   č.   k.   3   Co   177/06-388   z 20. novembra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní potom krajský súd vec znovu prerokoval a rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co/2/2010-522 z 13. októbra 2011, zmeniac pritom rozsudok okresného súdu tak, že navrhovateľom do podielového spoluvlastníctva určil jednu z dvoch parciel, ktorej určenia vlastníckeho práva sa navrhovatelia domáhali, t. j. parcely č..., vo vzťahu k druhej parcele č... však rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky v časti, v ktorej smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, vo veci samej zamietol a vo zvyšnej časti ho odmietol.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   nesúhlasí   s dôvodmi   uvedenými   v rozsudku krajského súdu, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu v jej neprospech a podľa ktorých považuje   krajský   súd   argumentáciu   sťažovateľky   k veci   za „účelovú   a zavádzajúcu“, pričom   však   neuvádza, „akým   spôsobom   je   argumentácia   účelová   a zavádzajúca“. Namieta,   že   ak by   navrhovatelia „riadne   postupovali   v   konaní   pred   Obvodným   súdom Bratislava I, spis. zn. 12 C 68/1992, súd by v konaní s určitosťou musel vyriešiť charakter trvalého   užívania   nehnuteľnosti   zo   strany   Maďarskej   republiky   vo   vzťahu   k   zákonu o mimosúdnych   rehabilitáciách,   a   teda   či   je   možné   nehnuteľnosť   vydať,   ak   je   na   liste vlastníctva uvedená Maďarská republika ako trvalá užívateľka. V rámci tohto konania by musela   byť   následne   otvorená   aj   otázka   vzniku   právneho   vzťahu   Maďarskej   republiky k nehnuteľnosti, pričom sťažovateľ má za to, že by sa v konaní pred Obvodným súdom Bratislava I, spis. zn. 12 C 68/1992 preukázalo, že držiteľom nehnuteľnosti nie je Maďarská republika.“. Sťažovateľka   ďalej   odmieta   záver   krajského   súdu,   že   lehota   3   mesiacov uvedená   v medzivládnej   dohode   s Maďarskou   republikou   sa   nevzťahovala na zaplatenie jednorázovej sumy 2 059 200 Kčs za trvalé užívanie, ale len na prenechanie nehnuteľnosti Maďarskej   republike,   a keďže   táto   dohodnutá   suma   zaplatená   nebola,   sťažovateľka   sa „domnieva, že právo trvalého užívania na strane Maďarskej republiky nikdy nevzniklo... Maďarská   republika   nemohla   byť   držiteľom   a   ani   detentorom,   keďže   na   jej   strane absentovala vôľa nehnuteľnosť vôbec užívať. V tejto súvislosti je treba spomenúť, že ani samotná Maďarská republika sa nikdy nesprávala či už ako užívateľ alebo vlastník, nemala záujem o vysporiadanie si svojich vzťahov ani o zaplatenie pôvodnej sumy 2.059.200,- Kčs, ku ktorej sa zaviazala a neprejavila žiadnym právnym úkonom záujem tento pozemok či už držať, užívať alebo vlastniť.“.

Poukazujúc na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I, katastrálneho odboru... z 25. februára 1998, ktoré má podľa sťažovateľky konštatovať „neuhradenie odplaty za zriadenie   práva   trvalého   užívania   k nehnuteľnosti   a nevysporiadanie   nájomného   vzťahu a zánik nájomného právneho vzťahu zo zákona“, ako aj na obsah § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka uvádza, že krajský súd „neprihliadal na rozhodnutie   príslušného   správneho   orgánu   a   ani   sa   s   rozhodnutím   správneho   orgánu nevysporiadal“. Nadväzne   na to   sťažovateľka uzatvára,   že krajský   súd „nevyhodnocuje situáciu navrhovateľov podľa platného práva, ale z titulu ich pozície občanov vo vzťahu k štátu“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 27.   júna   2013   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   zhovievavejším   spôsobom   vo   vzťahu   len k jednej zo sporových strán (navrhovateľom). Spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou   použiteľnosti   všeobecných   občianskoprávnych   predpisov   a reštitučných predpisov, je podľa sťažovateľky „nesprávne a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania“. Namieta pritom rozsudok najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „napriek oprave údajov v príslušnom katastri nehnuteľností, neskoršia zmena údajov vyznačených v katastri nehnuteľností   nemôže   mať   v   okolnostiach   daného   prípadu   negatívny   dopad   na   právne postavenie a procesno-právne možnosti navrhovateľov v tom zmysle, že by neprípustnou bola ich vlastnícka žaloba v zmysle všeobecných občianskoprávnych predpisov“. Podľa názoru sťažovateľky konajúce súdy „prejudiciálne na základe voľnej úvahy odpovedajú na otázku, kto bol v čase podania návrhu na vydanie nehnuteľnosti povinnou osobou, pričom tento problém mal byť právoplatne vyriešený v rámci súdneho konania vedeného Okresným súdom   Bratislava   I,   spis.   zn.   12   C   68/1992,   nakoľko   ak   by   sa   v   tomto   konaní   riadne pokračovalo,   otázka,   právneho   vzťahu   Maďarskej   republiky   by   bola   v   tomto   konaní zodpovedaná.

Chybu   v   rozhodnutí   právneho   zástupcu   oprávnených   osôb   vziať   svoj   návrh   na vydanie nehnuteľnosti späť, oba súdy posúdili nakoniec v prospech oprávnených a umožnili im po takmer 20 rokoch, aby na základe vlastníckej žaloby bez toho, aby boli povinní vrátiť kúpnu cenu a náhradné byty, sa stali vlastníkmi pozemku, ktorý v minulosti dobrovoľne na ich vlastnú žiadosť spolu s nehnuteľnosťou odpredali.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   formuluje   argumenty   k najvyšším   súdom posudzovanej   otázke   platnosti   kúpnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   malo   dôjsť   k prevodu sporných   nehnuteľností.   Nesúhlasí   pritom   s právnym   záverom   o neslobode   vôle navrhovateľov, pretože „v konaní bolo preukázané, že zo strany štátu a jej orgánov nebol na navrhovateľov vyvíjaný nátlak a navrhovatelia neboli pri uzatváraní kúpnej zmluvy v tiesni, čo sami potvrdili, ako je uvedené nižšie.

Nie je pravdivé ani tvrdenie NS SR, že všetci vlastníci nájomných domov boli zo strany štátu nejakým spôsobom prenasledovaní. V čase, kedy sa rozhodovalo o sanácii budovy, jej odkúpení a kedy aj k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam došlo, bol už režim ďaleko   voľnejší   v   porovnaní   s   50-tymi   rokmi   20.   storočia.   Pokiaľ   by   sme   porovnávali podmienky vlastníkov nájomných domov v tom čase, zistili by sme, že nebolo do ich práv výrazne   zasahované,   okrem   prípadov   podobných   navrhovateľom,   kedy   havarijný   stav neudržiavanej   nehnuteľnosti   bol   príčinou   na   to,   aby   štátne   orgány   z   titulu   svojich právomocí a povinností zasiahli vo verejnom záujme.“.

