znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 97/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2011   doručená   sťažnosť   J.   S.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   Zboru,   Úrad   boja   proti organizovanej kriminalite odbor Západ v T. zo dňa 07. 07. 2009, ČVS: PPZ-91/BOK-Z- 2008 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie voči mojej osobe za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) [s poukazom na § 138 písm. a), f), i)], ods. 4 písm. a) Trestného zákona...

Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. Tp 67/09 zo dňa 10. 07. 2009 som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. Väzbu vykonávam až do súčasnosti v ÚVV.

Okresný súd v Trnave uznesením zo dňa 13. 05. 2010 sp. zn. Tp 25/2010 rozhodol tak, že podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku sa dôvody väzby zmenia tak, že obvinený sa naďalej ponecháva vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c), teda § 71 ods. 1 písm. b) sa ako dôvod väzby vypúšťa…

Nakoľko som presvedčený, že tu nie sú žiadne dôvody pre moje ďalšie zotrvanie vo väzbe, podával som po celý čas väzby prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhy na prepustenie z väzby. Každá podaná žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá… Dňa 21. 09. 2010 som podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú Okresný súd v Trnave uznesením zo dňa 18. 11. 2010 zamietol. V tomto uznesení sa zároveň rozhodlo o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku i naďalej nezmenene trvajú...

Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu v Trnave som podal sťažnosť, v ktorej som sa domáhal zrušenia uznesenia o prepustenie z väzby na slobodu, pretože podľa môjho názoru dôvody väzby neexistujú. Nehrozí obava, že by som pokračoval v páchaní trestnej činnosti, pretože od času skutku, ktorý je mi kladený za vinu po vzatie do väzby som sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti, nebol som doteraz súdom trestaný, takže páchaním trestnej činnosti si nedovažujem prostriedky na živobytie. Trestnej činnosti, ktorá mi je kladená za vinu som sa ani nedopustil. Túto moju sťažnosť však Krajský súd v Trnave zamietol uznesením zo dňa 21. 12. 2010 sp. zn. 5 Tos/208/2010.

Podaná   sťažnosť   smerovala   proti   obidvom   výrokom   uznesenia   Okresného   súdu v Trnave zo dňa 18. 11. 2010, sp. zn. 3 T 80/2010. Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa   21.   12.   2010,   sp.   zn.   5   Tos/208/2010   rozhodol   iba   o   I.   výroku   predmetného uznesenia, t. j. o výroku, ktorým Okresný súd v Trnave zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. O II. výroku tohto uznesenia, teda o tom, či dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) naďalej trvajú, nerozhodoval.

Ďalej chcem poukázať na skutočnosť, že moja sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 11. 2010 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bola postúpená Krajskému súdu v Trnave dňa 15. 12. 2010. Krajský súd rozhodoval o tejto sťažnosti dňa 21. 12. 2010. Podľa môjho názoru Krajský súd v Trnave nemal dostatočný čas na preštudovanie spisového materiálu a na rozhodnutie o predmetnej sťažnosti…

V odôvodnení Krajský súd uvádza iba to, že som sa nenachádzal v dobrej finančnej situácii   a   v   prípade   môjho   prepustenia   na   slobodu   hrozí   obava,   že   by   som   mohol pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti...   Vo   svojom   odôvodnení   súd   neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali moje ďalšie zotrvanie vo väzbe, a to napriek tomu,   že väzba   znamená vážny   zásah   do ústavou   garantovaných občianskych   práv.   Vo vzťahu k ustanoveniu § 71 ods. 1 písm. b),c) Trestného poriadku zákonom požadované „konkrétne skutočnosti“ na jednej strane musia byť dostatočným a rozumným podkladom pre odôvodnenie obavy uvedenej v tomto ustanovení, na strane druhej, ale v tomto štádiu konania nemožno očakávať jednoznačný a nepochybný záver, že ak obvinený nebude vzatý do väzby, bude pokračovať v trestnej činnosti. V naznačenej otázke sa teda nepredpokladá istota, ale to neznamená, že postačí len akési neisté, hmlisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne   neodôvodnené   podozrenie,   lebo   to   by   viedlo   k   neodôvodneným   zásahom   do ústavou   zaručenej   osobnej   slobody.   Zákonom   vyžadované   „konkrétne   skutočnosti“   ako predpoklad väzby obvineného musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia byť dané počas celého trvania väzby. Ak tieto skutočnosti odpadnú a nie sú nahradené   inými   relevantnými   skutočnosťami,   zanikne   aj   dôvod   zákonnej   väzby obvineného...

