znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 97/2012

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. Z. V., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a 3, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3, na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1, na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   ochranu   súkromia   podľa   čl.   10   ods.   2   a 3, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 12 ods. 1 a 3, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 38   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 a na ochranu   súkromia   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005   a   jeho   rozhodnutím   z   23.   novembra   2005   a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ntt-3-D-482/2006   a   jeho rozhodnutím z 18. mája 2006 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Z. V. na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 a na ochranu   súkromia   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005   a   jeho   rozhodnutím   z   23.   novembra   2005   a v   konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a jeho rozhodnutím z 18. mája 2006 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005 z 23. novembra 2005 a rozhodnutie sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 týkajúce sa Ing. Z. V. s a   z r u š u j ú.

3.   Ing.   Z.   V. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   396,61 € (slovom   tristodeväťdesiatšesť   eur   a   šesťdesiatjeden   centov),   ktorú j e   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   Advokátskej   kancelárii   Š. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. Z. V. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 97/2012-124 zo 6. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   Ing.   Z.   V.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr.   M.   Š.   (ďalej   len   „advokát“),   doručenú   ústavnému   súdu   6.   júna   2011   (doplnenú podaniami doručenými ústavnému súdu 8. júna 2011, 14. decembra 2011, 25. januára 2012, 26.   apríla   2012   a 15.   novembra   2012)   pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 3, čl. 36 ods.   1   a   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 a jeho rozhodnutím z 23. novembra 2005 a postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a jeho rozhodnutím z 18. mája 2006.

1. V podaní doručenom ústavnému súdu 6. júna 2011 sťažovateľ uviedol, že «Do rúk Sťažovateľa,   sa   dňa   7.4.2011   dostalo   nepodpísané   trestné   oznámenie   („Trestné oznámenie“), podané menom Ing. P. H., (podľa svojho vyjadrenia) bývalého príslušníka Slovenskej informačnej služby („SIS“), v ktorom sa, okrem iného, uvádza, že bolo dané na vedomie predsedníčke vlády SR, ministerke spravodlivosti SR, ministrovi vnútra SR ako aj spoločnosti P.».

Z obsahu označeného „trestného oznámenia“ pre sťažovateľa vyplynulo, že voči jeho osobe mal byť v období od novembra 2005 do júla 2006 Slovenskou informačnou službou   (ďalej   len   „SIS“)   použitý   informačno-technický   prostriedok   (ďalej   aj   „ITP“) v zmysle ustanovení zákona č.   166/2003 Z.   z. o ochrane súkromia pred   neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon   o ochrane   pred   odpočúvaním)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 166/2003   Z.   z.“)   pre   účely   vyhotovenia   a   využitia   obrazových,   zvukových   a   iných záznamov   zameraný   na   objekt   –   byt   sťažovateľa „na   adrese   B.“,   a   to   na   základe predchádzajúceho   súhlasu   krajského   súdu   udeleného   podľa   ustanovenia   §   4   citovaného zákona.

Na   základe   žiadostí   sťažovateľa,   ktoré   následne   adresoval   označeným   orgánom verejnej moci, mu tieto potvrdili, že takáto písomnosť („trestné oznámenie“) im bola naozaj doručená a stala sa podkladom vyšetrovania v trestnom konaní vedenom Úradom boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad boja proti korupcii“ alebo aj „úrad“) pod ČVS: PPZ-274/BPK-B-2010.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa dovtedy „nemal žiadne informácie o tom, že by bol proti   nemu   použitý   informačno-technický   prostriedok“,   preto   podal   krajskému   súdu 13. apríla   2011 „žiadosť   o   nahliadnutie   do   spisu,   resp.   žiadosť   o   vydanie   úradného potvrdenia zo súdneho spisu týkajúceho sa použitia príslušných prostriedkov“, ktorý však na podanú žiadosť nereagoval.

Sťažovateľ   uviedol,   že   označené „trestné   oznámenie“ obsahovalo   navyše   aj „obvinenia na adresu konkrétnych, ale aj nekonkretizovaných príslušníkov SIS, ktorí mali okrem toho, že zistené informácie údajne neoznámili prokuratúre a polícii, aj obchodovať a inak nezákonne nakladať s informáciami z tohto odposluchu a aj preto majú byť podľa Ing. H. trestne stíhaní“.

Z   uvedeného   obsahu   predmetnej   listiny   sťažovateľ   usúdil,   že   v   prebiehajúcom trestnom   konaní vedenom   úradom   boja proti   korupcii   by mal mať status poškodeného, pretože   takto   vymedzenými   skutkami   malo   nesporne   dôjsť   k   zásahu   do   jeho   práv. Sťažovateľ teda z titulu realizácie procesných práv poškodeného adresoval úradu boja proti korupcii   žiadosti   (z   29.   apríla   2011   a   zo   6.   mája   2011)   o   nazretie   do   príslušného vyšetrovacieho   spisu,   ktoré   však   boli   vyšetrovateľom   úradu   zamietnuté.   Žiadosť sťažovateľa o preskúmanie tohto postupu   vyšetrovateľa posúdená Vojenskou obvodnou prokuratúrou Bratislava ako podnet bola jej listom z 26. mája 2011 odložená. Na podanie sťažovateľa z 25. mája 2011, ktorým sa domáhal preskúmania označenej veci, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podľa jeho vyjadrenia nereagovala.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „z   anonymného   zdroja   získal   neoficiálne   znenie Súhlasu č. 1 s informáciami o jeho obsahu“, z ktorých vychádza argumentácia podanej sťažnosti.

V odôvodnení sťažnosti poukázal sťažovateľ v prvom rade na „dve rozhodnutia“ krajského súdu vydané na základe ustanovenia § 4 zákona č. 166/2003 Z. z., podľa ktorého ITP možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu, len   na   nevyhnutný   čas,   najdlhšie   však   na   šesť   mesiacov,   lehota   začína   plynúť   dňom udelenia súhlasu, pričom ak je nevyhnutné použiť naraz alebo následne niekoľko druhov informačno-technických prostriedkov, každý z nich možno použiť len v rozsahu výslovne udeleného súhlasu. Ak sa má ITP použiť v miestach, ktoré nie sú verejne prístupné, zákonný sudca rozhodne aj o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.

V   tomto   kontexte   sťažovateľ   v   prílohe   sťažnosti   pripojil „Prepis   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 z 23. 11. 2005“, ktorý označil ako „súhlas č. 1“, podľa ktorého mal na základe žiadosti SIS z 21. novembra 2005 krajský súd podľa ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. udeliť súhlas na použitie ITP pri vyhotovovaní   a   využívaní   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov   voči   osobe sťažovateľa („záujmová osoba“), ktorý mal byť použitý v byte v jeho vlastníctve („B.“) po dobu platnosti súhlasu (od 23. novembra 2005 do 23. mája 2006) s odôvodnením, že ho „využíva záujmová osoba na kontaktovanie“, pričom získanie informácií o skutočnostiach spôsobilých   vážne ohroziť alebo poškodiť   hospodárske   záujmy Slovenskej   republiky   je iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Súčasťou označeného súhlasu mal byť aj pokyn udelený SIS ako žiadateľovi v lehote 3 mesiacov predkladať sudcovi všetky potrebné podklady na skúmanie trvania dôvodov používania ITP.

Sťažovateľ v nadväznosti na to formuloval podrobnú argumentáciu, v úvode ktorej zdôraznil,   že „súhlas   č.   1“ bol   vydaný   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia,   teda   v   rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá interpretuje povinnosť konajúcich súdov udeľujúcich súhlas na použitie ITP riadne odôvodniť ich použitie, na čom podľa názoru sťažovateľa   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   zákon   č.   166/2003   Z.   z.   takúto   povinnosť explicitne neuvádza.

Sťažovateľ   na   tomto   mieste   poukázal   na   relevantné   ustanovenia   zákona č. 166/2003 Z. z., a síce na ustanovenie § 4 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého žiadosť o použitie ITP sa predkladá písomne príslušnému súdu a musí obsahovať: a) druh ITP, ktorý sa má použiť, miesto jeho použitia, navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok použiť, b) informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo   podstatne   sťaženom   odhaľovaní   a   dokumentovaní   činnosti,   pre   ktorú   sa   podáva žiadosť, c) dôvody na použitie ITP, pričom súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť musí žiadateľovi vrátiť.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa dôvody použitia ITP voči jeho osobe sa v označenom „súhlase č. 1“ opierali iba o formálny odkaz na   obsah ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   46/1993 Z.   z. o Slovenskej   informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“), podľa ktorého SIS v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o skutočnostiach spôsobilých   vážne   ohroziť   alebo   poškodiť   hospodárske   záujmy   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ   zdôraznil,   že   absentovalo odôvodnenie   v   intenciách   ustanovenia   §   4   ods.   3 písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z., teda náležité informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo   podstatne   sťaženom   odhaľovaní   a   dokumentovaní   činnosti,   pre   ktorú   sa   podáva žiadosť SIS; konajúci súd dostatočne nešpecifikoval druh, resp. viacero druhov ITP, ktoré mali byť v danom prípade využité, a rozsah ich použitia z vecného a časového hľadiska a napokon aj keď bol ITP reálne inštalovaný v susednom byte užívanom príslušníkom SIS, odôvodnenie malo podľa názoru sťažovateľa reflektovať aj na uvedenú skutočnosť, keďže išlo   o miesto   „verejne   neprístupné“,   v   prípade   ktorého   ustanovenie   §   4   ods.   1   zákona č. 166/2003   Z.   z.   vyžaduje   rozhodnutie   zákonného sudcu   o   súhlase na   vstup   na takéto miesto.