Následne   opisuje   skutkové   okolnosti   prípadu,   ktoré   majú   svedčiť   o tom, že navrhovatelia sa pri odpredaji svojej nehnuteľnosti nenachádzali v tiesni, ako aj o tom, že v 80. rokoch minulého storočia boli navrhovatelia v konaní o vyvlastnení v konečnom dôsledku   úspešní,   keďže   odvolaniu   proti   rozhodnutiu   Obvodného   národného   výboru, odboru výstavby a územného plánovania č.   výst...   z 19.   júla 1984 o vyvlastnení spornej nehnuteľnosti bolo na odvolanie navrhovateľov Národným výborom hlavného mesta SSR vyhovené.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „správny   orgán,   ktorý   rozhodoval   o   odvolaní navrhovateľov,   chránil   ich   záujmy   tým,   že   odvolaniu   navrhovateľov   vyhovel,   pričom dôsledne   skonštatoval   jednotlivé   porušenia,   ktorých   sa   dopustil   prvostupňový   správny orgán. Bývalý národný výbor vo svojom rozhodnutí výslovne uvádza, že pre uvedený účel nie je vyvlastnenie prípustné. Nie je preto vôbec zrejmé, z akého dôvodu či už Krajský súd v Bratislave alebo Najvyšší súd SR vyhodnotil postup štátnych orgánov v tomto prípade ako šikanózny či vytvárajúci nátlak alebo spôsobujúci tieseň.“. Súčasne poukazuje na žiadosť jedného z navrhovateľov na kúpu nehnuteľnosti Mestskou správou komunikácií, čo malo byť v konaní preukázané priamo na pojednávaní, a spochybňuje súdmi ustálený dôvod vrátenia sumy 8 699 Kčs navrhovateľmi   (t.   j.   že malo ísť o vrátenie preplatku za nehnuteľnosť). Zároveň   pripomína   na   uplatnený   dôvod   reštitučnej   žaloby   z roku   1992,   ktorou   sa navrhovatelia   domáhali   navrátenia   nehnuteľnosti   podľa   §   6   ods.   1   písm.   i)   zákona   č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), v zmysle ktorého sa povinnosť vydať vec vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, a dodáva, že ak by navrhovatelia mali «dojem, že zmluvu neuzatvorili dobrovoľne, určite by si uplatnili svoj reštitučný nárok v zmysle § 6 ods. 1 písm. g) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, kde je uvedené, že „povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok“... Ak v roku 1992 nepociťovali žiadnu krivdu a ani si ju neuplatňovali, hoci mohli, je ťažko   vysvetliteľné,   že   k   tejto   krivde   dospeli   až   po   desiatich   rokoch,   keď   v   roku   2002 po značne   dlhej   dobe   zistili,   že   vlastne   nekonali   slobodne.   Vyššie   uvedené   je   teda jednoznačným dôkazom, že navrhovateľom sa žiadna krivda nestala, nekonali v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a pri predaji nebol porušený žiaden z vtedy platných a účinných právnych predpisov...

Je   nutné   skonštatovať,   že   celý   prevod   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam   z   navrhovateľov   bol   urobený   v   zmysle   platného   práva   a   nebol navrhovateľmi spochybnený ani v reštitučnom konaní...

Okrem   toho,   že   navrhovateľom   bola   vyplatená   kúpna   cena   riadne   vypočítaná v zmysle znaleckého posudku, ktorý bol jednou z náležitostí znaleckého posudku v tom čase, boli   im   pridelené   aj   dve   bytové   jednotky,   ktoré   v   súčasnosti   majú   hodnotu   približne 100.000,- EUR...

Krajský   súd   v   Bratislave   vytvoril   a   NS   SR   potvrdil   protiprávny   stav,   keďže u navrhovateľov   preukázateľne   vzniklo   bezdôvodné   obohatenie,   a   to   jednak   z   titulu poskytnutia náhradných bytových jednotiek a z titulu prijatia kúpnej ceny vo výške 68.758,- Kčs zo strany navrhovateľov.».

Sťažovateľka uvádza, že konajúce súdy poskytli sťažovateľom vyššiu mieru právnej ochrany   na   úkor   relevantných   právnych   noriem,   ktoré   mali   byť   v prípade   aplikované. Taktiež spôsob, akým sa najvyšší súd „nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v tejto ústavnej sťažnosti... kde sťažovateľ spochybnil tieseň alebo nátlak na navrhovateľov zo strany štátnych orgánov, považuje sťažovateľ za ničím neodôvodnený záver súdu, ktorý možno označiť za arbitrárny...

Vzhľadom   na   to,   že   sa   NS   SR   s   uvedenými   skutočnosťami   v   žiadnom   ohľade nevysporiadal a iba všeobecne uvádzal príklady nátlaku zo strany štátu na súkromného osoby, sťažovateľ považuje v tomto ohľade napadnuté rozhodnutie za prejav svojvôle súdu pri rozhodovaní o veci.“.

K namietanému porušeniu   základného práva zaručeného čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy sťažovateľka   uvádza,   že   pokiaľ   najvyšší   súd   argumentuje   nevyhnutnosťou   byť   v rámci uplatňovania   reštitučných   nárokov   zhovievavejším   k forme   a obsahu   týchto   nárokov, otvorene   tým   zvýhodňuje   navrhovateľov   z dôvodu,   že   sú   fyzickými   osobami.   Podľa sťažovateľky   vlastne   svojím   rozhodnutím   krajský   súd „ospravedlňuje   konanie navrhovateľov... ktorí sa v procese reštitúcie dopustili chyby, na úkor práv a oprávnených záujmov   sťažovateľa,   čím   neguje   ústavne   garantovanú   rovnosť   strán   v   konaní,   pričom Najvyšší súd SR si tento právny názor osvojil.

Sťažovateľ   tiež   zdôrazňuje,   že   je   potrebné   mať   na   pamäti   tú   skutočnosť,   že navrhovatelia   boli   aj   v   pôvodnom   reštitučnom   konaní   riadne   právne   zastúpení,   a   tak nemožno,   na   nich   nahliadať   iba   ako   na   občanov   bez   právneho   vzdelania,   ktorí   neboli náležite o svojich právach poučení...