Ďalej chcem poukázať a skutočnosť, že Krajská prokuratúra Nitra dňa 22. 04. 2010 podala návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 30. 12. 2010.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 25. 05. 2010 sp. zn. Tp 25/10 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 76 ods. 4 Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby do 30. 12. 2010.

Z uvedeného vyplýva, že dňa 30. 12. 2010 uplynula lehota trvania väzby u mojej osoby, avšak do dnešného dňa som nebol prepustený na slobodu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«Krajský súd uznesením zo dňa 21. 12. 2010 sp. zn. 5 Tos/208/2010 porušil právo J. S., byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, alebo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na urýchlené rozhodnutie súdu a nariadenie prepustenia ak je pozbavenie slobody tejto osoby nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ruší   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   21.   12.   2010   sp.   zn. 5 Tos/208/2010.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z týchto dôvodov:

1.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že aj   napriek   tomu,   že   svojou   sťažnosťou   napadol obidva   výroky   uznesenia   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd)   sp.   zn. 3 T 80/2010 z 18. novembra 2010, krajský súd rozhodol len o námietkach proti prvému z výrokov prvostupňového   rozhodnutia, ktorým   bola jeho žiadosť   o prepustenie z väzby zamietnutá.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nerozhodol   o jeho   námietkach   proti výroku rozhodnutia okresného súdu, ktorým bolo vyslovené, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho stále trvajú.

2. Sťažovateľ predniesol aj argument, že vzhľadom na to, že jeho sťažnosť proti uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   novembra   2010   bola   krajskému   súdu   postúpená 15. decembra 2010 a krajský súd o nej rozhodoval 21. decembra 2010, „nemal dostatočný čas na preštudovanie spisového materiálu a na rozhodnutie o predmetnej sťažnosti“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa   v odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu   chýbajú konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   preventívnu   väzbu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   zároveň   dodal,   že   v súčasnom   štádiu   trestného   konania uvedené skutočnosti nepostačujú pre tvrdenie o opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby.

4.   Sťažovateľ   argumentoval   aj   tým,   že   na   základe   uznesenia   krajského   súdu z 25. mája 2010 bola lehota trvania jeho väzby predĺžená do 30. decembra 2010, pričom podľa jeho názoru týmto dňom lehota trvania jeho väzby uplynula a mal byť prepustený na slobodu. Keďže sa tak nestalo, je toho názoru, že došlo k porušeniu označených práv.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca pred svojvôľou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, IV. ÚS 51/09). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie dotknutých ustanovení čl. 5 dohovoru.

Obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   zahŕňa   v sebe   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07, III. ÚS 155/09).

V čl. 5 ods. 3 dohovor poskytuje garancie pre každého, kto bol pozbavený osobnej slobody, byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Článok 5 ods. 4 zaručuje právo osobám pozbaveným slobody iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia svojej osobnej slobody, a tak docieliť jej urýchlené ukončenie, ak sa preukáže, že väzba už nie je zákonná.

Vychádzajúc   z obsahu   označených   práv   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010 je s nimi zlučiteľné, či   nie je   prejavom   svojvôle vyúsťujúcej   do   porušenia   označených   práv,   či   bolo   prijaté v súlade   so   zákonom   a či   dôvody   v ňom   uvedené   možno   z ústavnoprávneho   hľadiska akceptovať.

K námietke uvedenej v bode 1

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   skúmal   opodstatnenosť   sťažovateľovej   námietky spočívajúcej v tvrdení, že krajský súd vo svojom rozhodnutí opomenul rozhodnúť o jeho námietkach proti obom výrokom prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 80/2010 z 18. novembra 2010 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a zároveň vyslovil, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho trvajú, a preto ho ponechal vo väzbe.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej spochybňoval dôvodnosť väzby, poukázal na to, že uňho nehrozí obava, že by pokračoval v páchaní trestnej činnosti, o ktorej vyhlásil, že sa jej ani nedopustil.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že druhostupňový súd preskúmal obidva sťažovateľom napadnuté výroky prvostupňového rozhodnutia, ako aj postup tomu predchádzajúci a dospel k záveru, že sťažovateľova sťažnosť nie je dôvodná, a preto vo výroku rozhodnutia konštatoval, že ju zamieta.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   je   zrejmé,   že   nadriadený   orgán   – v danom prípade krajský súd – bol povinný preskúmať všetky sťažnosťou napadnuté výroky uznesenia okresného súdu, ako aj konanie im predchádzajúce. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského   súdu   nepochybne   vyplýva,   že   druhostupňový   súd   tak   aj   učinil   a preskúmal správnosť   oboch   výrokov   rozhodnutia   okresného   súdu,   jednak   toho,   ktorým   bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj toho, ktorým bolo   vyslovené,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku trvajú.