Sťažovateľ poukázal aj na nedostatok týkajúci sa časového vymedzenia použitia ITP, keď argumentoval: „Súhlas na použitie ITP sa totiž podľa § 45 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním udeľuje najviac na 6 mesiacov s tým, že táto lehota začína plynúť už dňom udelenia súhlasu. T. j. na rozdiel od inak obvyklého počítania lehôt podľa mesiacov (ak by bol udelený na 6 mesiacov), kedy sa prvý deň do plynutia lehoty nezarátava a lehota končí dňom v príslušnom neskoršom mesiaci s číselným označením zhodným, aké má deň, od ktorého sa lehota počíta, v tomto prípade by posledným deň mal mať o jednotku nižšie číselné označenie, ako prvý deň lehoty. T. j. 6 mesiacov pri zarátaní 23.11.2005 končí 22.5.2006 a nie 23.5.2006, ako uvádza súd.“

Sťažovateľ   prezentoval   ďalší   nedostatok „súhlasu   č.   1“, ktorý   videl   v   tom,   že „Zo Súhlasu nie je možné vyvodiť, či o ňom rozhodol zákonný sudca, keďže tento v ňom nie je   náležite   špecifikovaný,   pretože   listina   obsahuje   len   nečitateľný   podpis.“ Podľa sťažovateľa je v danom prípade účel udelenia súhlasu sudcu na použitie ITP, ktorým je limitácia výkonnej moci prostredníctvom nezávislého a nestranného orgánu, označenými skutočnosťami vážne spochybnený. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na ďalšie podľa neho závažné okolnosti: «Súhlas sa zdá byť udelený na vopred predtlačenom formulári iného ako nezávislého a nestranného orgánu štátu.

Podľa § 34 ods. 2 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku v príslušnom znení, žiadosť o súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov sa mala súdu predkladať písomne v troch vyhotoveniach, pričom sudca mal bezodkladne svoje rozhodnutie vyznačiť na všetkých troch rovnopisoch predloženej žiadosti. Z uvedeného sa možno domnievať, že súhlas   mohol   byť   vydávaný   „formulárovo“,   t.   j.   že   žiadosť   o   povolenie   odposluchov vo svojom   texte   alebo   v   prílohe   obsahovala   formulár   súdneho   rozhodnutia   a   súdne rozhodnutie   sa   vydávalo   takým   spôsobom,   že   sa   vyznačilo   na   žiadosti   (ako   uvádza   aj citované ustanovenie vyhlášky), t.j. vyznačilo sa vyplnením v žiadosti obsiahnutého alebo k nej   pripojeného   formuláru.   Uvedený   záver   možno   vyvodiť   napr.   i   z   nasledovných skutočností:   (i)   Súhlas   neobsahuje   predtlačené   označenie   súdu,   ale   toto   je   na   ňom vyznačené pečiatkou; (ii) Súhlas neobsahuje „spisovú značku“ alebo „číslo konania“ ako je to podľa Spravovacieho a kancelárskeho poriadku typické pre súdy, ale označenie „č. p.“ (číslo písomnosti?), čo naopak pre súdy vonkoncom typické nie je; (iii) celý text samotného Súhlasu   je   písaný   pomocou   výpočtovej   techniky   s   výnimkou   miest   týkajúcich   sa   „doby platnosti   súhlasu“   a   lehoty,   v   ktorej   mali   byť   sudcovi   predložené   potrebné   podklady na skúmanie dôvodnosti trvania používania informačno-technického prostriedku. Pokiaľ by sa   vyššie   uvedené   predpoklady   potvrdili,   mohli   by   predstavovať   neprimeraný   zásah do rozhodovacej činnosti nezávislého a nestranného orgánu zo strany výkonnej moci, čo by bolo vzhľadom na ústavne a medzinárodnoprávne konformný výklad Zákona o ochrane pred odpočúvaním nevyhnutné považovať za neprípustné.».

  Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ hodnotil „súhlas č. 1“ ako nezákonný a protiústavný.

Vychádzajúc z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práva a naň nadväzujúcej judikatúry   ústavného   súdu   posudzujúcej   zásahy   do   práv   jednotlivcov   na   súkromie na základe   mechanizmu   logickej   nadväznosti   hľadísk   legálnosti,   legitímnosti a proporcionality konkrétneho zásahu sťažovateľ prezentované čiastkové závery zhrnul tak, že použitie ITP v jeho prípade, teda zásah do jeho práva na súkromie, kvalifikoval ako nelegálny.   Vzhľadom   na   absenciu   náležitého   odôvodnenia   použitia   ITP   v   predmetnom súhlase krajského súdu zásah hodnotil ako nelegitímny, resp. taký, ktorého „legitímnosť nemožno vierohodným spôsobom preukázať“, a ako neproporcionálny, resp. taký, ktorého „proporcionalitu zásahu nie je možné zodpovedne posúdiť“.

Sťažovateľ v rámci ďalšej argumentácie uviedol, že «Na základe Súhlasu č. 1 bolo vykonané   pomerne   extenzívne   (podľa   našich   informácii)   odpočúvanie   bytu   Sťažovateľa. V odposluchoch sa pokračovalo, hoci byt preukázateľne využívali nie Sťažovateľ a osoby, s ktorými sa on „kontaktoval“, ale aj úplne iné osoby bez súhlasu Z. V. (t. j. aj ak ho po dlhšie obdobie Z. V. vôbec nevyužíval). Výsledky takýchto odposluchov boli následne rôznym   spôsobom   „sprocesovávané“.   Podľa   nášho   názoru   sa   zrejme   celé   odposluchy zaviedli pod nejakou zámienkou, ktorá bude zrejmá zo žiadosti o použitie ITP z 21. 11. 2005 (spomína sa v súhlase č. 1). A hoci reálny priebeh „monitoringu“ bytu nenasvedčoval napĺňaniu týchto dôvodov, v odpočúvaní sa pokračovalo a to tak u iných osôb ako Z. V. bez jeho prítomnosti, v súvislosti s inými dôvodmi, ako boli pôvodne uvedené v žiadosti, a to zrejme po celú dobu (6 mesiacov) povoleného odpočúvania. Je otázne, do akej miery sa v tejto   súvislosti   zhostil   súd   svojej   povinnosti   podľa   ust.   §   4   ods.   6   zákona   o   ochrane pred odpočúvaním   a   do   akej   miery   sa   jej   zhostila   samotná   služba,   aspoň   v podobe predkladania konkrétnych správ súdu, vecne náležitých a z hľadiska času včas dodaných (mali byť - aspoň podľa znenia Súhlasu č. 1 - predkladané, nie predložené do 3 mesiacov, čo predpokladá aspoň 2 správy SIS, ktoré by mali byť súčasťou súdneho spisu na Krajskom súde v Bratislave).».

Sťažovateľ napokon dôvodil, že podľa jeho «zistení odpočúvanie pokračovalo až do júla resp. augusta 2006; čo prinajmenšom tvrdí P. H., príslušník SIS, ktorý odpočúvanie inicioval a o ktorom hovoríme bližšie ďalej. To ale predpokladá ďalší súhlas súdu podľa ust. § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním, vydaný na použitie ITP na odposluch bytu Sťažovateľa... po dobu od 23. 5. 2011 aspoň do júla/augusta 2011 alebo rozhodnutie o predĺžení pôvodného súhlasu, vydané súdom podľa ust. § 4 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním (toto rozhodnutie súdu, či už bolo vydané podľa ust.   4 ods. 1 alebo 2 cit. zák., a či sa vzťahovalo iba na osobu sťažovateľa alebo aj na iné osoby, budeme ďalej označovať ako „Súhlas č. 2“).».

V nadväznosti na to sťažovateľ prezentoval tento čiastkový záver: „Uvedený súhlas nadväzoval zrejme na výsledky nezákonného a protiústavného odpočúvania. Preto nech bol akokoľvek   odôvodnený,   keďže   z   bezprávia   nemôže   vzniknúť   právo,   už   preto   (že predchádzajúce   odpočúvanie a   samotný   Súhlas   č.   1   boli   nezákonné/protiústavné),   bude nezákonným   a   protiústavným   aj   on   sám   (a   to   z   rovnakých   dôvodov   a   pre   porušenie rovnakých ustanovení Ústavy, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru) ako Súhlas č. 1. To isté platí aj pre odpočúvanie bytu Sťažovateľa na základe Súhlasu č. 2 (odkazujeme na argumentáciu, použitú pri odpočúvaní na základe Súhlasu č. 1).“  

2. Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8.   júna   2011   sťažovateľ   doplnil   prílohy sťažnosti, ako aj ďalšie „rovnopisy sťažnosti zo dňa 6. 6. 2011“.

3. Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14.   decembra   2011 argumentačne   doplnil   pôvodnú   sťažnosť,   špecifikoval   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu pôvodne označené ako „súhlas č. 2“, a to príslušnou spisovou značkou a dátumom udelenia   predmetného   súhlasu   (súhlas   sp.   zn.   Ntt-3-D-482/2006   z   18.   mája   2006), a napokon upravil návrh rozhodnutia (tzv. petit sťažnosti), o ktorého vydanie ústavný súd žiadal.