Tým,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd   SR   zvolili   iný   prístup   k navrhovateľom, umožnili im, aby napriek ich procesnému pochybeniu, resp. procesnému pochybeniu   ich   právneho   zástupcu   pred   dvadsiatimi   rokmi,   získali   podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bez toho, aby boli zaviazaní na vrátenie kúpnej ceny a náhradných bytov.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa neriadil právnym názorom ústavného súdu, v rozpore so zásadou špeciality aplikuje všeobecné právne predpisy napriek tomu, že sú k dispozícii špeciálne, a najvyšší súd tento postup svojím rozsudkom potvrdil poskytujúc   tým   navrhovateľom   vyššiu   mieru   právnej   ochrany,   a tak   nepristupujúc k obidvom účastníkom konania rovnocenne.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti Správa služieb diplomatickému zboru, a. s. na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy boli porušené postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   3   Cdo   58/2012   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 13. 10. 2011, spis. zn. zn. 3 Co/2/2010-522.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   06.   2013,   spis.   zn. 3 Cdo 58/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 07. 2013 a rozhodnutia, ktoré mu predchádzali, sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   petitom   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie označených   základných   práv   postupom   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu, sa ústavný súd zaoberal aj možnosťami ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu, najmä či ústavný súd má právomoc na jeho preskúmanie, a ak áno, či sú splnené aj ostatné podmienky prípadného prijatia sťažnosti.

Pokiaľ ide o zmeňujúcu časť rozsudku krajského súdu, táto bola v zmysle prvého bodu   výrokovej   časti   rozsudku   najvyššieho   súdu   predmetom   dovolacieho   prieskumu realizovaným   najvyšším   súdom,   ktorý   dovolanie   v tejto   časti   zamietol.   Meritórne preskúmanie   tejto   časti   rozsudku   krajského   súdu   by   teda   bolo   v   rozpore   s   princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy in fine, v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd   (v   okolnostiach   prípadu   ide   o   najvyšší   súd).   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   predstavuje   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Vychádzajúc z opísaného princípu subsidiarity vyplývajúceho priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   (obdobne   III.   ÚS   304/09, III. ÚS 271/09, III. ÚS 313/2010).

Druhá   časť   výroku   rozsudku   krajského   súdu   potvrdzujúca   zamietajúci   výrok rozsudku okresného súdu v časti o určení vlastníctva nehnuteľnosti parc. č..., zapísanej na LV...   v katastri   nehnuteľností...   predmetom   dovolacieho   prieskumu   nebola;   na   strane   9 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza, že z obsahu dovolania sťažovateľky „vyplýva,   že   ním   napadla   tak   rozhodnutie   vo   veci   samej   –   zmeňujúci   výrok   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcov (viď najmä úvodnú časť bodu XV dovolania), ako aj výrok o náhrade trov konania (viď bod XIV. dovolania)“. Keďže ide o tú   časť   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   sa   odvolaniu   navrhovateľov   proti rozsudku okresného súdu nevyhovelo a svojím obsahom je v prospech sťažovateľky, je tento záver   dovolacieho   súdu   racionálny.   Avšak   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   svojou sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdu len v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu, je dôvodný záver, že aj rozsudok krajského súdu sťažovateľka namieta len v rozsahu, v akom   bol   napadnutý   dovolaním.   Aj   keby   sťažovateľka   napádala   svojou   sťažnosťou potvrdzujúcu časť výroku rozsudku krajského súdu, ústavný súd poznamenáva, že by ju musel odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže touto časťou rozsudku, ktorý je svojím obsahom v jej prospech, nemohla byť žiadnym spôsobom dotknutá na svojich právach.  

Napokon, pokiaľ ide o tretiu časť výroku, ktorým krajský súd sťažovateľku zaviazal na zaplatenie trov konania navrhovateľom, avšak ktorého dovolací prieskum najvyšší súd z dôvodu neprípustnosti odmietol, ústavný súd zistil, že sťažovateľka k tejto časti rozsudku krajského súdu v sťažnosti nepredkladá žiadne právne (ani ústavne relevantné) argumenty. Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom použitý výklad právnych noriem dopadajúcich v danej   veci na   rozhodnutie o   náhrade trov konania nevykazuje   znaky arbitrárnosti,   je odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom a ústavný súd nenachádza dostatok dôvodov na svoj zásah do tohto výsledku rozhodovacej činnosti krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy)   a   jeho porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich   povinností.   Všetci účastníci   konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 64/2011). Pod rovnakým postavením účastníkov   možno   rozumieť   iba   také   procesné   postavenie,   ktoré   zabezpečí   spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy   a   zároveň   vylučujúcu   mať možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (IV.   ÚS   211/07,   III.   ÚS   139/08, I. ÚS 336/2011).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   ako v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu,   a   vyjadriť   sa   k   nim   (podľa   citovaného   rozsudku   Komanický,   §   46,   pozri   tiež I. ÚS 416/2010).

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd nesprávne pripustil možnosť posudzovania   prípadu   podľa   všeobecných   občianskoprávnych   predpisov,   a nie   podľa reštitučných   predpisov,   ktoré   mali   byť   podľa   názoru   sťažovateľky   použité   prednostne. Nadväzne na to nesúhlasí s prejudiciálnym záverom najvyššieho súdu o tom, kto bol v čase podania   návrhu   na vydanie   nehnuteľností   povinnou   osobou,   hoci   táto   otázka   mala byť právoplatne   vyriešená   v konaní   o reštitučnom   návrhu.   Najvyšší   súd   pritom   k daným otázkam uviedol:

«Judikatúrou   najvyššieho   súdu   je   zastávaný   názor,   že   reštitučné   zákony   sú   voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi. Vychádza sa z toho, že pokiaľ osobitný (reštitučný) zákon stanovuje určité predpoklady a postup pre uplatnenie nároku, nemožno   ten   istý   nárok   uplatňovať   podľa   iného   (všeobecného)   predpisu,   i   keby   tento predpis   stanovil   niektoré   podmienky   alebo   predpoklady   uplatnenia   nároku   odchylne. V zmysle zásady „lex specialis derodat lex generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným   zákonom)   sa   musí   špeciálna   právna   úpravy   použiť   vtedy,   ak   sú   splnené podmienky   pre   jej   použitie.   Naopak,   ak   nie   sú   splnené   podmienky   aplikácie   zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať podľa všeobecnej úpravy (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/2003).

Lex specialis neruší platnosť a záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje dovtedy, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich nemožno uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1/1998)... Pokiaľ ide o zmiernenie následkov majetkových krívd formou vydania veci, upravuje zákon   č.   87/1991   Zb.   podmienky   a   predpoklady   založenia   osobitného   právneho   vzťahu („reštitučného vzťahu“), ktorý vzniká medzi oprávnenou osobou (§ 3 zákona č. 87/1991 Zb.) a povinnou osobou (§ 4 zákona č. 87/1991 Zb.) a obsahom ktorého sú ich vzájomné práva a povinnosti pri vydaní veci v prípadoch uvedených v § 6 tohto zákona.

