znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 97/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.,   H.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Ing.   I.   I., Advokátska   kancelária,   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 236/2005 a jeho rozsudkom z 10. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 236/2005 a jeho rozsudkom z 10. marca 2009.

Sťažovateľ sa žalobou z 29. januára 2004 podanou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal „proti odporcovi S. náhrady škody vo výške 3 868 354.- Sk s prísl. podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorá mu vznikla ako akcionárovi spoločnosti T., a.s., B. nevyplatením riadnych dividend za   účtovný rok 2001. Dôvodom nevyplatenia dividend spoločnosťou T., a.s. bola skutočnosť, že navrhovateľ nebol zapísaný v zozname akcionárov T.,   a.s.,   Bratislava   v   dôsledku   realizácie   rozhodnutia   Ministerstva   financií   SR č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998.“.

Sťažovateľ návrh na začatie konania o náhradu škody proti odporcovi odôvodnil tvrdením nezákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998. Ako sťažovateľ uvádza, predmetné rozhodnutie bolo „súdom zrušené a Ministerstvo financií Slovenskej republiky v konaní č. 043/1998/SAN pochybilo tým, že s ním nekonalo ako s riadnym účastníkom konania, hoci s ním v zmysle ust. § 14 zák. č. 71/1969 Zb. v znení neskorších predpisov, konať malo“.

Okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   17   C   67/04-132 zo 14. marca   2005,   ktorým   návrh   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol   a   zaviazal   ho zaplatiť   odporcovi   trovy   konania.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.

Okresný súd opravným uznesením z 2. mája 2005 č. k. 17 C 67/04-146 opravil vo výrokovej časti rozsudku č. k. 17C 67/04-132 zo 14. marca 2005 sumu priznanej náhrady trov konania.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 236/2005-193 z 10. marca 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 2. mája 2005 potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   236/2005-193   z   10.   marca   2009   bol sťažovateľovi doručený 29. júla 2009. Týmto dňom nadobudol aj právoplatnosť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu a v ňom prezentované právne názory považuje sťažovateľ za «nezlučiteľné s „Ústavou“ a „Dohovorom“ nakoľko:

- v konaní bolo   potrebné vyriešiť dve otázky   a to,   či   paakt   Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 043/1998/SAN zo dňa 9. decembra 1998 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2002, sp. zn. 4Sž 143/01 pre jeho nezákonnosť   alebo   je   zákonný   a   či   bol   alebo   nebol   sťažovateľ   účastníkom   konania ministerstva   financií   č.   043/1998/SAN,   v   ktorom   bolo   vydané   rozhodnutie   zo   dňa 9. decembra 1998 o odpísaní 98 akcií T., a.s. z jeho účtu

- okresný   súd   vyriešil   otázku   zákonnosti   paaktu   ministerstva   financií č. 043/1998/SAN tak, že paakt (rozhodnutie) nebol zrušený pre jeho nezákonnosť, ale len ako nepreskúmateľné rozhodnutie pre nepredloženie administratívneho spisu do konania a záver o tom, že sťažovateľ nebol účastníkom tohto konania, súd prevzal z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k 4Sž 20/99 zo dňa 28.9.1998 vydaného v konaní iného účastníka konania

- krajský súd sa plne stotožnil so závermi okresného súdu bez ďalšieho odôvodnenia

- záver krajského súdu, že nepreskúmateľné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým správny orgán prekročil právomoc a svojvoľne rozhodol o vlastníckom práve k akciám ako cenným papierom, zrušené príslušným súdom pre nepredloženie administratívneho spisu do konania nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť a záver súdu, že účastníkom správneho konania   nie   je ten,   komu   na základe   rozhodnutia   správneho   orgánu   vydaného v tomto konaní sú z účtu odpísané akcie je neudržateľný a protiústavný

- je neudržateľný záver krajského súdu, že paakt je v konečnom dôsledku zákonný

- tieto neudržateľné závery krajského súdu navyše nie sú náležité odôvodnené.»