4. Podaním doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2012 sťažovateľ doplnil sťažnosť v časti   námietky porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny touto argumentáciou:

«Vydaním Súhlasu 1 a Súhlasu 2 Odporca 1 porušil základné právo Sťažovateľa garantované   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   38   ods.   1   Listiny   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi, a to z nižšie uvedených dôvodov:

(a) Rozvrh práce Odporcu 1 na roky 2005 („Rozvrh 2005“), resp. 2006 („Rozvrh 2006“) v rozpore so Zákonom o súdoch neupravoval spôsob prideľovania vecí týkajúcich sa rozhodovania o súhlase na použitie ITP („Agenda“) tak, aby tým bola vylúčená možnosť ovplyvňovania   prideľovania   vecí   (v   každom   časovom   úseku   totiž   v   uvedených   veciach rozhodoval vždy iba jeden vopred známy sudca). V dôsledku uvedeného sudca, ktorý vydal Súhlas   1,   resp.   Súhlas   2,   nebol   určený   v   súlade   so   Zákonom   o   súdoch,   a   teda   nebol zákonným sudcom v tom zmysle, v akom tento pojem definuje Zákon o súdoch a vykladá judikatúra Ústavného súdu

(b) Súhlas 1 je pre chýbajúci údaj o mene a priezvisku sudcu z hľadiska posúdenia jeho vydania zákonným sudcom nepreskúmateľný. Odhliadnuc od toho, nakoľko vydaniu Súhlasu 1 predchádzala (u Odporcu 1) taká zmena rozvrhu Práce (rozvrhu služieb), ktorá ovplyvnila pridelenie tejto veci, hoci odporovala právnym predpisom, nemohol byť Súhlas 1 vydaný zákonným sudcom ani v prípade, ak by ho vydal sudca určený takto zmeneným rozvrhom.

Rozvrh 2005 a Rozvrh 2006, vrátane Dodatku 2005 a Dodatku 2006 v znení, v akom boli sprístupnené Sťažovateľovi, neupravovali mechanizmus, ktorý by vylučoval možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Z Rozvrhu 2005 a Rozvrhu 2006 vyplýva, že vo veciach Agendy sa neuplatňuje „elektronické prideľovanie veci generátorom“, ale rozhoduje sa podľa   osobitnej   prílohy   -   Dodatku   2005,   resp.   Dodatku   2006.   Z   Dodatku   2005   ako aj z Dodatku 2006 je zrejmé, že príslušné rozvrhy služieb boli určené tak, že počas každého týždňa vykonával službu vždy iba jeden sudca. Konkrétne v 47. týždni roku 2005 (21. 11. 2005 až 27. 11. 2005), t. j. v týždni, v ktorom bol vydaný Súhlas 1, mal podľa Dodatku 2005 vykonávať službu sudca JUDr. T. K. (po „zmene služieb“ JUDr. J. M.). JUDr. J. M. mal podľa Dodatku 2006 vykonávať službu aj v 20. týždni roku 2006 (15. 5. 2006 až 21. 5. 2006), teda v týždni, v ktorom bol vydaný Súhlas 2.»

Podľa názoru sťažovateľa takýto systém prideľovania súdnej agendy nerešpektuje účel   označeného   základného   práva,   a   síce   zachovanie   zásady   pevného   a   náhodného prideľovania vecí v záujme vylúčenia možnosti ovplyvňovania pridelenia vecí.

5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavný   súd   žiadal,   aby nálezom   vyslovil,   že   krajský   súd   svojím   postupom   a   označenými   rozhodnutiami v konaniach vedených pod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 a sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 porušil jeho označené základné práva zaručené ústavou a listinou a práva zaručené dohovorom, rozhodnutia z 23. novembra 2005 a 18. mája 2006 vydané v označených konaniach zrušil, prikázal   krajskému   súdu   zabezpečiť   likvidáciu   záznamov   súvisiacich   s   realizáciou   ITP na základe   súhlasov   vydaných   krajským   súdom   v   označených   konaniach   a   zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

6.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorý   v liste sp. zn. Spr. 3294/12 z 15. augusta 2012 doručenom ústavnému súdu 22. augusta 2012 uviedol, že sťažovateľom napadnuté súhlasy vydané na základe ustanovení § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. udelil zákonný sudca určený osobitnou časťou rozvrhu práce krajského súdu platného pre kalendárne roky 2005 a 2006 a ich odôvodnenie zodpovedalo platnej legislatíve a zaužívanej súdnej praxi.

Krajský súd ešte vo svojom predchádzajúcom liste zo 14. mája 2012 doručenom ústavnému   súdu   15.   mája   2012   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania vo veci.

7.   K   vyjadreniu   krajského   súdu   predložil   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho advokáta stanovisko   doručené ústavnému súdu   1. októbra   2012,   v   ktorom   uviedol,   že uvedené vyjadrenie krajského súdu považuje v otázke námietok porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy za absolútne nedostatočné, čím vlastne podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   potvrdil   oprávnenosť   argumentácie   sťažovateľa, keďže „na možnosť ponúknuť dôkaz opaku (pokiaľ ide o to, že vo veci rozhodol zákonný sudca) vlastne úplne rezignoval“. Vo vzťahu k argumentácii krajského súdu o primeranosti odôvodnenia   udelených   súhlasov   krajského   súdu   sťažovateľ   zotrval   na   dôvodoch argumentácie obsiahnutej v jeho sťažnosti.

8.   Po   vykonaní   úkonu   jednorazového   oboznámenia   sa   advokáta   s   utajovanými skutočnosťami   (9.   októbra   2012)   sťažovateľ   v   jeho   zastúpení   doručil   ústavnému   súdu 15. novembra   2012   „zhrňujúce“   a   zároveň   záverečné   vyjadrenie   vo   veci,   ako   aj k vyjadreniam krajského súdu.

Sťažovateľ v ňom zrekapituloval obsah doterajších svojich podaní a vo viacerých bodoch svoju sťažnosť opakovane a podrobne zdôvodnil. V súvislosti s celkovým postupom krajského súdu uviedol: „Mnohonásobné porušenie právnych predpisov rôznej právnej sily v oblasti administratívnej bezpečnosti a súdnej evidencie nie je len nezákonným postupom Odporcu,   ale   podstatným   spôsobom   vedie   k nepreskúmateľnosti   Súhlasov   a   absencii riadneho výkonu kontrolnej činnosti Odporcu (konkrétne zlyhanie).... toto mnohonásobné porušenie   svedčí   aj   o   systémovom   zlyhaní   kontrolnej   funkcie   súdov   pri   povoľovaní používania   ITP   (systémové   zlyhanie).   To   množstvo   administratívnych   nedostatkov v Súhlasoch   a   v   ďalšom   postupe   Odporcu   nemôže   byť   náhodné.   Pritom   tu   nejde   len o nejasnosť   a   rozptýlenosť   rôznych   povinností   súdov   v mnohých   právnych   (interných) predpisoch, ktorá sťažovala súdom riadne vybavovanie tohto druhu agendy, ale zrejme – popri   konkrétnom   pochybení   sudcu   –   aj   o   neschopnosť,   či   neochotu   súdu   (súdov) prinajmenšom v predmetnom období (2005 – 2006) viesť riadne, nezávisle a odborne súdnu agendu povoľovania používania ITP. Naše zistenia smerujú k podozreniu, že spravodajské odpočúvanie   súdnictvo   v   dobe   vydávania   Súhlasov   vnímalo   len   ako   nevďačnú administratívnu   agendu,   pri   ktorej   justičné   orgány   nevystupovali   v   pozícii   nezávislého štátneho orgánu, chrániaceho záujmové osoby pred zneužívaním odpočúvania, ale iba ako rutinne (navyše aj formálne zle) fungujúci úrad, ktorého súhlas na použitie ITP bol pre SIS len ľahko zaobstarateľnou formalitou.“

Vychádzajúc   z   nutnosti   posúdiť   ústavnosť   a   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov krajského súdu v úzkej súvislosti s kvalitou žiadostí o súhlas s použitím ITP sťažovateľ poukázal   na   ich   mnohé   formálne   nedostatky   (absencia   prezentačnej   pečiatky,   absencia číslovania strán, absencia údajov o tom, či boli krajskému súdu spolu so žiadosťami SIS predložené   aj   súvisiace   spisy,   nesprávne   označenie   dôvodu   na   použitie   ITP,   absencia podpisovej doložky a absencia údajov o spôsobe doručenia rozhodnutia žiadateľovi), ale predovšetkým na ich obsahové nedostatky (napr. absencia náležitostí žiadosti podľa § 4 ods. 3   zákona   č.   166/2003   Z.   z.,   absencia   relevantného   odôvodnenia   žiadostí   SIS   ako takého,   neprípustný   účel   používania   ITP,   absencia   preukázania   predchádzajúceho neúčinného alebo podstatne sťaženého odhaľovania a dokumentovania činnosti, zavádzanie týkajúce sa údajnej trestnej činnosti sťažovateľa, neodôvodnenie, prečo mal byť ITP použitý práve v konkrétnom byte, absencia princípu   proporcionality zásahu – „nevyhnutný čas“ odposluchu).   Podľa   sťažovateľa „Odporcovi   ako   súdu   tu   unikol   aj   tak   zásadný   lapsus žiadateľa, že Žiadosť SIS 1 sa v takomto prípade mala odvolávať na § 2 ods. 1 písm. d) Zákona o SIS (informácie o organizovanej trestnej činnosti a terorizme) a nie na § 2 ods. 1 písm.   e)   Zákona   o   SIS   (informácie   o   skutočnostiach   spôsobilých   vážne   ohroziť   alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky).“. Sťažovateľ súhrne k nedostatkom žiadostí prezentuje názor, že krajský súd mal v obidvoch prípadoch postupovať podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z. a vrátiť ich žiadateľovi.