Reštitučné zákony upravujú vzťahy osôb označených v ňom ako osoby oprávnené a povinné, ktoré sa týkajú právnych skutočností vzniknutých v rozhodnom období z presne stanoveného právneho dôvodu; pre úspešné uplatnenie nároku oprávnenej osoby musia byť kumulatívne   splnené   všetky   tri   uvedené   predpoklady.   Ak   tieto   predpoklady   aplikácie reštitučného zákona nie sú súčasne splnené, aplikácia lex specialis sa neuplatní (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 4/2009).

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 205/2009 uviedol, že takýto „reštitučný vzťah“ nevzniká vtedy, ak neexistuje osoba, ktorá zodpovedá zákonnej definícii oprávnenej osoby (t. j. prvý z predpokladov vzniku tohto vzťahu); v tom prípade neprichádza do úvahy aplikácia osobitného reštitučného predpisu.

Obdobne o prípad, v ktorom nevzniká takýto „reštitučný právny vzťah“ ide vtedy, keď vec neprešla na štát spôsobom, ktorý zákon č. 87/1991 Zb. označuje za relevantný „reštitučný dôvod“ (druhý z uvedených predpokladov).

Napokon,   daný právny   vzťah   nevzniká   tiež   vtedy,   keď   toho,   kto drží   vec ku   dňu účinnosti   tohto   zákona,   nemožno   zaradiť   do   pojmu   „povinná   osoba“   (tretí   predpoklad vzniku „reštitučného právneho vzťahu“).

Povinnou osobou nie je ten, kto nevykazuje znaky, ktoré sú zadefinované priamo zákonom. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou a/ podnikov so zahraničnou   majetkovou   účasťou   a   obchodných   spoločností,   ktorých   spoločníkmi   alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby (táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po 1. októbri 1990), b/ cudzích štátov.

Dovolací súd, nadväzujúc na právne úvahy, ku ktorým dospel v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 205/2009, pre účely preskúmavanej veci dodáva, že tak, ako zákon č. 87/1991 Zb. neumožňuje, aby sa vydania nehnuteľnosti domáhal ten, kto nie je oprávnenou osobou, neumožňuje ani to, aby sa oprávnená osoba domáhala vydania nehnuteľnosti voči tomu, kto nie je povinnou osobou. Z tohto dôvodu sa právna úprava vydania nehnuteľnosti podľa zákona   č.   87/1991   Zb.   nevzťahuje   na   právne   vzťahy   oprávnených   osôb   (§   3)   a   tých subjektov, pri ktorých tento zákon výslovne uvádza, že nie sú povinnými osobami (vrátane § 4   ods.   1   písm.   b/);   v   ich   právnych   vzťahoch   preto   ani   nemožno   uplatniť   zásadu, že špeciálny (reštitučný) zákon vylučuje použitie všeobecného zákona...

Pri úvahách súdu o tom, či zákon č. 87/1991 Zb. možno aplikovať alebo či je jeho aplikácia vylúčená - teda bez ohľadu na to, či tieto úvahy smerujú k zmierneniu krívd postupom podľa tohto zákona, alebo naopak, k vylúčeniu tohto postupu - nesmie absentovať zohľadnenie   mimoriadnej   povahy   tohto   reštitučného   zákona.   Prípadné   legislatívne nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov alebo osôb konajúcich za štát, nemožno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vždy vo vzťahu ku konkrétnej veci a s ohľadom na princípy demokratického právneho štátu. Reštitučné nároky sú nárokmi mimoriadnymi, a to do tej miery, že je tu odôvodnený aj mimoriadny postup súdov byť zhovievavejší k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 72/1999)...

V danom prípade bola Maďarská republika (Veľvyslanectvo Maďarskej republiky v ČSFR)   počas   prebiehajúceho reštitučného   konania   vedená   v katastri nehnuteľností   ako trvalá užívateľka. Tento údaj bol v liste vlastníctva vyznačený po celú dobu plynutia lehôt, v ktorých bolo možné uplatniť reštitučné nároky v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Žalobcom nemožno   uprieť,   že   vyvinuli   potrebnú   mieru   starostlivosti   o   obstaranie   podkladov potrebných pre posúdenie, kto „vec drží“ ku dňu účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., a proti komu   majú   podať   „reštitučnú“   žalobu.   Nemožno   im   ani   vytýkať,   že   sa   spoliehali   na správnosť zápisu údajov v katastri nehnuteľností. Neskoršia zmena údajov vyznačených v katastri   nehnuteľností   nemôže   mať   v okolnostiach   daného   prípadu   negatívny   dopad   na právne postavenie a procesno-právne možnosti žalobcov vtom zmysle, že by neprípustnou bola ich vlastnícka žaloba. Treba mať na zreteli, že žalobcovia sa pôvodne svojich nárokov domáhali v reštitučnom konaní, takže ich zámerom zjavne nebolo obchádzať zmysel a účel reštitučného   zákonodarstva.   V   neskoršom   občianskom   súdnom   konaní   o   ich   vlastníckej žalobe bolo legitímne ich očakávame, že nimi zvolený postup zodpovedá zákonu, lebo v čase jej podania aj niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu v týchto prípadoch pripúšťali možnosť domáhať sa určenia vlastníctva (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 111/1999). Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že obsah spisu umožňoval odvolaciemu súdu prijať záver, že žalobcovia sa v danom prípade mohli domáhať ochrany svojich práv vlastníckou žalobou.»

Citované právne závery týkajúce sa otázky, či na daný prípad bolo možné aplikovať len   reštitučné   právne predpisy,   alebo aj všeobecné   občianskoprávne predpisy,   sú   podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnené a ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   účel   celého   reštitučného   zákonodarstva vrátane zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorým je zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období. Zmyslom reštitučného zákonodarstva vo všeobecnosti bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie   ich   zápisu   ako   vlastníkov   v   katastri   nehnuteľností   v   (nepochybne   častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody nedbal ani na platné právo. Jeho účelom však nebolo znemožniť navrátenie tohto vlastníctva oprávneným osobám, ale dosiahnutie   takého   právneho   stavu   usporiadania   majetkových   práv   k   týmto nehnuteľnostiam,   aký   by   nepochybne   existoval,   ak   by   do   neho   nezasiahlo   obdobie neslobody,   ktorého   následky   mali   byť   označeným   zákonom   zmiernené. Zmyslom reštitučného zákonodarstva teda nemohlo byť stanovenie zákazu dosiahnutia revízie krokov štátu   (štátnych   organizácií)   urobených   v   rozhodnom   období   márnym   uplynutím   lehoty uplatnenia reštitučného nároku, tak ako to vyplýva z argumentácie sťažovateľky (obdobne III. ÚS 102/04, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011, III. ÚS 16/2012, III. ÚS 373/2012).