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 236/2005-193 z 10. marca 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co 236/2005 porušil základné   právo   spoločnosti   B.   a.s.,   H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. marca 2009, sp. zn. 8Co 236/2005-193 a   vec vracia   v rozsahu zrušenia Krajskému   súdu   v Bratislave   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti B. a.s., H. priznáva náhradu trov konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Ing. I. I., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v odôvodnení časti sťažnosti uvádza, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jeho právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ale túto námietku do petitu sťažnosti nezahrnul, rovnako tak ju v obsahu svojej sťažnosti relevantne nezdôvodnil. Ústavný súd, v tomto prípade bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti, vychádzajúc   z   celého   obsahu   sťažnosti   ustálil   predmet   konania   tak,   ako   je   uvedený v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd   vyslovil, že   rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 236/2005-193 z 10. marca 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v arbitrárnosti a neodôvodnenosti právnych záverov krajského súdu prezentovaných v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 29. januára 2004   na okresnom   súde   žalobu, ktorou   sa   domáhal, aby okresný   súd   zaviazal odporcu Slovenskú republiku – ministerstvo financií na zaplatenie sumy vo výške 3 868 354 Sk s 12,5 % úrokom z omeškania od 31. mája 2002 z titulu náhrady škody podľa v tom čase platného   a   účinného   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

Okresný súd návrh sťažovateľa rozsudkom č. k. 17 C 67/04-132 zo 14. marca 2005 zamietol, pričom svoju argumentáciu založil na nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa, ako   aj   na   nesplnení   podmienok   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   v   zmysle   zákona č. 58/1969 Zb.

Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co236/2005-193 z 10. marca 2009 potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa,   pričom   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   v   plnej   miere   stotožnil s argumentáciou   súdu   prvého   stupňa   a   na   túto   poukázal.   Ústavný   súd   aj   s   ohľadom na spôsob   argumentácie   krajského   súdu   v   napadnutom   rozhodnutí   upriamil   v   rámci predbežného preskúmania sťažnosti svoju pozornosť aj na dôvody prezentované v rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 67/04-132 zo 14. marca 2005, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj keď ústavná konformita rozsudku okresného súdu s ohľadom na zásadu subsidiarity v danom prípade nie je (a ani nemôže byť) predmetom prieskumu ústavným súdom.

Sťažovateľ svoje zásadné námietky zhrnul do troch sumarizujúcich bodov:

1.   Prvou   námietkou   označenou   v   sťažnosti   ako „A/   Zrušený   paakt   je   zákonný“ sťažovateľ   namieta   neústavnosť   záverov   krajského   súdu,   ktorý   konštatoval   nesplnenie podmienky na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorou je podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré v občianskom súdnom konaní... vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Za nezákonné rozhodnutie sťažovateľ považoval rozhodnutie ministerstva financií z 9. decembra 1998 č. 043/1998/SAN o uložení opatrenia na nápravu zistených nedostatkov,   ktorého   predmetom   bolo   uloženie   povinnosti   Stredisku   cenných   papierov (ďalej   len   „SCP“)   uviesť   do   pôvodného   stavu   pred   9.   októbrom   1998   evidenciu   účtu majiteľa   –   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   ako   jediného   majiteľa   akcií vydaných spoločnosti T., a. s., ako aj evidenciu registra emitenta T., a. s. Rozhodnutie ministerstva   financií   č.   043/1998/SAN   z   9.   decembra   1998   bolo   zrušené   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002.

K uvedeným skutočnostiam okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 17 C 67/04-132 zo 14. marca 2005 uviedol, že v danom prípade „... nebola splnená podmienka daná v úst. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., pretože NS SR svojím rozhodnutím 4Sž 143/01 zo dňa 28. 05. 2002 nezrušil rozhodnutie MF SR zo dňa 09. 12.1998 pre nezákonnosť, ako predpokladá   uvedené   ustanovenie,   ale   pre   nepreskúmateľnosť   z   dôvodu   neposkytnutie k dispozícii administratívneho spisu odporcu ako správneho orgánu, na základe ktorého súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, a to podľa ust. § 250j ods. 2 druhá veta   O.s.p.,   podľa   ktorého   súd   zruší   napadnuté   rozhodnutie   aj   vtedy,   ak   sa   ukáže   až na pojednávaní,   že   sú   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok dôvodov.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákonnosť   rozhodnutia   súd   v   tomto   prípade nepreskúmaval, keďže to je možné len na základe spisu, a keďže tento nemal k dispozícii, zrušil napadnuté rozhodnutie ako nepreskúmateľné. Nezákonnosť rozhodnutia treba vždy skúmať v každom jednotlivom prípade, nielen podľa výroku ale aj obsahu rozhodnutia, pričom   pre   posúdenie   je   rozhodujúce,   či   napadnuté   rozhodnutie   je   či   nie   je   v   súlade s objektívnym   právom.   V   danom   prípade   bolo   rozhodnutie   MF   SR   zrušené pre nepreskúmateľnosť, z čoho nemožno vyvodzovať jeho nezákonnosť, ktorú ani NS SR vo svojom rozhodnutí neposudzoval ani inak z jeho obsahu nevyplýva.“.