Ústavný súd zistil, že krajský súd k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti obom výrokom   rozhodnutia   okresného   súdu   zaujal   komplexný   a ucelený   názor   bez   toho,   aby považoval za potrebné separovať ho tým, že by uviedol, že časť argumentov sa vzťahuje na prvý z napadnutých výrokov prvostupňového rozhodnutia a časť na druhý z týchto výrokov.

Podľa názoru ústavného súdu dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a vyslovenia, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa trvajú, sa   vzájomne prelínajú a dopĺňajú a bolo by nelogické   ich   od seba oddeľovať,   keďže   sledujú   jednotný   cieľ,   a tým   je predstaviť argumenty pre   ponechanie sťažovateľa vo väzbe. Preto, ak krajský súd v jednej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že dôvody väzby u sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku trvajú,   a odôvodnil   to   aj   skutkovými   okolnosťami,   podľa   názoru   ústavného   súdu k dôvodnosti ponechania sťažovateľa vo väzbe zaujal dostatočný a akceptovateľný názor. Navyše, krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa globálne, posúdil jej relevanciu a dospel   k záveru,   že   je   potrebné   ju   zamietnuť.   Takýto   názor   vyslovil   vo   výroku napadnutého uznesenia, pričom s poukazom na ustanovenia § 192 ods. 1 a § 193 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   nebol   povinný   k námietkam   sťažovateľa   smerujúcim   proti dvom výrokom prvostupňového rozhodnutia zaujať právny názor v podobe dvoch výrokov. To, že rozhodnutie krajského súdu obsahuje jeden výrok, ktorým sa sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietla, ako aj skutočnosť, že tento záver je dostatočne odôvodnený, vylučuje akékoľvek úvahy o možnom porušení označených práv.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 2

Vo   vzťahu   k uvedenej   námietke   sa   ústavný   súd   zaoberal   tým,   či   skutočnosť,   že krajský   súd   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   21.   decembra   2010, pričom   táto   mu   bola   predložená   15.   decembra   2010,   mohla   mať   vplyv   na   porušenie sťažovateľom namietaných práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   išlo   o rozhodnutie   krajského   súdu, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Sťažnosť pritom   smerovala   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a ktorým bolo zároveň vyslovené, že dôvody väzby uňho trvajú. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Trestný poriadok v ustanovení § 76 a násl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, lehoty trvania   väzby   v konaní   pred   súdom,   prípadne   ustanovuje   lehotu   na   podanie   obžaloby v prípade,   ak   sa   končí   základná   lehota   väzby   v prípravnom   konaní   a podobne.   Trestný poriadok   však   neustanovuje   žiadnu   lehotu   v prípade,   aký   uvádza   sťažovateľ,   keď spochybňuje fundovanosť a pripravenosť   senátu krajského   súdu   v lehote šiestich   dní   od predloženia   spisu   rozhodnúť   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Je   potrebné vychádzať z toho, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6 druhá veta Trestného poriadku). Ak teda krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa v lehote šiestich   dní od predloženia spisu, rozhodol promptne a ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ním vykonanú prípravu na prijatie rozhodnutia či rýchlosť a s ním spojené dôkladné naštudovanie spisového materiálu.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke uvedenej v bode 3

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí nepredstavil konkrétne skutočnosti pre jeho ďalšie ponechanie v preventívnej väzbe [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]   a že   v súčasnom   štádiu   trestného   konania   sa   uvedenie   dôvodov   zo   strany krajského súdu javí ako nepostačujúce.