Zásadný   dôvod,   pre   ktorý   sa   najvyšší   súd   v danej   veci   priklonil   k záveru o prípustnosti aplikácie všeobecných predpisov občianskeho práva vychádza zo skutočnosti, že v čase možného uplatnenia reštitučného nároku   navrhovatelia na základe zapísaného stavu v katastri nehnuteľností dôvodne považovali za povinnú osobu cudzí štát, v dôsledku čoho vzali pôvodne podanú reštitučnú žalobu späť. Ústavný súd tento dôvod hodnotí ako ústavne akceptovateľný, zohľadňujúci aj judikatúrne ustálené názory ústavného súdu na posudzovanú otázku.

Uvedený záver najvyššieho súdu rešpektuje aj obsah nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS   279/09-27   z 26.   novembra   2009   vydaného   v konaní   o sťažnosti   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 177/2006 z 20. novembra 2008, ktorým bolo vo veci pôvodne rozhodnuté, keďže uvedeným nálezom bol krajský súd len zaviazaný zaoberať sa otázkou aplikovateľnosti   reštitučných   predpisov   a svoj   záver   ústavne   konformným   spôsobom odôvodniť, čo sa v danom prípade aj naplnilo. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že len v konaní o reštitučnom nároku, na ktoré bol príslušný bývalý Obvodný   súd   Bratislava   I,   mohla   byť „relevantným   spôsobom   príslušnou   autoritou“ rozhodnutá otázka vzťahu Maďarskej republiky k spornej nehnuteľnosti, pretože uvedená otázka druhovo nepatrí medzi niektorý z prípadov vymenovaných v § 135 ods. 1 OSP, ktoré by konajúci súd nemohol riešiť ako otázku predbežnú.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že najvyšší súd nesprávne uzavrel aj prejudiciálnu   otázku   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   k spornej   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   pre konečné   právne   posúdenie   žaloby   o   určenie   vlastníckeho   práva   najpodstatnejšia. V okolnostiach prípadu bolo potom najdôležitejším posúdenie slobody vôle navrhovateľov pri uzatváraní namietaného právneho úkonu, k čomu najvyšší súd uviedol tieto všeobecné úvahy:

«O právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom je vôľa konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu.

Neslobodný   je   tiež   právny   úkon,   pri   ktorom   vôľu   prejavujúci   subjekt   konal   pod vplyvom bezprávnej vyhrážky. Bezprávna vyhrážka je okolnosť takého druhu a intenzity, ktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach, ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Vyhrážka musí byť bezprávna (právom nepodložená). O bezprávnu vyhrážku ide jednak vtedy, keď sa ňou vynucuje niečo, čo nie je dovolené ňou vynucovať, jednak vtedy, keď sama táto okolnosť (vyhrážka) je dôvodná, avšak jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, na čo vyhrážka nesmie byť   zneužitá.   Bezprávna   vyhrážka   nemusí   spočívať   len   vo   výslovnom   (ústnom   alebo písomnom) prejave vyhrážajúceho sa; o bezprávnu vyhrážku môže ísť tiež pri protiprávnom faktickom konaní, ktoré má znaky psychického donucovacieho prostriedku prelamujúceho vôľu donucovaného a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá. Donucovaná osoba potom uzavrie zmluvu podľa pokynov stanovených budúcim spoluúčastníkom zmluvy, ktorú by - nebyť dôvodného strachu o svoju osobu, prípadne o svoje záujmy - za normálnych okolností neuzavrela.   Medzi   bezprávnou   vyhrážkou   a   urobením   právneho   úkonu   musí   byť   vzťah príčiny a následku.

Na slobodu vôle konajúceho môže pôsobiť tiež tieseň - stav, v ktorom sa nachádza konajúci   a   ktorý   na   neho   pôsobí   takým   spôsobom,   že   obmedzuje   jeho   slobodu rozhodovania, v dôsledku čoho urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil.

Podľa názoru dovolacieho súdu išlo v preskúmavanej veci o prípad, v ktorom na vôľu predávajúcich pôsobila bezprávna vyhrážka, pričom ale nezanedbateľný vplyv na jej vznik a intenzitu mala tiež tiesnivá situácia, v ktorej sa v rokoch 1948 až 1989 nachádzali vlastníci   nájomných   domov.   I   keď   tieseň   sama   nezakladá   neplatnosť   právneho   úkonu konajúceho (viď § 49 Občianskeho zákonníka), môže byť v určitom prípade pridružujúcou sa okolnosťou alebo jedným z viacerých spolupôsobiacich faktorov, ktoré ako celok vedú k tomu,   že   vôľa   konajúceho   prejavená   v   zmluve   je   neslobodná   (až)   tak,   že   to   zakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Pokiaľ totiž tiesnivý stav pôsobí na určitú osobu intenzívne po dlhú dobu, je vôľu konajúceho schopná „zlomiť“ aj taká okolnosť, ktorá   by   inak   sama   o   sebe   prípadne   ani   nemala   (až)   také   dopady,   aké   má   bezprávna vyhrážka, popri ktorej sa nevyskytuje tieseň. Na vôľu toho, kto koná v takomto stave, pôsobí intenzívnejšie každá bezprávna vyhrážka.»

Potom, ako najvyšší súd poukázal na právne riešenia obdobných otázok v skoršej judikatúre   najvyššieho   súdu,   napríklad   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 125/1998 alebo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/1997, k týmto úvahám ďalej   uviedol,   že   vlastníci   nájomných   domov   boli   v dobe   neslobody   fakticky   a   právne v submisívnom   postavení   voči   vrchnostenskému   štátu   a   jeho   orgánom   či   organizáciám, čo «výrazne limitovalo nielen ich schopnosť, ale aj možnosť vzdorovať zámerom a cieľom sledovaným   štátom,   viesť   s   ním   prípadný   spor   a   v   širších   spoločenských   a   politických súvislostiach sa brániť jeho tlaku.

Úkony   súkromných   vlastníkov   nájomných   domov   boli   robené   v   obmedzujúcich hraniciach   vytvorených   vtedajším   nedemokratickým   právnym   poriadkom,   ktorý   nielenže nevytváral   dostatočné   možnosti   ochrany   ich   vlastníctva,   ale   dokonca   ani   neskrýval ideologický zámer totalitného štátu zlikvidovať toto „socializmu cudzie“ vlastníctvo ako ekonomickú bázu triedneho nepriateľa. V dôvodovej správe k § 489 Občianskeho zákonníka v   znení   účinnom   v   čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   sa   otvorene   uvádza,   že   opatrenia národných výborov „vytvárajú hospodárske a právne predpoklady pre postupný prechod tohto domového majetku do štátneho socialistického vlastníctva“.