Krajský súd v rozsudku č. k. 8 Co 236/2005-193 z 10. marca 2009 k uvedenému konštatoval, že „v danom prípade neexistovalo nezákonné zrušené rozhodnutie správneho orgánu, ako jeden z predpokladov pre priznanie uplatneného nároku na náhradu škody...“.Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   prezentovanému   názoru   krajského   súdu   tvrdí,   že „Rozhodnutie   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   zo   dňa   9.   decembra   1998, č. 043/1998/SAN je nulitný, ničotný akt (paakt). Krajský súd v Bratislave sa však stotožnil so   závermi   okresného   súdu,   že   paakt   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho rozhodnutia   zrušený   pre   predloženie   administratívneho   spisu   nebol   zrušený pre nezákonnosť. Paakt je teda podľa krajského súdu zákonné správne rozhodnutie, ktoré síce   bolo   zrušené,   ale   len   pre   jeho   nepreskúmateľnosť,   teda   súdu   absentuje   jeho nezákonnosť.“.

V   ďalšej   argumentácii   sťažovateľ   prezentoval   názor,   podľa   ktorého „Záver krajského súdu, že pokiaľ bolo rozhodnutie odporcu č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. mája 2002, sp. zn. 4Sž 143/01 zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu, išlo o nie nezákonné rozhodnutie, je v rozpore s horecitovanými zákonnými ustanoveniami do tej miery, že popiera ich účel a význam. Pokiaľ by súd v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho orgánu bol došiel k záveru,   že   rozhodnutie   ministerstva   č.   043/1998/SAN   je   v   súlade   so   zákonom,   bol   by postupoval podľa ust.§ 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu žalobcu by bol zamietol. Pokiaľ však súd žalobu nezamietol, nedošiel k záveru, že rozhodnutie ministerstva č. 043/1998/SAN je v súlade so zákonom. Potom je možný len jediný záver a to, že rozhodnutie č. 043/1998/SAN nie je v súlade so zákonom, teda je nezákonné. Stotožniac sa so záverom krajského súdu, museli by sme konštatovať, že na zachovanie zákonnosti rozhodnutia postačí, aby správny orgán   výzvy   súdu   nerešpektoval   a   nepredložil   na   preskúmanie   súdom   svoj   úplný administratívny   spis.   Potom   by   akékoľvek   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   len nepreskúmateľné, nie nezákonné a ďalší postup poškodeného v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov by bol vylúčený.“.