Sťažovateľ   rovnako   aj   k   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005 z 23. novembra 2005 (ktoré označuje ako „súhlas č. 1“) zhrnul a špecifikoval svoje výhrady uplatnené   v   predchádzajúcich   podaniach   a   na   základe   oboznámenia   sa   advokáta s utajovanými skutočnosťami ich priradil aj k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 (ktoré označuje ako „súhlas č. 2“). Sťažovateľ podrobne   zdôvodnil   nedostatky   formálneho   charakteru   obidvoch   rozhodnutí   a   v   tejto súvislosti   vyslovil   pochybnosti   o   ich   autentickosti.   Neurčitosť   súhlasu   ako   výroku a absencia odôvodnenia v obidvoch rozhodnutiach podľa sťažovateľa už bez ďalšieho mali za následok porušenie jeho označených práv.

Sťažovateľ prezentoval aj námietky týkajúce sa postupu krajského súdu vo vzťahu k zákonným pravidlám nakladania s písomnosťami podliehajúcimi utajeniu podľa zákona č. 215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov vydaných na jeho vykonanie (ďalej len „právna úprava o ochrane utajovaných skutočností“) a vyslovil názor o ich viacnásobnom porušení krajským súdom.

Popri   uvedenom   zásadnom   nedostatku   v   postupe   krajského   súdu   pred   vydaním súhlasov sťažovateľ podrobne odôvodňuje aj závažné jeho pochybenia v období po ich vydaní súvisiace najmä s nedostatočnou kontrolou používania ITP.

Sťažovateľ zároveň v tomto podaní spresnil petit svojej sťažnosti, a to tak, že (1) konkretizoval už pôvodne namietané neoprávnené zhromažďovanie jeho osobných údajov „najmä   držaním   nižšie   uvedených   utajovaných   písomností...,   ktoré   sa   nachádzajú v dispozičnej sfére krajského súdu“ (sťažovateľ označil 5 písomností predmetom, spisovou značkou a dátumom vyhotovenia), (2) v návrhu na vydanie príkazu krajského súdu „vyradiť a zničiť všetky záznamy a akékoľvek iné dokumenty, ktoré boli získané v súvislosti s vydaním rozhodnutí...“, konkretizoval tieto písomnosti rovnako ako v predchádzajúcom bode a (3) návrh na priznanie finančného zadosťučinenia upravil na sumu 16 500 €.

Sťažovateľ v tomto podaní tiež vyslovil súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnom konaní.

9.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

10. Ústavný súd v súvislosti s ostatným podaním sťažovateľa rešpektujúc princíp rovnosti   strán   a   s   prihliadnutím   na   zásadu   kontradiktórnosti,   ale   aj   na   hospodárnosť a účelnosť ďalšieho postupu v konaní nepovažoval za nevyhnutné doručovať ho krajskému súdu pre účely vyjadrenia sa k nemu, pretože aj keď sťažovateľ v ňom pomerne na veľkom priestore prezentuje miestami i veľmi detailne popis skutkových okolností a ich právne hodnotenie zo svojho pohľadu, obsahovo, ani čo sa týka rozsahu označených práv, ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta,   to   nemení   podstatu   sťažnosti,   s   ktorou   sa   mal   možnosť krajský súd oboznámiť a vyjadriť sa k nej.

II.

1. Ústavný súd v úvode tejto časti odôvodnenia považuje za potrebné uviesť, že predmetné   súdne   spisy   mu   boli   zapožičané   krajským   súdom   a   v   čase   rozhodovania o sťažnosti   ich   obsah   podliehal   utajeniu   podľa   právnej   úpravy   o   ochrane   utajovaných skutočností. Z tohto dôvodu bude ďalšia argumentácia formulovaná tak, aby zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnila výrok tohto rozhodnutia, ale zároveň aby nedošlo k porušeniu tejto právnej úpravy. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že účastníkom sú z doterajšieho konania všetky relevantné skutočnosti, na ktorých je toto rozhodnutie založené, dostatočne známe.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení   účastníkov konania,   zo   spisového   materiálu   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti relevantné pre posúdenie veci sťažovateľa:

3. Ústavný súd zo súdnych spisov krajského súdu sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 (ďalej aj „súdny spis k súhlasu č. 1“) a sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 (ďalej aj „súdny spis k súhlasu č. 2“; ďalej spolu aj „predmetné súdne spisy“) zistil, že

a)   rozhodnutím   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005   z   23.   novembra   2005   označeným v záhlaví ako „ROZHODNUTIE“ (ďalej aj „súhlas č. 1“) krajský súd udelil podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. oprávnenému orgánu štátu súhlas na použitie ITP pri vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov u osoby sťažovateľa v byte na označenej adrese v jeho vlastníctve. Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva, že súhlas je daný na základe žiadosti oprávneného orgánu štátu z 21. novembra 2005, podľa ktorej získanie informácií podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. je v zmysle § 4   zákona č. 166/2003 Z. z. iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Súhlas bol udelený na dobu od 23. novembra 2005 do 23. mája 2006. V rozhodnutí bolo podľa § 4 ods. 6 zákona   č. 166/2003 Z. z. žiadateľovi uložené, aby v lehote (nečitateľné znaky, pozn.) 3 mes. predkladal   sudcovi   všetky   potrebné   podklady   na   skúmanie   dôvodnosti   trvania použitia ITP. Rozhodnutie je v pravom dolnom rohu opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky krajského   súdu   a   slovami „meno,   funkcia,   podpis   sudcu“,   ku   ktorým   je   pripojený nečitateľný podpis,

b) rovnakým spôsobom je vecne a právne vymedzený predmet a dôvod súhlasu č. 1 aj v žiadosti, pričom sú v nej navyše uvedené informácie k vecným dôvodom žiadosti;

c)   v   súdnom   spise   k   súhlasu   č.   1   je   tiež   informácia   o   priebehu   používania   ITP a oznámenie o ukončení používania ITP;

d) formálne a v podstatných častiach aj obsahovo zhodným rozhodnutím sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 (ďalej aj „súhlas č. 2“) krajský súd udelil súhlas na použitie ITP tomu istému žiadateľovi s tým, že okrem sťažovateľa sa týkal aj ďalšej fyzickej osoby a jeho platnosť bola vymedzená na obdobie od 18. mája 2006 do 18. novembra 2006;

e)   v   súdnom   spise   k súhlasu   č.   2   je   tiež   žiadosť   o   použitie   ITP   a   informácia o predčasnom ukončení používania ITP.

III.

A. Právne východiská

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

2.   Podľa   čl.   10   ods.   2   listiny   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   10   ods.   3   listiny   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 12 ods. 1 listiny obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa   čl.   12   ods.   3   listiny   iné   zásahy   do   nedotknuteľnosti   obydlia   môže   zákon dovoliť, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku. Pokiaľ sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej   činnosti,   môže   zákon   dovoliť   také   zásahy   aj   vtedy,   ak   je   to   nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

3. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

4. Podľa § 1 ods. 1 zákona   č. 166/2003 Z. z. tento zákon ustanovuje podmienky použitia ITP bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok používa.

Podľa § 2 ods. 1 zákona   č. 166/2003 Z. z.   ITP na účely tohto zákona sú najmä elektrotechnické,   rádiotechnické,   fototechnické,   optické,   mechanické,   chemické   a   iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri

a) vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

b) odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností,

c) vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. ITP môže používať Policajný zbor, SIS, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa v rozsahu podľa osobitných predpisov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona   č. 166/2003 Z. z. ITP možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie   a   objasňovanie   trestnej   činnosti   alebo   na   ochranu   práv   a   slobôd   iných. Použitím   informačno-technického   prostriedku   sa   môže   základné   právo   alebo   sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   ITP   možno   použiť   iba   na   základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu len na nevyhnutný čas, najdlhšie však na šesť mesiacov. Lehota začína plynúť dňom udelenia súhlasu. Ak je nevyhnutné použiť naraz alebo následne niekoľko druhov ITP, každý z nich možno použiť len v rozsahu výslovne   udeleného   súhlasu.   Ak   sa   má   ITP   použiť   v   miestach,   ktoré   nie   sú   verejne prístupné, zákonný sudca rozhodne aj o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.

Podľa   §   4   ods.   2   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   zákonný   sudca,   ktorý   dal   súhlas na použitie ITP, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov, ktoré začnú plynúť dňom udelenia ďalšieho súhlasu. Ďalší súhlas sa musí udeliť v písomnej forme najneskôr v posledný deň plynutia lehoty podľa odseku 1. Ak lehota podľa odseku 1 uplynie a ďalší súhlas nie je udelený, použitie ITP sa musí skončiť v posledný deň lehoty určenej v súhlase.

Podľa § 4 ods. 3 zákona   č. 166/2003 Z. z. žiadosť o použitie ITP sa predkladá písomne súdu príslušnému podľa § 4a. Žiadosť musí obsahovať

a) druh ITP, ktorý sa má použiť, miesto jeho použitia, navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok použiť,

b) informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť,

c) dôvody na použitie ITP. Súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi.

Podľa § 4 ods. 4 zákona   č. 166/2003 Z. z. žiadosť predkladá orgán štátu, ktorý zamýšľa použiť ITP na uplatnenie svojej zákonom ustanovenej pôsobnosti (§ 2 ods. 2).