Právny   poriadok   v   rokoch   1948   až   1989   nedovoľoval   súkromným   vlastníkom nájomných domov rozhodovať o nájme bytov, ktoré sa v nich nachádzali; k bytom mali prideľovacie   práva   národné   výbory   (viď   §   493   ods.   1   a   §   153   až   189   Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy) a ich vlastníci boli povinní odvádzať nájomné   na   viazaný   účet v štátnej   sporiteľni   (viď   vyhlášku   č.   2/1953   Ú.   v.). Peniaze ukladané na osobitnom účte boli účelovo viazané a najmenej 30 % z nich musel vlastník venovať na úhradu nákladov na opravy budovy. Popieranie podstaty nájomného vzťahu, ktorý v právnom štáte spočíva na princípe dobrovoľnosti, dohody a ekvivalentnosti vzájomných   plnení,   znemožňovalo   vlastníkom   nájomných   domov   riadnu   starostlivosť   o nájomné domy a byty v nich. Faktické príjmy vlastníkov bytových domov z nájmu bytov („voľné“ príjmy, s ktorými mohli fakticky nakladať) vtedajší štát cielene limitoval tak, aby nestačili   ani   na   bežnú   údržbu   domov.   Zámerom   bolo   dosiahnuť   stav,   v   ktorom   by nedostatok finančných prostriedkov použiteľných na údržbu takýchto domov viedol k ich chátraniu,   a   ktorý   by   následne   bol   donucujúcou   pohnútkou   k   tomu,   aby   vlastník nachádzajúci sa vo finančnej núdzi previedol dom na štát, alebo aby štát mocensky svojimi orgánmi administratívne zasiahol proti vlastníkovi z titulu, že zanedbáva starostlivosť o predmet svojho vlastníctva (viď bližšie § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich   sa   niektorého   súkromného   domového   majetku).   Takto,   ekonomicky   a   právne navodený stav znemožňoval vlastníkom nájomných domov reálny výkon vlastníckych práv a objektívne vytváral možnosť mocenského zásahu štátu do vlastníckych práv.»

Nadväzne na to vo vzťahu k posudzovanej otázke vyhodnotil najvyšší súd podstatné skutkové okolnosti prípadu takto:

«Najvyšší súd už vyššie uviedol, že v rozhodnom období sa štát netajil zámerom dosiahnuť   postupne   prechod   súkromného   vlastníctva   nájomných   domov   do   štátneho socialistického vlastníctva; štát dokonca tento zámer aj navonok (legislatívne) deklaroval. Obsah spisu nesvedčí o tom, že by štát tento zámer nemal v prípade žalobcov. Otázku, či konkrétne kroky štátu voči žalobcom mali v rozhodnom období znaky dovolených opatrení obsahujúcich len prípustné formy presviedčania a istého nátlaku alebo či mali znaky (až) právne neprípustného psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky), posudzoval dovolací súd v kontexte celého vtedajšieho právneho poriadku. V preskúmavanej veci išlo najmä o posúdenie,   či   konanie   štátu   nenieslo   hrozbu   niečím,   čo   štát   vôbec   nebol   oprávnený vyžadovať, prípadne či jeho konanie mohlo obstáť z pohľadu legitimity cieľa. Dovolací súd mal v rámci tohto posudzovania na zreteli nielen to, že „po zmene politického režimu zo socialistického   na   demokratický...   je   legitímne   aplikovať   'staré   právo'   takými interpretačnými   a   aplikačnými   postupmi,   ktoré   sú   vlastné   novému   demokratickému politickému   režimu...“,   ale   tiež   to,   že   „...   demokratické   štáty   môžu   dovoliť   svojim inštitúciám   aplikovať   právo,   ktoré   má   svoj   pôvod   v   preddemokratickom   režime,   len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému politickému režimu“ (viď nález ústavného súdu zo 7. februára 2013 sp. zn. IV. ÚS 294/2012).

V   inej   právnej   veci   už   najvyšší   súd   uviedol,   že   sama   hrozba   vyvlastnením nepredstavuje bezprávnu vyhrážku (viď jeho rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 167/2003). Avšak hrozba vyvlastnením, ktoré je uskutočnené napriek tomu, že nemá oporu v zákone a prieči sa jeho ustanoveniam (ako to bolo v preskúmavanej veci), má predsa len na psychiku a následne aj vôľu vyvlastňovaného iné dopady, než hrozba legálne vykonaným vyvlastnením. Negatívny   dopad   takejto   hrozby   je   bezpochyby   umocnený   vtedy,   ak   nezostane   len   pri „hrozbe“   vyvlastnením,   ale   dôjde   aj   k   štádiu   prvotnej   realizácie   vyvlastnenia prvostupňovým   vyvlastňovacím   orgánom   -   zvlášť   v   situácii,   v   ktorej   vyvlastňovanému subjektu musí byť zrejmé, že nezrealizovaným vyvlastnením v nedemokratickom právnom prostredí,   ktoré   je   ideovo   nasmerované   na   postupnú   likvidáciu   súkromného   vlastníctva nájomných   domov,   nekončia   pokusy   získať   predmet   vyvlastnenia   a   že   štát   zvolí   ďalšie riešenie ako získať vec, ktorá je predmetom jeho záujmu.