2. Druhou zásadnou námietkou v texte sťažnosti označenou ako „B/ Účastníkom správneho konania nie je ten, kto je v tomto konaní zbavený svojho majetku“ sťažovateľ namietal záver krajského súdu o nedostatku jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Krajský súd sa aj v tomto prípade v odôvodnení svojho rozsudku v plnej miere stotožnil so závermi okresného súdu. Okresný súd k tejto otázke v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 17 C 67/04-132 zo 14. marca 2005 uviedol: „Navrhovateľovi v prvom rade nesvedčí aktívna legitimácia domáhať sa nároku na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   nakoľko   nebol   účastníkom konania, v ktorom bolo rozhodnutie Ministerstva financií SR zo dňa 09.12.1998 vydané, a zároveň nešlo ani o prípad, že by do tohto konania nebol pribratý, hoci podľa zákona mal byť účastníkom konania (§ 2), a to z uvedených dôvodov: MF SR v konaní 043/1998/SAN vydalo dňa 09. 12. 1998 svoje rozhodnutie v rámci výkonu štátneho dozoru podľa § 82 ods. 1 zák. č.5600/1992 Zb. o cenných papieroch (v tom čase účinnom ) a to v správnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. MF SR vykonáva štátny dozor nad obchodovaním s cennými   papiermi,   emítentom verejne obchodovateľného cenného papiera,   strediskom, organizátorom   verejného   trhu,   obchodníkom   s   cennými   papiermi,   maklérom a prevádzkovateľom   tlačiarne   cenných   papierov,   pričom   predmetom   štátneho   dozoru   je dodržiavanie podmienok ustanovených povolením podľa § 45 ods. 1, § 49 ods. 1, § 50 ods. 1, § 72 ods. 1, § 76 ods. 2, dodržiavanie tomto zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho, ako aj tých právnych predpisov a opatrení, ktoré ministerstvo vydalo. V prejednávanej veci konkrétne išlo o výkon štátneho dozoru nad dodržiavaním zákona SCP, ktoré je povinné evidovať zaknihované cenné papiere, zmeny ich majiteľov a ďalšie údaje, ktoré sa ich týkajú, a to v rozsahu ustanovenom zákonom, a teda viesť evidenciu na účtoch majiteľov cenných papierov a v registri emitentov cenných papierov. Na základe uvedeného   súd   dovodil,   že   navrhovateľ   nebol   a   ani   nemal   byť   účastníkom   správneho konania podľa § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., a to z dôvodov uvedených v rozhodnutí ministerky financií SR zo dňa 24. 11. 1999, podľa ktorého zákon o cenných papierov v ust. § 82 a nasl. vymedzuje subjekty podliehajúce tomuto dozoru a tým vlastne i okruh subjektov tohto administratívneho vzťahu, pričom medzi tieto subjekty zákonodarca nezaradil tzv. tretie osoby, s ktorými je dozorovaný subjekt v právnych vzťahoch. Opatrenia dozorného organu nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných či občianskoprávnych vzťahov, sú len zásahom do právneho postavenia tohto subjektu, ale bez priameho dopadu na iné subjekty. Stav evidencie sa v danom prípade zmenil až úkonom kontrolovaného   subjektu   -   SCP.   Právo   účastníka   konania   si   mal   navrhovateľ   uplatniť v konaní, keďže o ňom vedel priamo z oznámenia SCP o realizácii rozhodnutia o uložení opatrenia na nápravu zistených nedostatkov z 10. 02. 1998, teda ešte pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia. Otázkou postavenia účastníka sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 4Sž 20/99 teda totožnej ako konanie vo veci sp. zn. 4Sž 143/01, kde vo svojom uznesení   4Sž   20/99   zo   dňa   28.   09.   1999,   ktorým   konanie   o   preskúmanie   a   zrušenia rozhodnutia   č.   043/1998/SAN   zo   dňa   09.   12.   1998   a   o   uloženie   povinnosti   doručiť rozhodnutie, zastavil a konštatoval, že nebolo možné vyhovieť žiadosti o uloženie povinnosti doručiť   napadnuté   rozhodnutie,   keďže   navrhovateľ   nespĺňa   kritériá   účastníka   konania vymedzené v ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., keďže napadnutým rozhodnutím nebolo rozhodované o jeho právach, a tiež sa ho ani priamo nedotklo. Stav evidencie sa zmenil až úkonom   kontrolovaného   subjektu,   výkonom   kontroly,   ktorej   súčasťou   sú   aj   oprávnenia ukladať opatrenia, sa totiž nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu, ktoré mu vyplývajú zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu, opatrenia kontrolných orgánov nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných alebo občianskoprávnych vzťahov medzi účastníkmi vzniknutými. Opatrenie kontrolného orgánu, ktoré ukladá kontrolovanému subjektu na zverenom úseku tak je len priamym   zásahom   do   právneho   postavenia   kontrolovaného   subjektu,   ale   bez   priameho dopadu   na   iné   subjekty.   A   preto   žalobu   ako   účastník   konania   (ako   aj   riadny   opravný prostriedok) mohlo podať len SCP, ktoré zo zákona zodpovedá za registre a účty, ktoré vedie a je v právnom vzťahu so žalobcom.“

Okresný   súd   z uvedeného uzavrel,   že sťažovateľ   účastníkom   správneho konania, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998, nebol a správny orgán ho ani neopomenul do konania pribrať.