Podľa § 4 ods. 5 zákona   č. 166/2003 Z. z. proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný prostriedok.

Podľa   §   4   ods.   6   zákona   č.   166/2003   Z.   z.   zákonný   sudca,   ktorý   dal   súhlas na použitie ITP,   je povinný sústavne   skúmať trvanie   dôvodov   ich   použitia.   Ak   dôvody pominuli, je povinný bezodkladne rozhodnúť o ukončení ich používania.

5. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda   v   intenciách   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu   (ďalej   aj „ESĽP“). Tak to je aj v súvislosti s danou problematikou.

6. Európsky súd pre ľudské práva sa opakovane v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril,   že   súkromný   život   je   „široký   pojem,   ktorý   nie   je   poddajný   vyčerpávajúcej definícii“ (pozri napr. rozhodnutie S. proti Spojenému kráľovstvu zo 4. decembra 2008). Tradičné   liberálne   chápanie   práva   na   súkromie   vychádza   z vymedzenia   „negatívnych povinností“ štátu, ktoré mu prikazujú obmedzovať svoje zásahy do sféry súkromného života človeka. V takomto videní sa právo na súkromie obmedzuje na oprávnenie voči štátu, ktorý sa má zdržať nepovolených zásahov do súkromného   a rodinného života, pričom rozsah povolených zásahov je prísne limitovaný, čomu zodpovedá aj konštrukcia čl. 8 dohovoru, ktorý v prvom odseku deklaruje právo na súkromie a v druhom odseku taxatívne vymedzuje podmienky, za ktorých môže štát zasiahnuť do súkromia človeka. V základoch tohto práva je tak obsiahnutý negatívny koncept slobody alebo požiadavka „byť nechaný na pokoji“, teda   existencia   určitej   súkromnej   zóny,   do   ktorej   by   nemal   nikto   vstupovať   či   do   nej zasahovať.

7. Rozhodovacia prax ESĽP je v prípadoch týkajúcich sa práva na súkromie veľmi extenzívna, čomu napomáha aj samotné znenie čl. 8 dohovoru, ktoré do práva na súkromie výslovne   zaradilo   právo   na   súkromný   život,   právo   na rodinný   život,   nedotknuteľnosť obydlia a ochranu korešpondencie. V rámci práva na súkromný život dominujú už tradičné práva spojené so zákazom zberu a zhromažďovania osobných údajov rôznymi formami, napr.   tajné   odpočúvania   telefonických   rozhovorov.   Pod   rozsah   čl.   8   dohovoru   je samozrejme subsumovaná ochrana pred zásahmi do súkromného priestoru, teda miest, kde sa jednotlivec môže utiahnuť, aby nebol na očiach verejnosti (napr. dom, byt a pod.). Právo na rešpektovanie korešpondencie chráni možnosť výmeny informácií medzi ľuďmi a dôvernosť tejto komunikácie. Pojem korešpondencie vykladá ESĽP reflektujúc na neustály   vývoj   informačných   technológií   veľmi   široko.   V rozhodnutí   Huvig proti Francúzsku   z   24.   apríla   1990   ESĽP   uviedol,   že   tak,   ako   to   je   aj   v prípade   slova „život“,   dohovor   nepoužíva   žiadne   adjektívum   na   to,   aby   kvalifikoval   slovo „korešpondencia“. Pod obsahový rámec aplikovateľnosti tohto komponentu čl. 8 dohovoru judikatúra ESĽP postupne zahrnula okrem listovej korešpondencie aj telefonické hovory (rozhodnutie   Klass   a   ďalší   proti   Nemecku   zo   6.   septembra   1978),   maily   a   informácie o navštívených   webových   stránkach   (rozhodnutie   Copland   proti   Spojenému   kráľovstvu z 3. apríla   2007),   a   dokonca   aj   taký   špecifický   prípad,   ako   bolo   použitie   prenosného odpočúvacieho   a   nahrávacieho   zariadenia   na   zaznamenanie   konverzácie   uskutočnenej v dome sťažovateľa, ktoré z hľadiska charakteru a stupňa zásahu do súkromia jednotlivca kvalifikovala ako virtuálne identické nahrávanie telefonických hovorov (Bykov proti Rusku z 10. marca 2009).

Pokiaľ ide o čl. 8 dohovoru formulovaný zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, tento je okrajovo spojený s právom na ochranu korešpondencie, pretože niektoré osobné   údaje   sa   získavajú   aj   prostredníctvom   komunikácie   jednotlivca   s   inými   ľuďmi. V porovnaní   s   právom   na   ochranu   korešpondencie,   k   porušeniu   ktorého   môže   dôjsť   aj „pasívnym   sledovaním“   komunikácie   jednotlivca,   v   prípade   zberu   a   zhromažďovania osobných údajov ide o dlhodobejšiu činnosť s rôznorodejšími možnosťami využitia týchto údajov.   Systematické   a   permanentné   zhromažďovanie   osobných   údajov   realizované bezpečnostnými silami vytvárajúce súbor informácií o konkrétnej osobe nastoľuje závažné otázky vo vzťahu k právu na súkromie, čo odôvodňuje aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru na takéto situácie. ESĽP osobitne v tomto kontexte upozornil na prípady tajného sledovania a   s   ním   spojeného   zhromažďovania   osobných   údajov   určeného   na   ochranu   národnej bezpečnosti   realizovanú   spravodajskými   službami (pozri   napr.   rozhodnutie   Rotaru   proti Rumunsku zo 4. mája 2000; Segerstedt-Wiberg a ostatní proti Švédsku zo 6. júna 2006).

8.   Z   hľadiska   metodologického   pri   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   práva na súkromie po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti pojmu súkromný život, ESĽP presúva   svoju   pozornosť   na   skúmanie   ospravedlniteľnosti   takéhoto   zásahu   z   pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru.

Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom   legitímnosti   (že   k   zásahu   došlo   pre   účely   niektorého   zo   záujmov   vymedzených odsekom 2 čl. 8 dohovoru) a napokon proporcionality zásahu (že zásah bol v demokratickej spoločnosti   nevyhnutný).   Ak   dôjde   k   zisteniu   nesúladu   so   zákonom,   potom   sa   už k posúdeniu   ďalších   dvoch   podmienok   nepristupuje   a   konštatuje   sa   porušenie   čl.   8 dohovoru. Legalita zásahu štátu do   práva na súkromie je teda determinovaná zákonom, čo predpokladá aj čl. 8 ods. 2 dohovoru. Takýto zásah orgánu verejnej moci musí byť teda vždy súladný so zákonom a predvídaný konkrétnou právnou normou. Legalita takýchto opatrení štátu úzko súvisí s ich legitimitou, to znamená, že tieto zásahy sa môžu uplatniť len v prípadoch a okolnostiach, ktoré priamo vyplývajú z čl. 8 ods. 2 dohovoru, t. j. ak ide o záujem   štátu,   spoločnosti   alebo   jednotlivca.   Výber   prostriedkov   pri   týchto   zásahoch do práva   na   súkromie   je   ponechaný   na   voľnú   úvahu   orgánu   verejnej   moci,   avšak pri dodržaní limitov spočívajúcich v nevyhnutnosti daných zásahov a pri dodržaní princípov a zásad vlastných demokratickej spoločnosti (obdobne I. ÚS 274/05).

Judikatúra   ESĽP   v   rámci   špecifickej   oblasti   týkajúcej   sa   zásahov   spôsobených operatívno-pátracími prostriedkami (odposluchy, monitorovanie elektronickej komunikácie, používanie   priestorových   nahrávacích   zariadení   a   pod.)   kladie   mimoriadny   dôraz na kritérium   zákonnosti   takéhoto   zásahu,   s   ktorým   je   spojená   požiadavka   riadneho zákonného   podkladu   na   realizáciu   zásahu   a   zároveň   dostatočná   kvalita   právnej   úpravy. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky spôsoby „tajného sledovania“ aplikuje rovnaké princípy bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými druhmi použitých operatívno-pátracích prostriedkov (rozhodnutia Khan proti Spojenému kráľovstvu z 12. mája 2000; Copland proti Spojenému kráľovstvu z 3. apríla 2007). Ochrana poskytovaná čl. 8 dohovoru sa pritom vzťahuje nielen na samotný záznam komunikácie zachytenej odpočúvacou technikou, ale aj na nakladanie s takto získanými dátami (rozhodnutie Chadimová proti Českej republike z 18. apríla 2006).