Druhostupňový   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010 konštatoval:

„Podľa názoru krajského súdu naďalej trvajú dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby. Obvinený je trestne stíhaný pre obzvlášť závažnú úmyselnú trestnú činnosť, ku ktorej páchaniu malo byť pohnútkou zadováženie si peňažného zdroja príjmov. Obvinený sa totiž   nenachádzal   v dobrej   finančnej   situácii.   V prípade   jeho   prepustenia   z väzby   na slobodu hrozí teda obava, že by v páchaní trestnej činnosti mohol pokračovať, a preto je naďalej daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.“

Ústavný súd sa na rozdiel od sťažovateľa domnieva, že krajský súd dôvody na ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby, a tým aj opodstatnenosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného priadku predstavil v zreteľnej podobe. Aj keď sa krajský súd nevyjadril k dôvodom sťažovateľovej väzby obšírnejším spôsobom, ich podstatu vystihol. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nerozhoduje kvantita textu, postačí, ak skutkové okolnosti, hoci aj zhrnuté len na niekoľkých riadkoch odôvodnenia rozhodnutia, dávajú jasný   obraz   a celkom   logicky   súvisia   s použitým   zákonným   ustanovením   týkajúcim   sa dôvodu väzby.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a), e), f) a i), ods. 4 písm. a) Trestného   zákona,   pričom   jeho   väzba   trvá   od   7.   júla   2009.   Vzhľadom   na   závažnosť spáchaného   skutku,   doterajšiu   dĺžku   trvania   väzby,   ako   aj   s prihliadnutím   na   dôvody a okolnosti väzby uvádzané krajským súdom sa ústavný súd nedomnieva, že by uznesenie krajského súdu bolo výsledkom rutinérskeho prístupu, naopak, ústavný súd je toho názoru, že skutočnosti, ktoré uviedol krajský súd, pôsobia hodnoverne a pre daný okamih trestného konania je potrebné ich považovať za akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za dostatočne odôvodnené, ktoré nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo formálneho prístupu krajského súdu k tak citlivej otázke, akou je osobná sloboda sťažovateľa.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto   časti   sa   javí   ako   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   ústavný   súd   z tohto   dôvodu odmietol.

K námietke uvedenej v bode 4

Sťažovateľ súčasne namietal, že lehota trvania väzby bola uňho naposledy predĺžená uznesením krajského súdu z 25. mája 2010 do 30. decembra 2010, pričom uplynutím tejto lehoty mal byť prepustený z väzby na slobodu.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom konaní;   nadriadený   súd   rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu   prepustí   obvineného   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom,   ktorý   musí   byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku   7.   Pri   späťvzatí   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   sa   postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa   §   76   ods.   4   Trestného   poriadku   ak   bolo   rozhodnuté,   že   lehota   väzby obvineného sa predlžuje, je v prípravnom konaní prokurátor po každom takomto rozhodnutí povinný opäť postupovať podľa odseku 2 a súd alebo sudca pre prípravné konanie podľa odseku 3.

Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na   prípravné   konanie   najviac   dvadsaťpäť   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa § 237 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste, ktoré podáva a pred súdom zastupuje prokurátor.

Podľa   §   238 ods.   3 Trestného   poriadku   ak je obvinený vo   väzbe,   rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   o   väzbe   do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že naposledy bola väzba sťažovateľa predĺžená uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 22/2010 z 25. mája 2010 do 30. decembra 2010. Krajská prokuratúra v Nitre pod č. k. Kv 58/08-241 podala 11. novembra 2010 okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a), e), f) a i), ods. 4 písm. a) Trestného zákona. O ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby, ako aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 80/2010 z 18. novembra 2010 tak, že žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a vyslovil, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   trvajú.   O sťažnosti   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin lúpeže. Väzba uňho začala plynúť 7. júla 2009, pričom už 11. novembra 2010 bola naňho podaná obžaloba, čo znamená, že trestná   vec   sa   posunula   do   štádia   konania   pred   súdom.   Do   podania   obžaloby   väzba sťažovateľa trvala 16 mesiacov a 4 dni, čo je v súlade s § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že v takýchto prípadoch môže väzba v prípravnom konaní trvať až 25 mesiacov. Zároveň krajský (nadriadený) súd právoplatne rozhodol o ďalšom trvaní sťažovateľovej   väzby 21.   decembra   2010,   teda   v súlade   s   §   76   ods.   3   a   §   238   ods.   3 Trestného   poriadku,   keďže   rozhodol   do   30.   decembra   2010,   dokedy   bola   lehota sťažovateľovej väzby naposledy predĺžená.

Ústavný   súd   ani   v tomto   prípade   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 208/2010 z 21. decembra 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011