So žalobcami bolo niekoľkokrát rokované a zámer asanovať ich nehnuteľnosť im bol prezentovaný   ako   nezvratný   proces.   Existencia   tohto   zámeru   nebola   medzi   účastníkmi konania   sporná.   Definitívnosť   zámeru   asanácie   vyplýva   z   „Technickej   správy k dokumentácii   existujúceho   stavu   budovy   na...“,   ponuky   MSK   z 18. februára   1981 adresovanej žalobcom, výzvy ONV zo 7. júna 1983, ako aj cenovej ponuky MSK z 28. marca 1984.   Dňa   12.   júla   1983   bola   rozhodnutím   NVMB   č...   udelená   výnimka   na   demoláciu objektu. V zmysle prvostupňového vyvlastňovacieho rozhodnutia tvoril dom akútnu bodovú závadu,   pre   ktorú   bola   „udelená   výnimka   na   demoláciu   objektu“.   V   rozhodnutí druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu sa uvádza, že „vyvlastniteľ okrem demolácie objektu a zabezpečovacích prác nesmie nič podnikať“. Dňa 18. júna 1985 sa v objekte uskutočnilo   „miestne   zisťovanie“,   pri   ktorom   boli   konštatované   viaceré   stavebné nedostatky. ONV rozhodnutím z 20. júna 1985 č... (ďalej len „rozhodnutie ONV o statickom posudku“)   žalobcom   uložil   povinnosť   predložiť   v   lehote   60   dní   statický   posudok   na porušené   zvislé   a   vodorovné   konštrukcie   ich   domu   s   tým,   že   náklady   spojené   s vypracovaním   posudku   znášajú   spoluvlastníci   objektu   a   ak   nariadené   opatrenia nevykonajú,   bude   stavebný   úrad   postupovať   v   zmysle   §   105   zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení   v   čase   vydania uvedeného rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 50/1976 Zb.“). Odvolanie, ktoré proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia, zamietol NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985 č... (ďalej len „rozhodnutie NVMB o statickom posudku“), v ktorom medziiným uviedol, že výsledky miestneho zisťovania z 18. júna 1985 sú nepostačujúce pre dôsledné a objektívne posúdenie otázky,   aké opatrenia   v zmysle § 86 až 88 zákona č.   50/1976 Zb.   by sa mali urobiť). V bezprostrednej väzbe na vecné a časové súvislosti týchto okolností bol objekt napokon kúpnou zmluvou z 2. decembra 1985 prevedený do vlastníctva štátu.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu,   ktorý vyvodzuje z časovej postupnosti právne významných skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku, skutočným cieľom štátu, ku ktorému smerovali všetky vyššie uvedené kroky jeho orgánov, bolo prekonať odpor vlastníkov nájomného domu a získať jeho vlastníctvo. Vôľa žalobcov prejavená v kúpnej zmluve nebola slobodná. V situácii, v ktorej sa vtedy nachádzali (najvyšší súd ju už vyššie označil   za   tiesnivú...),   im   hrozili   pre   nich   podstatné   finančné   výdavky   (či   už   ako „dobrovoľné“ - nimi priamo vynaložené alebo ako „vynútené“ ukladaním pokút, prípadne uhradené najskôr štátom a potom od nich následne vymáhané za statický posudok vo výške minimálne 10 000 Kčs, teda zhruba šestiny im dovtedy ponúkanej kúpnej ceny.

Na   podklade   obsahu   spisu   dospel   dovolací   súd   k záveru,   že   pokiaľ   aj   prípadne jednotlivé kroky štátu v čase pred vyvlastnením objektu žalobcov a bezprostredne po ňom možno posudzovať iba ako prípustný nátlak, takto nie je možné kvalifikovať celkové konanie štátu, ktoré bolo zavŕšené uložením povinnosti obstarať statický posudok.

Keďže predmetný nájomný dom bol definitívne určený na asanáciu a dokonca už v roku 1983 bolo rozhodnuté o prípustnosti jeho demolácie, je na mieste otázka, prečo vôbec   bolo   potrebné   obstarať   statický   posudok.   Pokiaľ   bol   dom   v   čase   jeho   predaja (december 1985) určený na demoláciu, od žalobcov vyžadovaný statický posudok bol za daného   stavu   nadbytočný.   V   požiadavke   adresovanej   žalobcom,   aby   tento   posudok predložili stavebnému úradu, treba za týchto okolností vidieť iba ďalší krok štátu, ktorý ich mal viesť k prevodu vlastníctva domu.

ONV sa v rozhodnutí o statickom posudku odvolal na § 86 zákona č. 50/1976 Zb. a vlastníkom nájomného domu nariadil, aby do 60 dní „vykonali tieto opatrenia: predložili stavebnému úradu statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie obytného domu...“.   Uvedené   ustanovenie   umožňovalo   stavebnému   úradu,   aby   vlastníkovi,   ktorý neudržiava svoju stavbu „v dobrom stave“, uložil povinnosť postarať sa o nápravu (teda opravami alebo údržbovými prácami vykonanými na stavbe opätovne dosiahnuť „dobrý stav“   stavby);   z   uvedeného   ustanovenia   ale   nevyplývalo   oprávnenie   stavebného   úradu uložiť   vlastníkovi   stavby   povinnosť   predložiť   stavebnému   úradu   statický   posudok,   na podklade ktorého by stavebný úrad mohol posúdiť, či stavba je alebo nie je „v dobrom stave“, prípadne v akom smere či rozsahu nie je „v dobrom stave“. Uvedené ustanovenie teda neumožňovalo uložiť žalobcom povinnosť, ktorá im bola uložená.

NVMB v rozhodnutí o statickom posudku poukázal aj na § 31 ods. 1 veta druhá, § 32 ods. 1 a 2 posledná veta, § 34 ods. 1 až 4 a § 36 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení v čase vydania tohto rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“). Tieto ustanovenia neumožňovali stavebnému úradu žiadať od účastníka konania, aby predložil listinu, ktorú nemá. Ustanovenie § 36 zákona č. 71/1967 Zb. predpokladalo, že ak je   pre   odborné   posúdenie   skutočností   dôležitých   pre   rozhodnutie   potrebný   znalecký posudok,   správny   orgán   (sám)   ustanoví   znalca,   pričom   trovy   konania,   ktoré   vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán; len za určitých okolností bol účastník povinný (až spätne) nahradiť trovy vzniknuté správnemu orgánu alebo ostatným účastníkom konania (§ 31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.). Pokiaľ teda bola napriek tomu žalobcom uložená povinnosť   obstarať   statický   posudok   a   bolo   im   dokonca   pohrozené   ukladaním   pokút v prípade, že nebudú nerešpektovať túto povinnosť (§ 105 zákona č. 50/1976 Zb.), treba konanie štátu vo vyššie uvedenom kontexte kvalifikovať ako hrozbu niečím, čím sa hroziť nesmelo.

Konanie štátu zavŕšené v danom prípade uložením takejto povinnosti v čase a mieste jej uloženia a v situácii, v ktorej sa vtedy žalobcovia nachádzali, je pri aplikačnom postupe vlastnom   demokratickému   politickému   režimu   (IV.   ÚS   294/2012)   potrebné   považovať za konanie, ktoré z pohľadu legitimity cieľa neobstojí, lebo jeho skutočným zámerom bolo pozbaviť žalobcov ich vlastníctva...

Z   týchto   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru   o   správnosti   právneho   názoru odvolacieho súdu, že vôľa žalobcov pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebola slobodná. Na tom nič nemení to, že žalobcovia „uznali dôvodnosť asanácie“, ale ani to, že žalobca 1/ sám inicioval stretnutie s vtedajším riaditeľom MSK - tak totiž koná aj ten, vôľa koho bola prelomená vôľou iného a už mu ide len o to, aby bol čo najskôr ukončený stav, ktorý na jeho psychiku pôsobí nepriaznivo.

Keďže   v   kúpnej   zmluve   prejavená   vôľa   žalobcov   bola   formovaná   pod   vplyvom bezprávnej   vyhrážky,   čo   už   samo   o   sebe   zakladá   absolútnu   neplatnosť   kúpnej   zmluvy, nebolo v dovolacom konaní potrebné zaoberať sa nielen ďalšími skutočnosťami, z ktorých žalobcovia   vyvodzovali   neplatnosť   tohto   právneho   úkonu,   ale   ani   ďalšími   dôvodmi, z ktorých žalovaná vyvodzovala opodstatnenosť jej dovolania.