Zásada   legality   je vymedzená   troma   podmienkami, podľa   ktorých   sa   zásah   musí opierať o zákonnú platformu obsiahnutú vo vnútroštátnom   zákonodarstve   (ktorá   právna úprava je zároveň prístupná) a musí byť predvídateľný a súladný s princípom panstva práva (pozri napr. Association for European Integration and Human Rights a Ekimdzhiev proti Bulharsku z 28. júna 2007). Európsky súd pre ľudské práva podotkol, že pojem „súlad so zákonom“   zahŕňa nielen požiadavku súladu s vnútroštátnym zákonodarstvom, ale aj podmienku   kvality   právnej   úpravy   akceptujúcej   princíp   panstva   práva,   ktorý   poskytuje záruky   proti   svojvôli   v   oblasti   zásahov   do   súkromia   jednotlivcov   a   zároveň   poskytuje jednotlivcovi   náležité   informácie   o okolnostiach   a podmienkach,   za   splnenia   ktorých   sú orgány verejnej moci oprávnené využiť „tajné opatrenia“. „Pretože praktická implementácia opatrenia tajného sledovania komunikácie nie je prístupná kontrole dotknutých osôb alebo širokej   verejnosti,   bolo   by   v rozpore   so   zásadou   panstva   práva,   aby   právne   uváženie poskytnuté exekutíve alebo sudcovi bolo formulované ako neobmedzená moc. Preto zákon musí dostatočne jasne uvádzať rozsah každého takéhoto uváženia poskytnutého príslušným orgánom   a   spôsob   jeho   výkonu,   aby   poskytol   jednotlivcovi   dostatočnú   ochranu pred svojvoľnými zásahmi“ (rozhodnutie Bykov proti Rusku z 10. marca 2009). Pregnantne tieto   úvahy   ESĽP   zhrnul   stanoviskom   formulovaným   v   rozhodnutí   Klass   a   ďalší   proti Nemecku zo 6. septembra 1978: „Predovšetkým tam, kde je moc exekutívy vykonávaná tajne, je   riziko   svojvôle   evidentné.“   Všeobecnou   zásadou   uplatňovanou   v   rozhodovacej činnosti ESĽP v tejto oblasti je, že právna úprava musí zakotviť mechanizmus dostatočných kontrolných   obmedzení   kompetentných   subjektov   nariaďujúcich   alebo   realizujúcich sledovacie opatrenia, predovšetkým definovať okruh osôb, ktoré môžu byť podrobené týmto opatreniam;   okruh   trestných   činov,   pri   ktorých   ich   možno   využiť;   zakotviť   časové obmedzenia   ich   realizácie;   upraviť   proces   vyhodnocovania,   použitia   a   skladovania získaných   dát;   zakotviť   opatrenia   sprevádzajúce   odovzdávanie   takýchto   dát   iným subjektom; upraviť okolnosti, za akých môžu či musia byť získané nahrávky zlikvidované (napr. rozhodnutie Huvig a Kruslin proti Francúzsku z 24. apríla 1990; rozhodnutie M. M. proti Holandsku z 8. apríla 2003 týkajúce sa sťažnosti č. 39339/98; rozhodnutie Khan proti Spojenému kráľovstvu z 12. mája 2000; rozhodnutie Lewis proti Spojenému kráľovstvu z 25. novembra 2003 a rozhodnutie Heglas proti Českej republike z 1. marca 2007). Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zdôraznil   aj   nevyhnutnosť   účinnej   vonkajšej kontroly, ktorej majú sledovacie opatrenia podliehať či už prostredníctvom dohľadu súdu alebo   prostredníctvom   dohľadu   nezávislej   komisie   (rozhodnutie   Klass   a   ďalší   proti Nemecku   zo   6.   septembra   1978).   V prípade   Iordachi   a   ostatní   proti   Moldavsku   ESĽP konštatoval   nedostatočnosť   príslušnej   legislatívy,   v   ktorej   absentovali   zmienené   jasné pravidlá a   úloha súdu ako kontrolného orgánu bola značne obmedzená, keďže štatistické údaje zodpovedajúce sledovanému časovému obdobiu ukázali, že súdy vyhoveli 99,24 % žiadostí   podaných   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   čo   signalizovalo   nadmerné využívanie   systému   odpočúvania   telekomunikačnej   prevádzky   a   zlyhanie   mechanizmu kontroly.

Osobitne v súvislosti s problematikou tajných služieb ESĽP upozornil, že systém zberu   informácií   v   takej   dôležitej   oblasti,   ako   je   tajné   sledovanie   určené   na   ochranu národnej bezpečnosti, kladie vysoké nároky na kontrolné mechanizmy slúžiace na prevenciu pred zneužívaním tajného odpočúvania príslušnými službami, pretože   práve táto oblasť prináša riziko ohrozenia demokracie, s odôvodnením, že ju chráni. Kontrolné mechanizmy v danej   oblasti   musia   v   najširšej   možnej   miere   rešpektovať   hodnoty   demokratickej spoločnosti,   predovšetkým   výsadné   postavenie   práva,   čo   zahŕňa   zabezpečenie   účinnej kontroly zásahov výkonnej moci do práv jednotlivcov, prinajmenšom v poslednej inštancii, a to súdnou mocou, ktorá ponúka najvyššie záruky nezávislosti, nestrannosti a regulárnosti konania (rozhodnutie Rotaru proti Rumunsku zo 4. mája 2000).

9. Legitímnosť zásahu štátu je ustanovená priamo a výhradne v čl. 8 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého môže štát zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak to je v záujme štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti),   spoločnosti   (z   dôvodu   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny)   a jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv a slobôd). V kontexte uvedeného kritéria je posudzovaná okolnosť, či opatrenie predstavujúce zásah štátu do súkromia jednotlivca zodpovedá cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu.

10.   Kritérium   proporcionality   aplikované   pri   posudzovaní   zásahov   do   práva na súkromie   vyžaduje,   aby   orgány   verejnej   moci   nariaďujúce   či   realizujúce   sledovacie opatrenia garantovali adekvátnu vyváženosť dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, na jednej strane štátny, resp. spoločenský záujem, na druhej strane záujem na ochrane práv jednotlivca na súkromie. Proporcionalita zásahu štátu musí byť dodržaná vo vzťahu medzi právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímnych   cieľov.   Pri   výbere   z   týchto   prostriedkov   disponuje   štát   voľnou   úvahou, pri ktorej   je však   limitovaný   požiadavkami,   a   síce   vykonať zásah   len   vtedy,   keď   to   je nevyhnutné,   a   zároveň   ho   vykonať   v   duchu   požiadaviek   kladených   na   demokratickú spoločnosť.   V   špecifickej   oblasti   zásahov   spôsobených   sledovacími   opatreniami   sa skúmanie   otázky   primeranosti   zásahu   prelína   so   skúmaním   jeho   legality   a   ťažiskové požiadavky, ktoré v tejto oblasti ESĽP zdôrazňuje, sú existencia dostatočných garancií proti zneužitiu   tajného   sledovania   a   záruka   účinnej   kontroly   takýchto   opatrení.   Štrasburské orgány ochrany práva kladú v tejto línii dôraz na existenciu dostatočných procesných záruk dostupných pre jednotlivca pri vnútroštátnej ochrane svojich práv (napríklad rozhodnutie Klass a ďalší proti Nemecku, kde ESĽP upozornil, že jednotlivec, ktorý sa o operatívno-pátracích   opatreniach   voči   nemu   realizovaných   dozvie,   musí   disponovať   náležitými prostriedkami ochrany, ktoré mu poskytnú relevantnú možnosť sa voči nim brániť). Vo veci Kopp   proti   Švajčiarsku   z   25.   marca   1998   ESĽP   zdôraznil   potrebu   náležitej   kvality mechanizmu kontroly monitorovacích (sledovacích) opatrení predstavujúcich závažný zásah do súkromia jednotlivcov, ktorú môže zaručiť len dohľad nezávislého sudcu.

B. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

1.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   ústavou a listinou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   spadajúcich   do   línie   široko   ponímaného „práva na súkromie“ (čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 ods. 1 a 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2 a 3,   čl.   12   ods.   1   a   3   listiny   a čl.   8 ods.   1   a 2 dohovoru),   a   to   v   kontexte porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny postupom krajského súdu a jeho rozhodnutiami – udelením súhlasu č. 1 a súhlasu č. 2.

2. Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či označené rozhodnutia krajského súdu, ktorými udelil súhlasy na   použitie ITP v byte užívanom jeho osobou znamenajúce zásah do jeho   súkromia,   ako   aj   postup   krajského   súdu   pri   tomto   rozhodovaní   boli   v   súlade s príslušnými právnymi normami, teda či výkon jeho súdnej právomoci v tomto prípade spĺňal   parametre   zákonnosti,   ale   aj,   resp.   predovšetkým,   parametre   ústavnosti a konformnosti s listinou a dohovorom.

3. Aj keď v obsahu práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, prirodzene dominuje právo na ochranu súkromia, ústavný súd najprv posúdil postup a označené rozhodnutia krajského súdu z hľadiska procesnoprávnych limitov.

4.   Bez   toho,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   výkladom   do   úvahy   prichádzajúcich zákonných procesných noriem, ktorými sa v danom prípade mal krajský súd spravovať, je zrejmé, že jeho postup v tejto špecifickej agende musí v prvom rade vychádzať z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 166/2003 Z. z., najmä ustanovení § 2 až § 4.

4.1 Podľa § 4 ods. 3 písm. c) poslednej vety zákona č. 166/2003 Z. z. súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi.

Krajský súd v prípade súhlasu č. 1 ani súhlasu č. 2 takto nepostupoval napriek tomu, že v žiadostiach nie je uvedený druh ITP (§ 2 ods. 1   zákona č. 166/2003 Z. z.) a účel, na ktorý mal byť ITP použitý, je vymedzený iba citovaním zákona [§ 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.], pričom nie je zrejmé, o aké „iné záznamy“ v daných prípadoch ide.Ďalšia   zo   súboru   zákonných   náležitostí   žiadosti   o súdny   súhlas   na   použitie   ITP požadovaná ustanovením § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z. (uvedenie informácií o predchádzajúcom   neúčinnom   alebo   podstatne   sťaženom   odhaľovaní   a   dokumentovaní činnosti, pre ktorú bol ITP použitý) je premietnutím regulačného kritéria proporcionality do právnej úpravy. Takéto konkrétne informácie preukazujúce zlyhanie predchádzajúcich (miernejších) prostriedkov použitých orgánom štátu pri plnení úloh podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. však udelené súhlasy   neobsahovali (zo žiadostí nevyplýva žiadna informácia, ktorá by mala čo by len náznak konkrétnosti).