K uvedeným argumentom okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku   v   plnej   miere   stotožnil,   sťažovateľ   namietal,   že   ministerstvo   financií „v rozhodnutí č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 uložilo stredisku cenných papierov do troch   dní   od   doručenia   tohto   rozhodnutia   uviesť   do   pôvodného   stavu,   t.j.   do   stavu platného   pred   9.   októbrom   1998   evidenciu   účtu   majiteľa   -   Ministerstva   hospodárstva Slovenskej republiky ako jediného majiteľa akcií vydaných spoločnosťou T., a.s. B., ako aj evidenciu registra emitenta, ktorým je spoločnosť T., a.s B.,. Opravu v zápisoch týkajúcich sa evidencie majiteľa účtu a registra emitenta uložilo vykonať ku dňu, keď sa chybný zápis vykonal. Stredisko bolo povinné po realizácii tohto rozhodnutia zaslať všetkým osobám, na ktorých   účte   alebo   v   ktorých   registri   vykonalo   opravy   výpis   z   ich   účtu   alebo   registra s odôvodnením a to bez zbytočného odkladu po vykonaní opravy. Z výroku rozhodnutia Ministerstva   financií   SR   je   zrejmé   že   ministerstvo   uložilo   stredisku   povinnosť   vykonať na účte sťažovateľa opravu tak,   že majiteľom 98 akcií spoločnosti T.,   a.s. B. už nie je sťažovateľ, ale je ním Ministerstvo hospodárstva SR. Z výroku rozhodnutia je ďalej zrejmé, že   stredisko   bolo   povinné   zaslať   sťažovateľovi   výpis   z   jeho   účtu   po   vykonaní   opravy nariadenej ministerstvom financií.“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje s poukazom na § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o   správnom   konaní (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   tvrdenie   o   zásahu do „práv   sťažovateľa na   súdnu ochranu   a spravodlivý súdny   proces“,   ako aj do   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

3.   V   poradí   treťou   zásadnou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdenie   sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co236/2005-193 z 10. marca 2009 (v texte sťažnosti označené ako „C/ Neodôvodnenie súdneho rozhodnutia“).Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta skutočnosť, že napadnutý rozsudok krajského súdu „nie   je   odôvodnený   tak,   aby   jeho   extrémne   závery   na   otázky   právne   významné pre rozhodnutie o veci samej boli presvedčivé“.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti s ním aj rozsudok okresného súdu v rozsahu sťažnostných námietok a dospel k názoru, že tieto nie sú dôvodné.

K prvým dvom sťažovateľovým námietkam ústavný súd uvádza, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   stotožnil   s   právnymi   závermi prvostupňového súdu. Tieto závery, ktoré si krajský súd osvojil a ktoré boli sťažovateľom spochybnené   z   hľadiska   ich   ústavnosti,   nevykazujú   známky   arbitrárnosti   či   ústavnej neudržateľnosti.

K   námietke   sťažovateľa   o   ním   tvrdenej   nezákonnosti   rozhodnutia   ministerstva financií č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998, ktorú krajský súd neakceptoval, ústavný súd uvádza, že v danom prípade ide o uplatnenie kasačného princípu v správnom súdnictve v súlade s jeho princípmi a zákonnou úpravou.

Výkon správneho súdnictva je podrobne upravený v 5. časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 244 ods. 1 OSP súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   250d   ods.   1   OSP   predseda   senátu   vyžiada   spisy   žalovaného   správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vráti   vec   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho   predpisu,   ak   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo pre nedostatok   dôvodov   alebo   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   neúplnosť   spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplývajú základné rámce súdneho   prieskumu   právoplatných   rozhodnutí   správnych   orgánov   v   systéme   správneho súdnictva. Zo znenia legálnej definície obsahovej náplne tohto druhu súdneho prieskumu uvedenej v ustanovení § 244 ods. 1 OSP je možné identifikovať primárny cieľ prieskumu, ktorým   je   zistenie   zákonnosti   (resp.   tvrdenej   nezákonnosti)   právoplatných   rozhodnutí správnych orgánov.

Nezákonnosťou správneho rozhodnutia je s odkazom na odbornú literatúru potrebné rozumieť jeho rozpor so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami, nariadeniami a smernicami Európskej únie (Škultéty P.: In. Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. Bratislava: Poradca podnikateľa,   spol. s r.o. 2007. s. 270).

Pre potreby objektívneho konštatovania nezákonnosti správneho rozhodnutia musí mať príslušný   všeobecný   súd   možnosť   oboznámiť sa   podrobne   s   priebehom   správneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého správneho rozhodnutia. Pre tento účel   Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje   povinnú   súčinnosť   žalovaného   správneho orgánu   v zmysle § 250d ods.   1 OSP. Pokiaľ súdu   takáto   súčinnosť   poskytnutá nie je, je povinný napadnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť. V takomto prípade   teda   nedochádza   ku   konštatovaniu   nezákonnosti   správneho   rozhodnutia,   avšak zrušenie rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť v žiadnom prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého   správneho   rozhodnutia,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Nemožnosť   objektívne posúdiť   súlad   napadnutého   správneho   rozhodnutia   s   právnym   poriadkom   je   dôvodom uplatnenia   kasačného   princípu   v   správnom   súdnictve   bez   súčasného   konštatovania nezákonnosti   rozhodnutia.   Zrušenie   správneho   rozhodnutia   pre   jeho   nepreskúmateľnosť v rámci   výkonu   správneho   súdnictva   je   prostriedkom   otvárajúcim   možnosť   účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa správneho poriadku.