Vzhľadom na to, že neplatný právny úkon nemá účinky platného právneho úkonu, nedošlo na podklade kúpnej zmluvy k prevodu vlastníctva, v dôsledku čoho treba žalobcov v skutkovom a právnom rámci, ktorý vyplýva z obsahu spisu, považovať za spoluvlastníkov parcely č...»

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z týchto   aspektov   jeho „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Z obsahu   uvedených   častí   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   svoj právny   záver   o nedostatku   slobody   vôle   navrhovateľov   pri   uzatváraní   kúpnej   zmluvy, ktorou malo dôjsť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti, obšírne odôvodnil. Zo vzájomnej súvislosti   jednotlivých   úkonov   účastníkov   namietanej   kúpnej   zmluvy,   ako   aj štátnych orgánov, s prihliadnutím na ich chronologickú postupnosť a opierajúc sa o širšie politicko-spoločenské   súvislosti   charakterizujúce   obdobie   neslobody,   v ktorom   k posudzovanému právnemu   úkonu   došlo,   najvyšší   súd   logickým   spôsobom   vyvodil   tiesnivú   situáciu pôsobiacu na rozhodnutie navrhovateľov privoliť k uzatvoreniu platnosťou posudzovanej kúpnej zmluvy. Najvyšším súdom zvolený výklad aplikovaných právnych predpisov pritom zodpovedá ústavnoprávnym aspektom, ku ktorým sa svojou rozhodovacou činnosťou hlási aj ústavný súd a v tomto smere výstižne poukazuje na právne názory formulované v náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 294/2012 zo 7. februára 2013.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky   o tom,   že   najvyšší   súd   (ani   krajský   súd) sa k niektorým   okolnostiam   prípadu   nevyjadril   (napríklad,   že   dôvody   určovacej   žaloby sa nezhodujú   s dôvodmi   uplatnenými   v reštitučnom   návrhu)   alebo   že   sa   s niektorými námietkami sťažovateľky nevysporiadal (napríklad spochybňujúcim preukázanie vrátenia časti kúpnej ceny v sume 8 699 Kčs), ústavný súd pripomína, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé prejednanie záležitosti nevyžadujú, aby odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   nevyhnutne   muselo   odpovedať   na   všetky   otázky   a   zachádzať do všetkých   detailov   sporu,   postačuje   len   odôvodnenie   rozhodnutia   vo   vzťahu   k tým otázkam, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okolnosti   prevažne   skutkového   charakteru,   ktorým   sa   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti podrobne venuje s cieľom zvrátiť pre ňu nepriaznivé právne posúdenie veci, však neodôvodňujú   záver   o tom,   že   by   sa   najvyšší   súd   dopustil   takých   zjavných   omylov v právnom posúdení prípadu, ktoré by mohli viesť k záveru ústavného súdu o arbitrárnosti a odporovali by právnym záverom prijatým vo veci najvyšším súdom. Uvedené platí aj v prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu (a rovnako tak aj krajského súdu), ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v spojení s rozsudkom krajského súdu je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Samotný výklad príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov (v konkrétnom prípade najmä § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov)   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecných   súdov,   pričom   ich   aplikácia   bola najvyšším súdom odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom. Ústavný súd ani nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať za   popierajúce   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   najvyšší   súd   právne   závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Aj keď sťažovateľka napáda rozsudok najvyššieho súdu v celosti, z obsahu sťažnosti nevyplýva   žiadna   argumentácia   k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania proti výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania. S prihliadnutím na to sa ústavný súd obmedzuje na konštatovanie, že v záveroch najvyššieho súdu o vylúčení prípustnosti dovolania   proti   výroku   o trovách   konania   nezistil   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné považovať napadnutý rozsudok za arbitrárny, resp. ústavne neakceptovateľný.

S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka spája aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní. Toto právo je garantované čl. 47 ods. 3 ústavy, nie však čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý sťažovateľka v súvislosti s týmto základným právom taktiež označuje.

Článkom   47   ods.   2   ústavy   je   zaručené   právo   na   právnu   pomoc   (resp.   právo na tlmočníka)   v konaní   pred   štátnymi   orgánmi   (vrátane   súdov).   Vzhľadom   na   obsah sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   netvrdí   a   ani   neargumentuje,   že   by   jej   v namietanom súdnom konaní bola upretá kvalifikovaná právna pomoc, ako aj oboznámiac sa s obsahom napadnutých súdnych rozhodnutí, ústavný súd zastáva názor, že v postupe najvyššieho súdu ani jeho   rozsudkom   nemohlo   dôjsť   k   žiadnemu   porušeniu   tohto   základného   práva zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, v dôsledku čoho aj vo vzťahu k tomuto ustanoveniu ústavy považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Porušenie základného práva na rovnosť   účastníkov v konaní podľa   čl.   47 ods.   3 ústavy sťažovateľka odvodzuje od výsledku konania, poukazujúc pritom na konštatovanie najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku   o „nevyhnutnosti   byť   v rámci   uplatňovania reštitučných nárokov zhovievavejším k forme a obsahu týchto nárokov“.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd pripomína, že obsahom tohto základného práva je vytvorenie rovnakých procesných možností na uplatnenie práv účastníkov konania a plnenie ich povinností. Z argumentácie sťažovateľky však nevyplýva, že by v porovnaní s navrhovateľmi   nemala   v   konaní   rovnakú   možnosť   prednesenia   svojich   argumentov, návrhov   na   dokazovanie   či   uplatňovanie   opravných   prostriedkov.   Zvýhodnenie navrhovateľov vo svojej podstate teda sťažovateľka vníma v hmotnoprávnej rovine, t. j. pri v právnom posúdení prípadu, nie však v porušení procesnoprávnych pravidiel prerokovania veci   pred   súdom,   resp.   porušení   zásad   kontradiktórnosti   konania.   Právo   na   použitie relevantnej   právnej   normy,   ako   aj   na   zlučiteľnosť   jej   interpretácie   s ústavou   či medzinárodnými zmluvami však nie je chránené základným právom na rovnosť účastníkov konania garantovaným čl. 47 ods. 3 ústavy, ale základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd nezistil závažné porušenia procesno-právnych predpisov, ktoré by mohli dosahovať ústavnú relevanciu, dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeným čl. 47 ods. 3 ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Aj v tomto kontexte ústavný súd poznamenáva, že základné právo na rovnosť účastníkov konania rovnako ako ani základné súdnu ochranu nezakladajú nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a uvedenými právami, čo viedlo ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Vychádzajúc zo záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a sčasti aj zo záveru o nedostatku právomoci na jej prerokovanie ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   S prihliadnutím   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014