Obdobne v otázke (ne)potreby   rozhodnúť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. o   tom,   či   sa   súhlasy   vzťahujú   aj   na   miesta   verejne   neprístupné   (byt   v   súkromnom vlastníctve nepochybne takým miestom je), nie je možné z obsahu predmetných súdnych spisov zistiť.

Napokon, pokiaľ ide o následnú kontrolu použitia ITP (§ 4 ods. 6 zákona č. 166/2003 Z. z.), ústavný súd bez toho, aby podrobil podrobnému výkladu slovné spojenie „sústavne skúmať trvanie dôvodov ich použitia“, konštatuje, že nečitateľne uvedená lehota v súhlase č. 1   a súhlase   č.   2,   v ktorej   mali   byť   požadované   informácie   predkladané   zákonnému sudcovi, znamená aj ich nepreskúmateľnosť v tejto časti.

4.1.1   Vzhľadom   na   absenciu   zmienených   zákonných   náležitostí   boli   obmedzenia a podmienky   udeleného   súhlasu   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005   z   23.   novembra   2005   príliš voľné na to, aby existovala garancia striktnej primeranosti zásahu sledujúcemu legitímny cieľ.

4.2 Ústavný súd už   viackrát judikoval, že výkon súdnej právomoci, pri ktorej súd nesprávne   aplikuje   relevantné   zákonné   normy,   nie   je   v   súlade   so   základným   právom účastníka na súdnu ochranu ani s právom na spravodlivý proces.

Tak napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 70/01 ústavný súd uviedol: „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky,   keďže   konanie súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

Obdobne v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 321/08 ústavný súd konštatoval, že „Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.“.

4.3 Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (III. ÚS 133/2010).

Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach vyslovil názor, že nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade,   či   už   boli   vydané   na   základe   Trestného   poriadku   alebo   na   základe   zákona č. 166/2003 Z. z. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby   nemajú   možnosť   podať   opravný   prostriedok   a   o   vydaní   súhlasu   či   príkazu   sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto   možnosť   žiadať   o   preskúmanie   opodstatnenosti   súhlasu   či   príkazu   až   dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný (I. ÚS 114/2012, mutatis mutandis I. ÚS 274/05).

4.3.1   Súhlasy   krajského   súdu   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005   z   23.   novembra   2005 a sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006   boli udelené podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona   č.   166/2003   Z. z.   na   základe   žiadostí   oprávneného   orgánu   štátu   s   odkazom na ustanovenie § 2 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého tu vymedzené orgány štátu môžu používať ITP v rozsahu podľa osobitných predpisov a v danom konkrétnom prípade išlo   o   použitie   ITP   pre   účely   získania,   sústredenia   a   vyhodnotenia   informácií o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky [§ 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z.]. Príslušné ustanovenia zmienených právnych predpisov ako jeden z predpokladov nariadenia tohto inštitútu teda vyžadovali existenciu   dôvodného   predpokladu,   že   využitím   ITP   budú   získané   informácie o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky.

4.3.2 Z uvedeného vyplýva, že realizácia sledovacieho opatrenia má jednoznačný zmysel a význam a využitie ITP nie je možné spreneveriť na iný účel. Sťažovateľ nemal možnosť sa proti takémuto opatrenie brániť, keďže o obsahu súhlasov udelených podľa zákona o ochrane súkromia sa dozvedel až so značným časovým odstupom. Toto zistenie spolu so skutočnosťou, že z namietaných súhlasov nie je dostatočne zrejmé, na základe akých dôvodov boli vydané, je kľúčovým problémom pri posúdení relevantnosti zásahov do práv sťažovateľa na súkromie, ako aj jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ktorých súčasťou je aj právo na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.

4.3.3 V prípade realizácie sledovacieho opatrenia formou vyhotovenia a využívania obrazových, zvukových alebo iných záznamov ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca,   s   čím   sa   jednoznačne   snúbi   jeho   právo   na   preskúmanie   opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu.

4.3.4 Sledovacie opatrenia   predstavujú závažný zásah do sféry súkromia, pričom dotknuté   osoby   nemajú   možnosť   podať   proti   nariadeniu   takéhoto   opatrenia   opravný prostriedok a o jeho realizácii sa môžu potenciálne dozvedieť až dodatočne, keď už zásah do   práva   na   súkromie   bol   realizovaný.   Musia   preto   disponovať   účinnou   možnosťou (za predpokladu,   že   získajú   vedomosť   o   realizácii   ITP)   žiadať   o   jeho   dodatočné preskúmanie. Ako už bolo uvedené, preskúmateľnosť dôvodnosti vydania takého súhlasu si vyžaduje   relevantnú   konkrétnu   vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli naplnené   zákonom   ustanovené   podmienky   pre   tento   zásah   do   práva   na   súkromie.   Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je daný súhlas spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter takýchto sledovacích opatrení by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu, lebo tieto by mohli jeho účel zmariť. V skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter sledovacích opatrení   nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu predmetných súhlasov,   boli   konkrétne   uvedené.   Pri   dodržaní   režimu   utajenia   sa   dotknuté   osoby potenciálne môžu o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05).

4.3.5 Krajský súd pri rozhodovaní o udelení súhlasu na použitie ITP voči osobe sťažovateľa vychádzal z obsahu žiadosti oprávneného orgánu štátu, ktorý potom následne prevzal (doslovne) do svojho rozhodnutia (súhlas na použitie ITP). Ústavný súd konštatuje, že súhlas č. 1 ani súhlas č. 2 z hľadiska náležitosti, ktorou je uvedenie dôvodov na použitie ITP   [§ 4   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   166/2003   Z.   z.],   požadované   parametre   nespĺňal. Prezentáciu   dôvodov   v podobe formálneho odkazu na ustanovenie § 2 ods.   1 písm.   e) zákona č. 46/1993 Z. z. bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutočností, ktorú krajský súd zvolil,   považuje   ústavný   súd   za   nedostatočnú,   pretože   oboznámenie   sa   s   takto formulovanými dôvodmi nie je spôsobilé ozrejmiť súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by osoba,   ktorej   sa   tieto   rozhodnutia   týkajú,   pochopila   dôvodnosť   zásahu   do   jej   práva na súkromie.

4.3.6 Vychádzajúc z prezentovaných záverov ústavný súd považuje namietaný súhlas č. 1   a súhlas   č.   2   krajského   súdu   za   neodôvodnený   a   nelegálny.   Len   chabé   náznaky odôvodnenia   (spočívajúce   iba   v odkaze   na   zákon),   absencia   ďalších   požadovaných zákonných náležitostí a výskyt ďalších zmienených nedostatkov, ktoré svedčia o celkovo zjavne   formálnom   prístupe   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   tak   závažnom   zásahu do súkromia sťažovateľa, nemožno akceptovať. Súdna ochrana, ktorá predstavuje v súbore legislatívnych   opatrení   zameraných   na   ochranu   súkromia   v intenciách   ústavy,   listiny a dohovoru neopomenuteľnú garanciu pre dotknuté osoby a poskytnutie ktorej je výlučne úlohou príslušného súdu, sa za zistených okolností javí ako iluzórna.

5.   Zistené   nedostatky   súhlasov   krajského   súdu   spočívajúce   v   nedodržaní   kritéria legálnosti,   ako   aj postup   krajského   súdu,   ktorý   napriek   zjavným nedostatkom   žiadostí oprávneného orgánu štátu   o nich   rozhodoval, viedli ústavný súd v zhode s judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva bez toho, aby pristúpil k skúmaniu ďalších dvoch hľadísk   (kritérií   legitimity   a   proporcionality   zásahu),   k   záveru,   že   základné   práva sťažovateľa zaručené čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Ntt-3-D-2879/2005   a   jeho   rozhodnutím   z   23.   novembra   2005 a postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ntt-3-D-482/2006   a   jeho rozhodnutím z 18. mája 2006 porušené boli.

C. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

1.   Neoddeliteľnou   súčasťou   konštrukcie   kontrolného   mechanizmu   zakotveného v zákone č. 166/2003 Z. z. je zverenie ochrany súkromia jednotlivcov do rúk zákonného sudcu garantujúceho nezávislosť a nestrannosť takéhoto dohľadu. Zásada zákonného sudcu predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií   nezávislého   a   nestranného rozhodovania   súdu   a   sudcu.   Táto   zásada   je   ústavnou   zárukou   pre   každého   účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú   obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov   a   sudcov   „ad   hoc“   (m.   m.   I.   ÚS   239/04,   IV.   ÚS   257/07,   III.   ÚS   212/2011). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Predmetný   súhlas č. 1 a súhlas č. 2 krajského súdu však transparentnú identifikáciu zákonného sudcu, ktorý ich mal   udeliť,   neposkytovali,   pretože   pri   slovách „meno,   funkcia,   podpis   sudcu“,   meno a funkcia konkrétnej osoby sudcu nie sú uvedené, ale je k nim pripojený len nečitateľný podpis.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   akékoľvek   následné   zisťovanie konkrétnej   osoby   zákonného   sudcu   nič   nemení na   jeho   nepreskúmateľnosti   od   samého začiatku.