V súlade s uvedeným krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku akceptoval právny   názor   prvostupňového   súdu   vo   vzťahu   k   nesplneniu   podmienky   zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, ktorá priamo vyplýva z § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. V kontexte uvedeného ústavný súd nevidí v odôvodnení napadnutého rozsudku   tvrdenú   arbitrárnosť   či   svojvoľnosť,   ktorá   by   v   ústavne   významnej   miere zakladala zásah do sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K v poradí druhej zásadnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa otázky jeho účastníctva v správnom konaní ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí aj v tomto prípade plne stotožnil s právnym názorom okresného súdu, pričom poukázal aj na skutočnosť, že vychádzal z uznesenia najvyššieho súdu v rovnakej veci vedenej pod sp. zn.   4   Sž   20/99   z   28.   septembra   1999,   ktoré   bolo   publikované   pod   č.   59/2000. V citovanom rozhodnutí najvyšší súd v konaní o totožnom rozhodnutí ministerstva financií ako v prípade sťažovateľa posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola v obdobnom   právnom   postavení   ako   sťažovateľ.   Najvyšší   súd   v   právnej   vete   tohto uznesenia konštatoval, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu“. Vo vzťahu k sťažovateľovi a jeho účastníctvu   v   správnom   konaní najvyšší   súd   uviedol,   že   napadnutým rozhodnutím „nebolo rozhodované o jeho právach (žalovaný nemá tú kompetenciu, tá v prípade sporu s kontrolným   orgánom   patrí   súdu)   a   toto   rozhodnutie   sa   ho   priamo   nedotklo   –   stav evidencie sa zmenil už úkonom kontrolovaného subjektu“.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s právnym názorom okresného súdu, ktorý bol podľa názoru ústavného súdu dostatočne a vyčerpávajúco vyargumentovaný v tom čase platnou a účinnou právnou úpravou, ako aj relevantnou judikatúrou najvyššieho súdu. K samotným skutkovým a právnym záverom okresného súdu ústavný súd opätovne pripomína, že toto rozhodnutie nie je predmetom prieskumu v tomto konaní vzhľadom na princíp subsidiarity, ako aj na viazanosť ústavného súdu sťažnostným návrhom. Ústavný súd tiež nie je zásadne oprávnený posudzovať a hodnotiť právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

  K   námietke   sťažovateľa   o   nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého   rozsudku krajského súdu ústavný súd pripomína, že v zmysle jeho konštantnej judikatúry za úplné a dostačujúce je možné považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré dostatočným spôsobom informuje   účastníka   konania   o   skutkových   zisteniach   a   právnych   záveroch,   na   základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné prednesy   a   návrhy   účastníkov   konania,   výpočet   vyhodnotených   dôkazov   a   skutočností, ktoré mal súd za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 OSP. Sťažovateľ   k   svojej   sťažnosti   nepriložil   odvolanie,   ktoré   podal   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   č.   k.   17   C   67/04-132   zo   14.   marca   2005.   Obsah   jeho   odvolania   je sumarizovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k. 8 Co 236/2005-193 z 10. marca 2009 na s. 5 a 6, pričom je z neho možné ustáliť, že odvolacie námietky sťažovateľa boli v zásade totožné ako námietky uvedené sťažovateľom v jeho sťažnosti. Ako   už   bolo   v   tomto   rozhodnutí   poukázané,   krajský   súd   sa   v   zdôvodnení   svojho rozhodnutia v plnej   miere stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu. Podľa názoru   ústavného   súdu   takéto   zdôvodnenie   vzhľadom   na   nevyhnutnú   spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku nesignalizuje porušenie základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Bezvadnosť   uvedeného   stručného   odôvodnenia preukazuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť každého právneho záveru okresného súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 355/09, III. ÚS 351/09).

Záver ústavného súdu nachádza oporu tiež v ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Helle c. Fínsko, 1997).

Ústavný súd z rozsudku krajského súdu ani v tomto prípade nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať zjavnú arbitrárnosť rozhodnutia. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,   že   účinky   uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.  

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010