2.   Ústavný súd konštatuje, že uvedený mimoriadne závažný nedostatok súhlasov krajského súdu   zbavil sťažovateľa možnosti presvedčivej   záruky, že o zásahu do práv spojených   s   jeho   súkromím   rozhodol   zákonný   sudca.   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutí z uvedeného   hľadiska   sa   tak   premietla   do   jeho   nelegálnosti   a   v   konečnom   dôsledku neprípustne   zasiahla   do   základného   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, čo viedlo ústavný súd k záveru o jeho porušení bez toho, aby bolo potrebné ďalej sa venovať argumentácii sťažovateľa spochybňujúcej konformnosť   systému   prideľovania   súdnej   agendy   týkajúcej   sa   žiadostí   o   použitie   ITP s obsahom označených článkov ústavy a listiny.

D. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených základných práv „v súvislosti“ s udelením súhlasu č. 1 a súhlasu č. 2 krajským súdom, ale neoprávnené zhromažďovanie, zverejňovanie alebo iné zneužívanie údajov o svojej osobe (čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny) bližšie neodôvodnil ani neobjasnil, v čom konkrétne vidí porušenie svojho listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a porušenie práva na ochranu osobných údajov, ktoré zaručuje čl. 22 ods. 1 ústavy.

2. Ústavný súd preskúmajúc činnosť krajského súdu a obsah predmetných súdnych spisov   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali,   že   krajský   súd   neoprávnene zhromažďoval, zverejňoval alebo inak zneužil údaje o sťažovateľovej osobe. Písomnosti, ktoré sa v uvedených súdnych spisoch nachádzajú a na ktoré sťažovateľ poukázal, boli krajskému súdu doručené a on sám nie je ich pôvodcom.

3. Keďže ústavný súd nezistil v rozsahu svojho prieskumu príčinnú súvislosť medzi týmito   základnými   právami   sťažovateľa   a   postupom   a   rozhodnutiami   krajského   súdu v označených konaniach, v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

E. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 3 listiny

Pod aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na ochranu obydlia a domovej   slobody   judikatúra   ESĽP   subsumovala   predovšetkým   prípady   domových prehliadok, zničenia domov a obydlí, nútených vysťahovaní, znemožnenia užívania obydlia rôznymi   spôsobmi,   násilného   zatýkania,   ako   aj   prípady   spojené   s   ochranou   životného prostredia. Reguláciu možnej kolízie sledovacieho opatrenia s právom na ochranu obydlia a domovou slobodou (ako aj so základným právom na nedotknuteľnosť obydlia) zakotvuje aj zákon č. 166/2003 Z. z., ktorý vyžaduje (§ 4 ods. 1 posledná veta citovaného zákona) v prípadoch, keď je na použitie ITP potrebný fyzický vstup na miesta verejne neprístupné, ako sú napr. obydlia, pokrytie takéhoto vstupu výslovným čiastkovým súhlasom zákonného sudcu obsiahnutým v udelenom súhlase na použitie ITP. V prípade posudzovaných súhlasov krajského súdu na použitie ITP však o tento prípad nešlo a takýto čiastkový súhlas krajský súd   neformuloval,   čo   potvrdzuje   svojou   argumentáciou   aj   samotný   sťažovateľ,   ktorý uvádza, že ITP nebol fyzicky inštalovaný v jeho byte, ale v susediacom byte (so súhlasom jeho užívateľa). Využitie ITP prostriedku v prípade sťažovateľa tak nemalo byť spojené s fyzickým   vstupom   do   jeho   obydlia,   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   zásahu do označených   práv   dôjsť   nemohlo,   a   teda   základné   právo   na   nedotknuteľnosť   obydlia zaručené čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 3 listiny   a právo na ochranu obydlia a domová sloboda podľa čl. 8 dohovoru v prípade sťažovateľa porušené neboli, preto ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

IV.

1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom, v zmysle citovaného čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy v spojení s ustanovením § 56 zákona o ústavnom súde označené súhlasy v rozsahu týkajúcom sa sťažovateľa zrušil.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2 tretej   vety   ústavy   ústavný   súd   môže zároveň   vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Keďže   konanie   o   súhlase   na   použitie   ITP   skončilo   najneskôr   oznámením oprávneného orgánu štátu o ukončení realizácie ITP, neprichádza do úvahy vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v rámci spresneného petitu sťažnosti v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 navrhol ústavnému súdu vydať krajskému súdu príkaz „vyradiť a zničiť všetky záznamy a akékoľvek iné dokumenty, ktoré boli získané v súvislosti s vydaním rozhodnutí...“, ktoré konkretizoval tak, že by malo ísť „... o utajované písomnosti..., ktoré sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   krajského   súdu“ (sťažovateľ   označil   5   písomností predmetom, spisovou značkou a dátumom vyhotovenia).

Ústavný súd opätovne ani v tomto prípade nevidí príčinnú súvislosť medzi týmto návrhom a predmetom konania, ako bol vymedzený uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Navyše,   sťažovateľ   žiada „vyradiť   a   zničiť“ písomnosti,   ktoré   sú   súčasťou súdnych spisov, nevyplývajú z aktívnej činnosti krajského súdu a ani svojím obsahom nie sú výsledkom použitia ITP (nanajvýš iba sčasti a sprostredkovane). Z týchto dôvodov ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Ako obiter dictum k tejto časti odôvodnenia [týka sa aj bodov IV. D) a E)] ústavný súd považuje za vhodné poukázať na to, že ak výrok a odôvodnenie v tejto časti nálezu sa môžu na prvý pohľad javiť ako nedostatočné alebo neúplné vysporiadanie sa so všetkými aspektmi a dôsledkami posudzovaného zásahu do súkromia sťažovateľa, ide iba o zdanlivý jav.   Vo   vzťahu   k záverom   ESĽP   v obdobných   veciach,   ktorý   (aj   všeobecne)   meritórne posudzuje   sťažnosti   až   po   vyčerpaní   všetkých   dostupných   prostriedkov   nápravy na vnútroštátnej úrovni a rozhoduje o porušení ľudských práv vo vzťahu k členskému štátu dohovoru,   ústavný   súd   v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je viazaný princípom subsidiarity, ktorý je premietnutý aj do obsahu čl. 2 ods. 2 ústavy a má svoje konkrétne   uplatnenie   aj   vo   viazanosti   predmetom   konania,   ako   je   vymedzený   v jeho uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a teda v konečnom dôsledku môže ústavný súd rozhodnúť iba o takých otázkach, ktoré sú výsledkom   činnosti a účinkov rozhodnutia orgánu   verejnej   moci   označeného   za   porušovateľa   práv   sťažovateľa.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   opätovne   pripomína   výrok   a odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   vydaného pri predbežnom   prerokovaní   predmetnej   sťažnosti   a v podrobnostiach   na   ne   odkazuje. Uvedené ústavné limity sa vzťahujú aj na niektoré otázky, ktoré nastolil sťažovateľ (napr. tvrdené   porušenie   právnej   úpravy   o ochrane   utajovaných   skutočností   krajským   súdom), a ústavný súd nepovažoval za potrebné sa z týchto dôvodov nimi osobitne zaoberať.

V.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry   môže   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.   Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   vychádza zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o   ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   sťažnosťou   požadoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 16 500   €,   čo   odôvodnil   takto: „...   v   dôsledku   Súhlasu   1   a   Súhlasu   2   došlo   k   ústavne neprípustnému   zásahu   do   viacerých   ľudských,   resp.   základných   práv   Sťažovateľa, poskytujúcich najmä ochranu jeho súkromiu, v nadväznosti na čo sa informácie súkromnej povahy, ktoré mali dôverný charakter, niekoľko rokov dostávali bez legitímneho dôvodu do dispozičnej   sféry   iných   osôb   a   s   ohľadom   na   to,   že   boli   aj   zaznamenávané,   ostali v dispozičnej   sfére   týchto   osôb   aj   po   skončení   Priestorového   odposluchu.   Uvedenú skutočnosť   nemožno   napraviť   či   odstrániť   tak   zrušením   predmetných   rozhodnutí,   t. j. Súhlasu 1   a   Súhlasu   2,   ako   aj   zničením   Záznamu   a/alebo   Analytických   predpisov, resp. záznamov   a   akýchkoľvek   iných   výsledkov   získaných   v   súvislosti   s   vykonaním Priestorového odposluchu alebo s vydaním Súhlasu 1 a/alebo Súhlasu 2.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušených práv v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy, že v tomto špecifickom   prípade   existujú   ďalšie   možnosti   uplatnenia   práv   sťažovateľa   nadväzujúce na toto rozhodnutie (ako na ne už rámcovo poukázal v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), nepovažoval za nevyhnutné priznať mu finančné zadosťučinenie, preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, o ktorú právny zástupca požiadal, ale ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nevyčíslil. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2011   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   k   tomu   tiež 2 x režijný   paušál)   a   jeden   úkon   vykonaný   v   roku   2012   (vyjadrenie).   Ústavný   súd vychádzajúc   z   výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, a z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia   za   dva   úkony   vykonané   v   roku   2011   v   sume   261,82   €   (2 x   123,50   € + 2 x 7,41 €) a sumu 127,16 € za úkon vykonaný v roku 2012, k tomu režijný paušál v sume 7,63 €, spolu sumu 396,61 €. Ústavný súd k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože   dôkaz   o registrácii   advokáta   pre   tento   druh   dane   mu   ku   dňu   rozhodovania o sťažnosti nebol predložený.

Ústavný súd sa pri rozhodovaní o trovách konania riadi pravidlami vyplývajúcimi z § 36 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Ústavný súd   však   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Krajský súd je povinný zaplatiť priznanú náhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012